znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 348/2012-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júla   2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátkou JUDr. V. K., S., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 a čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu   Poprad sp. zn. 5 T 77/2009 zo 14. decembra 2009, uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 To 20/2010 z 27. januára 2011, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 5/2012 z 21. februára 2012 a uznesením Okresného súdu Poprad sp. zn. 5 Nt 4/2012 z 24. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2012 doručená   sťažnosť   J.   K.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou JUDr. V. K., S., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 a čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 T 77/2009 zo 14. decembra 2009 (ďalej len „rozsudok   zo   14.   decembra   2009“),   uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 20/2010 z 27. januára 2011 (ďalej len „uznesenie z 27. januára 2011“), uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 5/2012 z 21. februára 2012 (ďalej len „uznesenie z 21. februára 2012“) a uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Nt 4/2012 z 24. mája 2012 (ďalej len „uznesenie z 24. mája 2012“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 4. decembra 2008 po 17.00 h mu bolo doručené uznesenie o začatí trestného stíhania proti nemu pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), b) a c) a ods. 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona, ako aj za prečin sexuálneho zneužívania podľa § 202 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.

V   súlade   s   §   33   Trestného   poriadku   mohol   sťažovateľ   v   uvedenom   konaní vystupovať ako obvinený až potom, ako mu bolo doručené uznesenie o začatí trestného stíhania, t. j. až od 4. decembra 2008 po 17.00 h. Táto skutočnosť vyplýva zo spisového materiálu založeného v spise okresného súdu sp. zn. 5 T 77/2000.

Výsluch svedkyne V. V., ktorý bol „podkladom“ na začatie trestného konania v jeho veci, sa uskutočnil 4. decembra 2008 v čase od 10.30 h do 12.45 h za prítomnosti Mgr. T.

Podľa sťažovateľa z uvedeného vyplýva, že „až po doručení uznesenia o začatí trestného stíhania mojej osoby som sa mohol obhajovať proti obvineniu, resp. zvoliť si obhajcu,   ktorý   by   sa   prípadne   zúčastnil   výsluchu   svedka.   Tým,   že   výsluch   svedka poškodeného V. V. bol vykonaný ešte pred vznesením obvinenia, mi bolo znemožnené reálne naplnenie práva na obhajobu...

Poukazujem na časový postup celého konania pred vznesením obvinenia. Oznámenie trestnej činnosti V.   V. dňa 4.   12.   2008 v čase od 10.30 do 12.45 hod.   Logicky potom vyplýva, že uznesenie o začatí trestného stíhania sp. zn. ČVS: ORP-154/OVK-PP-2008 zo dňa 4. 12. 2008. ktorým začína trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1 Tr. por. a § 206 ods. 1 Tr. por. mňa ako obvineného, mohlo byť vypracované až po oznámení trestnej činnosti a až následne mi mohlo byť doručené.

So spisového materiálu nevyplýva, že by vyšetrovateľ bol začal tzv. konanie vo veci, tak ako to aj skonštatoval Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 2 Tdo 5/2012 a napriek tomu svedeckú   výpoveď   voči   konkrétne   obvinenej   osobe   vykonanú   pred   samotným   vznesením obvinenia bez prítomnosti obhajcu považuje za výpoveď v súlade s príslušnými právnymi predpismi.

Som   toho   názoru,   že   pri   postupe   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   došlo k porušeniu môjho práva na obhajobu, pretože, ak sa výsluch usvedčujúcej svedkyne, ktorý je   jediným   priamym   dôkazom   usvedčujúcim   ma   zo   spáchania   trestnej   činnosti   konal predtým, než som sa vôbec dozvedel o trestnom konaní a o vznesení obvinenia, nemohol som reálne využiť svoje právo na obhajobu dané ust. § 2 ods. 9 Tr. por.

Som toho názoru, že výsluch svedkyne V. realizovaný pred vznesením obvinenia voči mne   nebol   neodkladným   úkonom.   Nejednalo   sa   o   osobu   mladšiu   ako   15   rokov.   Som presvedčený, že v danom prípade sa jedná z procesného hľadiska o nepoužiteľnú výpoveď svedka.

Po vzatí do väzby som žiadal o opätovný výsluch svedkyne V. a tiež M. Tieto výsluchy boli vykonané dňa 29. 4. 2009. Svedkyňa V. však už odmietla vypovedať, pričom ako zo zápisnice o výsluchu svedka zo dňa 20. 4. 2009 vyplýva po poučení o práve odmietnuť výpoveď toto právo využila, ale nepotvrdila svoju výpoveď zo dňa 4. 12. 2008. Podobne sa zachovala aj v konaní pred súdom.

