znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 346/2011-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   E.   K.,   R.,   vo veci   namietaného   porušenia   jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn.   9   CoD/2/2009   z 30. júla   2009   v spojení   s uznesením Okresného súdu Ružomberok sp. zn. D/304/98 zo 6. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2011 doručená   sťažnosť   E.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“)   vo   veci   namietaného porušenia   jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 9 CoD/2/2009 z 30. júla 2009 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. D/304/98 zo 6. novembra 2008 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým rozhodnutím prerokoval v právnej veci sťažovateľky dedičstvo po jej nebohej matke M. P. (ďalej len „poručiteľka“) tak, že určil čistú hodnotu dedičstva po poručiteľke na sumu 571 667 Sk, ktorú odvodil z vyplatenej reštitučnej náhrady vo výške 411 890 Sk a zápočtu hodnoty daru vo   výške   170   720   Sk,   a sťažovateľke   priznal   jej   dedičský   podiel   vo   výške   5/8   z tejto hodnoty a ostatným deťom poručiteľky priznal ich dedičský podiel vo výške 1/8 z čistej hodnoty dedičstva. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky svojím napadnutým rozhodnutím potvrdil   prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne. Proti   tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka   sťažnosť   ústavnému   súdu,   v ktorej   atakovala   správnosť   a zákonnosť skutkových   záverov   súdov   v jej   právnej   veci,   keď pozostalosť   po   poručiteľke rozdelili, s prihliadnutím   na   testament   poručiteľky,   podľa   zákonných   podielov   pre   jednotlivých dedičov.   V tejto   súvislosti   uviedla,   že „...   okresný   súd...   v rozhodnutí   o dedičstve, k dedičstvu, ktoré patrí výlučne mne...   t.   j.   411.890,- Sk na základe dedenia z platného závetu, započítal hodnotu daru vo výške 170.720,- Sk a celkovú sumu 582.610,- Sk rozdelil na osminy... Takéto rozhodnutie okresného súdu aj keď bolo potvrdené krajským súdom považujem   za   rozhodnutie   v totálnom   rozpore   so   zákonmi   a dobrými   mravmi.“.   Pri argumentácii   vychádzala   zo   svojho   presvedčenia   o   oprávnenosti   svojich   dedičských nárokoch   po   poručiteľke,   a to   z dôvodu,   že „Poručiteľka   v čase   svojej   smrti   nemala v zmysle   závetu   ani   nehnuteľnosti,   ani   veci.   Mala   len   právo   vyplývajúce   zo   zákona č. 229/1991 Zb a nasl. Dedička E. K... smrťou poručiteľa t. j. dňom 14. 05. 1998 zdedila, toto jej poručené právo. Či si jediná dedička z platného závetu, zdedené právo uplatní alebo nie, je v dedičskom konaní č. D 304/1998 irelevantné.“, ako aj z toho dôvodu, že „Moja matka   vedela   komu   a prečo   má   darovať...   Vedela,   že   len   ja   a výlučne   pre   seba,   som pracovala na navrátení skonfiškovaných nehnuteľností... tiež vedela, že len ja som ochotná zrekonštruovať   dedičstvo   po   našich   predkov   od   roku   1646   a zachovať   ho   pre   ďalšie generácie nášho rodu.“.

3. Sťažovateľka sa v podanej sťažnosti domáhala taktiež vyslovenia porušenia svojho práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy, k porušeniu ktorého dôvodila: „Domnievam sa, že... nedôvodné naťahovanie času, ako aj samotná skutočnosť, že dedičské konanie... trvalo viac než 12 rokov je dôkazom, že v súlade s čl. 48 ods. 2 Ústavy – aby sa moja vec prerokovala bez zbytočných prieťahov a že moje právo na prerokovanie veci v primeranej lehote bolo atakované, porušené.“ Zároveň sa domáhala   vyslovenia   porušenia   aj   svojich   majetkových   práv: „Tiež   došlo   k porušeniu mojich majetkových práv.“ Porušenie týchto práv odvodzuje od súdmi uložených povinností vyplatiť z dedičstva ďalších dedičov, zo zaplatenia odmeny a hotových výdavkov súdnemu komisárovi, zaplatenia poplatku za podané odvolanie a zaplatenia poplatku za prejednanie dedičstva.

