znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 347/08-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. J., K., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa čl.   21   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky,   ako   aj   práva   podľa   čl.   8   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Okresnej prokuratúry Košice II č. k. 2 Pv 1209/2007-7 zo 4. apríla 2008, postupom   Krajskej   prokuratúry   v Košiciach   a jej   prípisom   č.   k. 1/1 KPt 344/2008-9 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a jej prípisom č. k. IV/4 GPt 57/08-10 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. septembra 2008 doručená sťažnosť M. B., K. (ďalej len sťažovateľ), zastúpeného advokátom JUDr. M. J.,   K.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa čl.   21   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresnej prokuratúry Košice II (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 2 Pv 1209/2007-7 zo 4. apríla 2008 (ďalej len „uznesenie zo 4. apríla 2008“), postupom Krajskej prokuratúry v Košiciach (ďalej len „krajská   prokuratúra“)   a jej   prípisom   č.   k.   1/1   KPt   344/2008-9   a postupom   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) a jej prípisom č. k. IV/4 GPt 57/08-10.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, „...s T. B. sme boli manželia. Kúpnou zmluvou zo dňa 16. septembra 1999 sme nadobudli do bezpodielového spoluvlastníctva manželov 3 izbový byt č. 1 na 1. poschodí bytového domu... v K. Vklad kúpnej zmluvy do katastra nehnuteľností bol povolený Okresným úradom Košice II dňa 20. októbra 1999. Rozsudkom Okresného   súdu   Košice   II   zo   dňa   7.   apríla   2006,   č.   k.   42C/369/2005-22   bolo   naše manželstvo rozvedené. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 3. mája 2006. Už v mesiaci august 2005 odišla T. B. z predmetného bytu a odsťahovala si všetky svoje veci. Do 25. augusta 2007 B. v byte nebola, nemala od bytu kľúč, nestarala sa o byt ani po právnej stránke (neplatila splátky úverov na zakúpenie bytu, nehradila náklady na údržbu bytu a pod.).“.

Dňa 28. septembra 2007 podal sťažovateľ na Obvodnom oddelení Policajného zboru v Košiciach   Sídlisko   KVP   (ďalej   len   „obvodné   oddelenie   PZ“)   trestné   oznámenie   pre podozrenie zo spáchania prečinu porušovania domovej slobody formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 194 ods. 1 a 2 písm. a), b) a c) Trestného zákona pre skutok, ktorého sa dopustili T. B., N. B. a O. M. tak, že „v K. 25. augusta 2007 v čase od 13.00 hod. do 13.30 hod. po vzájomnej predchádzajúcej dohode spoločne vnikli do bytu č. 1 na 1. poschodí bytového domu... a to nezisteným spôsobom po prekonaní vchodového zámku dverí, čím neoprávnene vnikli do obydlia poškodeného M. B... K. a následne v obydlí poškodeného všetci menovaní neoprávnene zotrvali dodnes.“.

Uznesením obvodného oddelenia PZ sp. zn. ORP-4113/KV-KE-2007 z 26. októbra 2007 začal poverený príslušník trestné stíhanie pre prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona.

Uznesením obvodného oddelenia PZ sp. zn. ORP-4113/KV-KE-2007 z 25. februára 2008 (ďalej len „uznesenie z 25. februára 2008“) bolo zastavené trestné stíhanie podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Proti predmetnému uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť okresnej prokuratúre,   ktorú   odôvodnil   okrem   iného   tým,   že „Ani   tá   skutočnosť,   že   T.   B.   je spoluvlastníkom   bytu   nie   je   dostatočná   na   to,   aby   ju   oprávňovalo   násilne   vniknúť   do cudzieho obydlia, ktoré u poškodeného predstavuje predmetný byt. Trestný zákon chráni domovú slobodu a to proti komukoľvek a to aj proti vlastníkovi (spoluvlastníkovi) bytu.“. Zároveň uviedol, že podľa jeho názoru «...objektom trestného činu porušovania domovej slobody   je   domová   sloboda   a nemožno   zásah   do   domovej   slobody   zhojiť   nezákonným postupom pri uplatňovaní vlastníckych (resp. spoluvlastníckych) práv. Pokiaľ ide o konanie N. B. a A. M... vnikli do obydlia poškodeného M. B. neoprávnene. Znak skutkovej podstaty „neoprávnene“ vyplýva z občianskeho hmotného práva. Za oprávnené vniknutie do bytu nemožno v žiadnom prípade považovať to, že s týmto vniknutím do bytu vyslovila súhlas T. B. ako bezpodielová spoluvlastníčka bytu.». Okresná prokuratúra túto sťažnosť uznesením zo 4. apríla 2008 zamietla ako nedôvodnú.

