znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 349/08-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť S., B., zastúpeného JUDr. R. P., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave z 29. februára 2008 č. k. 5 Co 369/07-250 a konaním, ktoré mu predchádzalo, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 14. apríla 2008   doručená   sťažnosť   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len,,ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 369/07-250 z 29. februára 2008 a konaním, ktoré mu predchádzalo.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že žalobou z 12. októbra 2006 na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sa domáha proti spoločnosti L., a. s. (predtým B.), B. (ďalej   len   „L.“   alebo   „odporca“)   určenia   neplatnosti   Rámcovej   zmluvy   o   postúpení pohľadávok z 15. júla 2005, Realizačnej zmluvy č. 1 z 20. septembra 2005 a Realizačnej zmluvy   č.   2   údajne   z   27.   januára   2006.   Predmetom   týchto   zmlúv   bolo   postúpenie pohľadávok navrhovateľa (sťažovateľa) voči koncesionárom podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 212/1995 Z. z. o koncesionárskych poplatkoch a o zmene zákona č. 468/1991 Zb. o prevádzkovaní rozhlasového a televízneho vysielania v znení neskorších predpisov.   Táto vec je vedená okresným súdom pod sp. zn. 7 C 144/2006. Sťažovateľ 7. júna 2007 a 25. júna 2007 svoju žalobu z 12. októbra 2006 doplnil. Dňa 28. júna 2007 podal na okresnom súde návrh na vydanie predbežného opatrenia do rozhodnutia súdu vo veci samej. V tomto návrhu sa podľa ustanovení § 102 ods. 1 v spojení s ustanovením § 76 ods. 1 písm. e) a f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) domáhal vydania predbežného opatrenia, ktorým by súd vo vzťahu   k pohľadávkam   voči   koncesionárom,   ktoré   boli   predmetom   napadnutých   zmlúv, odporcovi   uložil,   aby   do   rozhodnutia   vo   veci   samej   s   týmito   pohľadávkami   voči koncesionárom ďalej nenakladal, najmä ich nepreviedol na iné osoby, a zároveň sa zdržal uplatňovania   práv   veriteľa   z   týchto   pohľadávok,   vrátane   vymáhania   plnení   z   týchto pohľadávok   a   uzatvárania   akýchkoľvek   dohôd   s   dlžníkmi,   ktorých   predmetom   by   bolo uhrádzanie   záväzku   z   týchto   pohľadávok   novým   záväzkom.   Na   výzvu   okresného   súdu sťažovateľ   v liste   z   9.   júla   2007   doplnil   petit   svojho   návrhu   tak,   že   navrhol,   aby   súd odporcovi do rozhodnutia súdu vo veci samej uložil, aby a) tieto pohľadávky nepreviedol na iné osoby,b) tieto pohľadávky nepostúpil na iné osoby,c) práva z týchto pohľadávok nepoužil na zabezpečenie záväzku,d) zdržal sa uplatnenia práva na plnenie z týchto pohľadávok na súde,e) zdržal sa vymáhania plnení z týchto pohľadávok akýmkoľvek spôsobom,f) zdržal sa akýchkoľvek úkonov smerujúcich k vymáhaniu plnení z týchto pohľadávok,g) zdržal sa uzatvárania akýchkoľvek dohôd s dlžníkmi, smerujúcimi k nahradeniu záväzku z týchto pohľadávok iným záväzkom.