4.   Sťažovateľka   sa   v podanej   sťažnosti   domáhala   jej   prijatia   na   ďalšie   konanie a následne toho, aby ústavný súd „vyslovil, že právoplatným rozhodnutím, opatrením či iným zásahom, v tomto konkrétnom prípade uznesením Krajského súdu..., ako súd odvolací č. k. 9 CoD/2/2009 zo dňa 30. júla 2009, ktorým je potvrdené uznesenie Okresného súdu... č. k. D 304/98-133 zo dňa 06. 11. 2008 boli porušené moje práva a slobody a aby zrušil tieto rozhodnutia v celom rozsahu“. Ďalej požiadala ústavný súd o zastavenie exekučného konania   vedeného   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   EX   506/2009   proti   nej,   o potvrdenie dedičstva po poručiteľke na základe závetu z 8. januára 1995 v jej prospech – „... závetná dedička E. K... nadobúda dedičstvo v zmysle napísaného závetu. Predmetom dedenia sú všetky nehnuteľnosti, veci a práva, ktoré boli poručiteľke... štátom skonfiškované a neskôr vrátené   v rámci   reštitúcií.“,   o ustanovenie   advokáta   pre   konanie   pred   ústavným   súdom a v neposlednom rade o vyplatenie rozsiahleho odškodnenia z titulu náhrady nemajetkovej ujmy, rôznych finančných náhrad a kompenzácií, ako aj satisfakcie za porušenie svojich práv.

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

II.A K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy

7. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Nedodržanie tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde),   pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV.   ÚS   14/03,   III. ÚS 124/04).   Z   uvedeného   je zrejmé,   že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).

8.   Sťažnosť   sťažovateľky   smeruje   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn. 9 CoD/2/2009 z 30. júla 2009 v spojení s uznesením okresného súdu sp. zn. D 304/98 zo 6. novembra   2008.   Napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   nadobudlo   právoplatnosť 9. septembra 2009. Sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 11. júla 2011, to znamená dávno   po   uplynutí   zákonnej   dvojmesačnej   lehoty.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd rozhodol o odmietnutí sťažnosti v tejto jej časti z dôvodu oneskorenosti jej podania.

II.B

9. Sťažovateľka v podanej sťažnosti žiadala ústavný súd, aby potvrdil nadobudnutie dedičstva po poručiteľke na základe závetu z 8. januára 1995 v jej prospech – „... závetná dedička E. K... nadobúda dedičstvo v zmysle napísaného závetu“. Taktiež požiadala ústavný súd o zastavenie prebiehajúceho exekučného konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. EX 506/2009 – „Taktiež žiadam... Ústavný súd SR, aby zrušil, zastavil exekúciu č. EX 506/2009, ktorá je dôsledkom (iným zásahom) vyššie uvedených uznesení č. k. D 304/98.“.

10.   Pokiaľ   ide   o   základné   práva   a   slobody,   ústava   rozdeľuje   ochranu   ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou   systému   všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym orgánom   ochrany   ústavnosti.   V   čl.   127   ods.   1   ústavy   zakotvený   princíp   subsidiarity znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže   domôcť   využitím   jej   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

11. Pokiaľ sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol v merite jej právnej veci a priznal jej v rámci dedičského konania pozostalosť po poručiteľke ako jedinej a výlučnej závetnej   právnej   nástupkyne,   tak   právomoc   v tomto   smere   mal/má   a vykonal/vykonáva všeobecný súd, ktorého rozhodnutie v rámci odvolacieho konania môže preskúmať vyšší súd.   Obdobne   aj   pri   požiadavke   sťažovateľky   o   zastavenie   prebiehajúceho   exekučného konania je príslušným na takéto konanie všeobecný súd [§ 57 a nasl. zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov]. Z uvedeného   je   zrejmé,   že   sťažovateľka   požaduje,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o takých právnych   skutočnostiach   na rozhodnutie,   o ktorých   nemá právomoc vyplývajúcu mu zo zákona, ústavy alebo medzinárodnej zmluvy garantujúcej ochranu práv a slobôd, a preto bolo potrebné rozhodnúť o odmietnutí sťažnosti v tejto jej časti pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.C

12.   Sťažovateľka   v podanej   sťažnosti   taktiež ústavný   súd   žiadala,   aby   jej priznal rozsiahle   odškodnenie   z titulu   nemajetkovej   ujmy,   rôznych   finančných   náhrad a kompenzácií, ako aj satisfakcie za porušenie jej práv.

13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

14.   Keďže   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   majetkových   práv,   ktoré v podanej   sťažnosti   ani   neoznačila,   len   v kontexte   svojvoľnosti   a   arbitrárnosti   záverov napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   v jeho   spojení   s prvostupňovým   rozhodnutím okresného súdu, ústavný súd nepovažoval za potrebné osobitne sa ich porušením zaoberať z dôvodu, že nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutými rozhodnutiami súdov a možným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, v dôsledku   čoho   nemožno   uvažovať   ani   o porušení   práv   majetkového   charakteru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd rozhodol o odmietnutí sťažnosti v tejto jej časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

III.

15. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľky   na   ochranu   ústavnosti   (zrušenie   napadnutých   rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011