znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 346/2014-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2014 predbežne prerokoval sťažnosť E. M., zastúpenej advokátkou JUDr. Danicou Holováčovou, Poštová 14,   Košice,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   1 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Košice   I sp. zn. 0 Tp 67/2013 zo 7. marca 2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Tpo 16/2014 z 28. marca 2014, namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Košice   I sp. zn. 0 Tp 67/2013 zo 7. marca 2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Tpo 14/2014 z 3. apríla 2014 a namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17   ods.   1,   2   a   5   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajskej   prokuratúry v Košiciach,   Okresného   súdu   Košice   I a Krajského   súdu   v   Košiciach   pri   rozhodovaní o žiadosti prokurátora o predĺženie lehoty trvania väzby z 28. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. mája 2014   doručená   sťažnosť   E.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len,,okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 67/2013 zo 7. marca 2014 v spojení s uznesením Krajského súdu   v   Košiciach   (ďalej   len  ,,krajský   súd“)   sp.   zn.   6   Tpo   16/2014   z   28.   marca   2014, namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 67/2013 zo 7. marca 2014 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 14/2014 z 3. apríla 2014 a namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy postupom Krajskej prokuratúry v   Košiciach   (ďalej   len  ,,krajská   prokuratúra“),   okresného   súdu   a   krajského   súdu   pri rozhodovaní o žiadosti prokurátora o predĺženie lehoty trvania väzby z 28. februára 2014.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je na základe viacerých uznesení vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry, národnej jednotky finančnej polície, expozitúry Stred, Banská Bystrica, spoločne s viacerými ďalšími osobami trestne   stíhaná   za   viaceré   skutky   právne   kvalifikované   ako   pokračujúci   zločin neodvedenia dane o poistného podľa § 277 ods. 1, 2 písm. a) a ods. 4 Trestného zákona s použitím § 138 písm. i) Trestného zákona a zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, 2 písm. c) a ods. 3 Trestného zákona s použitím § 138 písm. i) Trestného zákona. Sťažovateľka bola uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 67/2013 zo 6. septembra 2013 vzatá   do   väzby   z   dôvodov   uvedených   v   §   71   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku (tzv. kolúzna   väzba),   pričom   väzba   začala   plynúť   3.   septembra   2013.   O   sťažnosti sťažovateľky   proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   rozhodol   krajský   súd   uznesením sp. zn.   6   Tpo   36/2013   zo   17.   septembra   2013   tak,   že   túto   zamietol   a   písomný   sľub sťažovateľky na nahradenie väzby neprijal.

3. Dňa 28. februára 2014 podal prokurátor krajskej prokuratúry na okresnom súde žiadosť o predĺženie lehoty trvania väzby o ďalších sedem mesiacov, t. j. do 3. novembra 2014, a súčasne podal návrh na rozšírenie dôvodov väzby o dôvod uvedený v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (tzv. preventívna väzba). Okresný súd stanovil termín výsluchu sťažovateľky pre účely rozhodnutia o žiadosti prokurátora krajskej prokuratúry na 7. marec 2014.   Sťažovateľka   predložila   pred   naplánovaným   výsluchom   sudcovi   pre prípravné konanie návrh zo 6. marca 2014, ktorým navrhla odňatie veci okresnému súdu (rovnako tak Okresnému súdu Košice II a Okresnému súdu Košice-okolie) a prikázanie veci Okresnému súdu   Michalovce   podľa   §   23   ods.   1   Trestného   poriadku.   Túto   žiadosť   sťažovateľka odôvodnila v podstate tým, že diskriminácia jej osoby ako mediálne známej a mediálny tlak zjavne bráni sudcom označených súdov rozhodnúť jej trestnú vec v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Sťažovateľka poukázala na účelovú medializáciu jej veci   a   uverejňovanie   nepravdivých   článkov   v   médiách   tesne   pred rozhodovaním   o   jej väzobnej veci.

4. Sudca pre prípravné konanie okresného súdu uznesením sp. zn. 0 Tp 67/2013 zo 7. marca 2014 (ďalej aj,,uznesenie o nevylúčení sudcu“) rozhodol podľa § 32 ods. 3 a § 31 ods. 1 Trestného poriadku tak, že nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.   Sťažovateľka   podala   proti   tomuto   uzneseniu   sťažnosť,   o   ktorej   krajský   súd rozhodol   uznesením   sp.   zn. 6 Tpo   16/2014   z   28.   marca 2014 tak,   že zrušil   napadnuté uznesenie a podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku trestnú vec sťažovateľky okresnému súdu neodňal   (ďalej   aj  ,,uznesenie   o   neodňatí   veci“).   Tomuto   uzneseniu   krajského   súdu predchádzalo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj,,najvyšší súd“) sp. zn. 5 Ndt 4/2014 z 19. marca 2014, ktorým na návrh sťažovateľky rozhodol tak, že jej trestnú vec krajskému súdu neodňal.  

5. Sudca pre prípravné konanie okresného súdu uznesením sp. zn. 0 Tp 67/2013 zo 7. marca 2014 (ďalej aj,,uznesenie o predĺžení lehoty trvania väzby“) rozhodol podľa § 76 ods. 3 s poukazom na § 79 ods. 2 Trestného poriadku tak, že lehotu trvania väzby sťažovateľky predĺžil o 3 mesiace, keďže dôvody kolúznej väzby naďalej trvajú. Návrh prokurátora krajskej prokuratúry na rozšírenie dôvodov väzby o tzv. preventívnu väzbu zamietol.   Sťažovateľka,   ako   aj   prokurátor   krajskej   prokuratúry   podali   proti   tomuto uzneseniu   sťažnosť,   o   ktorej   krajský   súd   rozhodol   na   verejnom   zasadnutí   uznesením sp. zn. 6   Tpo   14/2014   z   3.   apríla   2014   tak,   že   sťažnosť   sťažovateľky,   ako   aj sťažnosť prokurátora krajskej prokuratúry zamietol.

6. Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namieta porušenie svojich označených práv v troch základných rovinách:

(i) V súvislosti s jej návrhom na odňatie veci a prikázanie veci podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku namieta, že sudca pre prípravné konanie 7. marca 2014 po tom, ako uznesením rozhodol o svojom nevylúčení z jej trestnej veci a ona proti tomuto uzneseniu zahlásila sťažnosť, nemal ďalej konať a nesmel rozhodnúť o návrhu prokurátora krajskej prokuratúry o predĺženie lehoty trvania väzby a rozšírenie dôvodov väzby. Ak napriek tomu konal   a   uznesením   rozhodol   o   predĺžení   lehoty   trvania   väzby,   postupoval   nesprávne a nezákonne, pretože v čase jeho rozhodovania existovali pochybnosti o jeho nezaujatosti proti nej. Sťažovateľka je preto názoru, že o predĺžení lehoty trvania väzby rozhodoval zaujatý sudca, ktorého úkony nemôžu byť podkladom na rozhodovanie súdu. Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na stanovisko najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 15/06 a tvrdí, že ani krajský súd ako sťažnostný súd nesplnil svoju úlohu a iba prehĺbil jej ujmu vzniknutú tým, že nerozhodol zákonne a spravodlivo o námietke zaujatosti. Tým došlo podľa jej názoru k porušeniu jej základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy.

(ii)   Sťažovateľka   ďalej   namieta   nedôvodnosť   jej   väzby   a   absenciu   zákonných dôvodov   na jej   predĺženie   uznesením   okresného   súdu   o   predĺžení   lehoty   trvania   väzby o tri mesiace. Uzneseniu   okresného súdu   zo 7. marca 2014 a uzneseniu krajského súdu z 3. apríla   2014   v   tejto   súvislosti   vytýka   absenciu   uvedenia   konkrétnych   skutočností, z ktorých vyplýva dôvodná obava z jej kolúzneho správania. Sťažovateľka tvrdí, že väzobný dôvod je založený na fikcii, a nie na reálnom podklade, opiera sa o výpoveď spoluobvinenej H.   D.,   ktorá   však   nebola   podporená   žiadnymi   ďalšími   dôkazmi.   Tvrdí,   že   vzhľadom na charakter   veci   (daňová   trestná   činnosť)   ťažisko   dokazovania   spočíva   na   listinných dôkazoch a väzba jej aj v tejto súvislosti príliš prísnym zaisťovacím opatrením. Neobstojí podľa   jej názoru   ani argument o komplikovanosti veci, dôvody   uvedené v uzneseniach okresného   súdu   a   krajského   súdu   nemožno   považovať   za   nevyhnutné   a   spôsobilé legitimovať trvajúce pozbavenie jej slobody, pretože ide len o neisté, hmlisté a konkrétnymi skutočnosťami dostatočne neodôvodnené podozrenie.  

(iii)   Napokon   sťažovateľka   namieta,   že   celková   doba   konania   a   rozhodovania o žiadosti prokurátora krajskej prokuratúry o predĺženie lehoty trvania väzby nezodpovedala ústavným kritériám, keďže od podania žiadosti 28. februára 2014 až po doručenie uznesenia krajského súdu z 3. apríla 2014, ktoré nastalo 23. apríla 2014, uplynulo 54 dní (skoro dva mesiace).   Táto   doba   podľa   názoru   sťažovateľky   nezodpovedá   kritériám   rýchlosti a bezodkladnosti rozhodovania o väzobných veciach tak, ako tieto formuluje ňou citovaná judikatúra ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).

7.   V   petite   sťažnosti   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   túto   prijal   na   ďalšie konanie a nálezom rozhodol tak, že:

(i) jej základné právo podľa čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli porušené uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 67/2013 zo 7. marca 2014 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 16/2014 z 28. marca 2014. Súčasne žiada, aby ústavný súd zrušil označené uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

(ii) jej základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru boli porušené uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 67/2013 zo 7. marca 2014 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 14/2014 z 3. apríla 2014. Súčasne žiada, aby ústavný súd zrušil aj toto uznesenie krajského súdu a prikázal mu, aby sťažovateľku prepustil neodkladne z väzby na slobodu,

(iii) jej základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy boli porušené postupom krajskej   prokuratúry,   okresného   súdu   a   krajského   súdu   pri   rozhodovaní   o   žiadosti prokurátora o predĺženie lehoty trvania väzby z 28. februára 2014,

(iv) prizná jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 € a náhradu trov konania v sume 340,90 €, ktoré majú podľa jej návrhu zaplatiť spoločne a nerozdielne krajská   prokuratúra,   okresný   súd   a   krajský   súd   (primerané   finančné   zadosťučinenie), resp. okresný súd a krajský súd (trovy konania).  

II.

8.   Ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   rozhoduje   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým   vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak   stane   v   súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom:...   zákonné   zatknutie   alebo   iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

  9. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   okresného   súdu   o   nevylúčení   sudcu a uznesením krajského súdu o neodňatí veci

10.   Zo   sťažnosti   a   z   príloh   k   nej   pripojených   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala 6. marca 2014, teda jeden deň pred jej plánovaným výsluchom k rozhodnutiu o predĺžení lehoty trvania väzby a zmene jej dôvodov, návrh na odňatie veci všetkým okresným súdom sídliacim v Košiciach a súčasne vzniesla námietku zaujatosti proti všetkým sudcom týchto okresných   súdov.   Sudca   pre   prípravné   konanie   okresného   súdu   napadnuté   uznesenie o svojom nevylúčení odôvodnil tým, že:

,,Námietka zaujatosti voči sudcovi pre prípravné konanie nie je dôvodná. Tvrdenie obvinenej o zaujatosti považujem za účelové a tendenčné zo strany obvinenej aj obhajkyne zmariť vopred naplánovaný úkon. Keďže obvinená neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, ktoré   by   spochybňovali   nezaujatosť   sudcu   pre   prípravné   konanie,   súd   jej   námietku zaujatosti považoval za nedôvodnú.“  

Na podklade sťažnosti sťažovateľky proti uzneseniu o nevylúčení sudcu rozhodoval krajský súd ako sťažnostný súd a uznesenie o neodňatí veci odôvodnil tým, že:

,,Sudca pre prípravné konanie je v danej veci činný od 6. 9. 2013... Preto nebol správny   postup   v   tom   smere,   že   dňa   7.   3.   2014,   t.   j.   po   viac   ako   šiestich   mesiacoch vykonávania úkonov vo veci, rozhodol o námietke zaujatosti založenej v podstate na tvrdení, že je zaujatý ako sudca okresného súdu, ktorá námietka bola zakomponovaná do návrhu na odňatie a prikázanie veci.

