znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 347/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   F.   Z.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   Ď.,   B., pre namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Sociálnej poisťovne v konaní o priznanie starobného dôchodku vedenom pod č. 460 222 1650 0 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. Z. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 7. marca 2013 doručená sťažnosť F. Z. (ďalej len,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) postupom Sociálnej poisťovne v konaní o priznanie starobného dôchodku vedenom pod č. 460 222 1650 0.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľovi bol rozhodnutím Sociálnej poisťovne   č.   460   222   1650   0   zo   7.   apríla   2008   priznaný   starobný   dôchodok   v   sume 13 688 Sk od 22. februára 2008 a súčasne odňatý invalidný dôchodok. Na návrh sťažovateľa Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 6 Sd 79/2008 zo 7. októbra 2011 zrušil toto rozhodnutie Sociálnej poisťovne (v spojení s ďalšími rozhodnutiami v jeho veci) z dôvodu aplikácie   neúčinného   právneho   predpisu   a   nepreskúmateľnosti.   Následne   Sociálna poisťovňa   rozhodnutím   č.   460   222   1650   0   zo   17.   februára   2012   opätovne   rozhodla o priznaní starobného dôchodku sťažovateľovi v sume 13 688 Sk od 22. februára 2008. Aj toto rozhodnutie bolo na návrh sťažovateľa zrušené rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 23   Sd 143/2012 z 29.   októbra   2012 pre   nepreskúmateľnosť   a nezrozumiteľnosť. V poradí tretím rozhodnutím č. 460 222 1650 0 z 11. januára 2013 Sociálna poisťovňa opäť rozhodla o priznaní starobného dôchodku sťažovateľovi v sume 13 688 Sk od 22. februára 2008.   Sťažovateľ   podľa   vlastného   vyjadrenia   podal   aj   proti   tomuto   rozhodnutiu na príslušnom všeobecnom súde opravný prostriedok, o ktorom ku dňu podania sťažnosti usudzujúc z jej obsahu nebolo rozhodnuté.

3. Sťažovateľ v sťažnosti v podstatnom uviedol, že Sociálna poisťovňa ,,... vydala fakticky rovnaké rozhodnutie, ktoré bolo predmetom aj predchádzajúceho súdneho sporu, sa situácia identicky opakovala a jemu nezostávalo nič iné, ako toto rozhodnutie po tretí raz...   opäť   napadnúť   z   rovnakých   dôvodov,   pretože   Sociálna   poisťovňa   sústavne   bráni nástupu spravodlivosti a trvalo zachováva prvky diskriminácie voči svojmu občanovi... Celý   tento   proces   o   priznanie   starobného   dôchodku   sa   doposiaľ   vyznačuje nezvyčajnou   liknavosťou...   V   dôsledku   podávania   sériových   rozhodnutí...   dochádza k nekonečným prieťahom, bol vytvorený neprimerane veľký časový priestor na to, aby ako účastník tohto súdneho sporu bol dlhodobo právne zneistený...

Sťažovateľ je nespokojný s výsledkom a priebehom konania o skutočnej výške jeho starobného   dôchodku,   ktoré   sa   malo   už   dávno   skončiť   u   Sociálnej   poisťovni...   Žiaľ, ani dvomi   rozsudkami   krajských   súdov   sa   mu   nevytvorila   právna   istota...   Sústavné podávanie nepreskúmateľných rozhodnutí, nie je korektným konaním... Sťažovateľ je toho právneho názoru, že postupom Sociálnej poisťovne dochádza k porušeniu jeho základného práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   pretože   koná   zjavne   neefektívne a svojvoľne   s   cieľom   riadne   nepreskúmať   námietky   sťažovateľa   uvedené   v opravných prostriedkoch.“.

4. V petite sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prerokovaní sťažnosti rozhodol tak, že Sociálna poisťovňa v konaní o priznanie starobného dôchodku porušila jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a aby mu priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov konania.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

6. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

7. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných   práv   a   slobôd,   ako   aj   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a   to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za   dodržiavanie   základných   práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. V čl. 127 ods. 1 ústavy už spomenutý princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať jeho sťažnosťou iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych   prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že   ochrany   tohto   základného   práva alebo slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy,   prípadne   iným   zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie (napr. m. m. I.   ÚS   103/02,   I.   ÚS   6/04,   II.   ÚS   122/05,   IV.   ÚS   179/05,   IV.   ÚS   243/05, II. ÚS 90/06).

9. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal proti poslednému rozhodnutiu Sociálnej   poisťovne   opäť   opravný   prostriedok,   o   ktorom   bude   rozhodovať   príslušný všeobecný súd, a tento v konaní opäť posúdi zákonnosť tohto rozhodnutia. Táto skutočnosť však z pohľadu odmietnutia tejto sťažnosti nemala zásadný význam, keďže všeobecný súd sa   v   tomto   konaní   bude   zaoberať   iba   zákonnosťou   rozhodnutia   Sociálnej   poisťovne, a nie dĺžkou jej konania, prípadnými prieťahmi či neefektívnosťou jej postupu. Vzhľadom na skutočnosť, že konanie o opravnom prostriedku patrí do právomoci všeobecného súdu, právomoc   ústavného   súdu   na   preskúmanie   posledného   rozhodnutia   Sociálnej   poisťovne je vylúčená.

