znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 348/2015-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenéhoadvokátom   JUDr.   Vladimírom   Kašubom,   Holubyho   51,   Martin,   vo   veci   namietanéhoporušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.10 Co 129/2014 z 26. februára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna 2015doručená sťažnosť, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), vo vecinamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajskéhosúdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 129/2014 z 26. februára 2015 (ďalejlen „rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Dňa   23.   02.   2012   som   podal   na   Okresný   súd   Žilina   návrh   na   náhradu   škody a nemajetkovej ujmy, ku ktorým došlo v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom orgánov verejnej moci. Okresný súd Žilina vykonal vo veci dve pojednávania a to dňa   31.   05.   2013   a   08.   11.   2013.   Na   pojednávaní   dňa   27.   11.   2013   došlo   iba k vyhláseniu a doručeniu rozsudku sp. zn.: 27C/40/2012-238. Týmto rozsudkom bol môj návrh v celom rozsahu zamietnutý s odôvodnením, že som neuniesol dôkazné bremeno. Proti tomuto rozsudku som podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie, na podklade ktorého rozhodoval Krajský súd v Žiline. Tento rozsudkom sp. zn.: 10Co/129/2014-264 zo dňa 26. 02. 2015 napadnutý rozsudok prvostupňového súdu potvrdil. Rozsudok odvolacieho súdu bol doručený mojej právnej zástupkyni dňa 21. 04. 2015.

Podanou žalobou (samou o sebe) som realizoval svoje právo zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Z obsahu podanej žaloby vyplýva, že som tak zároveň realizoval právo zaručené čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

Ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   vyjadrujú   zákonnú   konkretizáciu realizácie tohto práva (výrok čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v časti „... zákonom ustanoveným postupom“). Konkrétne poukazujem na ustanovenia § 122 ods. 1, § 125,§ 129 a § 153 ods. 1 OSP.

Podaním   žaloby   na   súd   vzniká   „vec“   účastníkov   konania   (bez   ohľadu   na   ich procesné postavenie), ku ktorej sa viažu o. i. práva zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Dohovor).

Na pojednávaní dňa 31. 05. 2013 bolo v závere uznesením rozhodnuté, že si súd pripojí   spis   OR   PZ   Martin   sp.   zn.:   ČVS-ORP-17/2-0VK-MT-2006   a   spis   Okresnej prokuratúry Martin sp. zn.: 1 Pv 91/06. Po tomto pojednávaní som pripojil do súdneho spisu   listinné   doklady,   ktoré   podľa   môjho   názoru   preukazovali   skutočnosti,   ktoré   boli podstatné pre správne rozhodnutie vo veci. Na pojednávaní dňa 08. 11. 2013 však súd uznesením   vykonanie   ďalších   dôkazov   zamietol   a   následne   oboznámil   obsah   spisu, t. j. prečítal listinné dôkazy. Pri listinách, ktoré mal súd oboznámiť, formálne deklaroval ich vykonanie čítaním. No tu je zrejmé, že pokiaľ celé pojednávanie trvalo cca 40 minút (hoci   sme   nezačali   presne   o   13.00   hod.)   a   na   čítanie   listinných   dôkazov   bolo   okolo 10 minút, pri ich celkovom počte vychádza na oboznámenie jednej strany čas pod jednu sekundu. V rozsudku prvostupňového súdu (str. 8) sa následne iba konštatuje skutočnosť ich predloženia, bez ich zahrnutia do myšlienkového postupu v rámci hodnotenia dôkazov. Takýto postup je porušením ustanovenia § 129 ods. 1 OSP a v konečnom dôsledku znamená, že ústavná požiadavka na ustanovený postup, ktorý tvorí nebola rešpektovaná. Pokiaľ prvostupňový súd dôvodí vo svojom rozsudku zo dňa 27.11.2013, že som neuviedol konkrétne tvrdenia, musím uviesť, že súdom som nebol ani vypočutý.

Takýto postup prvostupňového súdu som napádal aj v podanom odvolaní proti jeho rozsudku zo dňa 27. 11. 2013. Uviedol som, že „Je potom nesporné, že ak nebolo vykonané dokazovanie predpísaným spôsobom, teda relevantné listinné dôkazy neboli prečítané a ani nebol oboznámený obsah, potom súd nemohol riadne zistiť skutkový stav veci, nemohol zaujať správny právny názor pre absenciu riadne zisteného skutkového stavu a nemohol zákonne a spravodlivo rozhodnúť.“

