znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 346/2012-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júla   2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr.   R.   K.,   P.,   vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   podľa   čl.   46   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 Cdo 23/2012 z 29. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S. s., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2012 faxom doručená a 12. júna 2012 písomne doplnená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 23/2012 z 29. februára 2012.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   vystupoval   ako   odporca v konaní Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn. 44 C 120/2010, ktoré začalo na návrh L. I. (ďalej len „navrhovateľka“) vo veci zaplatenia sumy 368,82 € s príslušenstvom. Žalovaná suma predstavovala sťažovateľkou nezaplatenú splátku dôchodku za apríl 2010.

Okresný súd rozsudkom č. k. 44 C 120/2010-108 zo 16. februára 2011 (ďalej len „rozsudok   okresného   súdu“)   zaviazal   sťažovateľku   zaplatiť   navrhovateľke   368,82   € s príslušenstvom a trovy konania. Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku uviedol:

«Na základe vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že účastníci dňa 09. 02. 1994   uzavreli   v   zmysle   §   842   O.   z.   Zmluvu   o   poskytovaní   plnenia   z   Podporného dôchodkového   fondu   S.,   a.   s.,   ktorej   predmetom   bolo   doživotné   plnenie   odporcom   ako povinným v prospech navrhovateľky vo výške   11.111,-   Sk   mesačne   na základe   žiadosti navrhovateľky zo dňa 09.   02.   1994.   Na základe zmluvy odo dňa jej účinnosti odporca v prospech navrhovateľky i plnil. Dňa 26. 10. 2009 odporca v zmysle § 582 ods. 1 O. z. uplatnil voči navrhovateľke výpoveď z predmetnej zmluvy, a to z dôvodu, že zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú a zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva spôsob jej výpovede. Podľa   citovaných   zákonných   ustanovení   zmluva   o   dôchodku   musí   obsahovať vymedzenie účastníkov zmluvy, t. j. zmluvných strán, výšku dôchodku, začiatok doby výplaty dôchodku, vymedzenie doby výplaty dôchodku, pričom musí byť uzavretá písomne. Z listinných dokladov mal teda súd jednoznačne preukázané, že predmetná zmluva bola vyhotovená v písomnej forme v súlade s § 842 ods. 2, § 40 ods. 1 O. z..

Ďalšiu námietku odporcu, ktorou zdôvodňoval neplatnosť predmetnej zmluvy a to nedostatočnú   identifikáciu   oprávnenej   osoby,   ktorá   je   v   zmluve   označená   len   menom a priezviskom,   ktoré   svedčí   viacerým   osobám   súd   vyhodnotil   taktiež   ako   nedôvodnú, nakoľko v žiadosti o plnenie, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy (bod 2 zmluvy) je navrhovateľka   v   predmetnej   žiadosti   identifikovaná   menom,   priezviskom,   dátumom a miestom narodenia, rodným číslom a adresou pobytu, teda údajmi, ktoré jednoznačne identifikujú oprávnenú osobu. Navyše v zmluve je uvedené aj číslo účtu navrhovateľky, ktoré je tiež identifikačným údajom.

Odporca   zdôvodňoval   vypovedanie   zmluvy   tvrdením,   že   zmluva   o   dôchodku   je zmluvou na dobu neurčitú a preto ju bolo možné vypovedať v zmysle ustanovenia § 582 O. z..   V   tomto   smere   súd   má   za   to,   že   právo   výplaty   dôchodku   je   charakteristické neurčitosťou doby trvania, t. j. vyjadruje sa v zmluve pojmami ako „doživotne“,, teda až do smrti oprávnenej osoby, prípadne „počas invalidity“,, „počas štúdia“, to znamená, že musí   ísť   o   také   vymedzenie   doby   výplaty   dôchodku,   ktoré   sa   vyznačuje   neurčitosťou. Neznamená to však, že by išlo o zmluvu na dobu neurčitú (ako ju chápe odporca), nakoľko jej trvanie je jednoznačne určené právnou skutočnosťou, o ktorej je isté, že nastane, s tým, že pri uzatváraní zmluvy sa nevie, kedy nastane (napr. úmrtie oprávneného).

