SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 346/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ktorou namietaporušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 1, čl. 6ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľačl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 110/2006a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 582/2014,a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy, právpodľa čl. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupomOkresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.24 C 110/2006 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 14 Co 582/2014.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že 29. novembra 2006 podalna okresnom súde žalobu, „... kde som žaloval ministerstvo spravodlivosti za zlý úradný postup tak ako mi to prikazuje zákon 514 o náhrade škody za zlý úradný postup...
Okresný súd v Bratislave od podania mojej žaloby dňa 29. novembra 2006 nepridelil mi právneho zástupcu na ochranu mojich práv pred súdom... Nevydal platobný rozkaz o čo som ho žiadal...
Poukazujem na skutočnosť, že súdny spor trvá viac ako 21 rokov a jedná sa o náhradu mzdy, ktorú nemôžem užívať aj keď mi ju priznal nezávislý súd v mene Slovenskej republiky, to považujem za porušovanie mojich základných práv a slobôd a medzinárodného dohovoru na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 24C/110/2006, kde spor trval viac ako 7 rokov, na Krajskom súde Bratislava 1 viac ako 7dem mesiacov pod sp. zn. 14Co/582/2014, čo preukazuje úmyselný prieťah v konaní...“.
Sťažovateľ tiež argumentoval, že Európsky súd pre ľudské práva 16. októbra 2012v konaní o jeho sťažnosti č. 3817/08 rozhodol v jeho prospech. Prieťahy v konaní potvrdilaj predseda krajského súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní vedenomkrajským súdom vyhodnotil ako dôvodnú.
Podľa názoru sťažovateľa sa krajský súd ním podaným odvolaním riadne nezaoberal,resp. sa ním nezaoberal vôbec, čo je porušením jeho základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 13 dohovoru.
Sťažovateľ poukazujúc na princíp rovnosti účastníkov súdneho konania, ktorý savzťahuje tak na konanie súdne, ako aj na postup orgánov verejnej moci, uviedol, že v danejveci je odporcom Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvospravodlivosti“), ktoré disponuje množstvom právnikov, pričom sťažovateľ jebez právnického vzdelania a napriek jeho žiadosti mu právny zástupca v konaní ustanovenýnebol, čo sťažuje jeho postavenie v súdnom konaní.
Sťažovateľ je toho názoru, že postupom okresného súdu a krajského súdu, ktorév namietaných konaniach nekonajú, dochádza k porušovaniu základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako ajzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy
Na základe už uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,v ktorom vysloví, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.24 C 110/2006 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 582/2014boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojenís čl. 144 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, ako aj právo podľačl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľ ďalej žiadal priznanie primeraného finančnéhozadosťučinenia v sume 497 908 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkýchhľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh pretomožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05,I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).
Hlavné dôvody sťažnosti sťažovateľa spočívajú v namietaní porušenia jehozákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 a právana prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolupostupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 110/2006, ako aj postupomkrajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 582/2014.
Z obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj zo skutkových zistení v predchádzajúcichkonaniach vedených ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 183/2011 a sp. zn. I. ÚS 458/2013ústavný súd zistil, že okresný súd vo veci meritórne rozhodol rozsudkomsp. zn. 24 C 110/2006 z 21. marca 2014 tak, že návrh sťažovateľa proti ministerstvuspravodlivosti na náhradu škody v sume 354 643 Sk s príslušenstvom spôsobenúnesprávnym úradným postupom zamietol a odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Protitomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ 28. apríla 2014 odvolanie a vec bola predloženákrajskému súdu na rozhodnutie o opravnom prostriedku 28. augusta 2014.
Sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní z 23. apríla 2015 bola v časti namietanéhokonania vedeného krajským súdom vybavená krajským súdom listom sp. zn. Spr. 2147/15 z13. mája 2015 ako dôvodná, pričom podpredseda krajského súdu konštatoval prieťahy vkonaní vedenom krajským súdom, ktorých príčiny sú podľa jeho názoru dané objektívnymiokolnosťami. Za vzniknuté prieťahy sa sťažovateľovi ospravedlnil a súčasne ho informoval,že vec vedená pod sp. zn. 14 Co 582/2014 bude prevedená do režimu sledovania vecípredsedom krajského súdu pre účely zabránenia vzniku ďalších prieťahov. Sťažnosťsťažovateľa v časti namietajúcej prieťahy v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 24C 110/2006 postúpil predsedníčke okresného súdu na vybavenie.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 110/2006
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej mocido základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosťzohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlozásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchtopráv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bolana ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať(napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnémusúdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súdsťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde),pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účelochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m.m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrouEurópskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike,rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v namietanom konaní vedenom okresnýmsúdom bol 21. marca 2014 vo veci samej vydaný rozsudok, ktorý je v súčasnosti predmetompreskúmavania krajským súdom na základe sťažovateľom podaného riadneho opravnéhoprostriedku.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v čase podania sťažnostiústavnému súdu (2. júna 2015) už okresný súd nemohol porušovať základné právosťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aniprávo na prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti v súlade s § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 582/2014
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhupre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základnýmprávom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahomdo takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistírelevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom aleboslobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosťsťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti tiež vyslovil, že pri sťažnostiachnamietajúcich porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľačl. 6 ods. 1 dohovoru odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak vzhľadomna skutočnosť, že celková doba konania pred súdom, ako aj postup zákonného sudcunesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie základného právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 109/03), resp. ak argumenty v sťažnosti sťažovateľanepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušenia označeného základnéhopráva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).Podľa stabilizovanej judikatúry ústavný súd na kratšie obdobia nečinnosti všeobecnéhosúdu prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobomovplyvnili celkovú dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00).
Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnomkonaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (III. ÚS 199/02, I. ÚS 38/04), resp.podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom jednorazový „výpadok“ v konaní súdu nesignalizujebez ďalšieho možnosť zbytočných prieťahov v konaní. Pojem „zbytočné prieťahy“obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovaťpredovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupdotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možnékvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).
Ústavný súd konštatuje, že zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh je zrejmé, že spisokresného súdu vedený pod sp. zn. 24 C 110/2006 spolu s odvolaním sťažovateľabol krajským súdom prijatý 28. augusta 2014.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že hoci skutočnosti uvádzanésťažovateľom sú dôvodné, ako to vyplýva z odpovede krajského súdu na jeho sťažnosťna prieťahy z 24. apríla 2015, na druhej strane je zrejmé, že vzhľadom na celkové trvanienapadnutého konania (11 mesiacov), ako aj samotné tvrdenie sťažovateľa o nečinnostiokresného súdu v trvaní 7 mesiacov nie je možné postup krajského súdu v napadnutomkonaní najmä s prihliadnutím na zmysel a účel ustanovenia základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a stabilizovanújudikatúru ústavného súdu kvalifikovať ako zbytočné prieťahy takej intenzity, ktorá byumožňovala prijať jeho sťažnosť na ďalšie konanie. Ústavný súd v tejto súvislosti tiežzohľadnil skutočnosť, že sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní bola krajským súdomvybavená iba dva týždne pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a teda jej nemožnopripísať účinky, ktoré by inak taká sťažnosť mohla mať, ak by podpredseda krajského súdudostal primeranú (rozumnú) lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom vo vecisamej (m. m. IV. ÚS 306/04, III. ÚS 78/05, IV. ÚS 194/05).
Uvedené bolo základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť sťažovateľa protinečinnosti krajského súdu je zjavne neopodstatnená (obdobne napr. I. ÚS 41/07a I. ÚS 796/2014). Z tohto dôvodu ju ústavný súd v tejto časti odmietol už po jejpredbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 110/2006
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou napadol postupokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 110/2006 (teda aj jeho rozsudokz 21. marca 2014). Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy,ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu (a postupv konaní mu predchádzajúci), keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok,ktorý sťažovateľ využil, a o odvolaní proti nemu bude rozhodovať krajský súd ako odvolacísúd v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 582/2014. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť vtejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona oústavnom súde.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 582/2014
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že krajský súd o odvolaní sťažovateľa dosiaľnerozhodol.
Podľa § 49 zákona o ústavnom súde sťažnosť môže podať fyzická osoba aleboprávnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahomsa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôdnerozhoduje iný súd.
Z citovaného § 49 zákona o ústavnom súde vyplýva, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1ústavy možno podať zásadne len proti právoplatným rozhodnutiam, opatreniam alebo inýmzásahom orgánov verejnej moci. Z toho a contrario vyplýva, že ich nemožno podať protitakým rozhodnutiam orgánov verejnej moci, ktoré ešte neexistujú. Skutočnosť, že krajskýsúd vo veci sťažovateľa ešte ani nerozhodoval, preto zakladá dôvod na odmietnutie sťažnostiv tejto časti pre nesplnenie procesných podmienok konania pred ústavným súdom, ktoréústavný súd kvalifikuje ako nesplnenie náležitostí predpísaných zákonom.
Z § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva, že obligatórnou súčasťou každéhonávrhu na začatie konania, a teda aj sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy musí byť okreminého odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.
Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatnéhorozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
Z obsahu sťažnosti, ako aj priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ nesplnilobligatórne náležitosti sťažnosti vyplývajúce z § 20 ods. 1 a § 50 ods. 2 zákona o ústavnomsúde, ktoré v čase podania sťažnosti a ani v čase predbežného prerokovania jeho sťažnostiústavným súdom ani reálne nemohol splniť, keďže rozhodnutie o ním podanom odvolaníešte neexistuje, t. j. sťažovateľ podal svoju sťažnosť predčasne a v podobe, ktorá nespĺňa(a reálne ani nemôže) náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť v tejto časti pri predbežnom prerokovaníodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonompredpísaných náležitostí.
Nad rámec uvedeného ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že odmietnutiesťažnosti sťažovateľa nepredstavuje prekážku rozhodnutej veci (res iudicata) v zmysle § 24písm. a) zákona o ústavnom súde, t. j. sťažovateľ má možnosť opätovne sa obrátiť na ústavnýsúd so sťažnosťou, ktorou bude namietať porušenie svojich ústavou garantovaných právpostupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 582/2014 po nadobudnutíjeho právoplatnosti, a to v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu,aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. augusta 2015