Na   základe   uvedených   skutočností   dospel   sťažnostný   súd   k   záveru,   že   nebolo potrebné vôbec rozhodovať o vylúčení, resp. nevylúčení sudcu nakoľko nebola vznesená námietka v zmysle § 31 ods. 4 Tr. por. bezodkladne a o takejto námietke sa v zmysle § 32 ods. 6 Tr. por. nekoná.

Sťažnostný súd preto zrušil napadnuté uznesenie, a rozhodol vo veci sám tak, že trestnú vec sťažovateľky podľa § 23 ods. 1 Tr. por. okresnému súdu neodníma...

Ako   vyplýva   z   vyjadrení   sudcov   trestného   úseku   okresného   súdu,   okrem   jednej sudkyne... šesť ďalších sudcov uviedlo, že sa necítia vo veci zaujatí.

Žiada sa zdôrazniť, že inštitút odňatia a prikázania veci je prelomením ústavnej zásady   (čl.   48 ods.   1 ústavy),   že nikoho nemožno odňať   jeho zákonnému sudcovi a je výnimočným opatrením. Možno ho aplikovať len vtedy, ak existujú na takýto postup dôležité dôvody.   Dôležitosť   dôvodu   musí   byť   porovnateľná   s   významom   ústavného   princípu neodňateľnosti veci zákonnému sudcovi.

Argumenty uvádzané sťažovateľkou nie sú takého charakteru, aby mohli spochybniť nezaujatosť všetkých, čo i len vo veci konajúcich členov senátu, alebo členov trestného úseku okresného súdu, nieto ešte všetkých sudcov príslušného súdu.

Napokon k námietke sťažovateľky, že sa cíti mediálne známou osobou, o ktorej médiá informujú, bez ohľadu, či informácia by mala byť z jej pohľadu negatívna alebo pozitívna, nemôže byť sama osebe dôvodom pre pochybnosti, či sudca vo veci rozhodne nestranne, v súlade   so   zákonom,   lebo   by   nemohol   vykonávať   funkciu   sudcu   pre   nesplnenie predpokladov výkonu tejto funkcie...

Sťažnostný súd sa pri svojich úvahách týkajúcich sa rozhodovania v predmetnej veci zaoberal   ako   aspektom   objektívnym,   tak   i   subjektívnym.   Nezistil   však   existenciu objektívnych,   konkrétnych   a   dostatočne   závažných   skutočností,   ktoré   by   vzbudzovali pochybnosti   o   nestrannosti   sudcov   trestného   úseku   okresného   súdu   v   očiach   strán a verejnosti...

Nakoľko sťažnostný súd skutočnosti, ktoré by bolo treba pokladať za skutočnosti predpokladané   v   §   31   ods.   1   Tr.   por.   judikatúre   ESĽP,   ústavného   súdu   vo   vzťahu   ku všetkým sudcom – okrem jednej sudkyne a už vylúčeného sudcu – vo vzťahu   ostatným sudcom trestného úseku okresného súdu nezistil, nezistil ani dôvody na odňatie veci tomuto súdu a preto podľa § 23 ods. 1 Tr. por. trestnú vec sťažovateľky tomuto súdu neodňal.“

11.   Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   ustanovený   v   čl.   127   ústavy   je   vylúčená právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a   rozhodovať   o   sťažovateľkou   uplatnených námietkach vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu o nevylúčení sudcu, pretože sa ochrany svojich práv mohla domáhať a aj sa domáhala podaním sťažnosti podľa § 185 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku. Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti uzneseniu okresného súdu odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde.

12. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu o neodňatí veci ústavný súd uvádza, že zákonným sudcom je sudca určený v súlade s rozvrhom práce, ako aj sudca, ktorému   bola   vec   pridelená   na   rozhodnutie   z   dôvodu   vylúčenia   iného   sudcu (m. m. II. ÚS 118/02, II. ÚS 119/02). Vo veci sťažovateľky nie je sporné, že ako zákonný sudca okresného súdu pre prípravné konanie rozhodoval od jej vzatia do väzby v septembri 2013 dosiaľ JUDr. Milan Husťák, ktorý aj sám rozhodol o svojom nevylúčení uznesením zo 7. marca 2014. Podľa názoru krajského súdu vyjadreného v uznesení o neodňatí veci však menovaný sudca pre prípravné konanie o námietke zaujatosti nemal konať, pretože nebola   vznesená   bezodkladne.   Krajský   súd   však   zároveň   v   rámci   postupu   podľa   §   23 Trestného poriadku preskúmal otázku možnej zaujatosti sudcu pre prípravné konanie, ako aj dôvody na prípadné odňatie veci okresnému súdu a jej prikázanie inému súdu a dospel k záveru, že tieto nie sú dané.

13. Podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený   sudca   alebo   prísediaci   sudca   (ďalej   len   „prísediaci“),   prokurátor,   policajt, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora a zapisovateľ,   u   ktorého   možno   mať   pochybnosť   o   nezaujatosti   pre   jeho   pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Podľa § 32 ods. 3 Trestného poriadku o vylúčení z dôvodov uvedených v § 31 na základe námietky vznesenej niektorou zo strán v iných prípadoch ako podľa odseku 2 rozhoduje orgán, ktorého sa tieto dôvody týkajú.

