SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 348/2015-7
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom JUDr. Vladimírom Kašubom, Holubyho 51, Martin, vo veci namietanéhoporušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.10 Co 129/2014 z 26. februára 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna 2015doručená sťažnosť, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), vo vecinamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajskéhosúdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 129/2014 z 26. februára 2015 (ďalejlen „rozsudok krajského súdu“).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Dňa 23. 02. 2012 som podal na Okresný súd Žilina návrh na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ku ktorým došlo v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom orgánov verejnej moci. Okresný súd Žilina vykonal vo veci dve pojednávania a to dňa 31. 05. 2013 a 08. 11. 2013. Na pojednávaní dňa 27. 11. 2013 došlo iba k vyhláseniu a doručeniu rozsudku sp. zn.: 27C/40/2012-238. Týmto rozsudkom bol môj návrh v celom rozsahu zamietnutý s odôvodnením, že som neuniesol dôkazné bremeno. Proti tomuto rozsudku som podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie, na podklade ktorého rozhodoval Krajský súd v Žiline. Tento rozsudkom sp. zn.: 10Co/129/2014-264 zo dňa 26. 02. 2015 napadnutý rozsudok prvostupňového súdu potvrdil. Rozsudok odvolacieho súdu bol doručený mojej právnej zástupkyni dňa 21. 04. 2015.
Podanou žalobou (samou o sebe) som realizoval svoje právo zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Z obsahu podanej žaloby vyplýva, že som tak zároveň realizoval právo zaručené čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.
Ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vyjadrujú zákonnú konkretizáciu realizácie tohto práva (výrok čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v časti „... zákonom ustanoveným postupom“). Konkrétne poukazujem na ustanovenia § 122 ods. 1, § 125,§ 129 a § 153 ods. 1 OSP.
Podaním žaloby na súd vzniká „vec“ účastníkov konania (bez ohľadu na ich procesné postavenie), ku ktorej sa viažu o. i. práva zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Dohovor).
Na pojednávaní dňa 31. 05. 2013 bolo v závere uznesením rozhodnuté, že si súd pripojí spis OR PZ Martin sp. zn.: ČVS-ORP-17/2-0VK-MT-2006 a spis Okresnej prokuratúry Martin sp. zn.: 1 Pv 91/06. Po tomto pojednávaní som pripojil do súdneho spisu listinné doklady, ktoré podľa môjho názoru preukazovali skutočnosti, ktoré boli podstatné pre správne rozhodnutie vo veci. Na pojednávaní dňa 08. 11. 2013 však súd uznesením vykonanie ďalších dôkazov zamietol a následne oboznámil obsah spisu, t. j. prečítal listinné dôkazy. Pri listinách, ktoré mal súd oboznámiť, formálne deklaroval ich vykonanie čítaním. No tu je zrejmé, že pokiaľ celé pojednávanie trvalo cca 40 minút (hoci sme nezačali presne o 13.00 hod.) a na čítanie listinných dôkazov bolo okolo 10 minút, pri ich celkovom počte vychádza na oboznámenie jednej strany čas pod jednu sekundu. V rozsudku prvostupňového súdu (str. 8) sa následne iba konštatuje skutočnosť ich predloženia, bez ich zahrnutia do myšlienkového postupu v rámci hodnotenia dôkazov. Takýto postup je porušením ustanovenia § 129 ods. 1 OSP a v konečnom dôsledku znamená, že ústavná požiadavka na ustanovený postup, ktorý tvorí nebola rešpektovaná. Pokiaľ prvostupňový súd dôvodí vo svojom rozsudku zo dňa 27.11.2013, že som neuviedol konkrétne tvrdenia, musím uviesť, že súdom som nebol ani vypočutý.
