znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 346/09-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. novembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť K. V., K., zastúpenej advokátkou JUDr. T. V., K., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Košiciach   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   CoP   162/2009   a   jeho   uznesením   č.   k. 8 CoP 162/2009-82 z 27. augusta 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. V.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. októbra 2009 doručená sťažnosť K. V. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom Krajského   súdu   v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 162/2009 a jeho uznesením z 27. augusta 2009.

1. Zo sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva (ďalej aj body 2, 3 a 4), že sťažovateľke   (v   procesnom   postavení   žalobkyne)   bolo   rozsudkom   Okresného   súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 12 C 131/2006-69 z 26. februára 2009 priznané manželské   výživné „mesačne   po   Sk   500,-“. Sťažovateľka   uviedla,   že „Pretože   v   čase rozhodovania súdu prvého stupňa sme boli so žalovaným už rozvedení, súd rozsudkom určil dlžné výživné za obdobie od 6. 10. 2006 do 28. 9. 2007 vo výške 184,66 EUR. V odôvodnení uviedol, že som v konaní mala úspech vo výške 16,67 %, keďže som sa domáhala žalobným návrhom určenia manželského výživného vo výške Sk 3 000, a bolo mi priznané Sk 500, mal žalovaný úspech vo výške 83,33 %. Z toho dôvodu žalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania a nie mne. V ústnom odôvodnení súd uviedol, že konanie o manželské výživné je návrhové, ja som v žalobnom petite uviedla sumu Sk 3 000, a pretože odporca bol môj manžel,   mala   som túto   výšku   určiť   správne,   keďže   som   mala   prehľad   o   jeho   príjmoch a výdavkoch.“.

2.   Proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   podala sťažovateľka   odvolanie,   pokiaľ ide o výrok   o náhrade   trov   konania,   lebo   napadnutú   časť   rozsudku   považovala   za „vecne i právne nesprávnu... Poukázala som na to, že výrok o náhrade trov je nepreskúmateľný, pretože pokiaľ súd rozhodol o tom, že žalovaný mal vo veci úspech väčší ako ja,   mal vysloviť, že ja nemám právo na náhradu trov konania, tento výrok však v rozsudku chýba... Pokiaľ ide o výšku manželského výživného, vychádzala som z príjmu, ktorý žalovaný mal resp. som ho určovala odhadom, pretože sme v spoločnej domácnosti nežili a prehľad o výdavkoch žalovaného som nemala, vedela som, a to uvádzam v návrhu na rozvod, že po odchode zo spoločnej domácnosti býva so svojimi rodičmi, takže som vychádzala z toho, že neplatí nájomné. Na pojednávaní žalovaný tvrdil, že mesačne platí nájom Sk 7 000, ktoré súd vzal v úvahu. Tento výdavok žalovaného ovplyvnil výšku výživného pre manželku. Bola som toho názoru, že v konaní som bola úspešná, pretože súd dospel k záveru, že nárok na manželské výživné mi vznikol, mnou uplatnený nárok je teda po práve... Tvrdila som, že súd prvého stupňa nepostupoval v súlade s Občianskym súdnym poriadkom, ktorý v ustanovení § 142 ods. 3 O. s. p. hovorí to tom, že aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať náhradu trov konania, ak rozhodnutie záviselo od úvahy súdu. Súd postupoval v rozpore s ustálenou súdnou praxou, podľa ktorej i v otázke náhrady trov   konania   nesmie   byť   len   mechanickým   spôsobom   posudzovaný   výsledok   sporu bez komplexného zhodnotenia.“.

3. Krajský   súd   27.   augusta   2009   uznesením   č.   k.   8   CoP/162/2009-82   potvrdil rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vo   výroku   o   trovách   účastníkov   konania.   Podľa   názoru sťažovateľky „napadnutými rozsudkami všeobecných súdov v časti nepriznaní mi náhrady trov konania, boli porušené moje základné práva zakotvené v čl. 36 ods. 1 Listiny... a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru... Právo na spravodlivý proces sa nezaručuje iba čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ale je implikované aj v siedmom oddieli Druhej hlavy Ústavy SR...