Predmetnou Zmluvou o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu S., a. s. sa v prospech navrhovateľky založilo právo na vyplácanie dôchodku doživotne, t. j. na dobu neurčitého trvania, kedy je presne určený okamih začiatku vyplácania dôchodku a okamih ukončenia právneho vzťahu, a to smrťou, ktorá skutočnosť nie je závislá od ľudskej vôle. Z dikcie zákonného ustanovenia je zjavný charakter predmetného právneho vzťahu – zmluvy o dôchodku v zmysle § 842 O. z., z ktorého vyplýva, že takýto typ zmluvy nie je možné dohodnúť na čas určitý, ale buď doživotne, teda do okamihu smrti oprávneného, alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania špecifikovaného určitým časovým úsekom – lehotou, ktorý má svoj začiatok a koniec, t. j. počas štúdií, vdovstva a pod. Je nepochybné, že   pri   predmetnej   zmluve   zo   dňa   09.   02.   1994   je   špecifikovaný   začiatok   vzniknutého právneho vzťahu medzi účastníkmi, t. j. 09. 02. 1994 a tiež jeho trvanie, t. j. doživotne, teda okamihom smrti navrhovateľky dôjde k zániku tohto právneho vzťahu. Ide teda o presne určenú dobu s jednoznačne určeným začiatkom a koncom, avšak jej trvanie je neurčité, presne   ako   to   predpokladá   ustanovenie   §   842   O.   z..   Trvanie   právneho   vzťahu   bolo účastníkmi konania dohodnuté do okamihu úmrtia navrhovateľky, teda do doby nastania skutočnosti   nezávislej   od   ich   vôle.   Ustanovenie   §   582   ods.   1   O.   z.   upravuje   možnosť ukončenia právneho vzťahu a spôsob zrušenia záväzku založeného zmluvou uzavretou na neurčitú dobu, predmetom ktorého je opakovaná činnosť alebo záväzok, a to jednostranným právnym   úkonom   –   výpoveďou.   Odporca   výpoveďou   zo   dňa   26.   10.   2009,   doručenou navrhovateľke   vypovedal   predmetnú   Zmluvu   o   poskytovaní   plnenia   z Podporného dôchodkového fondu S., a. s. podľa § 582 O. z.. Súd má za to, že v tomto prípade nebolo možné zo strany odporcu použiť toto ustanovenie na ukončenie právneho vzťahu medzi účastníkmi   založenom   zmluvou   o   dôchodku,   nakoľko   podľa   tohto   ustanovenia   možno vypovedať   len   zmluvu   uzavretú   na   dobu   neurčitú,   akou   predmetná   zmluva   o dôchodku bezpochyby nie je. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetná zmluva zo dňa 09. 02. 1994 nebola uzavretá na dobu neurčitú, odporca preto nemohol zmluvu vypovedať podľa § 582 O. z. a preto súd považuje výpoveď zo zmluvy danú odporcom za neplatnú podľa ust. § 39 O. z. (odporuje zákonu) a preto je povinný odporca naďalej plniť navrhovateľke podľa zmluvy, ktorá je platná a účinná.

Odporca v tejto súvislosti namietal rozpor medzi ust. čl. 2 a čl. 3, keď v čl. 2 zmluvy sa odporca zaväzuje predmetnú sumu vyplácať doživotne a v čl. 3 sa vyplácanie plnenia končí mesiacom, ktorého sa príjemca dožil, čo sú dva rôzne časové úseky, spôsobujúce absolútnu neplatnosť zmluvy z dôvodu jej neurčitosti. Súd dospel k záveru, že nemožno ani túto námietku odporcu vyhodnotiť ako dôvodnú, keď čl. 3 svojou bližšou špecifikáciou len dopĺňa ust. čl. 2 a ďalej ho precizuje, a preto rozhodne nespôsobuje absolútnu neplatnosť zmluvy odporcom namietanou neurčitosťou.