Takýto postup prvostupňového súdu som napádal aj v podanom odvolaní proti jeho rozsudku zo dňa 27. 11. 2013. Uviedol som, že „Je potom nesporné, že ak nebolo vykonané dokazovanie predpísaným spôsobom, teda relevantné listinné dôkazy neboli prečítané a ani nebol oboznámený obsah, potom súd nemohol riadne zistiť skutkový stav veci, nemohol zaujať správny právny názor pre absenciu riadne zisteného skutkového stavu a nemohol zákonne a spravodlivo rozhodnúť.“
Odvolací súd - Krajský súd v Žiline sa však s týmto vysporiadal tak, že vo svojom rozsudku sp. zn.: 10Co/129/2014-264 zo dňa 26. 02. 2015 uviedol, že prvostupňový súd listinné dôkazy nevykonal. Toto má podľa názoru odvolacieho súdu vyplývať z odôvodnenia rozsudku prvostupňového súdu. A zachytený obsah zápisnice o pojednávaní zo dňa 08. 11. 2013 má byť len prejavom nepresnej protokolácie. Tu sa však odvolací súd oprel o špekuláciu, ktorou zakryl postup prvostupňového súdu spočívajúci v nedodržaní zákonom ustanoveného postupu tak, ako to vyplýva z ustanovenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ja som bol prítomný na uvedenom pojednávaní a zápis protokolácie vychádzal z ústneho prejavu zákonnej sudkyne, diktujúcej svoje výroky do záznamového zariadenia, t. j. diktafónu. Vrátane výroku „Oboznamuje sa obsah spisu, najmä sa číta:“ a výroku „Ďalšie dôkazy na oboznámenie neboli“. Prvostupňový súd nerozhodol o nevykonaní predmetných listinných dôkazov, práve naopak obsiahol ich do rozsahu dokazovania ich čítaním tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 129 ods. 1 OSP, no urobil tak spôsobom, ktorý len predstiera záujem na riadnom zistení skutkového stavu. Až v závere pojednávania zo dňa 08. 11. 2013 bolo vyhlásené uznesenie o skončení dokazovania, t. j. dovtedy dokazovanie prebiehalo. Pokiaľ sa má rozhodnutie opierať o riadne zistený skutkový stav, musia byť dôkazy reálne a zmysluplne vykonané. Čas pod jednu sekundu na jednu stranu nepostačuje ani na oskenovanie dokumentu (voľne povedané, ani stroj to nepojme do svojej „mysle“), nieto na zistenie reálneho obsahu vykonávaného dôkazu tak, aby súd naplniť pri rozhodovaní výrok ustanovenia § 153 ods. 1 OSP.
Takýto postup a rozhodnutia súdov oboch stupňov, podľa môjho názoru nespĺňa podmienky, ktoré na konanie kladú ustanovenia čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Pri ich nerešpektovaní došlo (vo vzťahu k predmetu konania) k následnému popretiu práva zaručeného článkom 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.
Inak povedané, vykonanie dôkazov opísaným spôsobom nespĺňa záruku pre domáhanie sa práva zákonom ustanoveným spôsobom, ani nejde o spravodlivé prejednanie veci so zachovaním práva vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, ktoré nájdu odraz v náležitom odôvodnení rozhodnutia súdu. Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je však integrálnou súčasťou práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Ak v opravnom prostriedku usvedčím prvostupňový súd z porušenia tohto práva, odvolací súd nemôže na dané reagovať tým, že ide o chybnú protokoláciu, ktorej autorom sám navyše nebol a nemohol vychádzať z ničoho iného len z písomného vyhotovenia zápisnice o pojednávaní, ktorú si svojvoľne vyložil v rozpore s jej obsahom A ak nie sú splnené tieto požiadavky, nemám zachované ani právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom.»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1, ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.: 10Co/129/2014-264 zo dňa 26. 02. 2015 porušené boli.
Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn.: 10Co/129/2014-264 zo dňa 26. 02. 2015 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.
priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08,- EUR..., ktorú je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Vladimíra Kašubu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutým rozsudkomkrajského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inomorgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonnýmrozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnymúradným postupom.
Podľa čl. 48 ods. 2 každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúči len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...
Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavnýsúd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ideo právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnúodlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Vychádzajúc zo sťažnosti sa preto ústavný súd v rámci predbežného prerokovaniasťažnosti zaoberal otázkou, či napadnutý rozsudok krajského súdu opodstatňuje prijatiesťažnosti na ďalšie konanie vo vzťahu k sťažovateľom formulovanej požiadavke na ochranuústavnosti v rozsahu ním označených práv podľa ústavy a dohovoru.
Podstatu obrany sťažovateľa poukazujúcej na nezákonnosť a z nej vyplývajúcuneústavnosť záverov krajského súdu obsiahnutých v odôvodnení jeho rozhodnutia, ktorýmpotvrdil rozsudok Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 27 C 40/2012z 27. novembra 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým tento zamietol návrhsťažovateľa proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskejrepubliky, na náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradnýmpostupom, spočíva v tvrdení o nesprávnom postupe oboch všeobecných súdovpri vykonávaní dokazovania. Podľa sťažovateľa okresný súd na pojednávaní konanom8. novembra 2013 oboznámil obsah súdneho spisu, teda prečítal listinné dôkazy a následnevyhlásil uznesenie o skončení dokazovania. Vo svojom rozhodnutí okresný súd však tietodôkazy nevyhodnotil, len skonštatoval ich predloženie. Uvedeným postupom okresnéhosúdu, ktorý nebol krajským súdom napravený, nemohol byť podľa sťažovateľa riadne zistenýskutkový stav veci, a preto nemohlo byť o jeho návrhu ani spravodlivo a v súladeso zákonom rozhodnuté.
Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahovústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ichprávomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánomochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumnýmsúdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebonebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecnýsúd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojejjudikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú toteda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípyspravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, ževšeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasnea zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázkysúvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol(napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovanýchpráv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavnýmzákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1ústavy).
V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôdrozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úlohapri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu, resp. právana spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebomedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárnes priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02,I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšiedaná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolnostíprerokovávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasnýcha zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieruústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré zo základnýchpráv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy. S ohľadom na tieto atribúty ústavný súd preskúmalrozsudok krajského súdu.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uvádza, že mu zásadne neprislúcha hodnotiťskutkové zistenia všeobecných súdov a ani výklad zákona, ktorý v danej konkrétnej vecivšeobecný súd aplikoval.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd zamietol návrh sťažovateľana náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupomMinisterstva vnútra Slovenskej republiky (sťažovateľ ako odporcu označil aj Generálnuprokuratúru Slovenskej republiky), poukazujúc najmä na prejednaciu zásadu občianskehosporového konania a z nej vyplývajúcu povinnosť účastníka konania uniesť bremenotvrdenia a dôkazné bremeno. Okresný súd v danom prípade dospel k záveru, že sťažovateľv konaní nesplnil povinnosť tvrdenia, dôkaznú povinnosť a neuniesol dôkazné bremeno,keďže nekonkretizoval, v čom spočíva nesprávny úradný postup orgánov štátu,nešpecifikoval orgán, ktorý v jeho veci pochybil, neoznačil konkrétne dôkazy, ktoré malipreukázať ním tvrdené konkrétne skutočnosti. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súdnapadnutým rozhodnutím rozsudok okresného súdu potvrdil.