Porušenie   citovaných   základných   práv   vidím   v   tom,   že...   súd   prvého   stupňa a nakoniec i súd druhého stupňa v napadnutom rozhodnutí tiež dospel k záveru, že zákonné predpoklady na určenie výživného pre manželku tu vznikli, a to za dobu od podania žaloby do dňa zániku manželstva. V konaní bolo preukázané, že žalovaný si voči mne svoju zo zákona vyplývajúcu povinnosť neplnil...

Som toho názoru, že súd nepostupoval v súlade s Občianskym súdnym poriadkom, ktorý v ustanovení § 142 ods. 3 hovorí o tom, že aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný,   môže   mu   súd   priznať   plnú   náhradu   trov   konania,   ak   rozhodnutie   záviselo od úvahy súdu...

Preto cítim za nespravodlivé rozhodnutie v tom, že nakoniec žalovaný mal právo na náhradu trov konania...

Pokiaľ za uvedenej situácie posúdil krajský súd otázku náhrady trov prvostupňového konania v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p., postupoval v rozpore so zákonom... Jeho rozhodnutie o náhrade trov prvostupňového konania je teda arbitrárne...“.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Napadnutým uznesením Krajského súdu... z 27. 8. 2009 sp. zn. 8 CoP/162/2009- 82 bolo porušené základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

2. Uznesenie Krajského súdu... sp. zn. 8 CoP/162/2009-82... sa zrušuje.

3. Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 245,70 €.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný   súd.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania.

6.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

7. Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 162/2009 a jeho uznesením z 27. augusta 2009 najmä preto, že vo veci konajúce všeobecné súdy „len mechanickým spôsobom“ posudzovali   výsledok   sporu „bez   komplexného   zhodnotenia   rozhodnutia v merite   veci“, a pokiaľ   krajský   súd   za   existujúceho   skutkového   stavu   posúdil „otázku náhrady trov prvostupňového konania v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p., postupoval v rozpore so zákonom...“ (pozri bližšie body 1, 2 a 3 I. časti odôvodnenia).

8. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky preskúmal opodstatnenosť   predloženej   sťažnosti   v   naznačenom   smere,   predovšetkým   možnosť preukázania príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom krajského súdu v odvolacom konaní (vrátane jeho rozhodnutia) a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorého sťažovateľka   v petite   svojej   sťažnosti   namietala   [včítane   posúdenia   s   tým   súvisiaceho eventuálneho porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   –   na porušenie   ktorých   v   ich vzájomnej spojitosti – sťažovateľka vo svojej sťažnosti poukázala].

9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne v čl. 36 ods. 1 listiny, pozn.) každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

10. Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6 ods.   1 dohovoru.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného súdu   k   porušeniu   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) vrátane návrhu o námietke zaujatosti alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal   a   rozhodol   o   ňom   v   spojitosti   s   napadnutým   súdnym   rozhodnutím (IV. ÚS 279/05,   IV.   ÚS   337/04).   V   prípade   sťažovateľky   však   nešlo   o   odmietnutie spravodlivosti majúce za následok namietané porušenie označených práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych názorov sťažovateľky. Nespokojnosť sťažovateľky s obsahom rozhodnutia krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   všeobecných   súdov svojím vlastným.

11. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

12. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (včítane základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny) označeným uznesením krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

13. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci   krajského   súdu   v   súvislosti   s   jeho   rozhodnutím   o   odvolaní   sťažovateľky uznesením sp. zn. 8 CoP 162/2009 z 27. augusta 2009 sú zlúčiteľné s označeným článkom dohovoru (resp. ústavy a listiny).

