znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 346/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť A. T., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. G., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 118/2008 a takto  

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2010   doručená   sťažnosť   A.   T.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského   súdu   v   Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 118/2008.

2.   Podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd   porušil   uvedené   práva   tým,   že   o jej odvolaní   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný súd“) sp.   zn.   19   C   129/04   z   28.   septembra   2005   rozhodol   bez   nariadenia   pojednávania. Sťažovateľka   vyjadrila   názor,   že   jej   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom,   ktorú predpokladala a čomu prispôsobila svoj postup v konaní. Postupom krajského súdu bolo sťažovateľke znemožnené, okrem predložených listinných dôkazov, preukázať dôvodnosť podaného odvolania na pojednávaní aj inými dôkaznými prostriedkami.

3. Na základe uvedených   skutočností   sťažovateľka žiadala vysloviť,   že jej práva zaručené čl. 46 ods.   1 ústavy a čl. 6 dohovoru boli postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 118/2008 porušené. Zároveň sťažovateľka požiadala o priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo   výške   100   000   €   a priznané   náhrady   trov konania.  

II.

4.   Ústavný   súd   rozhoduje   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také   rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.  

5. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento   zákon   neustanovuje inak.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   IV.   ÚS   66/02,   I.   ÚS   56/03, IV. ÚS 136/05).

7.   Podstatu   argumentácie   sťažovateľky   predstavuje   jej   nesúhlas   s postupom krajského súdu pri rozhodovaní o odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu. Pochybenie v ústavnoprávnom   zmysle   malo   nastať   tým,   že   krajský   súd   ako   súd   odvolací   rozhodol o odvolaní   sťažovateľky   bez   nariadenia   pojednávania   podľa   §   214   ods.   2   Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“).   Sťažovateľka   poukázala   na   skutočnosť,   že   takýto postup   podľa   §   214   ods.   2   OSP   bol   možný   až   na   základe   novelizácie   OSP   zákonom č. 384/2008 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 384/2008   Z.   z.“)   s účinnosťou   od   15.   októbra   2008.   Ustanovenie   §   214   ods.   2   OSP v podstate určuje ako základnú formu konania o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, konanie   bez   nariadenia   pojednávania.   Sťažovateľka   zdôraznila,   že   žalobu   podala   na okresnom súde 7. mája 2004, okresný súd rozhodol rozsudkom z 28. septembra 2005, teda pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 384/2008 Z. z. Podľa názoru sťažovateľky mal preto krajský   súd   pri   rozhodovaní   o odvolaní   postupovať   podľa   právnej   úpravy   OSP   ako relevantného právneho predpisu v znení platnom v čase podania žaloby, prípadne v čase podania   odvolania   (9.   decembra   2005).   Sťažovateľka   zároveň   uviedla,   že   v dôsledku postupu odvolacieho súdu, ktorý rozhodol o jej odvolaní bez nariadenia pojednávania, jej bolo   znemožnené   preukázať   dôvodnosť   podaného   odvolania,   okrem   predložených listinných dôkazov aj výsluchom svedkov, resp. súdnych znalcov. Na záver sťažovateľka vyjadrila svoj názor takto: „Použitím zákona so spätnou účinnosťou a postupom v rozpore s O. s. p. a ústavou bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.“

Na   základe   toho   podľa   sťažovateľky   došlo   zo   strany   krajského   súdu,   ako   súdu odvolacieho k porušeniu „... základných ľudských práv a slobôd sťažovateľa a to konkrétne:

a)čl. 46 ods. 1 Ústavy SR

b)čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a to v spojení s porušením čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 Ústavy SR.“.

8.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   treba   podanú   sťažnosť   považovať   za   zjavne neopodstatnenú v celom rozsahu.

Podľa § 214 ods. 1 OSP (v znení účinnom od 15. októbra 2008) na prejednanie odvolania   proti   rozhodnutiu   vo   veci   samej   nariadi   predseda   senátu   odvolacieho   súdu pojednávanie vždy, ak

a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa   §   214   ods.   2   OSP   (v   znení   účinnom   od   15.   októbra   2008)   v   ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Podľa § 214 ods. 2 OSP (v znení účinnom do 14. októbra 2008) pojednávanie netreba nariaďovať, ak

a) sa odmieta odvolanie podľa § 218;

b) sa zastavuje alebo prerušuje konanie;

c) odvolanie smeruje proti uzneseniu;

d)   ide   o   rozhodnutie   o   spôsobilosti   na   právne   úkony,   o   vyslovení   prípustnosti prevzatia alebo držania v ústave zdravotníckej starostlivosti alebo o vyhlásení za mŕtveho;

e) sa zrušuje rozhodnutie podľa § 221 ods. 1;

f) odvolanie sa týka len trov konania, príslušenstva pohľadávky alebo jej zročnosti alebo predbežnej vykonateľnosti rozsudku;

g) odvolanie smeruje proti rozsudku, ktorý rozhodol len o výžive maloletého dieťaťa.