Následne sa sťažovateľ podnetom z 25. apríla 2008 domáhal na krajskej prokuratúre podľa § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) preskúmania postupu okresnej prokuratúry a jej uznesenia zo   4.   apríla   2008.   V podnete   sťažovateľ   uvádza,   že   orgány   činné   v trestnom   konaní stotožnili   ochranu   domovej   slobody   s ochranou   vlastníckeho   práva.   Podľa   sťažovateľa „Takýto   záver   okresnej   prokuratúry   sa   javí   ako   úplné   nepochopenie   prejednávaného prípadu. Objektom, ktorý trestný zákon chráni pri porušovaní domovej slobody je ochrana nedotknuteľnosti obydlia. Trestné právo poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 21 ods. 1 ústavy práve vo svojom ust. v § 194 Trestného zákona.“. Krajská prokuratúra podnet sťažovateľa odložila ako nedôvodný prípisom č. k. 1/1 KPt 344/2008-9 z 20. júna 2008.Dňa 8. júla 2008 podal sťažovateľ generálnej prokuratúre opakovaný podnet, ktorým sa podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre domáhal preskúmania zákonnosti vybavenia jeho podnetu, ktorý krajská prokuratúra odložila a ktorý smeroval na preskúmanie zákonnosti uznesenia   prokurátorky   okresnej   prokuratúry   a postupu   v konaní,   ktoré   napadnutému uzneseniu   predchádzalo,   pričom   vo svojom   opakovanom   podnete   okrem   iného   uvádza: „Ustanovenie § 194 Trestného zákona je potrebné s prihliadnutím na čl. 154 ods. 2 ústavy (sťažovateľ   mal   zrejme   na   mysli   čl.   152   ods.   4   ústavy,   pozn.) vykladať   a uplatňovať v súvislosti   s čl.   21   ods.   1   ústavy.   Okresná   prokuratúra   tak   v označenom   konaní nepostupovala   a neposkytla   porušenému   právu   sťažovateľa   adekvátnu   ochranu.   V tejto súvislosti Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd) už uviedol, že obsahom pozitívneho záväzku štátu vo vzťahu k právam a slobodám občana je povinnosť podniknúť opatrenia   na   ochranu   práv,   ktoré   v ústave   priznal   občanovi   (II.   ÚS   8/96).“ Generálna prokuratúra prípisom č. k. IV/4 GPt 57/08-10 z 5. septembra 2008 oznámila sťažovateľovi, že jeho opakovaný podnet ako nedôvodný odkladá.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vyhlásil tento nález:„1. Základné právo M. B. na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   právo   na   rešpektovanie   obydlia   podľa   čl.   8   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresnej prokuratúry Košice II zo dňa 4. apríla 2008, č. k. 2 Pv 1209/2007-7, postupom Krajskej prokuratúry v Košiciach v konaní   vedenom   pod sp.   zn.   1/1 KPt   344/2008   a odložením   podnetu na   preskúmanie postupu   Okresnej   prokuratúry   Košice   II,   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   IV/4   GPt   57/08-10   a   odložením   opakovaného podnetu porušené bolo.