Súd sa ďalej zaoberal námietkou odporcu, že záväzok odporcu voči navrhovateľke zanikol   z   dôvodu   nemožnosti   plnenia   (§   575   a   nasl.   O.   z.),   a   i   túto   vyhodnotil   ako nedôvodnú, keď odporcom citovane ust. § 27 ods. 8 Zákona o bankách podľa názoru súdu sa vôbec netýka vzťahov upravených predmetnou zmluvou, t. j. interných vecí banky ako zamestnávateľa   a   jej   zamestnanca,   ale   predmetné   ustanovenie   upravuje   vzťahy   banky navonok, t. j. uzatváranie zmlúv s klientmi, či inými bankami vzhľadom k predmetu jej činnosti. Tento záver priamo vyplýva z existencie interných predpisov banky – konkrétne zo Štatútu   PDF,   ktorý v čl.   1 uvádza,   že Podporný   dôchodkový   fond   slúži   na   podporu zabezpečenia životnej úrovne, ktorú pracovníci S. dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity, na ocenenie ich vernosti k S., kvality ich práce a na podporu stabilizácie pracovníkov. Súd má za to, že na právny vzťah založený medzi účastníkmi zmluvou o dôchodku nemožno v žiadnom prípade aplikovať citovaný zákon o bankách.

Z   týchto   dôvodov   súd   považoval   nárok   navrhovateľky   za   dôvodný,   riadne preukázaný...»

Proti   rozsudku   okresného súdu   podal   sťažovateľ odvolanie. O odvolaní rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 15 Co 52/2011-162 z 21. septembra 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil. V relevantnej časti odôvodnenia rozsudku krajský súd uvádza:

„Voči uvedenému rozsudku sa v zákonom stanovenej lehote odvolal odporca, ktorý v odvolaní poukazuje na neplatnosť zmluvy o dôchodku pre jej rozpor so zákonom. Uvádza, že   Občiansky   zákonník   pri   úprave   doby,   na   ktorú   môžu   účastníci   zmluvy   zmluvou o dôchodku   založiť   oprávnenému   právo   na   vyplácanie   určitého   dôchodku,   upravuje alternatívne, t. j. dva spôsoby úpravy tejto doby. Prvou je neurčitá doba na doživotne, druhou alternatívou je inak určená doba neurčitého trvania. Z dôvodu, že tu zákon používa medzi   týmito   dvoma   alternatívami   spojku   alebo,   môžu   zmluvné   strany   dohodnúť   a   v písomne uzatvorenej zmluve uviesť len jeden zo zákonom alternatívne predpokladaných spôsobov. Zmluva o dôchodku, o ktorú navrhovateľka svoj nárok opiera, v tomto ohľade odporuje   zneniu   ustanovenia   §   842   OZ,   pretože   obsahuje   dojednané   dve   odlišné   doby trvania vyplácania sumy dohodnutého plnenia. Z textu zmluvy o dôchodku, podľa názoru odporcu   nemožno   jednoznačne   ustáliť   dobu   trvania   práva   na   dôchodok.   Poukazuje   na rozdielne a vzájomne si odporujúce znenie bodov 2 a 3 zmluvy o dôchodku, čo má za následok, že ak oprávnená osoba zomrie v období od 15. dňa kalendárneho mesiaca do posledného dňa kalendárneho mesiaca, podľa bodu 2 zmluvy o dôchodku by právo na mesačnú platbu za tento mesiac vzniklo. Podľa bodu 3 zmluvy o dôchodku by toto právo, ale   nevzniklo,   pretože   oprávnená   osoba   by   sa   nedožila   konca   kalendárneho   mesiaca. Zmluva o dôchodku je neplatná i pre neurčitosť vo vymedzení oprávnenej osoby z tejto zmluvy. Túto námietku vyhodnotil súd prvého stupňa ako nedôvodnú.