Odvolací súd - Krajský súd v Žiline sa však s týmto vysporiadal tak, že vo svojom rozsudku sp. zn.: 10Co/129/2014-264 zo dňa 26. 02. 2015 uviedol, že prvostupňový súd listinné dôkazy nevykonal. Toto má podľa názoru odvolacieho súdu vyplývať z odôvodnenia rozsudku   prvostupňového   súdu.   A   zachytený   obsah   zápisnice   o   pojednávaní   zo   dňa 08. 11. 2013 má byť len prejavom nepresnej protokolácie. Tu sa však odvolací súd oprel o špekuláciu, ktorou zakryl postup prvostupňového súdu spočívajúci v nedodržaní zákonom ustanoveného postupu tak, ako to vyplýva z ustanovenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ja som bol prítomný na uvedenom pojednávaní a zápis protokolácie vychádzal z ústneho prejavu zákonnej sudkyne, diktujúcej svoje výroky do záznamového zariadenia, t. j. diktafónu. Vrátane výroku „Oboznamuje sa obsah spisu, najmä sa číta:“ a výroku „Ďalšie   dôkazy   na   oboznámenie   neboli“.   Prvostupňový   súd   nerozhodol   o   nevykonaní predmetných listinných dôkazov, práve naopak obsiahol ich do rozsahu dokazovania ich čítaním tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 129 ods. 1 OSP, no urobil tak spôsobom, ktorý len predstiera záujem na riadnom zistení skutkového stavu. Až v závere pojednávania zo dňa   08.   11.   2013   bolo   vyhlásené   uznesenie   o   skončení   dokazovania,   t.   j.   dovtedy dokazovanie prebiehalo. Pokiaľ sa má rozhodnutie opierať o riadne zistený skutkový stav, musia byť dôkazy reálne a zmysluplne vykonané. Čas pod jednu sekundu na jednu stranu nepostačuje ani na oskenovanie dokumentu (voľne povedané, ani stroj to nepojme do svojej „mysle“), nieto na zistenie reálneho obsahu vykonávaného dôkazu tak, aby súd naplniť pri rozhodovaní výrok ustanovenia § 153 ods. 1 OSP.

Takýto postup a rozhodnutia súdov oboch stupňov, podľa môjho názoru nespĺňa podmienky,   ktoré   na   konanie   kladú   ustanovenia   čl.   46   ods.   1,   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Pri ich nerešpektovaní došlo (vo vzťahu k predmetu konania) k následnému popretiu práva zaručeného článkom 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

Inak   povedané,   vykonanie   dôkazov   opísaným   spôsobom   nespĺňa   záruku pre domáhanie   sa   práva   zákonom   ustanoveným   spôsobom,   ani   nejde   o   spravodlivé prejednanie veci so zachovaním práva vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, ktoré nájdu odraz   v   náležitom   odôvodnení   rozhodnutia   súdu.   Právo   na   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia je však integrálnou súčasťou práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Ak v opravnom prostriedku usvedčím prvostupňový súd z porušenia tohto práva, odvolací súd nemôže na dané reagovať tým, že ide o chybnú protokoláciu, ktorej autorom   sám   navyše   nebol   a   nemohol   vychádzať   z   ničoho   iného   len   z   písomného vyhotovenia zápisnice o pojednávaní, ktorú si svojvoľne vyložil v rozpore s jej obsahom A ak   nie   sú   splnené   tieto   požiadavky,   nemám   zachované   ani   právo   na   náhradu   škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1, ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.: 10Co/129/2014-264 zo dňa 26. 02. 2015 porušené boli.

Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn.: 10Co/129/2014-264 zo dňa 26. 02. 2015 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08,- EUR..., ktorú   je   Krajský   súd   v   Žiline   povinný   vyplatiť   na   účet   jeho   právneho   zástupcu JUDr. Vladimíra Kašubu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   sa   domáha,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   napadnutým   rozsudkomkrajského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inomorgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonnýmrozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo   nesprávnymúradným postupom.

Podľa   čl.   48   ods.   2   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovalabez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúči len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavnýsúd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ideo právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnúodlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Vychádzajúc zo sťažnosti sa preto ústavný súd v rámci predbežného prerokovaniasťažnosti   zaoberal otázkou,   či   napadnutý rozsudok krajského súdu opodstatňuje prijatiesťažnosti na ďalšie konanie vo vzťahu k sťažovateľom formulovanej požiadavke na ochranuústavnosti v rozsahu ním označených práv podľa ústavy a dohovoru.

