znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 348/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov V. M. a A. M., Š., obaja zastúpení advokátkou JUDr. R. F., Š., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 132/2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. M. a A. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. februára 2008   doručená   sťažnosť V.   M.   a A.   M. (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 132/2003.

Sťažovatelia   uviedli,   že   namietanou   nečinnosťou   a prieťahmi   v konaní   okresného súdu vo veci sp. zn. 17 C 132/2003, v ktorom sa v postavení navrhovateľov domáhajú proti odporcovi P. L. a spol. určenia vlastníckeho práva k hnuteľnej veci, bolo porušené ich právo na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru.

Ďalší priebeh konania opísali sťažovatelia takto: Návrhom z 22. septembra 2002 sa domáhali určenia vlastníckeho práva k hnuteľnej veci –osobnému automobilu. Pretože boli podľa ich názoru v konaní okresného súdu vo veci sp. zn. 17 C 132/2003 spôsobované zo strany   súdu   neprimerané   prieťahy,   sa   19.   októbra   2006   obrátili   na   predsedníčku okresného súdu so sťažnosťou na pojednávajúcu sudkyňu, JUDr. M. Ď., na ktorú nedostali odpoveď.   Súd napriek   skutočnosti,   že   od   začatia   konania uplynulo už štyri   a pol   roka, uskutočnil   len niekoľko procesných   úkonov vo veci týkajúcich sa ustanovenia znalcov, pričom meritórne rozhodnutie vo veci vyniesol 14. februára 2008. Písomné vyhotovenie predmetného rozhodnutia ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo sťažovateľom doručené.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   uvádzajú,   že „Napriek   podanej   sťažnosti   pre   prieťahy v konaní   náprava   zo   strany   porušovateľa   zjednaná   nebola   a všetky   úkony   súdu   prvého stupňa trvajú neprimerane dlho, pričom právo sťažovateľov na súdne konanie primeranej dĺžky je neustále porušované, predovšetkým z dôvodov na strane pojednávajúceho sudcu...“, na základe čoho konštatujú, že „od podania návrhu po vyhlásenie rozhodnutia uplynulo 4,5 roka,   pričom   vo   veci   bolo   vytýčených   iba   niekoľko   pojednávaní   s neprimerane   dlhými časovými   odstupmi   a vec   samotná   si   okrem   odborného   posúdenia   prejednávaných skutočností nevyžadovala rozsiahle dokazovane výsluchom svedkov, nakoľko uvedené bolo prejednané v trestnom konaní, ktorý spis bol pripojený“.

Sťažovatelia sa domáhali, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti vydal tento nález:

„1. Okresný súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 132/2003 porušil právo V. M., nar.... a A. M., nar...., obaja trvale bytom: Š. a) na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods.2 Ústavy SR, b) na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. V. M., nar.... a A. M., nar...., obaja trvale bytom: Š. spoločne a nerozdielne priznáva náhradu primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 150.000,- Sk (slovom stopäťdesiattisíc Slovenských korún), ktorú im je Okresný súd v Trnave povinný vyplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

3. V. M., nar.... a A. M., nar...., obaja trvale bytom: Š. spoločne a nerozdielne priznáva náhradu škody vo výške 310.000,- Sk (slovom tristodesaťtisíc Slovenských korún), ktorú im je Okresný súd v Trnave povinný vyplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. V. M., nar.... a A. M., nar...., obaja trvale bytom: Š. spoločne a nerozdielne priznáva náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   19.680,-Sk (slovom Devätnásťtisícšesťstoosemdesiat Slovenských korún) + 19% DPH, a to za 2 úkony právnej pomoci (príprava a prevzatie veci, spísanie sťažnosti; 1 úkon právnej pomoci: 9.650,-Sk +190,- paušál hotových výdavkov) + 19 % DPH, ktorú je Okresný súd v Trnave povinný vyplatiť   k rukám   advokáta   JUDr.   R.   F.,   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Ústavný   súd   sa   osobitne   zameral   na   preskúmanie   opodstatnenosti   sťažnosti sťažovateľov,   keďže   pri   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného   práva   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd podľa ustálenej praxe odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak „vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom, ako aj postup zákonného sudcu nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov,   a tým   ani   porušenie   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy“ (II. ÚS 109/03), resp. ak „argumenty v sťažnosti sťažovateľov nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušenia označeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).

Podstatou   sťažnosti   a   predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   nárok sťažovateľov na ochranu pred postupom okresného súdu, ktorým bolo podľa ich názoru porušené ich základné právo na prerokovanie veci v primeranej lehote.

Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a jej prílohami dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľov je zjavne neopodstatnená.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   ďalším   priebehom   konania   z obsahu   spisu a sťažnosti   zistil,   že   doterajšia   doba   trvania   napadnutého   konania   predstavuje   od   jeho začatia (22. september 2003) až do rozhodnutia okresným súdom (14. február 2008), resp. do doručenia sťažnosti ústavnému súdu (29. február 2008) 4 roky a 5 mesiacov. Táto doba sa podľa ústavného súdu už na prvý pohľad nejaví ako „neprimeraná“ vzhľadom na predmet sporu, ktorý závisel aj od výsledkov trestného konania a na odbornom posúdení niektorých čiastkových otázok znalcom z príslušného odboru, ktorý si svoju úlohu nesplnil v súdom určenej lehote.

Pojem   „primeraná   lehota“   je   relatívny.   Neexistuje   nijaká   absolútna   doba   trvania konania,   ktorej   prekročenie   by   sa   automaticky   kvalifikovalo   ako   doba   neprimeraná a porušujúca čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedna a tá istá lehota môže byť v jednej   veci   kvalifikovaná   ako   primeraná,   v inej   ako   neprimeraná.   Primeranosť   doby konania sa posudzuje v každej veci podľa konkrétnych okolností prípadu, ale aj správania účastníkov konania, teda aj sťažovateľov. Zásada „vigilantibus iura scripta sunt“ zdôrazňuje aj vlastné pričinenie pre ochranu svojich práv, keď požaduje, aby aj sťažovatelia sledovali svoje   subjektívne   práva   a robili   také   kroky,   v dôsledku   ktorých   by   nedochádzalo   k ich ohrozovaniu   a poškodzovaniu,   a teda   predpokladala,   že   sťažovatelia   mohli   skôr   využiť príslušný prostriedok, ktorý im poskytol zákon, na urýchlenie konania, a nie iba pred jeho ukončením.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmi uvedenými v sťažnosti nezaoberal. K uplatnenej náhrade škody ústavný súd dodáva, že tento nárok je primárne pod ochranou všeobecných súdov a nie ústavného súdu, ktorý je len subsidiárnym orgánom ochrany základných práv a slobôd.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2008