S   právnym   názorom   súdu   prvého   stupňa   sa   odporca   nestotožňuje.   Uvádza,   že zo zmluvy   o   dôchodku   je   zrejmé,   že   táto   nemá   žiadnu   prílohu,   ktorá   by   tvorila   jej neoddeliteľnú   súčasť.   Pokiaľ   ide   o   číslo   bankového   účtu   uvedeného   v   zmluve, navrhovateľka nepreukázala, že takýto bankový účet vôbec existuje, a že ide o bankový účet navrhovateľky. Ďalej poukazuje na ust. § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov a na ust. § 116 zákona o bankách. Uviedol, že ak by súd prvého stupňa tieto zákonné ustanovenia na vec aplikoval, zistil by, že záväzok na plnenie zo zmluvy o dôchodku voči žalobcovi   zanikol,   ak by predtým existoval,   pretože plnenie zo zmluvy o dôchodku sa stalo nemožné v zmysle ust. § 575 ods. 1 OZ, s poukazom na ust. § 27 ods. 8 zákona o bankách, a to z dôvodu, že banka nesmie poskytovať plnenie bez poskytnutia protihodnoty ani hospodársky neodôvodnené plnenie. Následne poukazuje opätovne   na   ust.   §   842   OZ,   z ktorého   podľa   názoru   odporcu   jednoznačne   vyplýva,   že zmluva o dôchodku je uzatvorená zo zákona na dobu neurčitú a túto možno teda vypovedať. Odporca zastáva jednoznačný právny záver, že zmluvu síce možno dohodnúť na dobu určitú i tak, že jej trvanie je viazané na konkrétne dátumom neurčiteľnú, objektívne zistiteľnú skutočnosť, o ktorej je isté, že nastane. Nesmie však ísť o takú právnu skutočnosť, s ktorou priamo   zákon   spája   zánik   tohto   zmluvného   vzťahu.   Takáto   právna   skutočnosť   totiž spôsobuje zánik zmluvného vzťahu, bez ohľadu na dohodu zmluvných strán o dobe trvania zmluvy,   tzn.   že   zmluvný   vzťah   skončí   v   dôsledku   takejto   zákonom   stanovenej   právnej skutočnosti, bez ohľadu na to, či zmluva bola dohodnutá na dobu určitú alebo neurčitú... Odvolací súd poukazuje na ust. § 219 ods. 1 O. s. p. v znení účinnom od 15. 10. 2008, podľa ktorého odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 cit. ust., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré považuje za vecne správne a to i v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa,   v   ďalšom   sa   obmedzil   len   na   skonštatovanie   vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia.