Podstata   návrhu   sťažovateľa   na   vydanie   predbežného   opatrenia   v   konaní   pred všeobecnými   súdmi   sa   týka   nespornej   skutočnosti,   že   ak   okresný   súd   vo   veci   samej rozhodne, že zmluva je neplatná, obe strany si vrátia už uskutočnené plnenia; sťažovateľ odporcovi vráti sumu, ktorú získal za postúpenie pohľadávok a odporca vráti pohľadávky, ktoré   mu   boli   postúpené.   Práve   v   dôsledku   skutočnosti,   že   dlžník   môže   plniť   aj postupníkovi, čím jeho dlh voči postupcovi zanikne, hrozí sťažovateľovi v prípade absencie dočasnej úpravy pomerov nezvratná ujma na jeho právach. Ak totiž okresný súd vo veci samej rozhodne, že zmluva bola neplatná, odporca získa späť to, čo sťažovateľovi plnil, a zároveň   bude   povinný   sťažovateľovi   vrátiť   postúpené   pohľadávky.   Ak   však   do rozhodnutia   súdu   vo   veci   samej   tieto   pohľadávky   plnením   odporcovi   ako   postupníkovi zaniknú, odporca získa nielen sumu, ktorú mu sťažovateľ vráti, ale aj sumu, ktorú získa z uspokojenia týchto pohľadávok, pričom sám ešte môže byť zbavený povinnosti vrátiť navrhovateľovi akékoľvek plnenie, pretože takéto plnenie (postúpené pohľadávky) v danom čase už vôbec nemusí existovať. Súčasný postup odporcu spočívajúci vo vymáhaní plnení, nárok   na   ktoré   je   predmetom   konania   vo   veci   samej,   teda   smeruje   k   nezvratnému znehodnoteniu   plnenia,   ktoré   by   sťažovateľ   v   prípade   priaznivého   rozhodnutia   vo   veci samej mal získať. Okresný súd uznesením z 27. júla 2007 č. k. 7 C 144/2006-211 návrh sťažovateľa zamietol, dôvodiac, že v prípade súdnych sporov o zaplatenie koncesionárskych poplatkov, ktorých sa úprava pomerov účastníkov konania vedeného pred okresným súdom pod   sp.   zn.   7   C   144/2006   môže   dotknúť,   ide   o   iné   osoby   než   v   predmetnom   konaní, a právnym   dôvodom,   na   ktorý   sa   spoločnosť   L.   odvoláva,   je   oznámenie   sťažovateľa jednotlivým dlžníkom o postúpení pohľadávky a prípadná neplatnosť už uvedených zmlúv uzatvorených   medzi   sťažovateľom   a   spoločnosťou   L.   nemôže   zabrániť   ich   úspešnému uplatneniu na súde. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 8. augusta 2007 v zákonom ustanovenej lehote odvolanie a alternatívne navrhol, aby Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) zmenil uznesenie okresného súdu z 27. júla 2007 č. k. 4 C 144/2006-211 tak, že návrhu na vydanie predbežného opatrenia vyhovie, alebo aby uznesenie okresného súdu zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd o sťažovateľom podanom odvolaní rozhodol uznesením z 29. februára 2008 č. k. 5 Co 369/07-250 tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

3.   Zásah   do   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a práva   na   spravodlivý   proces odôvodnil   sťažovateľ   tým,   že   podľa   jeho   názoru   sa   krajský   súd   dopustil   takej   miery interpretačnej   a   aplikačnej   svojvôle,   ktorá   ústavnú   ochranu   práv   sťažovateľa   robí nevyhnutnou. Sťažovateľ sa domnieva, že sú splnené všetky predpoklady na to, aby ústavný súd jeho sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní prijal na ďalšie konanie a po meritórnom preskúmaní vyniesol nález, ktorým vysloví porušenie jeho označených práv a prizná mu tak právnu   ochranu,   ktorú   mu   odoprel   okresný   súd   a   následne   aj   krajský   súd.   Sťažovateľ na základe   už   popísaného   skutkového   stavu   namieta,   že   rozhodnutím   krajského   súdu z 29. februára   2008   č.   k.   5   Co   369/07-250   a   konaním,   ktoré   mu   predchádzalo,   došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. K uvedenému porušeniu došlo jednak v dôsledku zásadnej absencie relevantných a dostatočných   dôvodov,   aká rozhodnutie krajského   súdu   robí úplne nepreskúmateľným a jednak   v   dôsledku   aplikačnej   svojvôle   týkajúcej   sa   tak   právneho   posúdenia,   ako   aj procesných aspektov konania. Pokiaľ ide o dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, hoci   