znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 346/2013- 11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť S. K., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. Š., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 To 9/2011 z 10. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára 2013 doručená sťažnosť S. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej   len „najvyšší súd“)   sp.   zn. 4 To   9/2011 z 10. januára 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 T 4/2004 z 9. októbra 2008 spolu s ďalšími osobami uznaný za vinného z trestného činu podľa § 235a ods. 3 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov a pre výkon trestu   bol   zaradený   do   II.   nápravnovýchovnej   skupiny.   Proti   tomuto   rozsudku   podal sťažovateľ prostredníctvom zvoleného zástupcu odvolanie proti výroku o vine aj o treste. Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   4   To   2/2009   z neznámeho   dátumu   (dátum   uvedený v sťažnosti   je nesprávny, pozn.)   napadnutý   rozsudok   zrušil   a vec   vrátil   krajskému   súdu na nové   prerokovanie   a rozhodnutie.   Rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   4   T   4/2004 zo 14. januára 2011   bol   sťažovateľ   odsúdený   podľa   § 235a   Trestného   zákona na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov a podľa § 39a ods. 3 Trestného zákona bol   pre výkon   trestu   zaradený do   II.   nápravnovýchovnej   skupiny. Najvyšší   súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 4 To 9/2011 z 10. januára 2012 napadnutý rozsudok krajského   súdu   zrušil   vo   výrokoch   o trestoch   u spoluobžalovaných   sťažovateľa, ale nie u neho. Sťažovateľ preto namieta, že najvyšší súd nerozhodol o podanom odvolaní vecne správne a svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil.

3. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č. 209/1992 Zb., rozsudkom Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 To 9/2011, porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 To 9/2011 zo dňa 10. 01. 2012 sa zrušuje a vec vracia tomuto súdu, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 322,70 Eur na účet   jeho   právneho   zástupcu   č...   U.   a.   s.   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia.“

Sťažovateľ   zároveň   navrhol,   aby   ústavný   súd   odložil   vykonateľnosť   rozsudku krajského súdu do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

II.

4. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody uvedené   v   §   25   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený, a tiež návrh, ktorý podala zjavne neoprávnená osoba.

6. Čo sa   týka oprávnenej osoby na podanie sťažnosti,   ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že domáhať sa ochrany základných práv na ústavnom súde môže   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba,   ak   ide   o ochranu   jej   základných   práv. Namietať porušenie   práv   inej   osoby   môže   iba   zákonný   zástupca   takej   osoby.   Zákonný zástupca v takom   prípade   môže   namietať porušenie práv,   kým   zákonné zastúpenie   trvá, ak to nie je v rozpore s účelom zastúpenia.

7. Ústavný súd zo splnomocnenia pripojeného k sťažnosti zistil, že splnomocnenie pre advokáta JUDr. J. Š. udelila za svojho syna S. K., nar..., jeho matka E. M., nar... S. K. je osobou plnoletou a oprávnený iba sám vo svojom mene iniciovať konanie pred ústavným súdom pre porušenie svojich práv a základných slobôd.

8. Ústavný súd preto konštatoval, že sťažnosť ústavnému súdu podala osoba, ktorá je zjavne neoprávnenou osobou na jej podanie. Zároveň poznamenáva, že splnomocnenie v predloženej podobe nespĺňa ani náležitosti predpísané § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde, na základe čoho ústavný súd sťažnosť po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

9.   V nadväznosti   na   toto   rozhodnutie   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013