2.   Uznesenie   Okresnej   prokuratúry   Košice   II   zo   dňa   4.   apríla   2008,   č.   k. 2 Pv 1209/2007-7 sa zrušuje.

3. M. B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150.000 Sk, ktoré sú mu   Okresná   prokuratúra   Košice   II,   Krajská   prokuratúra   v   Košiciach   a Generálna prokuratúra   Slovenskej   republiky   povinné   vyplatiť   spoločne   a   nerozdielne   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. M. B. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 6.734 Sk, ktoré sú mu Okresná prokuratúra Košice II, Krajská prokuratúra v Košiciach a Generálna prokuratúra Slovenskej republiky povinné vyplatiť spoločne a nerozdielne na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú   neopodstatnenosť   návrhu   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 124/03).

Podľa čl. 21 ods. 1 ústavy obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť   do   už   začatého   konania   pred   súdom   alebo   vykonať   iné   opatrenia,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 215 ods. 1 Trestného poriadku prokurátor zastaví trestné stíhanie, ak nie je tento   skutok   trestným   činom   a nie   je   dôvod   na   postúpenie   veci.   Podľa   §   215   ods.   4 Trestného poriadku zastaviť trestné stíhanie podľa odseku 1 je oprávnený aj policajt, ak nebolo vznesené obvinenie.

Podľa § 185 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti uzneseniu je sťažnosť.

Podľa § 190 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku, ak lehota na podanie sťažnosti už všetkým oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa odseku 1, predloží vec na rozhodnutie policajt prokurátorovi, ktorý vykonáva nad prípravným konaním dozor, a ak ide o sťažnosť proti uzneseniu, ku ktorému dal tento prokurátor súhlas alebo pokyn, jeho prostredníctvom nadriadenému prokurátorovi.

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je dôvodná.

Podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona kto neoprávnene vnikne do obydlia iného alebo tam neoprávnene zotrvá, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. Podľa § 194 ods. 2 Trestného zákona odňatím slobody na jeden až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1

a) závažnejším spôsobom konania,

b) prekonaním prekážky, ktorej účelom je zabrániť vniknutiu,

c) najmenej s dvoma osobami, alebo

d) z osobitného motívu.

III.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1 ústavy a práva na rešpektovanie obydlia podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru uznesením okresnej prokuratúry zo 4. apríla 2008, postupom krajskej prokuratúry   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   1/1 KPt   344/2008   a odložením   podnetu   na preskúmanie   postupu   okresnej   prokuratúry,   postupom   generálnej   prokuratúry   v   konaní vedenom pod sp. zn. IV/4 GPt 57/08 a odložením opakovaného podnetu.

Z argumentácie   sťažovateľa   v uvedenej   sťažnosti   vyplýva,   že   k porušeniu označených práv malo dôjsť

- uznesením   okresnej   prokuratúry   zo   4.   apríla   2008   o zamietnutí   sťažnosti   proti uzneseniu   obvodného   oddelenia   PZ   z   25.   februára   2008,   ktorým   bolo   trestné   stíhanie zastavené,

- postupom okresnej prokuratúry, ktorá tým, že ustanovenie § 194 Trestného zákona s prihliadnutím na čl. 154 ods. 2 ústavy (sťažovateľ mal zrejme na mysli čl. 152 ods. 4 ústavy,   pozn.)   nevykladala   a neuplatňovala   v súlade   s čl.   21   ods.   1   ústavy,   neposkytla sťažovateľovi adekvátnu ochranu,

- postupom   krajskej   prokuratúry,   ktorá   odložila   podnet   sťažovateľa,   ktorým   sa domáhal preskúmania postupu prokurátora okresnej prokuratúry,

- postupom generálnej prokuratúry, ktorým odložila opakovaný podnet sťažovateľa.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   nedotknuteľnosť   obydlia podľa čl. 21 ods. 1 ústavy a práva na rešpektovanie obydlia podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením okresnej prokuratúry zo 4. apríla 2008, postupom krajskej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 1/1 KPt 344/2008 a odložením podnetu na preskúmanie postupu okresnej prokuratúry

