znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 348/2013-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., a. s., P., zastúpenej advokátkou JUDr. K. Č., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn. 1 Cob 315/2012 z 19. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti T., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2013 doručená sťažnosť spoločnosti T., a. s. (ďalej aj „sťažovateľka“), v ktorej namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Cob 315/2012 z 19. decembra 2012, ktorým krajský   súd   zrušil   uznesenie   Okresného   súdu   Malacky   (ďalej   len   „okresný   súd“) sp. zn. 10 Cb   4/2012   zo   6.   júna   2012,   ktorým   bolo   konanie   proti   sťažovateľke ako žalovanému v 2. rade zastavené.

2. Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   žalobca   sa   žalobou   na   okresnom súde domáhal proti žalovanému v 1. rade a sťažovateľke zaplatenia spoločne a nerozdielne sumy   31 250 000 Kč   s   príslušenstvom „z   titulu   zodpovednosti   žalovaného   v   1.   rade za vymožiteľnosť   údajne   postúpenej   pohľadávky   s   odkazom   na   ust.   §   527   ods.   2 Občianskeho   zákonníka   (ako   sa   uvádza   v žalobe)   do   výšky   údajne   prijatej   odmeny za postúpenie   (ponechávame   na   tomto   mieste   bokom,   že   takýto   nárok   je   uplatňovaný v zjavnom   rozpore   s príslušnou   zmluvou   o postúpení   pohľadávky...   Voči   sťažovateľovi sa žalobca   navyše   samostatne   domáha   zaplatenia   čiastky   3.212.750.000,- Kč   z   titulu údajných   pohľadávok   na   zaplatenie   zmluvných   odmien   vyplývajúcich   zo   zmlúv   údajne uzatvorených medzi spoločnosťou R., a. s., a sťažovateľom...“.

3. Sťažovateľka v sťažnosti ďalej poukazuje na to, že «... hneď v prvom vyjadrení k žalobe (okrem kategorického odmietnutia existencie či dôvodnosti žalobcom uplatnenej pohľadávky) vzniesol námietku nedostatku právomoci súdov Slovenskej republiky a navrhol konanie v súlade s ust. § 104 OSP zastaviť. Medzi stranami nie je sporné, že právomoc súdov na rozhodnutie v tejto veci je potrebné určiť podľa Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 o príslušnosti a uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach („Nariadenie Brusel I“). Žalobca sa účelovo odvoláva na čl. 6 ods. 1 Nariadenia Brusel I, ktoré však v posudzovanom prípade, kedy žalobca umelo a neoprávnene spojuje obidva údajné   nároky   do   jednej   žaloby   iba   v   snahe   odňať   prejednanie   fiktívneho   nároku uplatňovaného voči sťažovateľovi českým súdom, nemožno aplikovať – čo sťažovateľ veľmi podrobne odôvodnil (i s odkazom na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie) v priebehu konania pred súdom prvého stupňa (a následne i v odvolacom konaní).».

4.   Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   10   Cb   4/2012   zo   6.   júna   2012   zastavil   proti sťažovateľke   súdne   konanie   s   poukazom   na   nedostatok   právomoci   všeobecných súdov Slovenskej   republiky.   Na   základe   odvolania   žalobcu   krajský   súd   uznesením sp. zn. 1 Cob   315/2012   z   19.   decembra   2012   zrušil   uznesenie   okresného   súdu   a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

5.   Sťažovateľka   vytýka   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu,   že „...   z   neho nie je možné   preskúmateľným   spôsobom   určiť,   na   základe   akých   skutkových   okolností prípadu   a na   základe   akých   právnych   argumentov   porušovateľ   dospel   k   svojmu   záveru o splnení podmienok pre aplikáciu článku 6 ods. 1 Nariadenie Brusel I“.

