znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 347/06-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. novembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť V. J., K.; Z. B., K.; Z. J., K.; Z. S., R.; N. S., R.; M. H., K., a JUDr. J. H., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 191/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. J., Z. B., Z. J., Z. S., N. S., M. H. a JUDr. J. H. o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júla 2006 doručená sťažnosť V. J. (ďalej len „sťažovateľ v I. rade“), Z. B. (ďalej len „sťažovateľka v II.   rade“),   Z.   J.   (ďalej   len   „sťažovateľka   v III. rade“),   Z.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka v IV. rade“),   N.   S.   (ďalej len   „sťažovateľ   v V.   rade“),   M.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľka v VI. rade“)   a JUDr.   J.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ   v VII.   rade“;   spolu   ďalej   len „sťažovatelia“),   ktorou   namietali porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 191/03.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti okrem iného uviedli: „Keďže § 20 ods. 2 zákona č. 38/1993   Zb.   kladie   požiadavku   na   zastupovanie   pred   Ústavným   súdom   advokátom, súhlasíme   s   tým,   aby   nám   ho   určil   samotný   Ústavný   súd.   Máme   ale   prosbu, aby zastupovanie bolo čestné bez poplatku, lebo sme v prevažnej miere dôchodcovia. Sme ale osobne presvedčení, že sa vieme i sami dostatočne právne obhajovať.“

Ústavný   súd   listom   zo   4.   augusta   2006   upozornil   sťažovateľov,   že   ich   podanie nespĺňa   všetky   zákonom   predpísané   náležitosti,   keďže   k sťažnosti   nepriložili splnomocnenie na svoje zastupovanie advokátom v konaní pred ústavným súdom, tak ako to vyžaduje § 20 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky   o konaní pred ním   a o postavení   jeho sudcov   (ďalej len „zákon   o ústavnom súde“),   na   ktorý   sťažovatelia   sami   v sťažnosti   poukázali.   Súčasne   ústavný   súd   poučil sťažovateľov, že v prípade, že im ich zárobkové a majetkové pomery nedovoľujú ustanoviť si   advokáta,   ustanoví   im   advokáta   ústavný   súd,   avšak   len   v prípade,   že   to   budú odôvodňovať   ich   osobné,   zárobkové   a majetkové   pomery.   Za   tým   účelom   ústavný   súd zaslal   sťažovateľom   na vyplnenie   tlačivo   o ich   osobných,   zárobkových   a majetkových pomeroch, aby ho v lehote 15 dní od doručenia výzvy ústavného súdu vyplnené zaslali ústavnému súdu.

Výzva ústavného súdu zo 4. augusta 2006 bola sťažovateľom v I., IV. – VII. rade doručená 8. augusta 2006 a sťažovateľom v II. a III. rade 9. augusta 2006.

Na výzvu ústavného súdu nereagovali sťažovatelia v II., III., IV. a V. rade, pričom sťažovatelia v VI. a VII rade reagovali na výzvu ústavného súdu listom z 10. augusta 2006 a sťažovateľ v I. rade odpovedal listom z 15. augusta 2006.

Sťažovatelia v VI. a VII. rade vo svojom liste okrem iného uviedli:

„Podpísaní   týmto   žiadame   o   upustenie   od   povinnosti   zastupovania   advokátom v konaní o našej sťažnosti podanej ÚS-SR dňa 19. 7. 2006 pre porušenie základných práv a slobôd s týchto dôvodov:

(...) Navrhujeme, aby zástupca ÚS-SR umožnil mne ako bývalému vedúcemu odboru VVS a práv. zástupcovi OÚ K. (pred odchodom do dôchodku), aby som mohol v súlade s § 21 ods. 3 cit. zák. zastupovať seba a manž. M. H. v tej istej kauze. (...)

Súčasne   podľa   §   35   cit   zák.   žiadame   o   upustenie   od   súdnych   poplatkov aj v náväznosti na skutočnosť, že predmetom sťažnosti je žaloba z roku 2004 na štát SR v súlade s § 4 ods. 1 písm. c, zák. č. 71/1992 Zb. v znení zák. opatrenia č. 621/2005 Z. z. s odkazom na § 18 ods. 2 (oslobodenie od poplatkov). (...)“

Sťažovateľ   v I.   rade   nepredložil   splnomocnenie   pre   právneho   zástupcu   na   jeho zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom,   nepožiadal   ani   o ustanovenie   právneho zástupcu, vo svojom liste však uviedol:

„(...) Naša žaloba podaná na štát t. j. Slovenskú republiku v súlade s § 4 ods. 1 písm. c zákona č. 71/1992 Zb. bola plne oslobodená od súdnych poplatkov.