Svedkyňa S. M. dňa 20. 4. 2009 za prítomnosti obhajcu vypovedala prakticky v môj prospech, avšak súd jej výpoveď vykonanú už po vznesení obvinenia voči mne a vykonanú v prítomnosti   obhajcu   t.   j.   20.   4.   2009,   nepovažoval   za   hodnovernú.   Pokiaľ   sa   jedná   o výpoveď S. M. zo dňa 5. 12. 2008 tiež som toho názoru, že v danom prípade sa nejednalo o neodkladný úkon, aj keď sa jednalo o osobu mladšiu ako 15 rokov.

Výpovede   oboch   svedkýň   teda   V.   a M.   boli   jedinými   priamymi   dôkazmi usvedčujúcimi ma z trestnej činnosti a napriek tejto skutočnosti som nemal reálnu možnosť klásť týmto svedkom otázky.

Napriek tomu, že od samého začiatku konania pred súdom poukazujem na porušenie môjho   práva   na   obhajobu,   ktoré   mi   zaručuje   jednak   čl.   46,   čl.   50   Ústavy   Slovenskej republiky,   §   2   ods.   9   základných   zásad   Zákona   č.   301/2005   Z.   z.   Trestného   poriadku, v platnom   znení,   čl.   36 Listiny   základných   práv   a slobôd a   čl.   6 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a slobôd v súvislosti s výpoveďou svedkyne V. V. zo dňa 4. 12. 2008 nebola táto skutočnosť pri posudzovaní otázky viny zohľadnená.

Ostatní svedkovia vypočutí v konaní pred súdom I. stupňa neboli priamymi svedkami mojej údajnej trestnej činnosti a mali informácie len od V. V. Svedok J. V. vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že výpoveď V. nemusí byť pravdivá. Podobne sa vyjadrila aj svedkyňa Mgr. T. na hlavnom pojednávaní. Uviedla, že po bližšom spoznaní V. V. si na ňu zmenila názor. /zápisnica zo dňa 28. 10. 2009. str. 11 prvý odsek/.“.

Okresný   súd   na   základe   sťažovateľom   opísaného   skutkového   stavu   svojím rozsudkom zo 14. decembra 2009 uznal sťažovateľa vinným v bode I zo spáchania zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), b), c) a ods. 2 písm. d) Trestného zákona, v bode II zo spáchania prečinu sexuálneho zneužívania podľa § 202 ods. 1. písm. a) Trestného zákona a v bode III zo spáchania prečinu porušovania domovej slobody   podľa   §   104   ods.   1   a   2   písm.   b)   Trestného   zákona,   z   prečinu   nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2. písm. a) Trestného zákona a zároveň bol sťažovateľovi uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 14 (štrnásť) rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. d) a ods. 4 Trestného zákona ho okresný súd na výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Krajský   súd   uznesením   z   27.   januára   2011   na   základe   odvolania   podaného sťažovateľom rozsudok okresného súdu zo 14. decembra 2009 potvrdil.

Následne   sťažovateľ   podal   3.   marca   2011   dovolanie,   ktoré   najvyšší   súd   svojím uznesením z 21. februára 2012 odmietol.

Na okresnom súde podal sťažovateľ taktiež návrh na obnovu konania, ktorý však bol uznesením z 24. mája 2012 (doručeným sťažovateľovi 30. mája 2012) v zmysle § 309 ods. 2 Trestného poriadku zamietnutý.

Podľa sťažovateľa z uvedeného „je zrejmé, že súdy záver o vine za posudzovanú trestnú   činnosť   založili   na   procesne   nepoužiteľnom   dôkaze,   ich   postup   nebol   v   súlade so zásadami   zákonnosti   trestného   konania,   zistenia   skutkového   stavu   bez   dôvodných pochybností a voľného hodnotenia dôkazov, v dôsledku čoho došlo aj k porušeniu zásady prezumpcie neviny“.

S   ohľadom   na   uvedené   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví, že jeho základné práva podľa čl. 46 a čl. 50 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru boli rozsudkom okresného súdu zo 14. decembra 2009,   uznesením   krajského   súdu   z   21.   januára   2010,   uznesením   najvyššieho   súdu z 21. februára 2012, ako aj uznesením okresného súdu z 24. mája 2012 porušené, zruší uznesenie okresného súdu z 24. mája 2012 a vec vráti tomuto súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 € a náhradu trov konania v sume 134,79 €.

