znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 348/09-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   novembra   2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. B., súdneho exekútora, B., zastúpeného advokátom Mgr. P. N., L., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn. 1 CoE 114/2008 z 29. októbra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. P. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. januára 2009 doručená sťažnosť JUDr. P. B., súdneho exekútora, B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   základného   práva   podľa   čl. 20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 CoE 114/2008 z 29. októbra 2008 v súvislosti s priznaním mu trov exekučného konania.Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Uznesením   Okresného   súdu   Rožňava...   zo   dňa   24.   1.   2008...   bola   exekúcia... zastavená a   oprávnenému   bola uložená povinnosť zaplatiť   sťažovateľovi trovy   exekúcie vo výške 12 078,90 Sk... Na základe odvolania sťažovateľa uznesením Krajského súdu... č. k. 1 CoE 114/2008-44 zo dňa 29. 10. 2008 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené.“ Na strane druhej krajský súd sa stotožnil s právnym názorom prvostupňového exekučného súdu a nepriznal DPH z hotových výdavkov a straty času argumentujúc, že podľa § 196 Exekučného poriadku, ktorou je súd pri rozhodovaní o trovách exekúcie viazaný, je možné priznať DPH iba z odmeny súdneho exekútora.

„Sťažovateľ   namieta,   že   uznesením   Krajského   súdu...   zo   dňa   29.   10.   2008   boli porušené jeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy...

Odporca   pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov   exekučného   konania   nepriznal sťažovateľovi sumu rovnajúcu sa dani z pridanej hodnoty, ktorú sťažovateľ bol povinný zaplatiť príslušnému správcovi dane. Ústavný súd už vo svojom náleze sp. zn. II. ÚS 31/04 zo dňa 17. 12. 2004 zaujal názor, že sťažovateľ... nedostal... nahradené všetky sumy, ktoré zaplatil   alebo   mal   zaplatiť   v   časovej   a   vecnej   súvislosti   so   zastavením   exekučného konania...

Poukazujem na uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 16 CoE 312/2007-33 zo dňa 6. 5. 2008. Krajský súd v Bratislave zaujal ohľadom priznania DPH z náhrady hotových výdavkov diametrálne rozdielny názor ako odporca.

Rozpornosť rozhodovacej praxe všeobecných súdov je nežiadúca...“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:„Základné právo JUDr. P. B..., podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy... uznesením Krajského súdu... č. k. 1 CoE 114/2008-44 zo dňa 29. 10. 2008 porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu... č. k. 1 CoE 114/2008-44 zo dňa 29. 10. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či sťažnosť má náležitosti predpísané v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, či nie je neprípustná, podaná niekým zjavne neoprávneným alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáhal. Ústavný   súd   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáhal   v   petite   svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Keďže   sťažovateľ   v   konaní   pred   ústavným   súdom   kvalifikovane   zastúpený advokátom   sa   v   návrhu   na   rozhodnutie   sťažnosti   domáhal   iba   vyslovenia   porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v napadnutom rozhodnutí krajského súdu, ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa na začatie konania v zmysle čl. 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde sa nemohol zaoberať ne/porušením iných práv, resp. slobôd.

Článok 20 ods. 1 ústavy ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok, ale súčasne určuje, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnakú zákonnú ochranu.

1. Základným ústavným predpokladom podľa (už citovaného) čl. 127 ods. 1 ústavy na   vznik   právomoci   ústavného   súdu   na   konanie   o   sťažnostiach   je   to,   aby   o   ochrane tvrdeného porušenia základného práva alebo slobody nerozhodoval iný súd, pričom iným súdom   podľa   tohto   článku   ústavy   sa   rozumie   súd,   ktorý   v   súlade   so   všeobecnou právomocou   podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   má   aj   zákonom   vymedzenú   právomoc   konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody. Ak existuje taký súd, ústavný súd zásadne nie je oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie, pretože tomu bráni ústavný princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy.

Sťažovateľ   sa   návrhom   na rozhodnutie   domáha vyslovenia   porušenia   základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť v exekučnom spore v súvislosti s rozhodnutím   krajského   súdu   o   trovách   konania   súdneho   exekútora   (sťažovateľa). Rozhodovanie o trovách exekúcie („potrebných na účelné vymáhanie nároku“) v prípade, ak súd   rozhodne   o   zastavení   exekúcie,   patrí   do   právomoci   všeobecných   súdov   [§   7 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 196 a § 200 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov]. Preto   len   všeobecný   (občianskoprávny)   súd   môže   rozhodovať   o   takýchto   nárokoch a v spojitosti   s   tým,   že   predmetom   tohto   konania   bol   majetok   súdneho   exekútora, aj o ochrane vlastníckeho práva, resp. jeho obmedzení.

Ústavný   súd   je   oprávnený   a   povinný   posúdiť   neústavnosť   konania,   resp. rozhodovania   všeobecných   súdov,   t.   j.   či   v   konaní   pred   nimi   nedošlo   k   porušeniu procesnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu   však   nie   je   spojená   so   vznikom   oprávnenia   a   povinnosti   hodnotiť   právne   názory všeobecných súdov, ku ktorým dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, v tomto prípade ustanovení príslušných zákonov upravujúcich posúdenie výšky trov, ktoré vznikli súdnemu   exekútorovi   po   zastavení   exekučného   konania,   a   súvisiace   otázky (m. m. IV. ÚS 34/03).