Podstatu   obrany   sťažovateľa   poukazujúcej   na   nezákonnosť   a   z   nej   vyplývajúcuneústavnosť záverov krajského súdu obsiahnutých v odôvodnení jeho rozhodnutia, ktorýmpotvrdil rozsudok Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 27 C 40/2012z 27. novembra 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým tento zamietol návrhsťažovateľa   proti   Slovenskej   republike,   zastúpenej   Ministerstvom   vnútra   Slovenskejrepubliky,   na   náhradu   škody   a   nemajetkovej   ujmy   spôsobenej   nesprávnym   úradnýmpostupom,   spočíva   v   tvrdení   o   nesprávnom   postupe   oboch   všeobecných   súdovpri vykonávaní   dokazovania.   Podľa   sťažovateľa   okresný   súd   na   pojednávaní   konanom8. novembra 2013 oboznámil obsah súdneho spisu, teda prečítal listinné dôkazy a následnevyhlásil uznesenie o skončení dokazovania. Vo svojom rozhodnutí okresný súd však tietodôkazy nevyhodnotil, len skonštatoval ich predloženie. Uvedeným postupom okresnéhosúdu, ktorý nebol krajským súdom napravený, nemohol byť podľa sťažovateľa riadne zistenýskutkový   stav   veci,   a   preto   nemohlo   byť   o   jeho   návrhu   ani   spravodlivo   a   v   súladeso zákonom rozhodnuté.

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahovústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ichprávomoci.   Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánomochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumnýmsúdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebonebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecnýsúd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojejjudikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú toteda   všeobecné   súdy,   ktorým   ako  ,,pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť   princípyspravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Táto   ochrana   sa   prejavuje   aj   v   tom,   ževšeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníka   konania,   keď   jasnea zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a   skutkovo   relevantné   otázkysúvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   už   opakovane   uviedol(napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovanýchpráv   a   slobôd   (resp.   ústavnosti   ako   takej)   nie   je   zverená   len   ústavnému   súdu,ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavnýmzákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1ústavy).

V   súvislosti   so   sťažnosťami   namietajúcimi   porušenie   základných   práv   a   slobôdrozhodnutiami   všeobecných   súdov   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol,   že   jeho   úlohapri rozhodovaní   o   sťažnosti   pre   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu,   resp.   právana spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov   súdnej   interpretácie   a   aplikácie   zákonných   predpisov   s   ústavou   alebomedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,či závery   všeobecných   súdov   sú   dostatočne   odôvodnené,   resp.   či   nie   sú   arbitrárnes priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných   ľudských   práv   (napr.   I. ÚS 19/02,I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšiedaná   rozporom   súvislosti   ich   právnych   argumentov   a   skutkových   okolnostíprerokovávaných   prípadov   s   pravidlami   formálnej   logiky   alebo   absenciou   jasnýcha zrozumiteľných   odpovedí   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03,   III. ÚS 209/04).   Uvedené   nedostatky   pritom   musia   dosahovať   mieruústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré zo základnýchpráv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy. S ohľadom na tieto atribúty ústavný súd preskúmalrozsudok krajského súdu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uvádza, že mu zásadne neprislúcha hodnotiťskutkové zistenia všeobecných súdov a ani výklad zákona, ktorý v danej konkrétnej vecivšeobecný súd aplikoval.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   okresný   súd   zamietol   návrh   sťažovateľana náhradu   škody   a   nemajetkovej   ujmy   spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupomMinisterstva vnútra Slovenskej republiky (sťažovateľ ako odporcu označil aj Generálnuprokuratúru Slovenskej republiky), poukazujúc najmä na prejednaciu zásadu občianskehosporového   konania   a   z   nej   vyplývajúcu   povinnosť   účastníka   konania   uniesť   bremenotvrdenia a dôkazné bremeno. Okresný súd v danom prípade dospel k záveru, že sťažovateľv konaní nesplnil povinnosť tvrdenia, dôkaznú povinnosť a neuniesol dôkazné bremeno,keďže   nekonkretizoval,   v   čom   spočíva   nesprávny   úradný   postup   orgánov   štátu,nešpecifikoval orgán, ktorý v jeho veci pochybil, neoznačil konkrétne dôkazy, ktoré malipreukázať ním tvrdené konkrétne skutočnosti. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súdnapadnutým rozhodnutím rozsudok okresného súdu potvrdil.

Zo zápisnice okresného súdu o pojednávaní v danej veci z 31. mája 2013 vyplýva, žeokresný   súd   v   závere   pojednávania   rozhodol   o   pripojení   spisu   Okresného   riaditeľstvaPolicajného zboru Martin ČVS: ORP-17/2 OVK MT-2006 a spisu Okresnej prokuratúryMartin   sp. zn.   1   Pv   91/06.   Zo   zápisnice   okresného   súdu   o   pojednávaní   konanom8. novembra 2013 vyplýva, že okresný súd uznesením ďalšie návrhy účastníkov konaniana doplnenie   dokazovania   zamietol,   oboznámil   obsah   spisu   (prečítal   listinné   dôkazy),vyhlásil uznesenie o skončení dokazovania a pojednávanie odročil pre účely vyhláseniaa doručenia rozsudku. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu je zrejmé, že predmetnélistinné dôkazy (ktoré podľa zápisnice o pojednávaní okresný súd oboznámil prečítaním)v zásade nevykonal, keďže v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „Navrhovateľ dňa 11. 4. 2012 preložil listinné dôkazy v počte 181 listov a dňa 16. 7. 2013 predložil listinné dôkazy v počte 387 listov, čo je spolu 568 listov, a to bez toho, aby uviedol aké tvrdené skutočnosti preukazuje predloženými listinnými dôkazmi.“ Z uvedeného vyplýva, že tietolistiny neboli ani predmetom hodnotenia dôkazov okresným súdom.