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných   právnych   prostriedkov   pred   iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní   o sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   prislúcha   ústavnému   súdu   právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok,   ktorý   má   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   k dispozícii   vo   vzťahu k základnému   právu   alebo   slobode,   porušenie   ktorých   sa   namieta   a ktorý   jej   umožňuje odstrániť   ten   stav,   v ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

V danom   prípade   bol   sťažovateľ   oprávnený   požiadať   o preskúmanie   postupu a uznesenia okresnej prokuratúry zo 4. apríla 2008 podnetom podľa § 31 a nasl. zákona o prokuratúre,   pričom   o tomto   podnete   bola   oprávnená   rozhodnúť   krajská   prokuratúra. Z toho vyplýva, že sťažovateľ mal v oboch prípadoch k dispozícii účinné právne prostriedky na   ochranu   svojho   základného   práva,   o ktorých   bola   oprávnená   rozhodnúť   krajská prokuratúra (a ktoré aj využil), čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Pokiaľ   ide   o   uznesenie   zo 4.   apríla   2008,   ktorým   okresná   prokuratúra   zamietla sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu obvodného oddelenia PZ z 25. februára 2008, ktorým bolo   zastavené   trestné   stíhanie   proti   neznámemu páchateľovi,   ústavný súd   poukázal   na judikatúru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (rozhodnutie   sp.   zn.   7   Tz   64/80), v zmysle ktorej právoplatné uznesenie o zastavení trestného stíhania len tzv. vo veci (proti neznámemu páchateľovi) nevytvára prekážku rei iudicatae a trestné stíhanie, ak nie sú iné prekážky, možno kedykoľvek začať bez zrušenia takéhoto zastavujúceho uznesenia, ako aj na   svoju   doterajšiu   judikatúru,   podľa   ktorej   sa   sťažovateľ   môže   domáhať   podnetom adresovaným   generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny prokurátor“), aby tento uplatnil svoju právomoc a vo veci, v ktorej bolo rozhodnutiami nižších zložiek prokuratúry zastavené trestné stíhanie proti neznámemu páchateľovi (trestné stíhanie „vo veci“), nariadil svojím záväzným pokynom začatie trestného stíhania, ak dospel k záveru, že postup nižších zložiek prokuratúry alebo ich rozhodnutia boli v rozpore so zákonom (mutatis mutandis III. ÚS 127/04).

Z uvedeného   vyplýva,   že   aj   vo   vzťahu   k namietanému   uzneseniu   okresnej prokuratúry   zo 4.   apríla   2008   mal   sťažovateľ   k dispozícii   účinný   právny   prostriedok ochrany svojich práv (podnet adresovaný generálnemu prokurátorovi), čo aj v tomto prípade vzhľadom na princíp subsidiarity vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva postupom a uznesením okresnej prokuratúry zo 4. apríla 2008 z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Zo   sťažnosti   a z priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   postup (spôsob),   akým   preskúmala   krajská   prokuratúra   jeho   podnet   na   preskúmanie   uznesenia okresnej prokuratúry zo 4. apríla 2008 a postupu v konaní, ktoré napadnutému uzneseniu predchádzalo.