Právomoc občianskoprávneho súdu   rozhodovať o trovách exekúcie (pri   zastavení exekúcie), ktorá vyplýva z čl. 142 ods. 1 ústavy a § 7 OSP v spojitosti s ustanoveniami Exekučného   poriadku,   nemožno   nahradiť   alebo   v   nej   pokračovať   uplatnením   práva na ochranu tohto práva v konaní pred ústavným súdom.

Z obsahu predložených súdnych rozhodnutí vyplynulo, že o požadovanej ochrane základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozhodovali v rozsahu citovaných zákonných   úprav   všeobecné   súdy   v   civilnom   procese,   čo   zásadne   vylučuje   právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Podľa názoru ústavného súdu uplatnenie jeho právomoci v tejto veci predpokladá taký procesný postup všeobecných súdov v konaní o ochrane vlastníckeho práva, ktorým by bolo porušené niektoré základné právo upravené v čl. 46 až čl. 50 ústavy, prípadne by bolo   rozhodnutie   všeobecného   súdu   arbitrárne   (IV.   ÚS   96/03).   V   opačnom   prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa   vytvoril   skutkový   základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia pod príslušné právne normy.

Vychádzajúc   z   uvedeného   a   poukazujúc   aj   na   ďalšiu   judikatúru   ústavného   súdu (napr.   IV.   ÚS   66/03)   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   odmietnuť   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Napriek   uvedenému   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   napadnuté uznesenie krajského súdu sa nevyznačuje prvkami arbitrárnosti. Krajský súd sa vysporiadal s   odvolacími   dôvodmi   sťažovateľa,   s   ktorými   sa   však   nestotožnil,   keď   v   podstatnom a v rozsahu podanej sťažnosti ústavnému súdu uviedol:

„... Podľa ust. § 196 Exekučného poriadku za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o daň z pridanej hodnoty...

Podľa uvedenej zákonnej úpravy, ktorou je súd pri rozhodovaní o trovách exekúcie viazaný, je teda možné priznať DPH iba z odmeny, a teda nie aj z hotových výdavkov a náhrady za stratu času...“

Ústavný súd k uvedenému dodáva, že od 1. septembra 2005, keď nadobudol účinnosť zákon č. 341/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov – ďalej len „zákon č. 341/2005 Z. z.“ (ktorým bol novelizovaný § 196 Exekučného poriadku), sa odmena exekútora zvyšuje o DPH (ak exekútor je platiteľom DPH), t. j. nie je zjavne neodôvodnený záver všeobecných súdov, podľa ktorého zvýšenie o DPH   viažu   iba na odmenu   súdneho   exekútora,   vychádzajúc z §   4   až §   21a   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 288/1995 Z. z.“), a nie tiež na náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času (§ 22 a § 23 citovanej vyhlášky).

Ústavný   súd   je   opakovane   toho   názoru   (I.   ÚS   37/09),   že   v   príčinnej   súvislosti so sťažovateľom   namietaným   uznesením   krajského   súdu   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu označených   práv   sťažovateľa.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   bolo   napadnuté   uznesenie krajského   súdu   plne   v   súlade   s   príslušnými   ustanoveniami   Exekučného   poriadku a príslušného vykonávacieho predpisu (vyhlášky č. 288/1995 Z. z.).

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol tiež pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. Ústavný   súd   nemohol   akceptovať   ani   argumentáciu   sťažovateľa   spočívajúcu v tom, že v podobnej veci (nález sp. zn. II. ÚS 31/04 zo 17. decembra 2004) ústavný súd jeho sťažnosti vyhovel.

V tejto súvislosti je predovšetkým potrebné uviesť, že v čase vyhlásenia uvedeného nálezu   (II.   ÚS   31/04)   platilo   iné   ustanovenie   §   196   Exekučného   poriadku   („Za   výkon exekučnej   činnosti   podľa   tohto   zákona   patrí   exekútorovi   odmena,   náhrada   hotových výdavkov   a   náhrada   za   stratu   času.“),   ako   platí   v   spojitosti   s   posudzovanou   vecou („Za výkon   exekučnej   činnosti   podľa   tohto   zákona   patrí   exekútorovi   odmena,   náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o daň z pridanej hodnoty.“). Už len na základe uvedenej skutočnosti nemohol ústavný súd prihliadať na právne závery vyslovené   v   náleze   sp.   zn.   II.   ÚS   31/04   zo   17.   decembra   2004,   ktorý   riešil   situáciu, keď DPH výslovne neupravená v § 196 Exekučného poriadku bola sama osebe sporná.

4. Pozornosti   ústavného   súdu   neušlo,   že   rozhodovacia   prax   všeobecných   súdov ani po novelizovaní § 196 Exekučného poriadku (zákonom č. 341/2005 Z. z. s účinnosťou od 1. septembra 2005, pozn.) nie je – čo sa týka rozsahu zvýšenia trov o daň z pridanej hodnoty   –   jednotná.   Rovnako   sťažovateľ   poukazoval   na   uvedenú   okolnosť.   V   tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné poznamenať, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva   aj   právomoc   zaujímať   stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných všeobecne záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01).

5. Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   poznamenáva,   že   ani   samotná   skutočnosť, že v konečnom   dôsledku   môže   nastať   stav,   keď   nebudú   uspokojené   všetky   nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor   nesie,   je   odôvodnené   a   do   značnej   miery   kompenzované   jeho   v   podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (Van   der   Mussele   proti   Belgicku, rozsudok   z   23.   novembra   1983,   séria   A,   č.   70),   v   ktorom   bolo   zdôraznené,   že   riziko s výkonom určitej profesie (citované v prípade advokáta), kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie.

6. Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2009