Na   zdôraznenie   vecnej   správnosti   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   odvolací   súd uvádza, že rovnako ako súd prvého stupňa, odvolací súd vychádza z toho, že predmetná zmluva o dôchodku je zmluvou uzavretou na dobu určitú. Stotožňuje sa s právnym názorom súdu prvého stupňa, že sa jedná o zmluvu, ktorá je uzatvorená na presne určenú dobu s jednoznačne   určeným   začiatkom   a   koncom,   avšak   jej   trvanie   je   neurčité,   tak   ako predpokladá ust. § 842 OZ. Trvanie zmluvy je jednoznačne určené právnou skutočnosťou, o ktorej je isté, že nastane s tým, že pri uzatváraní zmluvy sa nevie, kedy nastane. Odvolací súd má tiež za to, že uzatvorená zmluva o poskytovaní plnenia z podporného dôchodkového fondu   Slovenskej   štátnej   sporiteľne,   uzatvorená   medzi   Slovenskou   štátnou   sporiteľňou Bratislava a navrhovateľkou Lýdiou Imbergerovou dňa 9. 2. 1994 je dostatočne určitá pre oboch zmluvných partnerov i napriek tej skutočnosti, že odporca túto skutočnosť v podanom odvolaní namieta. Odvolací súd poukazuje tiež na to, že dňa 26. 10. 2009 dal odporca navrhovateľke výpoveď z predmetnej zmluvy, kde navrhovateľku presne identifikoval, teda nemal pochybnosť o tom, s kým bola Zmluva uzatvorená. Keďže odporca dal navrhovateľke predmetnú výpoveď, považoval predmetnú Zmluvu za dostatočne určitú, nakoľko vypovedať možno len zmluvu platne uzatvorenú, tzn. že pokiaľ odporca túto vypovedal, mal v čase výpovede za to, že vypovedá platne uzatvorenú zmluvu. Odvolací súd súčasne poukazuje na čl.   1   predmetnej   zmluvy   o   poskytovaní   plnenia   z podporného   dôchodkového   fondu Slovenskej štátnej sporiteľne, ktorá v úvodnom čl. 1 odkazuje na Štatút PDF S. Vychádzajúc z   čl.   1   štatútu   podporného   dôchodkového   fondu   Slovenskej   štátnej   sporiteľne,   kde   je upravený účel fondu je uvedené, že podporný dôchodkový fond Slovenskej štátnej sporiteľne slúži na podporu zabezpečenia životnej úrovne, ktorú pracovníci S. dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity, na ocenenie ich vernosti k S., kvality ich práce a na podporu stabilizácie pracovníkov S.. Vymedzením povinnosti plniť doživotne, zmluvné strany prejavili vôľu byť takouto   zmluvou   viazané   až   do   smrti   oprávnenej   osoby   na prijatie   dôchodku,   v danom prípade navrhovateľky. Uvedená povinnosť je upravená v čl. 2 predmetnej Zmluvy, pričom bližšie špecifikovaná je v čl. 3 predmetnej Zmluvy.

Keďže ust. § 582 ods. 1 OZ upravuje možnosť ukončenia právneho vzťahu a spôsob zrušenia záväzku založeného zmluvou,   uzavretou na neurčitú dobu,   a to jednostranným právnym úkonom – výpoveďou, v danom prípade aplikácia uvedeného ustanovenia nebola možná, nakoľko odvolací súd súhlasne ako i súd prvého stupňa, tak ako už bolo vyššie uvedené, považuje predmetnú zmluvu o dôchodku uzavretú na dobu určitú a to doživotne. Vzhľadom   k   tomu,   že   odporca   dal   výpoveď   zo   zmluvy   o   poskytovaní   plnenia z podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne podľa uvedeného ust. § 582 OZ, odvolací súd súhlasne ako i súd prvého stupňa, považuje uvedenú výpoveď danú odporcom navrhovateľke dňa 26. 10. 2009, vzhľadom na jej rozpor s ust. § 582 OZ za neplatný právny úkon (§ 39 OZ).

Čo sa týka ďalších námietok odporcu v podanom odvolaní, že predmetná zmluva bola   uzatvorená   v   rozpore   so   zákonom   č.   483/2001   Z.   z.   o   bankách,   v tejto   súvislosti odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorý sa touto námietkou odporcu dostatočne zaoberal a i odvolací súd je toho názoru, že ust. § 27 ods. 8 Zákona o bankách sa netýka vzťahov upravených predmetnou zmluvou, t. j. interných vecí banky   ako   zamestnávateľa   a   jej   zamestnanca,   nakoľko   tento   zmluvný   vzťah   posúdil i odvolací súd ako vnútrozamestnanecký.

Z týchto dôvodov preto Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.“

Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd odmietol uznesením sp. zn. 2 Cdo 23/2012 z 29. februára 2012.