10. Sťažnosť bola ústavným súdom odmietnutá z dôvodu, že tu existujú iné súdy v sústave   všeobecného   súdnictva,   ktoré   sú   oprávnené   poskytnúť   sťažovateľovi   ochranu pred namietanou   nečinnosťou   Sociálnej   poisťovne,   prípadne   prieťahmi   v   jej   konaní o priznaní starobného dôchodku sťažovateľovi.

11.   Podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   súdy   rozhodujú   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy   a   zákonnosť   rozhodnutí,   opatrení   alebo   iných   zásahov   orgánov   verejnej   moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku fyzická osoba alebo právnická osoba,   ktorá   tvrdí,   že   orgán   verejnej   správy   nekoná   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom ustanoveným   príslušným   právnym   predpisom   tým,   že   je   v   konaní   nečinný,   môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.

12.   Z   citovaných   ustanovení   vyplýva,   že   ochranu   pred   prípadnou   nečinnosťou a zbytočnými   prieťahmi   v   konaní   správnych   orgánov   (teda   aj   Sociálnej   poisťovne) poskytujú príslušné správne súdy v konaní podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho   poriadku,   čo   zároveň   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu.   Z   obsahu   sťažnosti nemožno vyvodiť, že by sťažovateľ tento účinný prostriedok nápravy porušenia označeného práva využil.

13.   Na   situáciu, v   ktorej   sa   ocitol   sťažovateľ a   ktorá   spočíva   v podstate v   tom, že (podľa jeho názoru) Sociálna poisťovňa odmieta rozhodnúť o jeho starobnom dôchodku v súlade   s   právnym   názorom   všeobecných   súdov,   však   dopadajú   aj   iné   právne   normy umožňujúce sťažovateľovi dosiahnuť ochranu svojho práva v konaní pred všeobecnými súdmi. Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len  ,,zákon č. 514/2003 Z. z.“) upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.

Podľa § 3 ods. 1 písm. a) a d) zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených   týmto   zákonom   za   škodu,   ktorá   bola   spôsobená   orgánmi   verejnej   moci pri výkone   verejnej   moci   nezákonným   rozhodnutím   a/alebo   nesprávnym   úradným postupom.

Podľa   §   5 ods.   1 zákona č.   514/2003 Z.   z. právo   na náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   má   účastník   konania,   ktorému   vznikla   škoda   v   dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   možno   uplatniť   iba   vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda   spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

Podľa   § 9 ods.   1 zákona   č.   514/2003   Z.   z.   štát zodpovedá   za škodu   spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za   nesprávny   úradný   postup sa   považuje aj porušenie povinnosti   orgánu   verejnej   moci   urobiť   úkon   alebo   vydať   rozhodnutie   v   zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy   v   konaní   alebo   iný   nezákonný   zásah   do   práv,   právom   chránených   záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa   §   9 ods.   4   zákona č.   514/2003 Z.   z. právo   na náhradu   škody   spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa   §   17   ods.   1,   2   a   3   zákona   č.   514/2003   Z.   z.   skutočná   škoda   a   ušlý zisk sa uhrádza,   ak   osobitný   predpis   neustanovuje   inak.   V   prípade,   ak   iba   samotné konštatovanie   porušenia   práva   nie   je   dostatočným   zadosťučinením   vzhľadom   na   ujmu spôsobenú   nezákonným   rozhodnutím   alebo   nesprávnym   úradným   postupom,   uhrádza sa aj nemajetková   ujma   v   peniazoch,   ak   nie   je   možné   uspokojiť   ju   inak.   Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

14.   Z   označených   ustanovení   zákona   č.   514/2003   Z.   z.   vyplýva,   že   sťažovateľ sa môže domáhať nároku na náhradu škody vrátane nemajetkovej ujmy, a to tak z dôvodu nezákonného   rozhodnutia   Sociálnej   poisťovne,   ako   aj   z   dôvodu   nesprávneho   úradného postupu   (nečinnosť,   zbytočné   prieťahy).   Ak   príslušný   orgán   (v   tomto   prípade   Sociálna poisťovňa) neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok   na náhradu   škody,   môže sa   poškodený   domáhať uspokojenia nároku   alebo   jeho   neuspokojenej   časti   na   príslušnom   všeobecnom   súde.   Právomoc všeobecného   súdu   poskytnúť   ochranu   sťažovateľovmu   právu   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov (vrátane právomoci priznať mu náhradu škody a nemajetkovej ujmy)   taktiež   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   na   prerokovanie   a   rozhodnutie   jeho sťažnosti.

15. Sťažnosť   je   teda   podaná   predčasne,   keďže   stále   existujú   iné   súdy,   ktoré sú v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnené poskytnúť ochranu sťažovateľovým základným právam. Táto skutočnosť zároveň vylučuje právomoc ústavného súdu, čo bolo dôvodom odmietnutia   jeho   sťažnosti.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   už   pri   jej   predbežnom prerokovaní   ústavný   súd   nemohol   rozhodovať   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013