Aj námietky sťažovateľa proti postupu krajskej prokuratúry ústavný súd posudzoval z hľadiska subsidiarity svojej právomoci rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre vyplýva, že podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že podľa svojej doterajšej stabilizovanej   judikatúry   považuje   opakovaný   podnet   za   účinný   prostriedok   ochrany základných práv (mutatis mutandis IV. ÚS 330/04, I. ÚS 186/05, II. ÚS 171/06). V danom prípade bol teda sťažovateľ oprávnený opakovaným podnetom domáhať sa preskúmania postupu   okresnej   prokuratúry   vo veci   sp.   zn. 2 Pv 1209/2007,   ako   aj postupu   krajskej prokuratúry   pri   preskúmavaní   jeho   podnetu   z 25.   apríla   2008,   čo   sťažovateľ   aj   využil a zopakoval podaním z 8. júla 2008. Z toho vyplýva, že sťažovateľ mal vo vzťahu k svojim námietkam proti postupu okresnej prokuratúry aj krajskej prokuratúry pri preskúmavaní svojho podnetu k dispozícii účinný právny prostriedok ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, o ktorom bola oprávnená rozhodnúť generálna prokuratúra (a ktorý aj využil), čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa   v časti   namietajúcej   porušenie   jeho   základného   práva   postupom   krajskej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 1/1 Kpt 344/2008 z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   nedotknuteľnosť   obydlia podľa čl. 21 ods. 1 ústavy a právo na rešpektovanie obydlia podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 1/1 KPt 344/2008 a odložením opakovaného podnetu

Zo   sťažnosti   a predložených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   na   generálnu prokuratúru   obrátil   opakovaným   podnetom   z 8.   júla   2008   podľa   §   34   a nasl.   zákona o prokuratúre,   ktorým   sa   domáhal   preskúmania   zákonnosti   vybavenia   jeho   podnetu adresovaného   krajskej   prokuratúre,   ktorým   odložila   podnet   na   preskúmanie   zákonnosti uznesenia okresnej prokuratúry zo 4. apríla 2008 a postupu v konaní, ktoré napadnutému uzneseniu predchádzalo.

Na   opakovaný   podnet   sťažovateľa   reagovala   generálna   prokuratúra   prípisom z 5. septembra   2008   č.   k.   IV/4   GPt   57/08-10,   v ktorom   konštatovala,   že   podnet   nie   je dôvodný,   a preto   ho odkladá.   V odpovedi   na   opakovaný   podnet   sťažovateľa   generálna prokuratúra   uviedla „Nad   rámec   dôvodov,   o ktoré   opreli   svoje   rozhodnutie   podriadené prokuratúry považujem za potrebné uviesť, že ingerencia štátu do riešenia vlastníckych vzťahov trestno-právnymi prostriedkami je krajnou možnosťou tam,   kde zlyhajú ostatné prostriedky   právnej   ochrany.   Takýto   zásah   štátu   resp.   jeho   orgánov   by   musel   byť odôvodnený najmä nevyhnutnosťou zabrániť resp. vyvodiť adekvátny postih za konanie, ktoré je protiprávne a ktorého znaky sú uvedené v Trestnom zákone...

V prípade prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 Tr. zák. musia skúmať orgány činné v trestnom konaní tak naplnenie formálnych znakov takéhoto konania, ktoré sú uvedené v zákone, ako aj spôsob vykonania činu, jeho následky, okolnosti za ktorých bol spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa a závažnosť konania...

Pre naplnenie skutkovej podstaty trestného toho činu sa vyžaduje, aby páchateľ neoprávnene vnikol do obydlia iného, pričom ide o úmyselný trestný čin, čo znamená, že svojím konaním musel vedieť, že poruší zákonom chránený záujem a chcel ho porušiť. V prvom rade sa v danom prípade nedá urobiť záver o neoprávnenosti vniknutia do obydlia iného, pretože T. B. je spoluvlastníčkou bytu. Jej vlastnícke právo bolo založené v súlade so zákonom...   Z   trestno-právneho   hľadiska je irelevantné,   že   dlhšiu   dobu svoj majetok neužívala, teda v byte nebývala...

Pokiaľ vo svojom opakovanom podnete argumentujete pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť ochranu práv...

V   posudzovanej   trestnej   veci...   jednak   nedošlo   k naplneniu   zákonných   znakov skutkovej podstaty (žiadneho) trestného činu, jednak by zásah štátu prostriedkami trestného práva nebol primeraný a adekvátny pri postupe proti vlastníkovi, uplatňujúcemu si svoje ústavné a zákonom zaručené právo.“.