čl.   6   ods.   1   dohovoru   ukladá   súdom,   aby   uviedli   dôvody   svojich   rozhodnutí, neznamená to povinnosť podrobnej odpovede na každý   argument. V zásade však platí, že legitímny výkon spravodlivosti vyžaduje, aby súdy v dostatočnej miere uvádzali dôvody, na ktorých sú založené ich rozhodnutia. Rozsah tejto povinnosti môže závisieť od povahy daného rozhodnutia a jeho určenie je vecou konkrétnych skutkových okolností prípadu. Okresný súd návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia zamietol aj na základe právnych záverov, ktoré boli v rozpore so skutkovým stavom, ktorý bol medzi stranami nesporný, ktoré sa opierali o dôkazy, ku ktorým sa sťažovateľ nemal možnosť vyjadriť, pre ktoré chýbalo akékoľvek odôvodnenie, a ktoré boli prima facie arbitrárne aj z hľadiska základných   právno-logických   argumentov.   Krajský   súd   rozhodnutie,   ktorým   zamietol námietky   sťažovateľa,   odôvodnil   takto: „...   keď   už   odporca   podal   na   jednotlivé   súdy v republike 74.154 návrhov na vydanie platobných rozkazov, nie je osvedčený nárok na dočasnú úpravu pomerov, pretože navrhované predbežné opatrenie by už účinne nebránilo právo   a   oprávnené   záujmy   navrhovateľa“. Ďalej   sťažovateľ   argumentuje   princípom rovnosti zbraní, ktorý vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej odporca. Súčasťou práva na spravodlivý súdny proces je podľa sťažovateľa tiež zásada kontradiktórnosti konania, v súlade s ktorou musia mať účastníci nielen právo navrhnúť všetky dôkazy, ktoré považujú za nevyhnutné na preukázanie svojich tvrdení, ale aj právo byť oboznámení a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a vyjadreniam predloženým s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu. Krajský súd sťažovateľovi neposkytol žiadnu   ochranu   pred   postupom   okresného   súdu,   ktorý   sťažovateľovi   odňal   akúkoľvek možnosť vyjadriť sa k listinným dôkazom predloženým v konaní druhou sporovou stranou, pričom práve o tieto dôkazy oprel okresný súd svoje kľúčové skutkové a právne závery. Krajský súd takisto sťažovateľovi neposkytol žiadnu ochranu pred postupom okresného súdu, ktorý svoje právne závery opieral o skutkové tvrdenia, ktoré nijako nepreukazoval a ktoré   navyše   minimálne   v   jednom   prípade   boli   v   priamom   a   zásadnom   rozpore so skutočným   stavom.   Krajský   súd   celé   svoje   rozhodnutie   opiera   o   jedinú   skutkovú okolnosť, ktorou má byť podanie návrhov na vydanie platobných rozkazov zo strany L. Vo vzťahu k tejto jedinej - a preto nepochybne rozhodujúcej - skutkovej okolnosti však krajský súd neuvádza jediný dôkaz, o ktorý oprel takýto skutkový záver, a nijako ani nevysvetľuje jeho relevanciu vo vzťahu k meritu veci. Jediným „dôvodom“ rozhodnutia je tak skutková okolnosť, pre ktorú krajský súd neuvádza ani žiaden dôkaz, ktorý by ju mal preukázať, ani žiadne vysvetlenie jej relevancie pre právne posúdenie veci.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ v petite sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd prijal   sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a   po   posúdení   a   prerokovaní   nálezom   rozhodol,   že základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo, zrušil toto uznesenie a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Ďalej žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk (slovom sťažovateľ uviedol sumu stotisíc slovenských korún, čo predstavuje rozpor medzi slovným a číselným vyjadrením, ktorý však vzhľadom na výrok   tohto uznesenia   nebolo potrebné odstraňovať, pozn.) a náhradu   trov právneho zastúpenia v sume 13 300 Sk. Podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   dočasným   opatrením   odložil   vykonateľnosť napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   a   zároveň   aby   spoločnosti   L.   vo   vzťahu k pohľadávkam voči koncesionárom, ktoré boli predmetom zmlúv o postúpení pohľadávok medzi sťažovateľom a L., uložil zdržať sa uplatňovania práv veriteľa z týchto pohľadávok.

