znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 347/2010-13Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť D. Š., P., zastúpeného opatrovníčkou M. Š., P., právne zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 27. januára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 7/2010 a takto  

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. Š. o d m i e t a.O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca 2010   doručená   sťažnosť   D.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) z 27. januára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 7/2010.

2. Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým   sa   vysloví porušenie uvedených   práv s tým, aby sa najvyššiemu súdu zakázalo pokračovať v ich porušovaní. Sťažovateľ zároveň navrhol, aby ústavný súd zrušil rozhodnutie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Napokon požiadal o priznanie náhrady trov konania.

II.

3.   Ústavný   súd   rozhoduje   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také   rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

4. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento   zákon   neustanovuje inak.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

5.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   IV.   ÚS   66/02,   I.   ÚS   56/03, IV. ÚS 136/05).

6.   Podstatou   sťažnosti   je   posúdenie,   či   v prípade,   ak   bolo   sťažovateľom   ako účastníkom   konania   podané   proti   rozsudku   odvolanie   ešte   pred   účinnosťou   novely Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej aj „OSP“) zákonom č. 384/2008 Z. z. ktorým sa mení   a   dopĺňa   zákon   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 384/2008 Z. z.“), teda   pred   15.   októbrom   2008,   bol   odvolací   súd   oprávnený   postupovať   už   podľa novelizovaného   ustanovenia   §   214   ods.   2   OSP   a rozhodnúť   o odvolaní   bez   nariadenia pojednávania. Táto úprava ukladá súdom primárne rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia pojednávania,   čím   bola   sťažovateľovi   podľa   jeho   názoru   odňatá   možnosť   konať   pred súdom, pretože on podal odvolanie ešte pred účinnosťou tejto novely Občianskeho súdneho poriadku.

7. Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol v procesnom postavení   žalovaného   účastníkom   konania   vedeného   na   Okresnom   súde   Prešov (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   16   C   129/1998.   Okresný   súd   rozhodol   vo   veci rozsudkom zo 17. januára 2008. Proti uvedenému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie 8. júla 2008.   Na výzvu prvostupňového súdu   z 11. júla 2008, či   súhlasí s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania, odpovedal listom z 28. júla 2008 tak, že s takýmto   postupom   nesúhlasí.   Krajský   súd   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) rozhodol   o   odvolaní   sťažovateľa   rozsudkom   sp. zn. 5 Co 204/08 z 19. novembra 2008 bez   nariadenia   pojednávania,   ktorým   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil.   Proti   tomuto rozsudku   podal   sťažovateľ   dovolanie,   v ktorom   namietal   vady   konania   podľa   §   237 písm. c),   f)   a g)   OSP.   Najvyšší   súd   rozhodol   o dovolaní   sťažovateľa   uznesením z 27. januára 2010 pod sp. zn. 6 Cdo 7/2010, ktorým dovolanie odmietol. Spolu s uznesením bolo   sťažovateľovi   doručené   odlišné   stanovisko   predsedu   senátu   najvyššieho   súdu JUDr. R. Č. z 27. januára 2010.

8. Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ podal odvolanie proti rozsudku okresného súdu pred účinnosťou novely Občianskeho súdneho poriadku zákonom č. 384/2008 Z. z., teda pred 15. októbrom 2008. S ohľadom na uvedené odlišné stanovisko mal podľa názoru sťažovateľa krajský súd ako súd odvolací na prejednanie odvolania nariadiť pojednávanie a postupovať   podľa   právnej   úpravy   Občianskeho   súdneho   poriadku   pred   účinnosťou uvedenej novely. Podľa názoru sťažovateľa, aj keď dovolanie podal z dôvodu vád konania podľa   §   237   písm.   f)   OSP,   ktoré   však   odôvodnil   odlišnými   okolnosťami   a   konkrétne nenamietal   absenciu   nariadenia   pojednávania   na   prejednanie   jeho   odvolania,   bolo   jeho dovolanie prípustné a aj dôvodné, a preto mal najvyšší súd rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Najvyšší súd sa podľa názoru sťažovateľa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzil len na okolnosti uvedené sťažovateľom a neprihliadol na existenciu   takejto   ďalšej   vady,   ktorou   bolo   konanie   na   krajskom   súde   postihnuté. Sťažovateľ vyjadril preto názor, že: „Dovolací súd teda nie je viazaný tým, či takéto vady boli   uplatnené   ako   dovolací   dôvod   a ak   boli   uplatnené,   nie   je   viazaný   okolnosťami uvedenými dovolateľom, ktoré podľa   neho tieto vady zakladajú.“   Preto podľa názoru sťažovateľa: „Najvyšší súd Slovenskej republiky tým, že odmietol dovolanie sťažovateľa napriek existencii vady konania podľa ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p. so zreteľom na to, že odvolací súd v rozpore s platným a účinným znením O. s. p. v rozhodnom čase nenariadil v odvolacom konaní pojednávanie, čím sťažovateľovi odňal možnosť konať pred súdom, sám sa stal porušovateľom vyššie v sťažnosti označených práv sťažovateľa.“  