Podľa § 32 ods. 4 Trestného poriadku proti rozhodnutiu podľa odsekov 2 a 3 je prípustná   sťažnosť,   po   jej   podaní   sa   vykoná   len   nariadený   úkon   trestného   konania s výnimkou rozhodovania vo veci samej a úkon, ktorého nevykonanie by mohlo ohroziť účel trestného konania. Ak je výsledkom tohto úkonu uznesenie a proti tomuto uzneseniu je prípustná sťažnosť, má sa za to, že strana podala sťažnosť popri sťažnosti proti rozhodnutiu podľa odseku 2 alebo 3; vziať späť možno len obe sťažnosti spoločne. O sťažnosti proti uzneseniu,   ktoré   je   výsledkom   úkonu,   sa   rozhodne   až   po   rozhodnutí   o   sťažnosti   proti rozhodnutiu podľa odseku 2 alebo 3.

Podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo ktorá nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 4 alebo ak je dôvodom námietky len procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu v konaní, sa nekoná; to platí aj o námietke, ktorá je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31.

Podľa   §   23   ods.   1   Trestného   poriadku   z   dôležitých   dôvodov   môže   byť   vec príslušnému súdu   odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa; o odňatí a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.

Podľa § 23 ods. 3 Trestného poriadku návrh strany na odňatie a prikázanie veci nebráni vykonaniu nariadeného úkonu trestného konania, ak podľa súdu návrh neobsahuje dôležitý dôvod podľa odseku 1. O návrhu strany, ktorý je založený na tých istých dôvodoch, pre ktorý už bolo rozhodnuté, sa nekoná.

14. Z citovaných ustanovení Trestného poriadku je zrejmé, že aj keď sa okresný súd a krajský súd nezhodli na potrebe rozhodnúť o námietke zaujatosti vznesenej vo vzťahu k sudcovi pre prípravné konanie, ich napadnutými uzneseniami nemohlo dôjsť k zásahu do základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu. Záver krajského súdu o nenaplnení požiadavky na bezodkladné vznesenie námietky zaujatosti je z pohľadu ústavného súdu akceptovateľný, pretože skutočnosti uvádzané sťažovateľkou v návrhu zo 6. marca 2014 okrem ich všeobecného a príliš abstraktného charakteru trvajú v podstate od septembra 2013, kedy bola vzatá do väzby. Možno teda aprobovať záver krajského súdu, že z dôvodu neskorého   vznesenia   námietky   zaujatosti   nebolo   potrebné   o   tejto   konať   a   rozhodnúť. Zároveň však krajský súd v záujme materiálneho prístupu k základnému právu sťažovateľky na zákonného sudcu preskúmal možnú pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu, ako aj ostatných sudcov trestného úseku okresného súdu v rámci konania a rozhodovania o návrhu sťažovateľky na odňatie a prikázanie veci. Keďže túto nezistil, nezistil ani dôležité dôvody na odňatie a prikázanie veci inému okresnému súdu. Dôvody uvádzané krajským súdom sú pritom   zreteľné   a   zrozumiteľné,   jeho   úvahy   vyvažujúce   výnimočnosť   tohto   opatrenia s ústavným právom na zákonného sudcu podopreté odkazmi na relevantnú judikatúru ESĽP a   ústavného   súdu   majú   racionálny   podklad,   sú   konzistentné   a   ústavne   akceptovateľné. Ústavný súd preto v otázke (i) absencie dôvodov na vylúčenie sudcu pre prípravné konanie, resp. všetkých sudcov označených okresných súdov, a v otázke (ii) absencie dôležitých dôvodov na odňatie a prikázanie veci nenachádza dôvod na korigovanie právneho záveru krajského súdu.

15. Nadväzne ústavný súd považuje za potrebné reagovať na tú časť sťažnosti, kde sťažovateľka tvrdí, že sudca pre prípravné konanie po zahlásení sťažnosti proti uzneseniu o svojom nevylúčení nesmel konať ďalej a rozhodnúť o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty   trvania   väzby   a   zmenu   jej   dôvodov.   Citované   ustanovenia   Trestného   poriadku predpokladajú   situáciu,   ktorá   nastala   v   trestnej   veci   sťažovateľky,   teda   že   námietka zaujatosti, resp. návrh na odňatie a prikázanie veci dôjde konajúcemu súdu v čase, keď už je nariadený úkon trestného konania. In concreto, sťažovateľka podala návrh zo 6. marca 2014 súc si vedomá toho, že na 7. marec 2014 je naplánovaný jej výsluch pre účely rozhodnutia o návrhu   prokurátora   z   28.   februára   2014.   Vzhľadom   na   časové   limity   trvania   väzby v prípravnom konaní (§ 76 ods. 2 a 3 Trestného poriadku) bolo povinnosťou prokurátora podať návrh na jej predĺženie a povinnosťou sudcu pre prípravné konanie o tomto návrhu rozhodnúť tak, aby tieto lehoty boli zachované, v opačnom prípade by sťažovateľka musela byť prepustená na slobodu.

16. Podľa § 76 ods. 2 a 3 Trestného poriadku totiž platí, že základná lehota väzby v prípravnom   konaní   je   sedem   mesiacov;   prokurátor   je   povinný   prepustiť   obvineného na slobodu najneskôr v posledný deň tejto lehoty, ak nepodá najmenej dvadsať pracovných dní pred jej uplynutím obžalobu, návrh na schválenie dohody o vine a treste alebo sudcovi pre   prípravné konanie návrh   na predĺženie tejto lehoty.   Súd alebo sudca   pre   prípravné konanie   rozhodne   o   väzbe   alebo   o   návrhu   prokurátora   na   predĺženie   lehoty   väzby v prípravnom konaní tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený nadriadenému súdu najneskôr päť pracovných dní pred uplynutím lehoty, ktorá by   bola   lehotou   väzby   v   prípravnom   konaní   alebo   pred   uplynutím   lehoty   väzby v prípravnom konaní; nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá by bola lehotou väzby   v   prípravnom   konaní   alebo   lehoty,   ktorá   sa   má   predĺžiť,   inak   predseda   senátu nadriadeného súdu prepustí obvineného z väzby na slobodu písomným príkazom, ktorý musí byť primerane odôvodnený.  