5.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   zákon   o ústavnom   súde   každý   návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený.   Ústavný   súd   predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu, a keďže pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že na jej prerokovanie a rozhodnutie nemá právomoc, rozhodol o jej odmietnutí.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

7. Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú iné súdy, t. j. všeobecné súdy. Ústavný súd už vo svojej judikatúre konštatoval, že rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 37/00, II. ÚS 46/00, II. ÚS 222/04). Hoci rozhodnutím o návrhu na vydanie predbežného opatrenia v občianskoprávnom konaní môže súd porušiť základné právo   alebo   slobodu   účastníka   súdneho   konania,   takéto   porušenie   by   sa   mohlo   stať predmetom   konania   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   len   vtedy,   ak   by   mu   nebolo   možné poskytnúť ochranu   prostredníctvom   účinného   právneho   prostriedku   nápravy   dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými súdmi. Ak v konaní pred všeobecnými súdmi možno poskytnúť   ochranu   tvrdenému   porušeniu   práva,   ústavný   súd   nemá   právomoc   svojou rozhodovacou činnosťou zasahovať do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal predovšetkým určením miesta a postavenia   rozhodnutia   o   návrhu   na   vydanie predbežného   opatrenia v   konaní   pred všeobecným súdom, ako aj existenciou účinných právnych prostriedkov nápravy v prípade, ak sa ten, na koho sa takéto rozhodnutie vzťahuje, domnieva (tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého   z   jeho   základných   práv   alebo   slobôd.   Predpokladom   na   záver   o   porušení základných   práv   a   slobôd   je   však   také   ich   porušenie,   ktoré   nie   je   napraviteľné   alebo odstrániteľné v činnosti súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku.   Samotná   existencia   negatívneho   rozhodnutia,   ktorým   bolo   rozhodnuté o zamietnutí   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia,   nemôže   odôvodniť   záver o porušení práva fyzickej osoby alebo právnickej osoby (mutatis mutandis I. ÚS 158/06).

8.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   uvádza,   že   o právnom   postavení   sťažovateľa vo vzťahu   k pohľadávkam,   ktoré   boli   zmluvne   postúpené   L.,   v konečnom   dôsledku rozhodne všeobecný súd, kde konanie prebieha a nebolo právoplatne ukončené. Patrí do výlučnej   právomoci   všeobecného   súdu   rozhodnúť,   či   Rámcová   zmluva   o   postúpení pohľadávok z 15. júla 2005, Realizačná zmluva č. 1 z 20. septembra 2005 a Realizačná zmluva č. 2 údajne z 27. januára 2006 sú platnými alebo neplatnými právnymi úkonmi. Ako už   opakovane   ústavný   súd   uviedol   (napr.   II.   ÚS   13/01),   ochrana   ústavou   prípadne dohovorom   garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a 5   ústavy a zákonom   (čl.   144   ods.   1   ústavy).   Konečným   rozhodnutím   o veci   samej   poskytne všeobecný súd ochranu označeným základným právam sťažovateľa, pričom túto právomoc všeobecného súdu treba považovať za prioritnú. Nenariadenie predbežného opatrenia ešte neznamená, že všeobecný súd v rozhodnutí vo veci samej neposkytne ochranu tým právam, ktorých porušenie sťažovateľ namieta. Ústavný súd preto nemá právomoc v tomto štádiu konania pred všeobecným súdom (vec nie je právoplatne skončená) poskytovať ochranu sťažovateľovi a rozhodovať o porušení jeho práv. Zároveň však ústavný súd dodáva, že sťažovateľovi   nebolo   v konaní   pred   súdom   odopreté   právo   domáhať   sa   zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Aj pri rozhodovaní o nariadení   predbežného   opatrenia   treba   vychádzať   z toho,   že   právo   na   súdnu   ochranu a právo na spravodlivý proces v sebe nezahŕňajú záruku úspechu v konaní ani nárok na to, aby   všeobecné   súdy   prebrali   alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnych predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania   (II.   ÚS   222/04).   Nesúhlas   účastníka občianskeho súdneho konania s výrokom a (alebo) odôvodnením rozhodnutia všeobecného súdu nezakladá porušenie jeho práv. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