14.   Sťažnosťou   napadnutým   uznesením   krajský   súd „v   právnej   veci   žalobkyne (sťažovateľky,   pozn.)...   proti   žalovanému... v   konaní   o   určenie   manželského   výživného o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu... z 26. 2. 2009 č. k. 12 C/131/2006- 69“ rozhodol   tak,   že „Potvrdzuje   rozsudok   vo   výroku   o trovách   účastníkov   konania“. V úvode odôvodnenia svojho uznesenia krajský súd oboznámil prvostupňové rozhodnutie a zásadné argumenty sťažovateľky uvedené v jej odvolaní: „napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa vyčíslil dlžné výživné za obdobie od 6. 10. 2006 do 28. 9. 2007 v sume 184,66 €, ktoré zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni v mesačných splátkach 33 € splatných vždy do 20-teho dňa v mesiaci od právoplatnosti výroku tohto rozsudku až do zaplatenia, pod hrozbou straty výhody splátok v prípade nedodržania čo i len jednej splátky. Žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal a rozhodol, že štát nemá právo na zaplatenie súdneho poplatku... žalobkyňa... navrhla rozsudok zmeniť a zaviazať žalovaného nahradiť jej trovy konania. Poukázala na to, že súd prvého stupňa nerozhodol o jej trovách konania, preto je výrok o náhrade trov konania neúplný, nepreskúmateľný a zmätočný. Konštatovala, že v konaní bola úspešná, pretože jej súd priznal nárok na manželské výživné. Pokiaľ ide o výšku   výživného,   jej   určenie   záviselo   od   úvahy   súdu,   preto   mal   súd   prvého   stupňa postupovať v súlade s § 142 ods. 3 O. s. p.“ V ďalšom krajský súd okrem iného uviedol, že „... preskúmal rozsudok v napadnutom výroku spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo... a napadnutý rozsudok... ako vecne správny potvrdil.

Ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

Odvolací súd rozsudok... potvrdil, pretože súd prvého stupňa správne určil mieru úspechu a neúspechu každého z účastníkov a dospel k záveru, že žalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania v rozsahu 66,66 %, zároveň konštatoval, že žalovanému trovy nevznikli, preto správne rozhodol, keď mu právo na ich náhradu nepriznal. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalobkyni právo na náhradu trov konania nevzniklo, keďže mala úspech len v nepatrnej časti – v rozsahu 16,67 %. Pokiaľ ide o záver žalobkyne, že vo veci mala úspech, pretože jej bol nárok na výživné priznaný, ale jeho výška závisela od úvahy súdu, odvolací súd konštatuje, že určenie výšky výživného nie je spojené s nemožnosťou obstarania skutkových zistení, ani ich obstaranie nie je spojené s nepomernými ťažkosťami (§ 136 O. s. p.), výška výživného je závislá od skutkových okolností týkajúcich sa schopností, možností a majetkových pomerov povinného a odôvodnených potrieb oprávneného (§ 62 ods. 2, § 75 ods. 1 Zákona o rodine), ktorých zaobstaranie je predmetom dokazovania v konaní. To,   že tieto skutkové zistenia nie sú účastníkovi vopred vôbec známe prípadne sú mu známe len približne, nie je rozhodujúce. Z dôvodu, že určenie výšky výživného nie je závislé od úvahy súdu, nie je možné aplikovať pri rozhodovaní o trovách konania § 142 ods. 3 O. s. p. a nie je možné žalobkyni právo na náhradu trov konania priznať. Na základe týchto skutočností odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom výroku ako vecne správny potvrdil.

O   trovách   odvolacieho   konania   odvolací   súd   nerozhodoval   z   dôvodu,   že   žiaden z účastníkov si náhradu týchto trov neuplatnil, pričom konanie o náhrade trov konania je návrhovým konaním (§ 151 ods. 1 O. s. p.).“.

15.   Predmetné   rozhodnutie   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené,   a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu (resp. spravodlivé súdne konanie) stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

16. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

17.   Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   krajský   súd sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania.   Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované   právo   účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05, I. ÚS 117/05).   Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa spochybňovali   závery   napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne odôvodnené   a   majú   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní.   Pretože   namietané   rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

18. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi   odôvodnením   rozhodnutia   krajského   súdu   a   namietaným   porušením   práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru [(m. m. IV. ÚS 112/05), resp. jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny], a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

19.   Ústavný   súd   napokon   poznamenáva,   že   rozhodovanie   o   návrhu   na   zrušenie sťažovateľkou označeného právoplatného rozhodnutia krajského súdu vyplýva z čl. 127 ods. 2   ústavy   a   prichádzalo   by   do   úvahy   iba   v   tom   prípade,   ak   by   nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení porušenia jej základných práv. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   touto   časťou   návrhu   na   rozhodnutie (petitu sťažnosti) už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2009