17.   Základná   lehoty   väzby   u   sťažovateľky   mala   uplynúť   3.   apríla   2014 (sedem mesiacov po začatí jej plynutia). Označené časové súvislosti teda jasne indikujú dôvody,   pre   ktoré   prokurátor   a   sudca   pre   prípravné   konanie   postupovali   v   uvedených časových   súvislostiach.   Zároveň   podľa   už   citovaného   §   32   ods.   4,   resp.   §   23   ods.   3 Trestného   poriadku   platí,   že   vznesenie   námietky,   resp.   návrhu   nebránia   vykonaniu   už nariadeného úkonu trestného konania, okrem rozhodnutia o veci samej. Nemožno rozumne pochybovať o tom, že rozhodnutie o predĺžení lehoty trvania väzby nie je na tieto účely rozhodnutím vo veci samej, a preto je sťažovateľkou uvažované stanovisko   najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 15/06 neaplikovateľné. Sudcovi pre prípravné konanie teda ani podaná sťažnosť proti uzneseniu o jeho nevylúčení nebránila pokračovať vo výsluchu sťažovateľky ako obvinenej a v následnom procesnom rozhodnutí o predĺžení lehoty trvania jej väzby. Napokon skutočnosť, že na nariadenom úkone trestného konania môže dôjsť k vyhláseniu uznesenia, predpokladá aj už citované ustanovenie § 32 ods. 4 Trestného poriadku. Opačný prístup,   ktorého   aplikácie   sa   domáha   sťažovateľka,   t.   j.   prednostné   rozhodnutie sťažnostného   súdu   o   sťažnosti   proti   uzneseniu   o   nevylúčení   sudcu   a   až   následné rozhodnutie   sudcu   pre prípravné   konanie o   návrhu   na   prokurátora   na   predĺženie   lehoty trvania väzby, by skutočne mohol ohroziť, ak nie úplne zmariť striktnú a bezvýnimočnú zákonnú požiadavku na zachovanie lehôt podľa § 76 ods. 2 a 3 Trestného poriadku, a v prípade reálnej danosti zákonných dôvodov na predĺženie lehoty trvania väzby (pozri ďalej) aj ohroziť účel trestného konania.  

18.   Tieto   skutočnosti   existujúce   spolu   s   ústavne   akceptovateľným   a   riadne odôvodneným   názorom   krajského   súdu   o   absencii   pochybnosti   o   nezaujatosti   sudcu a absencii dôvodov na odňatie a prikázanie veci vylučujú možný zásah do základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedených dôvodov bola sťažnosť v tejto časti odmietnutá ako zjavne neopodstatnená, keďže pri predbežnom prerokovaní nezistil ústavný súd možnosť porušenia označeného základného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03 alebo IV. ÚS 136/05).

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru uznesením okresného súdu o predĺžení lehoty trvania   väzby   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu   o   zamietnutí   sťažnosti sťažovateľky, ako aj prokurátora

19. Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutým uzneseniam namieta absenciu dôvodov na trvanie a predĺženie jej kolúznej väzby o ďalšie tri mesiace, poukazuje na stav a vývoj dokazovania v prípravnom konaní, sama hodnotí vykonané dôkazy a napokon navrhuje, aby vo vzťahu k týmto uzneseniam ústavný súd rozhodol o porušení jej označených práv.  

20. Aj v tomto smere platí, že vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy   je   vylúčená   právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a   rozhodovať o sťažovateľkou   uplatnených   námietkach   vo   vzťahu   k   uzneseniu   okresného   súdu   o predĺžení lehoty trvania väzby, pretože sa ochrany svojich práv mohla domáhať a aj sa domáhala podaním sťažnosti podľa § 185 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku. Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti uzneseniu okresného súdu, odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde.

21.   Pokiaľ   ide   o   tvrdený   zásah   do   označených   práv   uznesením   krajského   súdu, ústavný   súd   uvádza,   že   právo   na   osobnú   slobodu   garantované   tak   ústavou,   ako   aj dohovorom zaujíma v hierarchii základných práv a slobôd (ľudských práv a základných slobôd) popredné miesto. Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený pohyb človeka, ktorý sa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z tohto miesta odísť (III. ÚS 204/02). Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné   s   účelom   čl.   17   ústavy,   ktorým   je   ochrana   jednotlivca   proti   svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07). Z uvedenej zásady vyplýva, že porušenie zákona v prípade rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 dohovoru.

22. Väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného. Keďže   ide   o   najzávažnejší   zásah,   vyžaduje   po   celý   čas   súdnu   kontrolu   jej   ústavnosti a zákonnosti (III. ÚS 26/01). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu dbať o to, aby doba väzby obvineného neprekročila nevyhnutnú hranicu. Na ten účel patrí všeobecnému súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z   pravidla   rešpektovania   osobnej   slobody   a   uviesť   ich   v   rozhodnutiach   o žiadostiach obvineného o prepustenie na slobodu (Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991).

23. Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní pred   väzobnými   súdmi   dodržali   ústavno-procesné   princípy   takého   obmedzenia   osobnej slobody,   akým   je   väzba   obvineného   (II.   ÚS   76/02,   IV.   ÚS   83/03,   IV.   ÚS   171/03). Vychádzajúc z týchto základných princípov ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľky.

24. Ústavný súd sa oboznámil s napadnutým uznesením okresného súdu, sťažnosťou sťažovateľky aj prokurátora proti nemu, ako aj s napadnutým uznesením krajského súdu. V jeho písomnom vyhotovení tento najskôr rekapituloval dôvody uznesenia okresného súdu (výpovede   členov   organizovanej   skupiny,   ktorí   priznali   spáchanie   stíhaných   skutkov a usvedčujú sťažovateľku z organizovania daňovej trestnej činnosti, rozsiahlosť, reťazenie a organizovanú   formu   páchania   trestnej   činnosti),   sťažnosti   sťažovateľky,   ako   aj prokurátora, aby na vlastné odôvodnenie v podstatnom uviedol:

,,Čo sa   týka väzobného   dôvodu   podľa   §   71   ods.   1   písm.   b) Trestného poriadku sťažnostný   súd   je   názoru,   že   tento   je   daný   u   obvinenej   i   v   čase   tohto   rozhodovania. Materiálne   dôvody   väzby   boli   skúmané   sťažnostným   súdom   priebežne   a   to   vždy pri rozhodovaní   o   opravných   prostriedkoch   podaných   obvinenou,   pričom   opätovne poukazuje na dôvody uvedené v rozhodnutí zo dňa 17. 9. 2013 sp. zn. 6 Tpo 36/2013, v rozhodnutí zo dňa 17. 12. 2013 sp. zn. 6 Tpo 50/2013 a naposledy v rozhodnutí zo dňa 3. 2. 2014 sp. zn. 6 Tpo 2/2014 (predmetný postup je v súlade s uznesením ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 41/08)

K   doposiaľ   uvedeným   skutočnostiam,   ktoré   vyplývajú   z   odôvodnenia   citovaných rozhodnutí   sťažnostného   súdu   vyplýva,   že   sa   zaoberal   v   rámci   sťažnostného   konania námietkami, ktoré opätovne tvoria základ odôvodnenia podaného opravného prostriedku. K doposiaľ   uvedenému   je   potrebné   zopakovať,   že   u   obvinenej   došlo   ďalej   k   rozšíreniu trestného stíhania... jedná sa o ďalšie skutky v rámci pokračovacej trestnej činnosti, i keď sa týka rovnakých spoluobvinených osôb.

Sťažnostný   súd   opakovane   pripomína,   že   práve   úlohou   vyšetrovacej   väzby   je zabezpečiť nerušený priebeh oficiálneho vyšetrovania a nadväzujúceho súdneho konania, pričom bolo to konanie obvinenej, ktoré založilo dôvody tzv. kolúznej väzby.

Z   obsahu   spisového   materiálu   taktiež   vyplývajú   konkrétne   skutočnosti,   ktoré odôvodňujú zotrvanie obvinenej v kolúznej väzbe a obvinenia voči obvinenej nie sú založené na skutočnostiach, ktorých sila slabne, podozrenie, že stíhané skutky spáchala obvinená, zatiaľ rozptýlené nebolo, ba práve naopak, dôkazy zadovážené doterajším vyšetrovaním toto podozrenie potvrdzujú aj naďalej a boli vznesené obvinenia pre ďalšie skutky.

Na pripomenutie uvádza, že práve tieto dôvody rátajú so situáciou, aby prípravné konanie   nebolo   ovplyvňované   obvinenou,   čo   by   bolo   možné   pokiaľ   by   sa   nachádzala na slobode....

Sťažnostný súd v zhode so sudcom pre prípravné konanie konštatuje, že zo strany prokurátora bola dodržaná lehota uvedená v ustanovení § 76 ods. 2 Tr. Por. (formálny predpoklad), to znamená, že bol podaný v zákonnej lehote.

Vo vzťahu k splneniu podmienky, že predĺžiť lehotu trvania väzby možno len vtedy, ak nebolo možné pre obtiažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie   účelu   trestného   konania   (materiálny   predpoklad),   sťažnostný   súd   dospel k nasledujúcemu záveru.

Obvinená je vo väzbe v trestnej veci, v ktorej je celkovo stíhaných viac ako dvadsať osôb, ona sama za viac ako sto čiastkových útokov so škodu prevyšujúcou päť a pol milióna eur, teda ide o skutkovo a právne náročnú vec.

Sťažnostný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   zistil   splnenie   podmienok pre rozhodnutie   o   predĺžení   lehoty   trvania   väzby,   spočívajúce   v   dôvodnosti   podozrenia zo spáchania   činov,   pre   ktoré   boli   vznesené   obvinenia,   danosť   príslušného   väzobného dôvodu, ďalej konštatuje nemožnosť skončiť prípravné konanie v doterajšej lehote väzby pre obtiažnosť veci, ako aj hrozbu zmarenia alebo podstatného sťaženia dosiahnutia účelu trestného konania prepustením obvinenej na slobodu. Toto konštatovanie zahŕňa nezistenie neprípustnej nečinnosti orgánov činných v trestnom konaní – návrh prokurátora by inak musel byť zamietnutý.

Sudca pre prípravné konanie postupoval v súlade so základným princípom, že väzba má trvať len nevyhnutný čas a ako súd rozhodujúci o predĺžení lehoty trvania väzby túto predĺžil len na dobu, ktorá sa javila v dobe rozhodovania ako nevyhnutná, nakoľko je v záujme   obvinenej,   aby   väzba   nebola   predlžovaná   bezdôvodne   ihneď   na   maximálnu zákonom pripustenú dobu (viď nález ústavného súd sp. zn. I. ÚS 11/01).

Sťažnostný súd postupoval v súlade s ustanovením § 76 ods. 3 Tr. Por., nakoľko ako nadriadený súd rozhodol do uplynutia lehoty,   ktorá by bola základnou lehotou trvania väzby v prípravnom konaní.“    

25.   K   takémuto   odôvodneniu   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   považuje ústavný súd za potrebné iba stručne uviesť, že neprislúcha ústavnému súdu, aby v rámci konania o ústavnej sťažnosti posudzoval, či   dokonca   skúmal existenciu dôvodov väzby sťažovateľky   a   splnenie   zákonných   podmienok   jej   predĺženia.   To prislúcha   zásadne všeobecným   súdom.   Ako   už   ústavný   súd   uviedol,   v   rámci   konania   o   sťažnostiach vo väzobných   veciach   skúma,   či   sa   v   konaní   pred   väzobnými súdmi   dodržali   ústavno-procesné   princípy   obmedzenia   osobnej   slobody   obvineného   väzbou.   Jedným   z   týchto princípov je aj zákonnosť dôvodov na vzatie obvineného do väzby, jeho držanie v nej, ako aj jej prípadné predĺženie.

26. Podľa § 76 ods. 2 a 3   druhej a tretej vety Trestného poriadku základná lehota väzby v prípravnom konaní je sedem mesiacov; prokurátor je povinný prepustiť obvineného na slobodu najneskôr v posledný deň tejto lehoty, ak nepodá najmenej dvadsať pracovných dní pred jej uplynutím... sudcovi pre prípravné konanie návrh na predĺženie tejto lehoty. Predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak návrh podľa odseku 2 bol podaný včas a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť a   prepustením   obvineného na slobodu   hrozí,   že bude   zmarené alebo podstatne   sťažené dosiahnutie   účelu   trestného   konania.   Predĺženie   lehoty   väzby   môže   trvať   až   sedem mesiacov, lehota väzby v prípravnom konaní však nesmie presiahnuť dĺžku podľa odseku 7.