II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

K   namietanému   porušeniu   označených   práv   rozsudkom   okresného   súdu zo 14. decembra 2009 a uznesením krajského súdu z 27. januára 2011

Podľa ustanovenia § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ v sťažnosti doručenej mu 9. decembra 2011 a vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 8/2012 namietal porušenie svojich bližšie neoznačených základných práv a slobôd postupom okresného súdu rozsudkom   zo 14. decembra 2009 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením krajského súdu z 27. januára 2011 a jemu   predchádzajúcim   postupom.   Ústavný   súd   uznesením   sp.   zn.   IV.   ÚS   8/2012 z 12. januára 2012 sťažnosť sťažovateľa odmietol, a to v časti smerujúcej proti rozsudku okresného   súdu   zo   14.   decembra   2009   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej prejednanie a rozhodnutie a v časti smerujúcej proti uzneseniu z 27. januára 2011 z dôvodu jej oneskoreného podania.

Z uvedeného vyplýva, že konštatovanie, že nedostatok právomocí ústavného súdu vo veci   predchádzajúcej   sťažnosti   sťažovateľa,   ako   aj   oneskorené   podanie   sťažnosti sťažovateľa predstavujú neodstraniteľné nedostatky procesných podmienok konania, ktoré nemôžu byť odstránené ani dodatočnou aktivitou sťažovateľa ako účastníka konania.

Existencia   prekážky   res   iudicata   vylučuje   možnosť   opakovane   preskúmať sťažovateľove   námietky   porušenia   ním   označených   práv   rozsudkom   okresného   súdu zo 14. decembra 2009 a uznesením krajského súdu z 27. januára 2011, preto ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustnú.

K   namietanému   porušeniu   označených   práv   uznesením   najvyššieho   súdu z 21. februára 2012

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podľa zistenia ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu z 21. februára 2012 bolo sťažovateľovi doručené 30. marca 2012.

Sťažnosť sťažovateľa z 19. júna 2012 bola prevzatá na poštovú prepravu 22. júna 2012 a ústavnému súdu bola doručená 25. júna 2012.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   v   rámci   predbežného   prerokovania návrhu v zmysle § 25 zákona o ústavnom súde vychádza zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok jej prijatia na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

V čase, keď sa sťažovateľ domáhal ochrany ním označených práv na ústavnom súde podľa čl. 127 ústavy, už uplynula lehota stanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom. Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ako podanú oneskorene.

K   namietanému   porušeniu   označených   práv   uznesením   okresného   súdu z 24. mája 2012

Z obsahu uznesenia okresného súdu z 24. mája 2012 vyplýva, že sťažovateľ, ako aj prokurátor sa vzdali svojho práva podať proti nemu sťažnosť. S ohľadom na túto skutočnosť uvedené uznesenie neobsahuje v súlade s § 176 ods. 3 Trestného poriadku odôvodnenie.

Ústavný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   vychádza   z   ústavného princípu   subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   402   ods.   3   Trestného   poriadku   proti   uzneseniu   o   návrhu   na   povolenie obnovy konania je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

Z uvedeného ustanovenia Trestného poriadku je zrejmé, že sťažovateľ mal možnosť svoje   námietky   smerujúce   proti   uzneseniu   okresného   súdu   z   24.   mája   2012   predložiť krajskému súdu podaním sťažnosti proti uvedenému uzneseniu, pričom práve krajský súd je súdom, do ktorého právomoci patrí oprávnenie rozhodnúť o nich.

Sťažovateľ teda realizáciou svojho práva na obhajobu v priebehu trestného konania vedeného   proti   nemu   mal   možnosť   účinným   spôsobom   namietať   porušenie   svojich v sťažnosti označených práv pred všeobecnými súdmi, a preto ústavný súd jeho sťažnosť pri jej   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Záver

Z   uvedeného   vyplýva,   že   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   ako   celok, a preto bolo bez právneho významu, aby požiadal sťažovateľa o odstránenie nedostatkov jeho   sťažnosti   (predloženie   ním   vlastnoručne   podpísaného   splnomocnenia   na   podanie sťažnosti ústavnému súdu, pretože k sťažnosti priložené splnomocnenie podpísala matka sťažovateľa), alebo sa zaoberal ďalšími jeho požiadavkami, ktoré z nej vyplynuli.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2012