Podľa § 372p ods. 1 OSP (v znení účinnom od 15. októbra 2008) na konania začaté pred 15. októbrom 2008 sa použijú predpisy účinné od 15. októbra 2008, ak nie je ďalej ustanovené inak.

9. Novelizácia Občianskeho súdneho poriadku vykonaná zákonom č. 384/2008 Z. z. s   účinnosťou   od   15. októbra   2008   krajskému   súdu   umožnila   rozhodnúť   vo   veci sťažovateľky aj bez nariadenia pojednávania, ak dospel k záveru, že vo veci nie je daný žiaden   z dôvodov,   ktorý   ukladá   povinnosť   odvolaciemu   súdu   nariadiť   na   prejednanie odvolania pojednávanie   [§ 214 ods. 2 v spojení s § 214 ods. 1 písm. a), b) a c) a § 372p ods. 1 OSP]. V prípade sťažovateľky išlo najmä o posúdenie,   či treba zopakovať alebo doplniť dokazovanie [§ 214 ods. 1 písm. a) OSP], čoho sa sťažovateľka predovšetkým dovoláva. Túto podmienku bol však oprávnený krajský súd posúdiť autonómne, t. j. bez ohľadu   na   názor   účastníkov   konania,   podľa   konkrétnych   okolností   prípadu.   Keďže   sa krajský súd plne stotožnil s rozhodnutím okresného súdu, ktorý podľa jeho názoru riadne zistil skutkový stav, dospel potom k názoru, že vo veci už nie je nutné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a ani nie sú dané ostatné dôvody na nariadenie pojednávania. Krajský súd preto rozhodol o odvolaní sťažovateľky bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 OSP v znení od 15. októbra 2008. Navyše krajskému súdu takýto postup pri prejednaní odvolania ukladal § 372p ods. 1 OSP upravujúci prechodné ustanovenie k úpravám OSP účinným od 15. októbra 2008. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej   úpravy,   v   zásade   nemožno   hodnotiť   ako   porušovanie   základných   práv a slobôd (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

Aj napriek tomu, že sťažovateľka podala žalobu na okresnom súde 7. mája 2004 a odvolanie   proti   rozsudku   okresného   súdu   podala   9.   decembra   2005,   teda   odvolacie konanie bolo začaté   pred   nadobudnutím   účinnosti   novely   OSP,   krajský   súd   postupoval v súlade s platnou právnou úpravou vrátane § 214 ods. 2 OSP v znení od 15. októbra 2008. Takýto   postup   krajského   súdu   je   navyše   v súlade   so   stanoviskom   občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 19. apríla 2010 pod sp. zn. Cpj 7/2010 k zjednoteniu výkladu § 372p   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   ustanovenie   §   214   OSP   v znení   účinnom   od 15. októbra 2008 použije aj na odvolacie konania, ktoré začali podaním odvolania pred 15. októbrom 2008. Z obsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu možno tiež usúdiť, že ani prípadné pojednávanie by už neprinieslo pre rozhodnutie podstatné a súdu skôr neznáme skutočnosti.   Rozsudok   krajského   súdu   nemožno   považovať ani za   arbitrárny   pretože   je náležite   odôvodnený,   pričom   krajský   súd   zdôraznil   skutočnosti,   ktoré   považoval   za rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci samej. Ústavný súd preto považuje postup krajského súdu za plne legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

10.   Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť,   že podľa   § 20 ods.   3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľky, ktorá je v danom prípade zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom. Tvrdenia uvádzané v texte sťažnosti, t. j. mimo petitu, o porušení ďalších ustanovení ústavy v spojitosti s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy)   je v súlade   s doterajšou   judikatúrou   ústavného   súdu   potrebné   považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľky (m. m. III. ÚS 149/04, II.   ÚS 65/07).   Navyše, čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 ústavy neobsahujú konkrétnu garanciu základného práva alebo slobody, nemajú charakter základného práva a preto nie sú priamo aplikovateľné na individuálny prípad. Ustanovenie čl. 152 ods. 4 ústavy má povahu generálneho príkazu adresovaného všetkým subjektom, ktoré pri svojej činnosti interpretujú a aplikujú pramene práva.   Z   uvedeného   je   však   zrejmé,   že   ústavný   súd   nezistil   v postupe   krajského   súdu porušenie základných práv sťažovateľky.

11. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde odmietol v celom rozsahu ako zjavne neopodstatnenú. Pretože došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky (primerané finančné zadosťučinenie, náhrada trov konania), keďže tie sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010