27. Pri rozhodovaní o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby takto krajský   súd   v   napadnutom   uznesení   skúmal,   (i)   či   v   porovnaní   so   stavom,   ktorý   bol v trestnej veci sťažovateľky v čase jeho skorších rozhodnutí (17. 9. 2013, 17. 12. 2013, 3. 2. 2014), trvajú zákonné dôvody väzby aj v čase jeho aktuálneho rozhodovania, (ii) či je naplnená zákonná podmienka obťažnosti veci ako prekážka skončenia trestného stíhania a (iii) či prepustenie sťažovateľky na slobodu môže viesť k zmareniu alebo podstatnému sťaženiu dosiahnutia účelu trestného stíhania. Kladné odpovede na všetky nastolené otázky viedli krajský súd k zamietnutiu sťažnosti sťažovateľky proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie o predĺžení lehoty trvania väzby o tri mesiace. Reakcia krajského súdu na zákonné predpoklady predĺženia lehoty trvania väzby a na sťažnostné dôvody sa síce môže javiť ako stručná,   zároveň   je   však   jasná,   zrozumiteľná   a   presvedčivá.   Nemožno   opomenúť   ani skutočnosť, že argumentácia krajského súdu nadväzuje a odkazuje na dôvody jeho skorších rozhodnutí   vo   väzobnej   veci   sťažovateľky.   Ústavný   súd   v   tomto   smere   uvádza,   že odôvodnenie uznesenia sťažnostného súdu odkazujúce na predchádzajúce rozhodnutia v tej istej veci možno považovať síce za krajnú, no ešte stále ústavnoprávne akceptovateľnú alternatívu odôvodnenia (napr. IV. ÚS 41/08, II. ÚS 293/2010, I. ÚS 42/2012).

28. Pokiaľ ide o skutkové okolnosti vzatia do väzby a držania v nej, krajský súd v podstatnom konštatoval, že podozrenie o spáchaní stíhaných skutkov, ktoré majú znaky trestného činu, sťažovateľkou rozptýlené nebolo, naopak, dôkazy zadovážené vyšetrovaním toto podozrenie potvrdzujú aj naďalej. Vo vzťahu k dôvodom kolúznej väzby krajský súd odkazom na dôvody uznesenia o predĺžení lehoty trvania väzby a svoje skoršie uznesenia poukázal na konkrétne výpovede spoluobvinených, resp. svedkov, z ktorých vyplýva, že sťažovateľka pred jej vzatím do väzby tieto osoby ovplyvňovala, a z toho vyplýva dôvodná obava,   že   by   sa   takéhoto   konania   mohla   reálne   dopustiť   aj   v   prípade   jej   prepustenia na slobodu. V tomto smere zvýraznil aj ďalšie rozšírenie trestného stíhania o ďalšie skutky v   rámci   pokračovacej   trestnej   činnosti.   Pokiaľ   ide   o   splnenie   zákonných   predpokladov predĺženia lehoty väzby, tieto vzhliadol krajský súd v rozsahu stíhanej trestnej činnosti (počet stíhaných osôb, množstvo čiastkových útokov, rozsah činu), z toho vyplývajúcej nemožnosti   jeho   dovtedajšieho   skončenia   a   obavy   z   možného   kolúzneho   správania sťažovateľky   po   jej   prípadnom   prepustení   na   slobodu.   Úvahy   krajského   súdu   tak po skutkovej,   ako   aj   právnej   stránke   hodnotí   ústavný   súd   ako   rozumne   odôvodnené, konzistentné a preskúmateľné.  

29. Ako už ústavný súd uviedol, pre nedostatok ústavnej a zákonnej právomoci mu neprislúcha   skúmať   danosť   zákonných   dôvodov   predĺženia   lehoty   trvania   väzby u sťažovateľky,   ani   dopĺňať,   rozvíjať   či   inak  ,,vylepšovať“   odôvodnenie   napadnutého uznesenia   krajského   súdu.   Úlohou   ústavného   súdu   je   iba   posúdiť   ústavnú   konformitu takéhoto uznesenia. V tomto smere ústavný súd konštatuje, že uznesenie krajského súdu spĺňa zákonné požiadavky na odôvodnenie uznesenia [§ 176 ods. 2 v spojení s § 76 ods. 3 a §   71   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku]   a   podľa   ústavného   súdu   je   z   hľadiska individualizácie   konkrétnych   skutočností   zakladajúcich   dôvod   predĺženia   lehoty   trvania väzby   sťažovateľky   aj   s   ohľadom   na   doterajšiu   judikatúru   ústavného   súdu   ústavne konformné a akceptovateľné. Uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle   konajúceho   súdu,   krajský   súd   v   sťažnosťou   napadnutom   uznesení   konal a preskúmal rozhodnutie okresného súdu v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľky aj prokurátora, a vzhľadom na to, že dospel k riadne odôvodnenému záveru o danosti dôvodov kolúznej väzby a splneniu zákonných podmienok jej predĺženia, obidve sťažnosti zamietol. Vychádzajúc z uvedených skutočností podľa záveru ústavného súdu napadnuté uznesenie krajského súdu nemohlo zasiahnuť do označených práv sťažovateľky, a preto aj v tejto časti bola sťažnosť odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky postupom krajskej prokuratúry, okresného súdu a krajského súdu pri rozhodovaní o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby z 28. februára 2014

30. Sťažovateľka v tomto smere vytýka konajúcim orgánom nedodržanie požiadaviek na   urýchlené   a   bezodkladné   rozhodnutie   o žiadosti   prokurátora,   ktoré   implicitne,   resp. explicitne vyplývajú z označených práv podľa ústavy a dohovoru.