V   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľka   po   rekapitulácii   priebehu konania v jej veci tvrdí, že k porušeniu základného práva na súdnu ochranu i jej práva na spravodlivé   súdne   konanie   došlo   tým,   že „Najvyšší   súd...   odmietol   naše   dovolanie napriek tomu, že bola daná prípustnosť dovolania, a to podľa ustanovenia § 237 písm. f/ Občianskeho   súdneho   poriadku“, ako   aj   tým,   že „Najvyšší   súd...   neodôvodnil   svoje rozhodnutie v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.“.

Sťažovateľka   ďalej   uvádza: „Pokiaľ   ide   o   odôvodnenie   rozhodnutia   dovolacieho súdu,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   ňom   podrobne   teoreticky   rozoberá,   kedy prichádza   k   odňatiu   práva   konať   pred   súdom.   V   odôvodnení   sa   výslovne   zaoberá   aj posudzovaným   prípadom,   avšak   len   všeobecne.   Nevenuje   sa   podstatným,   konkrétnym dôvodom uvedeným v dovolaní.

Dovolanie bolo podané jednoznačne z toho dôvodu, že odvolací súd sa v rozpore so zákonom   nevysporiadal   s   právnou   argumentáciou...   S   týmto   základným   dôvodom dovolania   sa   dovolací   súd   vysporiadal   len   konštatovaním,   že   nie   je   dôvodná   námietka žalovanej   týkajúca   sa   nedostatočného   odôvodnenia   písomného   vyhotovenia   rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu. Dovolací súd už ale neuviedol, prečo sa odvolací súd s našou   argumentáciou   uvedenom   v   odvolaní   nemusel   zaoberať.   V   odôvodnení   svojho rozhodnutia pritom uvádza, že odvolací súd musí odpovedať na námietky a argumenty, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní.

Ak dovolací súd prišiel k právnemu záveru o dostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho   súdu,   mal   v súlade   s právom   na   spravodlivý   proces   odôvodniť,   s ktorými konkrétnymi dôvodmi uvedenými v odvolaní sa nemusel odvolací súd zaoberať, pretože neboli pre rozhodnutie významné a ako sa vysporiadal s argumentmi pre vec významnými. Dovolací súd však takto nekonal a napriek pomerne rozsiahlemu odôvodneniu svojho rozhodnutia sa nezaoberal podstatnými právnymi argumentmi uvedenými v dovolaní, ktoré obchádza všeobecnými konštatovaniami.

Tým, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s podstatnými dôvodmi dovolania, porušil naše právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa článku 4 6 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Základné právo   sťažovateľa   S.,   a.   s.   v skratke S.,   a.   s.   podľa   článku 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 02. 2012, sp. zn. 2Cdo/23/2012, porušené bolo.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   zo   dňa   29.   02.   2012,   sp.   zn.   2Cdo/23/2012,   a   vec   vracia   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky, aby v nej znovu konal a rozhodol.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   úplne   nahradiť   sťažovateľovi   trovy konania do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia, k rukám advokáta JUDr. R. K.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98).   Teda   úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci   predloženej navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd   zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu.

V úvode odôvodnenia svojho rozhodnutia ústavný súd musí zdôrazniť, že za predmet prieskumu mu sťažovateľka záväzne určila (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) uznesenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. To je významné hodnotiace kritérium na kontrolu ústavnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Dovolanie   v   občianskom   súdnom   konaní   je   totiž mimoriadnym opravným prostriedkom, v dôsledku ktorého dovolací súd môže zasiahnuť do už odvolacím súdom právoplatne nastoleného stavu právnej istoty účastníkov konania o predmete konania. Dovolanie preto neslúži na nápravu akýchkoľvek vád prvostupňovej alebo druhostupňovej fázy základného konania, ale len vád, ktorých závažnosť zákonodarca povýšil nad už spomenutú právnu istotu účastníkov konania.

Dovolanie proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka odôvodnila tým, že podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, pričom uviedla, že „odňatie možnosti konať pred súdom spočíva v tom, že odvolací   súd svoje   rozhodnutie...   neodôvodnil   v súlade   s ustanovením §   157 ods.   2 Občianskeho   súdneho   poriadku,   keď   sa   nevysporiadal   s prevažnou   väčšinou   našich námietok uvedenou v odvolaní ako aj počas prvostupňového konania“.

