znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 347/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. C., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. R. K., N., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici č. k. 14 Co 116/2011-64 z 19. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. C.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2011 doručená   sťažnosť   M.   C.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 116/2011 z 19. apríla 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ od 3. októbra 2006 pracoval   v   spoločnosti   T.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „zamestnávateľ“).   Zamestnávateľ   dal sťažovateľovi dve výpovede z pracovného pomeru, a to z 15. februára 2010 z dôvodu § 63 ods.   2 písm.   b) zákona č. 311/2001 Z.   z. Zákonník práce v znení neskorších   predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) a druhú z 24. februára 2010 z dôvodu § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka   práce.   Sťažovateľ   namietal   na   Okresnom   súde   Žiar   nad   Hronom   (ďalej   len „okresný súd“) neplatnosť výpovede. O tejto žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 13 C 162/2010-39   z 24. novembra   2010   tak,   že „určil,   že   výpoveď   daná   žalobcovi zamestnávateľom dňa 15. 2. 2010 je neplatná a do zvyšku návrh zamietol“. Krajský súd na odvolanie sťažovateľa napadnutú časť rozsudku prvostupňového súdu svojím rozsudkom sp. zn. 14 Co 116/2011 z 19. apríla 2011 ako vecne správnu potvrdil.

3. Sťažovateľ vo svojej argumentácii napádal porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu, keď v podstatnom dôvodil, že „... súd... nenariadil pojednávanie vo veci na prejednanie   odvolania...   tak   konal   v rozpore   s ustanovením   §   214   ods.   1   písm. a Občianskeho   súdneho   poriadku,   kedy   pojednávanie   mal   nariadiť   pre   doplnenie dokazovania.   Dokazovanie   bolo   preukázateľne   doplnené   po   podaní   odvolania a nenariadením   pojednávania   bolo   sťažovateľovi   odňaté   právo   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonaným dôkazom. Takýmto postupom súdu bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom a tým bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.“. Okrem procesných nedostatkov vytkol krajskému súdu aj nesprávne právne posúdenie veci v jej merite – „... žalobcove tvrdenie o nemožnosti dať zamestnancovi zo strany zamestnávateľa dve súbežné výpovede nepovažoval Krajský súd... v konaní 14 Co 116/2011 za dôvodné“.

4. Rozsudok krajského súdu sťažovateľ napadol okrem podanej ústavnej sťažnosti tiež dovolaním. „Proti rozsudku Krajského súdu... podal sťažovateľ dovolanie dňa 19. 4. 2011.   Do   dnešného   dňa   nemá   sťažovateľ   vedomosť   o tom   v akom   štádiu   je   konanie o podanom   dovolaní.   Sťažovateľ   podáva   ústavnú   sťažnosť   z dôvodu,   porušení   svojich základných práv a z dôvodu plynutia lehoty na jej podanie.“

5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Základné právo sťažovateľa... na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a čl. 46 ods. 1 Ústavy... rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14 Co 116/2011 zo dňa 19. 04. 2011 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14 Co 116/2011 zo dňa 19. 4. 2011 a rozsudok Okresného súdu v Žiari nad Hronom č. k. 13 C 162/2010 zo dňa 24. 11. 2010 sa zrušuje a vec sa Okresnému súdu v Žiari nad Hronom vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania...“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

8. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

9. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

10. Podstatou námietok sťažovateľa je právne posúdenie merita veci krajským súdom ako   súdom   odvolacím   a zároveň   preskúmanie   jeho   postupu   v odvolacom   konaní   pri prerokovaní   odvolania,   a to   predovšetkým   posúdením   hľadiska   rešpektovania/dodržania ním   označených   práv,   ktorých   vyslovenia   porušenia   sa   domáha,   ako   v konaní   pred ústavným súdom, tak aj podaním dovolania Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), pričom podanie aj ústavnej sťažnosti sťažovateľ výslovne zdôvodnil svojou obavou z uplynutia lehoty, ktorej dôsledkom by bola strata možnosti domáhať sa ochrany ústavnosti v konaní pred ústavným súdom: „Sťažovateľ podáva ústavnú sťažnosť z dôvodu   porušení   svojich   základných   práv   a z dôvodu   plynutia   lehoty   na   jej   podanie. Prípadným márnym uplynutím zákonnej lehoty by sa sťažovateľ nemohol domáhať ochrany svojich práv.“ (pozri bod 2, 3 a 4).

11. Ak sa za tejto situácie domáha svojho práva jednak na najvyššom súde a zároveň aj   na   ústavnom   súde,   musela   byť   sťažnosť   odmietnutá   pre   jej   predčasnosť,   pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať najvyšší súd.

12. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí   o takomto   opravnom prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54, alebo vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04 a jeho body 47 a 48) napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).

13.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou,   ako   aj ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   meritórne   nezaoberal,   ale   podľa   zásady   ratio   temporis   ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011