Zo zápisnice okresného súdu o pojednávaní v danej veci z 31. mája 2013 vyplýva, žeokresný súd v závere pojednávania rozhodol o pripojení spisu Okresného riaditeľstvaPolicajného zboru Martin ČVS: ORP-17/2 OVK MT-2006 a spisu Okresnej prokuratúryMartin sp. zn. 1 Pv 91/06. Zo zápisnice okresného súdu o pojednávaní konanom8. novembra 2013 vyplýva, že okresný súd uznesením ďalšie návrhy účastníkov konaniana doplnenie dokazovania zamietol, oboznámil obsah spisu (prečítal listinné dôkazy),vyhlásil uznesenie o skončení dokazovania a pojednávanie odročil pre účely vyhláseniaa doručenia rozsudku. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu je zrejmé, že predmetnélistinné dôkazy (ktoré podľa zápisnice o pojednávaní okresný súd oboznámil prečítaním)v zásade nevykonal, keďže v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „Navrhovateľ dňa 11. 4. 2012 preložil listinné dôkazy v počte 181 listov a dňa 16. 7. 2013 predložil listinné dôkazy v počte 387 listov, čo je spolu 568 listov, a to bez toho, aby uviedol aké tvrdené skutočnosti preukazuje predloženými listinnými dôkazmi.“ Z uvedeného vyplýva, že tietolistiny neboli ani predmetom hodnotenia dôkazov okresným súdom.
Krajský súd k jedinej námietke sťažovateľa uvedenej v sťažnosti konštatoval: „Určitú nepresnosť však vykazuje protokolácia okresného súdu v rámci zápisnice o pojednávaní z 8. 11. 2013 (č. l. 230) ohľadne oboznamovania (vykonania dokazovania) dokladov/listov pripojených navrhovateľom. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je nepochybné, že okresný súd predmetné listiny - pre vyššie rozoberané nevymedzenie navrhovateľom, čo má byť tou-ktorou z nich preukázané - nevykonal. Dotknutý postup v procese dokazovania zodpovedá v zmysle § 120 ods. 1 veta druhá O. s. p. oprávneniu súdu rozhodnúť o tom, ktoré z označených dôkazov budú vykonané. Len spomínaná nepresnosť v protokolácii nie je (inou) vadou, ktorá by mohla spôsobovať vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia.“
Podľa § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) účastnícisú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoréz označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujúúčastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
Podľa § 122 ods. 1 OSP Súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak nebolisplnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.
Podľa § 129 ods. 1 OSP dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu alebosamosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí,ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie alebo ak listina bola všetkým účastníkom doručenáalebo ak listina alebo jej obsah nebola protistranou spochybnená.
Podľa § 132 ods. 1 OSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkazjednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliadana všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.
Vzhľadom na okolnosti danej veci, teda zamietnutie žaloby sťažovateľa z dôvoduneunesenia bremena tvrdenia a dôkazného bremena, ústavný súd konštatuje, že pochybenie,ktorého sa mal okresný súd dopustiť pri vykonávaní dokazovania listinami (a ktoré bolokrajským súdom akceptované ako chyba pri protokolácii), nedosahuje intenzitu, ktorá bypo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohla viesť k záveru o ústavnej relevanciiidentifikovanej vady, a tým k záveru o arbitrárnosti rozsudku krajského súdu. Podľa názoruústavného súdu postup všeobecných súdov pri vykonávaní dokazovania v danej vecinemohol mať vplyv na meritórne rozhodnutie, a teda neúspech sťažovateľa v konaní.
V súvislosti s posúdením ústavnosti rozsudku krajského súdu (v spojení s rozsudkomokresného súdu) ústavný súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 3 MCdo 6/2010 z 22. septembra 2010, v ktorom konštatoval: „V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 101 a § 120 ods. 1 vety prvej O. s. p., alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena.“
Berúc do úvahy rozhodujúce okolnosti pre posúdenie ústavnej kvality napadnutéhorozsudku krajského súdu dospel ústavný súd k záveru, že skutkový koncept, na ktorom jepredmetný rozsudok postavený, nesignalizuje ako celok ústavne relevantné trhliny spôsobiléviesť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie k záveru o porušení označených práv sťažovateľa.Komplexné hodnotenie napadnutého odvolacieho rozsudku nasvedčuje záveru, že nie jearbitrárny ani zjavne neodôvodnený.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil rozsudok krajského súduza ústavne akceptovateľný a argumentáciu sťažovateľa odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základebolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzinapadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv.
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. augusta 2015