Na záver generálna prokuratúra konštatuje, že „Nie je a nemôže byť úlohou polície a prokuratúry zasahovať prostriedkami trestného práva do riešenia majetkových sporov, pokiaľ prípadné z nich plynúce konflikty neprekročia hranicu trestnoprávnej zodpovednosti svojou intenzitou a následkami. V tejto veci sa nepreukázalo, že by T. B. a spol. túto hranicu prekročili.“.

Vzhľadom na obsah sťažnosti sťažovateľa bolo potrebné, aby ústavný súd skúmal existenciu   ústavne   relevantných   súvislostí   medzi   napadnutým   postupom   generálnej prokuratúry a namietaným porušením základného práva podľa čl. 21 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, ktorými sa chráni obydlie.

Ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre zdôraznil, že niektoré články ústavy a medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách neukladajú štátu a jeho orgánom iba to, aby sa samé zdržali zasahovania do zaručených základných (ľudských) práv a slobôd, ale k tomu môže pristúpiť aj ich pozitívny záväzok zabezpečiť účinný rešpekt k nim - prijatie pozitívnych opatrení, dokonca aj v oblasti vzťahov medzi jednotlivcami (napr. II. ÚS 8/96, II. ÚS 47/97). Podľa sťažovateľa sa namietané skutočnosti týkajú takéhoto pozitívneho záväzku, a ústavný súd sa preto týmto jeho tvrdením musel zaoberať a namietané skutočnosti aj z tohto hľadiska posúdiť.

V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol, že obsahom pozitívneho záväzku štátu vo vzťahu k právam a slobodám občana je povinnosť podniknúť opatrenia na ochranu práv, ktoré   v ústave   priznal   občanovi,   ale   súčasťou   pozitívneho   záväzku   nie   je   povinnosť dosiahnuť výsledok, ktorý občan žiada od štátu (II. ÚS 8/96).

Ústavný súd nezistil, že by sa generálna prokuratúra a jej podriadené prokuratúry dopustili obmedzenia niektorého z označených práv sťažovateľa (čl. 21 ods. 1 ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru).

Ako už bolo uvedené, sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že „Ustanovenie § 194 Trestného zákona je potrebné s prihliadnutím na čl. 154 ods. 2 ústavy (sťažovateľ mal zrejme na mysli čl. 152 ods. 4 ústavy, pozn.) vykladať a uplatňovať v súvislosti s čl. 21 ods. 1   ústavy.   Okresná   prokuratúra   tak   v označenom   konaní   nepostupovala   a neposkytla porušenému   právu   sťažovateľa   adekvátnu   ochranu.   V tejto   súvislosti   Ústavný   súd Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd) už uviedol, že obsahom pozitívneho záväzku štátu vo vzťahu k právam a slobodám občana je povinnosť podniknúť opatrenia na ochranu práv, ktoré v ústave priznal občanovi (II. ÚS 8/96).“. Z uvedeného, ako aj z celej sťažnosti sa   dá   nepriamo vyvodiť,   že   povinnosť,   ktorá   je   obsahom   pozitívneho   záväzku   štátu podniknúť opatrenia na ochranu práv, ktoré sú v ústave občanovi priznané, by bola podľa sťažovateľa splnená, ak by v súlade s jeho trestným oznámením bolo vznesené obvinenie T. B.,   N.   B.   a O.   M.,   pretože   podľa   jeho   názoru   sa   dopustili   trestného   činu   porušovania domovej slobody podľa § 194 Trestného zákona.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že nesúhlasí s dôvodmi generálnej prokuratúry, že v danom prípade sa nedá urobiť záver o neoprávnenosti vniknutia do obydlia iného, pretože T. B. je spoluvlastníčkou bytu a jej vlastnícke právo bolo založené v súlade so zákonom, keď uvádza: «Ani s takýmto nesprávnym názorom nemôžem súhlasil, pretože „obydlie“ nie je totožným pojmom s pojmom „byt“, tak ako „domová sloboda“ nie je totožným pojmom s „vlastníckym právom“. Generálna prokuratúra však tieto pojmy stotožnila a nepovažovala za „obydlie iného“ predmetný byt, pretože T. B. je spoluvlastníčkou bytu a teda generálna prokuratúra má za to, že B. vstupovala do vlastného obydlia. Ak by však tento záver mal byť správny, potom by nebolo rozdielu medzi bytom a obydlím. Podľa môjho názoru môže byt v jednom byte viacero obydlí a naopak, môže existovať aj byt, ktorý nepredstavuje obydlie a dokonca obydlím môže byť aj miesto na prechodné ubytovanie, napr. hotelová izba, či dokonca   rekreačná   chata   alebo   garáž.   Stotožňovať   pojem   byt   s   pojmom   obydlie   je nesprávne a vyúsťuje do nesprávneho posúdenia veci.»