9. Podľa § 214 ods. 1 OSP (v znení účinnom od 15. októbra 2008) na prejednanie odvolania   proti   rozhodnutiu   vo   veci   samej   nariadi   predseda   senátu   odvolacieho   súdu pojednávanie vždy, ak

a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa   §   214   ods.   2   OSP   (v   znení   účinnom   od   15.   októbra   2008)   v   ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Podľa § 214 ods. 2 OSP (v znení účinnom do 14. októbra 2008) pojednávanie netreba nariaďovať, ak

a) sa odmieta odvolanie podľa § 218;

b) sa zastavuje alebo prerušuje konanie;

c) odvolanie smeruje proti uzneseniu;

d)   ide   o   rozhodnutie   o   spôsobilosti   na   právne   úkony,   o   vyslovení   prípustnosti prevzatia alebo držania v ústave zdravotníckej starostlivosti alebo o vyhlásení za mŕtveho;

e) sa zrušuje rozhodnutie podľa § 221 ods. 1;

f) odvolanie sa týka len trov konania, príslušenstva pohľadávky alebo jej zročnosti alebo predbežnej vykonateľnosti rozsudku;

g) odvolanie smeruje proti rozsudku, ktorý rozhodol len o výžive maloletého dieťaťa; Podľa § 372p ods. 1 OSP (v znení účinnom od 15. októbra 2008) na konania začaté pred 15. októbrom 2008 sa použijú predpisy účinné od 15. októbra 2008, ak nie je ďalej ustanovené inak.

10. Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že sťažnosť   je   potrebné   považovať   za   zjavne neopodstatnenú v celom rozsahu, z týchto dôvodov:

Novelizácia Občianskeho súdneho poriadku vykonaná zákonom č. 384/2008 Z. z. s účinnosťou od 15. októbra 2008 krajskému súdu umožnila rozhodnúť vo veci sťažovateľa aj   bez   nariadenia   pojednávania,   ak   dospel   k záveru,   že   vo   veci   nie   je   daný   žiaden z dôvodov, ktorý ukladá povinnosť odvolaciemu súdu nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie [§ 214 ods. 2 v spojení s § 214 ods. 1 písm. a), b), a c) a § 372p ods. 1 OSP]. Keďže   existencia   žiadneho   z týchto   dôvodov   nebola   zistená,   krajský   súd   nenariadil   na prejednanie odvolania pojednávanie. Takýto postup krajského súdu je navyše v súlade so stanoviskom občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 19. apríla 2010 pod sp. zn. Cpj 7/2010 k zjednoteniu výkladu § 372p ods. 1 OSP, podľa ktorého sa ustanovenie § 214 OSP v znení účinnom od 15. októbra 2008 použije aj na odvolacie konania, ktoré začali podaním odvolania pred 15. októbrom 2008. Ústavný súd navyše vo svojej konštantnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré vychádza z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). V prípade sťažovateľa totiž ústavný súd koná a rozhoduje o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, v ktorom type konania vychádza z prezumpcie ústavnosti príslušných právnych noriem (m. m. napr. I. ÚS 259/07 alebo IV. ÚS 122/08). Súlad zákonov   alebo ich   častí   s ústavou   môže   preskúmavať ústavný   súd   len   v   konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy, pričom návrh na začatie tohto konania môžu   podať   len   subjekty   uvedené   v   čl.   130   ods.   1   ústavy,   resp.   §   18   ods.   1   zákona o ústavnom súde (m. m. napr. PL. ÚS 1/94, PL. ÚS 6/99, PL. ÚS 7/99 atď.).

11. Z obsahu napadnutého uznesenia navyše vyplýva, že najvyšší súd sa neobmedzil na skúmanie prípustnosti dovolania iba z hľadiska sťažovateľom namietaných okolností, ale ho komplexne posúdil z hľadiska možných vád podľa § 237 OSP. Najvyšší súd potom dospel k názoru, že prípustnosť dovolania nie je možné vyvodiť z § 238 a ani § 237 OSP, a preto dovolanie sťažovateľa odmietol. Ústavný súd preto považuje postup najvyššieho súdu   pri   preskúmavaní   rozhodnutia   krajského   súdu   za   legitímny   a vylučujúci   možné porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru.

12.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde odmietol v celom rozsahu ako zjavne neopodstatnenú. Pretože došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd sa   nezaoberal   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   (zákaz   pokračovať   v porušovaní   práv sťažovateľa, zrušenie a vrátenie napadnutého uznesenia a náhrada trov konania), keďže tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 30. septembra 2010