Nový zákon č. 621/2005 Z. z. s účinnosťou od 1. 1. 2006 zrušil predmetné časti uvedeného zákona, ovšem pre neukončené prípady v občiansko právnom konaní podľa § 18 od. 2 zákona 621 platia i naďalej adekvátne časti zákona č. 71/1992. Na základe uvedených skutočností   sa   domnievame,   že   je   irelevantné   či   nepríslušné   požadovať   od   nás   ako navrhovateľov vyplňovanie a potvrdzovanie tlačív o osobných, zárobkových, a majetkových pomeroch. (...)“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustanovenia § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   napriek   výzve   ústavného   súdu nepredložili   splnomocnenie   pre   advokáta   na   ich   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným súdom a ani kvalifikovane nepožiadali ústavný súd o jeho ustanovenie. Nesplnenie tejto zákonom   požadovanej   náležitosti   sťažnosti   (§   20   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde) sťažovatelia   v VI.   a VII.   rade   odôvodnili   tým,   že   požiadali   ústavný   súd,   aby   im   bolo umožnené zastupovať sa sťažovateľom v VII. rade: „(...) ako bývalému vedúcemu odboru VVS a práv. zástupcovi OÚ K. (pred odchodom do dôchodku), aby som mohol v súlade s § 21 ods. 3 cit. zák. zastupovať seba a manž. M. H. v tej istej kauze. (...)“

Sťažovateľ   v I.   rade   taktiež   nepredložil   splnomocnenie   pre   advokáta   na   jeho zastupovanie   pred   ústavným   súdom   ani   nepožiadal   ústavný   súd   o jeho   ustanovenie a k výzve   na   predloženie   potvrdenia   o osobných,   zárobkových   a   majetkových   pomerov uviedol, „že je irelevantné či nepríslušné požadovať od nás ako navrhovateľov vyplňovanie a potvrdzovanie tlačív o osobných, zárobkových, a majetkových pomeroch“.

K dôvodom,   pre   ktoré   sťažovatelia   v VI.   a VII.   rade   odmietli   splniť   zákonom predpísané   náležitosti   návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom,   a k námietke sťažovateľa   v   I.   rade   o   požadovaní   predloženia   tlačív   o osobných,   zárobkových a majetkových pomerov ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že povinnosť obrátiť sa na   vyšší   súd   prostredníctvom   advokáta,   ktorá   je   upravená   v slovenskom   právnom poriadku vo vzťahu k ústavnému súdu a ktorú možno nájsť ustanovenú v právnom systéme viacerých členských štátov Rady Európy, je v súlade s povinnosťou Slovenskej republiky zabezpečiť účinné právne prostriedky   nápravy pred   národným   orgánom   každému,   koho práva   a slobody   priznané ústavou   alebo medzinárodnými   zmluvami o ľudských   právach a základných   slobodách   boli   porušené.   Ústavný   súd   starostlivo   skúma   každú   žiadosť o ustanovenie advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom na štátne trovy a pokiaľ   zistí,   že   osobné   a majetkové   pomery   žiadateľa   odôvodňujú   takéto   ustanovenie vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva,   v ktorej   sú   inak   splnené   podmienky na prijatie   návrhu   na   ďalšie   konanie,   takýmto   žiadostiam   pravidelne   vyhovuje (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 61/00, III. ÚS 48/00, I. ÚS 96/04).

Z postavenia   funkcie bývalého   vedúceho „odboru   VVS“ a   právneho   zástupcu „OÚ K.“ (prípadne   inej   právnickej   profesie   vrátane   sudcu   ústavného   súdu)   nevyplýva oprávnenie na nerešpektovanie podmienok ustanovených zákonom na poskytnutie ochrany ústavnosti v konaní pred ústavným súdom.

Z uvedeného vyplýva, že právnické vzdelanie sťažovateľa vrátane aktívneho výkonu právnického   povolania   nemôže   byť   samo   osebe   dôvodom   na   to,   aby   ústavný   súd nepožadoval splnenie procesnej podmienky povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom. Zákon o ústavnom súde to jednoznačne vyžaduje a nedáva ústavnému súdu možnosť robiť v tomto smere výnimky.

Keďže   sťažovatelia   v I.   až   V.   rade   nepredložili   ani   po   výzve   ústavného   súdu splnomocnenie pre advokáta na ich zastupovanie advokátom, ani kvalifikovane nepožiadali o jeho ustanovenie a sťažovatelia v VI. a VII rade odmietli dať sa zastupovať v konaní pred ústavným   súdom   advokátom,   ústavný   súd   s ohľadom   na   vyššie   uvedené   ich   sťažnosť odmietol   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2006