9. Nad rámec potreby odôvodnenia tohto uznesenia o odmietnutí sťažnosti ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že úvahy sťažovateľa o budúcom vývoji vzájomných práv a povinností z právnych vzťahov medzi sťažovateľom a L., prípadne z právnych vzťahov medzi L. a koncesionármi sú predčasné, hypotetické a čiastočne nemajú oporu v hmotnom práve. Ak by všeobecný súd právoplatne rozhodol tak, že napadnuté zmluvy sú neplatné, je na mieste postup podľa § 457 Občianskeho zákonníka (ďalej len,,OZ“), teda vzájomná reštitučná povinnosť účastníkov zmluvy vrátiť druhému účastníkovi všetko, čo podľa nej dostal. Ako uvádza sám sťažovateľ, on by odporcovi vrátil sumu, ktorú získal za postúpenie pohľadávok   a   odporca   by   vrátil   pohľadávky,   ktoré   mu   boli   postúpené.   Námietka sťažovateľa, že: ,,Ak však do doby rozhodnutia súdu vo veci samej tieto pohľadávky plnením odporcovi ako postupníkovi zaniknú, odporca získa nielen sumu, ktorú mu sťažovateľ vráti, ale   aj   sumu,   ktorú   získa   z uspokojenia   týchto   pohľadávok,   pričom   sám   ešte   môže   byť zbavený   povinnosti   vrátiť   navrhovateľovi   akékoľvek   plnenie,   nakoľko   takéto   plnenie (postúpené   pohľadávky)   v   danom   čase   už   vôbec   nemusí   existovať“,   však   neobstojí. Hmotnoprávna   úprava   bezdôvodného   obohatenia   počíta   aj   so   situáciou,   že   ten,   kto   sa bezdôvodne   obohatil,   nie   je   v   čase,   kedy   je   povinný   bezdôvodné   obohatenie   vydať vlastníkom plnenia, ktoré je povinný vydať. Podľa § 458 ods. 1 OZ ak nie je možné vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením (najmä, ale nielen preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch), musí sa poskytnúť peňažná náhrada. Ak by teda všeobecný súd právoplatne rozhodol, že zmluvy o postúpení pohľadávok sú neplatné, a v tom čase by už L. nebol vlastníkom všetkých postúpených pohľadávok, pretože tieto zanikli (splnením alebo iným   zákonným   spôsobom),   bol   by   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   hodnotu   týchto pohľadávok   v peniazoch.   Ústavný   súd   uvedené   uvádza   len   na   doplnenie   už uvedených dôvodov odmietnutia sťažnosti a na potvrdenie predčasnosti podanej sťažnosti, keďže sa sťažovateľ domáha ústavno-súdnej ochrany skôr, ako mu ju mohli poskytnúť všeobecné súdy.

10. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už nebolo potrebné osobitne sa zaoberať návrhom na vydanie dočasného opatrenia, kde sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu, a zároveň aby spoločnosti L. vo vzťahu   k   pohľadávkam   voči   koncesionárom,   ktoré   boli   predmetom   zmlúv   o postúpení pohľadávok, uložil zdržať sa uplatňovania práv veriteľa z týchto pohľadávok. Na margo tejto časti sťažnosti ústavný súd dodáva, že týmto uznesením bolo potvrdené uznesenie, ktorým bol návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietnutý. Takýto výrok nie je vykonateľný, keďže neobsahuje žiadnu povinnosť na plnenie, a teda nemožno ani odložiť jeho   vykonateľnosť.   Vo   vzťahu   k navrhovanému   petitu,   ktorým   sťažovateľ   žiada,   aby ústavný súd uložil L. zdržať sa uplatňovania práv veriteľa z týchto pohľadávok, ústavný súd uvádza, že nemá právomoc na vydanie dočasného opatrenia v navrhovanom znení. Zákon o ústavnom súde v rámci demonštratívneho výpočtu v § 52 ods. 2 pripúšťa, aby ústavný súd tretím   osobám   uložil,   aby   sa   dočasne   zdržali   oprávnenia   im   priznaného   právoplatným rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom.   V danom   prípade   však   tretia   osoba   (L.) neuplatňuje práva, ktoré by jej vyplývali z napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ale uplatňuje práva veriteľa z pohľadávok, ktoré jej boli sťažovateľom zmluvne (súkromno-právnym úkonom) postúpené. O tom, či je, alebo nie je veriteľom z týchto pohľadávok, rozhodne   všeobecný   súd.   Ústavný   súd   zároveň   dodáva,   že   navrhované   znenie   petitu dočasného opatrenia, ktorého sa sťažovateľ domáha z hľadiska jeho obsahu, korešponduje s petitom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia pred všeobecným súdom. Ústavný súd však nemôže v zásade rozhodovať o vydaní dočasného opatrenia v obsahovo obdobnom znení, ako bol návrh na nariadenie predbežného opatrenia pred všeobecným súdom.

11. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti nebolo možné vyhovieť žiadosti o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a nároku na náhradu trov konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2008