Ústavný súd považuje za potrebné upozorniť, že nie je súčasťou sústavy orgánov činných   v trestnom   konaní,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti, ktorý okrem iného rozhoduje o sťažnostiach namietajúcich porušenie základných práv alebo slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie a   posudzovanie   právnych   názorov   orgánov   verejnej   moci   rozhodujúcich   o právnych prostriedkoch   nápravy   a ochrany   práv   a slobôd   (vrátane   základných   práv   a slobôd) fyzických   osôb   a právnických   osôb   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   v súvislosti s rozhodovaním vo veci samej ani preskúmavanie, či v konaní pred týmito orgánmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo zisteného skutkového stavu tieto orgány vyvodili. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách,   ktoré   Slovenská   republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

Skutkové   a právne   závery   orgánov   verejnej   moci   rozhodujúcich   o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu byť predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   vtedy,   ak by vyvodené   závery   boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis napr. III. ÚS 38/05, III. ÚS 278/06).

Z uvedeného vyplýva, že úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či postup generálnej prokuratúry   pri   preskúmavaní   opakovaného   podnetu   sťažovateľa   z 8.   júla   2008,   ktorý vyústil   do   odloženia   podnetu   sťažovateľa   prípisom   generálnej   prokuratúry č. k. IV/4 GPt 57/08-10   z   5.   septembra   2008,   sa   opiera   o závery,   ktoré   sú   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neakceptovateľné   a majúce zároveň za následok porušenie základného práva sťažovateľa.

V danom prípade je nesporné, že úlohou generálnej prokuratúry pri preskúmavaní uvedených   podaní sťažovateľa bolo predovšetkým   preskúmať,   či postup a rozhodovanie podriadených prokuratúr a polície boli správne a zákonné.

Z priloženej dokumentácie vyplýva, že okresná prokuratúra oprela svoje uznesenie zo 4. apríla 2008 o zamietnutí sťažnosti o zastavení trestného stíhania v predmetnej veci o záver,   že „Zo   zisteného   skutkového   stavu,   najmä   z listinných   dôkazov   je   zrejmé,   že nedošlo ku spáchaniu prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zákona. Vyplynulo to predovšetkým zo skutočností, že bývalí manželia M. B. a T. B. sú naďalej spoločnými   vlastníkmi,   resp.   spoluvlastníkmi   predmetného   bytu   a doposiaľ   bezpodielové spoluvlastníctvo manželov nebolo vysporiadané.“.

Krajská prokuratúra vo svojom prípise č. k. 1/1 KPt 344/2008-9 z 20. júna 2008, ktorým reagovala na podnet sťažovateľa na preskúmanie uznesenia okresnej prokuratúry zo 4.   apríla   2008   a postupu,   ktorý   napadnutému   uzneseniu   predchádzal,   uvádza,   že   sa stotožňuje s dôvodmi, ktoré okresná prokuratúra uviedla, pričom ďalej uvádza, že „...za neoprávnené vniknutie do domu alebo bytu iného v zmysle § 194 Trestného zákona treba považovať   každé   nežiadúce,   bez   súhlasu   alebo   proti   vôli   oprávneného   užívateľa uskutočnené   vojdenie   do   domu   alebo   bytu,   ktorým   sa   prakticky   zasahuje   do   domovej slobody.