Krajský súd k jedinej námietke sťažovateľa uvedenej v sťažnosti konštatoval: „Určitú nepresnosť však vykazuje protokolácia okresného súdu v rámci zápisnice o pojednávaní z 8. 11.   2013   (č.   l.   230)   ohľadne   oboznamovania   (vykonania   dokazovania)   dokladov/listov pripojených   navrhovateľom.   Z   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   je nepochybné,   že okresný súd predmetné listiny - pre vyššie rozoberané nevymedzenie navrhovateľom, čo má byť   tou-ktorou z nich   preukázané   - nevykonal. Dotknutý   postup   v procese dokazovania zodpovedá v zmysle § 120 ods. 1 veta druhá O. s. p. oprávneniu súdu rozhodnúť o tom, ktoré z označených dôkazov budú vykonané. Len spomínaná nepresnosť v protokolácii nie je (inou) vadou, ktorá by mohla spôsobovať vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia.“

Podľa   §   120   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   účastnícisú povinní   označiť   dôkazy   na   preukázanie   svojich   tvrdení.   Súd   rozhodne,   ktoréz označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujúúčastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Podľa   § 122   ods. 1   OSP Súd vykonáva dokazovanie   na pojednávaní,   ak   nebolisplnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.

Podľa § 129 ods. 1 OSP dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu alebosamosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí,ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie alebo ak listina bola všetkým účastníkom doručenáalebo ak listina alebo jej obsah nebola protistranou spochybnená.

Podľa § 132 ods. 1 OSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkazjednotlivo   a   všetky   dôkazy   v   ich   vzájomnej   súvislosti;   pritom   starostlivo   prihliadana všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Vzhľadom na okolnosti danej veci, teda zamietnutie žaloby sťažovateľa z dôvoduneunesenia bremena tvrdenia a dôkazného bremena, ústavný súd konštatuje, že pochybenie,ktorého sa mal okresný súd dopustiť pri vykonávaní dokazovania listinami (a ktoré bolokrajským súdom akceptované ako chyba pri protokolácii), nedosahuje intenzitu, ktorá bypo prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   mohla   viesť   k   záveru   o   ústavnej   relevanciiidentifikovanej vady, a tým k záveru o arbitrárnosti rozsudku krajského súdu. Podľa názoruústavného   súdu   postup   všeobecných   súdov   pri   vykonávaní   dokazovania   v   danej   vecinemohol mať vplyv na meritórne rozhodnutie, a teda neúspech sťažovateľa v konaní.

V súvislosti s posúdením ústavnosti rozsudku krajského súdu (v spojení s rozsudkomokresného   súdu)   ústavný   súd   poukazuje   na   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky sp. zn. 3 MCdo 6/2010 z 22. septembra 2010, v ktorom konštatoval: „V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú   povinnosť.   Následky   spojené   s   ich   nesplnením   v   podobe   vecne   nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia   dôkazy.   Dôkazným   bremenom   sa   rozumie   procesná   zodpovednosť   účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné   podľa   hmotného   práva   pre   rozhodnutie   o   veci   (či   už   z   dôvodu   nečinnosti účastníka,   ktorý   nesplnil   povinnosť   označiť   dôkazy   na   preukázanie   svojich   tvrdení stanovenú v § 101 a § 120 ods. 1 vety prvej O. s. p., alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla   byť   preukázaná   vôbec).   Okruh   rozhodujúcich   skutočností,   ktorých   sa   týkajú povinnosti   tvrdenia   a   označenia   dôkazov   na   preukázanie   tvrdení,   je   daný   hypotézou hmotnoprávnej   normy,   ktorá   upravuje   sporný   právny   pomer   účastníkov   konania.   Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena.“

Berúc do úvahy rozhodujúce okolnosti pre posúdenie ústavnej kvality napadnutéhorozsudku krajského súdu dospel ústavný súd k záveru, že skutkový koncept, na ktorom jepredmetný rozsudok postavený, nesignalizuje ako celok ústavne relevantné trhliny spôsobiléviesť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie k záveru o porušení označených práv sťažovateľa.Komplexné hodnotenie napadnutého odvolacieho rozsudku nasvedčuje záveru, že nie jearbitrárny ani zjavne neodôvodnený.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil rozsudok krajského súduza ústavne akceptovateľný a argumentáciu sťažovateľa odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základebolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzinapadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2015