31. Pokiaľ ide o žiadosti obvinených osôb o prepustenie z väzby (čo však nie je prípad sťažovateľky v konaní o tejto sťažnosti),   z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplývajú viaceré záruky, ktoré väzobne stíhaným obvineným (obžalovaným) poskytuje ústava a dohovor. Právo na súdnu ochranu v súvislosti s periodickým skúmaním dôvodnosti väzby, ako aj právo na urýchlené skúmanie dôvodnosti väzby sú obsiahnuté v čl. 17 ods. 2 ústavy. Ústavný súd taktiež vyslovil, že požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o   prepustenie   z   väzby   nezodpovedá   lehota   počítaná   na   mesiace,   ale   na   týždne.   Tejto požiadavke   preto   spravidla   nemôže   zodpovedať   lehota   konania   presahujúca   na   jednom stupni   súdu   dobu   jedného   mesiaca   a   ani   nečinnosť   trvajúca   týždne   (napríklad III. ÚS 255/03, III. ÚS 345/06, II. ÚS 353/06).

32. Podstatnou požiadavkou vyplývajúcou z čl. 5 ods. 4 dohovoru je aj to, aby súd rozhodol   urýchlene o   žiadosti   obvineného   o   prepustenie   z   väzby.   Keďže   však   vo   veci sťažovateľky   tentokrát   nešlo   o   rozhodovanie   o   jej   návrhu   na   prepustenie   z   väzby,   ale naopak, o rozhodovanie o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby, záruky vyplývajúce z čl. 5 ods. 4 dohovoru nie sú v tomto prípade priamo aplikovateľné.

33. Uvedené, samozrejme, neznamená, že aj pri rozhodovaní o žiadosti o prokurátora o   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   nemá   súd   konať   a   rozhodovať   rýchlo   a   prednostne. Trestný poriadok v tejto súvislosti ustanovuje právny následok spojený s nedodržaním už uvedených lehôt podľa § 76 ods. 2 a 3 Trestného poriadku, ktorým je povinnosť predsedu senátu   sťažnostného   súdu   písomným   a   odôvodneným   príkazom   prepustiť   obvineného z väzby   na   slobodu.   Vo   väzobnej   veci   sťažovateľky   boli,   pokiaľ   ide   o   rozhodovanie o žiadosti prokurátora o predĺženie lehoty trvania väzby, relevantné tieto časové súvislosti:

- 28. februára 2014 podal prokurátor na okresnom súde návrh na predĺženie lehoty väzby   (teda   viac   ako   dvadsať   pracovných   dní   pred   uplynutím   základnej   lehoty   väzby v prípravnom konaní – § 76 ods. 2 Trestného poriadku),

- 7. marca 2014 sudca pre prípravné konanie uznesením predĺžil lehotu trvania väzby sťažovateľky o tri mesiace (teda tak, aby v prípade podania sťažnosti mohol spis predložiť sťažnostnému súdu najneskôr päť pracovných dní pred uplynutím základnej lehoty väzby v prípravnom konaní – § 76 ods. 3 Trestného poriadku),

- 3. apríla 2014 krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľky aj prokurátora (rozhodol teda do uplynutia lehoty, ktorá by bola lehotou väzby v prípravnom konaní – § 76 ods. 3 Trestného poriadku).

34. Uvedené časové súvislosti a najmä súslednosť návrhu prokurátora, uznesenia okresného súdu a krajského súdu podľa názoru ústavného súdu neumožňujú urobiť záver o tom,   že   by   sťažovateľkou   označení   porušovatelia   práv   skutočne   zasiahli   do   jej   práv v súvislosti   s   dĺžkou   konania   o   žiadosti   prokurátora   o   predlžení   lehoty   trvania   väzby. Pre účely   rozhodovania   o   sťažnosti   však   ústavný   súd   musel   zohľadniť   aj   konkrétne okolnosti prípadu, ktoré mali vplyv na konanie a rozhodovanie súdov a ktoré boli spojené s paralelným rozhodovaním o návrhoch sťažovateľky na odňatie a prikázanie veci trom okresným   súdom,   ako   aj   krajskému   súdu,   ktoré   iniciovala   sťažovateľka.   Konečnému rozhodnutiu krajského súdu z 3. apríla 2014 totiž museli predchádzať uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Ndt 4/2014 z 19. marca 2014, ktorým na návrh sťažovateľky rozhodol tak, že jej trestnú vec krajskému súdu neodňal, ako aj uznesenie krajského súdu z 28. marca 2014 o neodňatí veci okresnému súdu.   Až po týchto procesných rozhodnutiach mohol krajský súd rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľky a prokurátora proti uzneseniu o predĺžení lehoty trvania väzby.

35. Ústavný súd preto hodnotí postup krajskej prokuratúry, okresného súdu, ako aj krajského   súdu   ako   plynulý,   urýchlený   a   v   zásade   bezprieťahový,   teda   v   celosti zodpovedajúci   požiadavkám   vyplývajúcim   z   označených   práv.   Napadnuté   uznesenie krajského súdu z 3. apríla 2014 bolo právoplatné a vykonateľné už v tento deň [§ 184 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku], navyše bolo vyhlásené na verejnom zasadnutí krajského súdu za účasti sťažovateľky, ktorá s ním bola v tento deň aj oboznámená. Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti   teda   ústavný   súd   konštatuje,   že   konanie   všetkých   označených   orgánov rozhodujúcich   o   väzbe   sťažovateľky   možno   ako   celok   považovať   z   hľadiska   rýchlosti a bezodkladnosti   konania   za   ústavne   konformné.   Od   podania   žiadosti   prokurátora   až do právoplatnosti a vykonateľnosti uznesenia krajského súdu (v dvojinštančnom konaní) uplynula   doba   necelých   piatich   týždňov,   čo   vzhľadom   na   priebeh   konania   a   paralelné rozhodovanie o návrhoch sťažovateľky na odňatie a prikázanie veci nemožno hodnotiť ako ústavne nesúladné. Aj v tejto časti teda ústavný súd vyhodnotil sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú, čo bolo zároveň dôvodom jej odmietnutia.

36. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celosti už pri jej predbežnom prerokovaní sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky (bod 7 odôvodnenia uznesenia) nezoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014