6. Sťažovateľka je toho názoru, že nie je možné v predmetnej veci aplikovať čl. 6 ods. 1 „Nariadenia Brusel I“ z dôvodu, že nárok uplatňovaný proti žalovanému v 1. rade je nárokom   ručiteľským   a   nárok   uplatňovaný   proti   sťažovateľke   je   nárokom   dlžníka a veriteľa. Sťažovateľka je preto toho názoru, že predpokladom na to, aby sa žalobca mohol riadne   domáhať   svojich   práv   voči   žalovanému   v   1.   rade   ako   ručiteľovi,   bol   povinný realizovať   všetky   právne   úkony   potrebné   na   uplatnenie   pohľadávky   najprv   proti sťažovateľke ako dlžníkovi, a to vrátane uplatnenia pohľadávky na jej príslušnom súde. Sťažovateľka zdôraznila, že je vylúčené, aby sa žalobca v predmetnom konaní domáhal proti žalovanému v 1. rade aj sťažovateľke úhrady svojej pohľadávky formou spoločne a nerozdielne   s poukazom   na   neexistenciu   žiadneho   všeobecne   záväzného   právneho predpisu ani dohody zmluvných strán upravujúcej takýto postup.

7.   Sťažovateľka   ďalej   poukázala   na   to,   že „vytýkané   nedostatky   však   zároveň predstavujú dovolacie dôvody, a preto sťažovateľ podal dňa 13. marca 2013 na príslušnom súde   dovolanie   proti   napadnutému   uzneseniu...   “,   o   ktorom   ku   dňu   podania   sťažnosti nebolo rozhodnuté.

8. Z už uvedených dôvodov sťažovateľka v sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa T., a. s... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave z 19. decembra 2012, sp. zn.: 1 Cob/315/2012-210 porušené bolo.

Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   z   19.   decembra   2012,   sp.   zn. 1 Cob/315/2012-210   sa   v celom   rozsahu   zrušuje   a   vec   sa   vracia   Krajskému   súdu   v Bratislave na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

Krajský   súd   v Bratislave   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   T., a. s.,   do 15   dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet právnej zástupkyne JUDr. K. Č.“

II.

9.   Podľa   čl.   127   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   sťažnostiach   fyzických   osôb alebo právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

11. Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka,   a   to   buď pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

12. Sťažovateľka porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru videla predovšetkým v nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu, pričom poukázala na to, že krajský súd sa riadne a dôsledne nevysporiadal   s   dôvodmi   zrušenia   uznesenia   súdu   prvého   stupňa   a   vrátenia   veci, ako aj na to, že odôvodnenie rozhodnutia je arbitrárne a nepresvedčivé.

13. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods.   1   ústavy   znamená,   že   ústavný   súd   môže   konať   o   namietanom   porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje.

14. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v   občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04,   IV.   ÚS   135/05).   Zásada   subsidiarity reflektuje okrem   iného aj princíp   minimalizácie zásahov ústavného   súdu   do   právomoci všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú   v   konaní   o   sťažnosti   preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

15. Zo sťažnosti vyplýva, že v danom prípade sťažovateľka akceptovala subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd tým, že podala vo svojej veci dovolanie ešte predtým, ako podala sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy z dôvodu, že „vytýkané nedostatky predstavujú dovolacie dôvody“. V okolnostiach daného prípadu sťažovateľka podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne akceptovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu   dvoch   rozdielnych   rozhodnutí   v   tej   istej   veci.   Vzhľadom   na   skutočnosť, že uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu   vo   veci   sťažovateľky   predchádza   uplatneniu právomoci   ústavného   súdu,   možno   považovať   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   ešte pred rozhodnutím   dovolacieho   súdu   o   poslednom   procesnom   prostriedku,   ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné.

16. Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí   o   dovolaní   bude   považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti   veci   zjavne   vylučujú.   Nie   je   preto   dôvodné,   aby   sťažovateľka   v   prípade podania dovolania   podala   zároveň   aj   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   pretože aj za predpokladu,   že   by   dovolací   súd   dospel   k   záveru,   že   dovolanie   nie   je   prípustné, nemožno   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej   oneskorenosť   (porovnaj tiež rozsudok   ESĽP   z   12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

17. Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľky pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to viesť jednak k predĺženiu konania o sťažnosti a navádzalo by to potenciálnych sťažovateľov   k   obdobnému   postupu,   aký   zvolila   v   okolnostiach   daného   prípadu sťažovateľka, t. j. k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

18. Z týchto dôvodov   sa   ústavný súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

19. Z   dôvodu   odmietnutia   sťažnosti   sa   ústavný   súd   nezaoberal   ďalšími   návrhmi sťažovateľkou uvádzaných v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013