Takéto vyššie uvedené zákonné podmienky však v danom prípade splnené neboli. Uvedený byt bol zakúpený 19. septembra 1999 vtedy ešte manželmi B., pričom z výpisu z Katastra   nehnuteľností   Košice   II   z 21.   septembra   2007   je   zrejmé,   že   byt   je v spoluvlastníctve M. B. a T. B. v rovnakej polovici, preto ich práva a povinnosti k tejto nehnuteľností sú rovnaké.

Z výpovede T. B. vyplynulo, že listom z 30. júla 2007 oznámila svojmu bývalému manželovi, že sa hodlá nasťahovať do spoločného bytu, pričom ho týmto vyzvala, aby byt dobrovoľne   sprístupnil   do   14   dní,   na   čo   však   M.   B.   nijakým   spôsobom   nereagoval. Spolumajiteľka bytu sa domáhala uplatnenia svojho vlastníckeho práva na polícii, avšak bezúspešne. Preto bola nútená pristúpiť k násilnému otvoreniu spoločného bytu, o čom však SMS   správou   upovedomila   druhého   spoluvlastníka   bytu.   Svedkyňa   uviedla   vo   svojej výpovedi, že riadne platí nájomné a uhrádza všetky platby spojené s užívaním bytu.“.

Z prípisu generálnej prokuratúry č. k. IV GPt 57/08-10 z 5. septembra 2008, ktorým bol odložený podnet sťažovateľa adresovaný generálnej prokuratúre, vyplýva, že v postupe a rozhodnutí   podriadených   prokuratúr   a polície   nebola   zistená   nezákonnosť   alebo pochybenie a generálna prokuratúra ich považuje za správne a zákonné. V prípise, ktorým bol   podnet   sťažovateľa   odložený,   generálna   prokuratúra   konštatuje,   že   „Pre   naplnenie skutkovej podstaty tohto trestného činu (§ 194 Trestného zákona, pozn.) sa vyžaduje, aby páchateľ   neoprávnene   vnikol   do   obydlia   iného,   pričom   ide   o úmyselný   trestný   čin,   čo znamená, že svojím konaním musel vedieť, že poruší zákonom chránený záujem a chcel ho porušiť... v danom prípade nedá urobiť záver o neoprávnenosti vniknutia do obydlia iného, pretože T. B. je spoluvlastníčkou bytu... Z trestno-právneho hľadiska je právne irelevantné, že dlhšiu dobu... v byte nebývala.“.

Ústavný súd konštatuje, že citované dôvody a závery orgánov prokuratúry nemožno považovať   za   ústavne   nekonformné   a neudržateľné,   majúce   za   následok   porušenie základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   21   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   8   ods.   1 dohovoru.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   nikto   nemá   právny   nárok   a ani ústavnoprávny nárok na to, aby jeho podaniu (v prípade sťažovateľa trestnému oznámeniu a následne   sťažnosti   adresovanej   okresnej   prokuratúre,   podnetu   adresovanému   krajskej prokuratúre a podnetu a opakovanému podnetu adresovanému generálnej prokuratúre) bolo vyhovené. Sťažovateľ ako oznamovateľ trestného činu a v nadväznosti na to ako osoba, ktorá   podala   podnet   a opakovaný   podnet   generálnej   prokuratúre,   má   zákonné   právo domáhať sa   len   toho,   aby   sa   s jeho   podaniami   generálna   prokuratúra   riadne   zaoberala. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal jeho predstave (mutatis mutandis II. ÚS 88/99).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľa rozhodol o jej odmietnutí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   ostatnými návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2008