Sťažovateľka zároveň poukázala na to, že „Odvolací súd sa v rozpore so zákonom nevysporiadal s právnou argumentáciou“, a uviedla jednotlivé odvolacie body, s ktorými sa odvolací súd podľa jej názoru nevysporiadal.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho uznesenia uvádza: „Podľa názoru dovolateľky jej v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.) tým, že odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoj rozsudok, pretože sa   nevysporiadal   s   prevažnou   väčšinou   jej   námietok   uvedených   v   odvolaní   aj   počas prvostupňového konania.

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu,   ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje,   pod   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   je   potrebné   vo   všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v   konaní   postupoval   v   rozpore   so   zákonom,   prípadne   s   ďalšími   všeobecne   záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy   pri   prejednávaní   a   rozhodovaní   veci   postupovali   v   súlade   s   právnymi   predpismi a žalobkyni   neznemožnili   uplatniť   procesné   práva   priznané   jej   právnym   poriadkom na zabezpečenie jej práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. namieta porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces.

Podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   každý   má   právo   domáhať   sa zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na to, aby jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť   v uplatnení   práva   alebo   ich   diskriminovať   pri   jeho   uplatňovaní,   obsahom   tohto práva   je   i   relevantné   konanie   súdov   a   iných   orgánov   Slovenskej   republiky.   Do   práva na spravodlivý   súdny   proces   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa   všeobecný   súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania   pred   všeobecným   súdom   úspešný,   teda   aby   bolo   rozhodnuté   v   súlade   s   jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd   nepatrí   ani   právo   účastníka   konania   vyjadrovať   sa   k   spôsobu   hodnotenia   ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. US 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne   záväzných   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník konania   (II.   ÚS 3/97,   II.   ÚS 251/03).

Dovolací   súd   po   preskúmaní   veci   dospel   k   záveru,   že   nie   je   dôvodná   námietka žalovanej   týkajúca   sa   nedostatočnej   odôvodnenosti   písomného   vyhotovenia   rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu.

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

To,   že   právo   na   riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   patrí   medzi   základné zásady   spravodlivého   súdneho   procesu,   jednoznačne   vyplýva   z   ustálenej   judikatúry Európskeho súdu pre ľudské pravá. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tento   argument   (Ruiz   Torija   c.   Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Hggins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   po   preskúmaní   veci   dospel   k   záveru,   že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sú zrozumiteľným spôsobom uvedené dôvody, pre ktoré prvostupňový súd žalobe vyhovel a dôvody, pre ktoré odvolací súd rozhodnutie súdu prvého   stupňa   potvrdil.   Toto   rozhodnutie   nemožno   považovať   za   svojvoľné,   zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa správnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).

Skutočnosť,   že   by   rozhodnutie   prípadne   aj   spočívalo   na   nesprávnom   právnom posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O. s. p.

Právnym   posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení   vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym   posúdením   veci   je   omyl   súdu   pri   aplikácii   práva   na   zistený   skutkový   stav. O nesprávnu   aplikáciu   právnych   predpisov   ide   vtedy,   ak   súd   nepoužil   správny   právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmatočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd ich   z   uvedeného   aspektu   neposudzoval),   dovolateľkou   vytýkaná   skutočnosť   by   mala za následok   vecnú   nesprávnosť   napadnutého   rozsudku,   nezakladala   by   ale   prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne právne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).“

Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej   činnosti   uviedol, že vada konania podľa § 237 písm. f) OSP znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS   261/06).   Ústava   však   neupravuje,   aké   dôsledky   majú   prípady   porušenia   práva na súdnu ochranu a jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní pred súdmi,   ani   neustanovuje   predpoklady   ich   možnej   nápravy   v   opravnom   konaní.   Bližšiu úpravu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu ustanovuje v zmysle čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy Občiansky súdny poriadok, ktorý predpokladá aj možnosť vzniku procesných pochybení v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky pochybení upravuje tento procesný kódex aj podmienky, za ktorých   možno   procesné   nesprávnosti   napraviť   v   dovolacom   konaní.   S   niektorými najzávažnejšími,   taxatívne   vymenovanými   procesnými   vadami,   ktoré   zakladajú   tzv. zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania podľa § 237, pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP. Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim za následok nesprávne   rozhodnutie   vo   veci   (tzv.   iným   vadám   konania)   pripisuje   Občiansky   súdny poriadok   význam,   avšak   na   rozdiel   od   taxatívne   vymenovaných   vád   ich   považuje za relevantný   dovolací   dôvod   [§   241   ods.   2   písm.   b)   OSP],   ktorý   možno   uplatniť   iba v takom   dovolaní,   ktoré   je   procesne   prípustné;   vada   takejto   povahy   sama   osebe   však prípustnosť dovolania nezakladá. Ústavný súd v spojitosti s uvedeným ďalej poznamenáva, že   na   posúdenie   prípustnosti   dovolania   je   zásadne   príslušný   dovolací   súd   (napr. IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011).

So zreteľom na právne závery ústavného súdu vyjadrené v niektorých jeho nálezoch (II.   ÚS   261/06,   I.   ÚS   393/08   a   I.   ÚS   342/2010)   treba   dodať,   že   je   vždy   vecou individuálneho   posúdenia   v   každom   jednotlivom   prípade,   aké   dôsledky   majú   procesné nedostatky,   ku   ktorým   došlo   v   postupe   súdov   v   rámci   občianskeho   súdneho   konania (II. ÚS 148/09).   Keďže   dovolanie   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorým   možno výnimočne   (len   v   osobitne   zákonom   ustanovených   prípadoch)   napadnúť   právoplatné rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   smeruje   proti   rozhodnutiu,   ktoré   už   nadobudlo   atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti, dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle ku konfliktu dvoch   do   určitej   miery   protichodných   (verejných)   záujmov,   a   to   záujmu   na   ochrane základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   záujmu   na   ochrane   právnej   istoty   ako ústavného princípu vyplývajúceho z čl. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty, ktorý do určitej miery „obmedzuje“ právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení.

Najvyšší súd preto nemohol brať zreteľ len na sťažovateľkou zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať aj na to, aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu.

Najvyšší súd pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania správne uprednostnil ústavný   princíp   právnej   istoty,   lebo   sťažovateľkou   namietaný   nedostatok   odôvodnenia rozsudku   krajského súdu   (ako aj okresného súdu)   nevykazoval znaky odňatia možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP.

S takýmto záverom najvyššieho súdu sa ústavný súd v celom rozsahu stotožňuje, pričom   konštatuje,   že   rozsudok   okresného   súdu   a   rozsudok   krajského   súdu,   resp.   ich odôvodnenia,   spĺňajú   všetky   požiadavky,   ktoré   vyplývajú   z   konštantnej   judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu, a to s poukazom na už citované časti odôvodnení rozsudkov okresného súdu a krajského súdu.

Najvyšší súd tak vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k plne akceptovateľnému záveru,   že   skutkové   a   právne   závery   krajského   súdu   nie   sú   v   danom   prípade   zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a že odôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 OSP). Za porušenie základného práva podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nemožno   považovať   to,   že   krajský   súd   neodôvodnil   svoje rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľky.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   právny   názor,   na   ktorom   je založené   namietané   uznesenie   najvyššieho   súdu   odmietajúce   dovolanie   sťažovateľky z dôvodu jeho neprípustnosti, ako aj celé odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu   nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

S   odvolaním   sa   na   tieto   skutočnosti   a   závery   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   nemohol   rozhodovať   o   ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2012