znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 346/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   K.   a Ing. Ľ.   T.,   obe   bytom   B.   B.,   zastúpených advokátkou JUDr. E. R.-H., N., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   v spojení   s čl.   12   ods.   1   a 4   Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 7 C 62/2005-264 zo 16. marca 2007, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 Co 100/2007-309 z 27. júna 2007 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 Pz 539/07 a jej oznámením o vybavení podnetu na podanie mimoriadneho dovolania zo 14. júla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. K. a Ing. Ľ. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra 2008 doručená sťažnosť Ing. J. K. a Ing. Ľ. T., obe bytom B. B. (ďalej len „sťažovateľky“), zastúpených advokátkou JUDr. E. R.-H., N., ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 7 C 62/2005-264 zo 16. marca 2007, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Co 100/2007-309 z 27. júna 2007 a   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 Pz 539/07 a jej oznámením o vybavení podnetu na podanie mimoriadneho dovolania zo 14. júla 2008.

Sťažovateľky vo svojej sťažnosti poukázali na rozsudok okresného súdu sp. zn. 10 C 124/2005 zo 14. marca 2006, ktorým bol zamietnutý ich návrh na určenie neplatnosti záložnej zmluvy na nehnuteľnosť uzavretej ich matkou, ako aj rozsudok krajského súdu sp. zn.   16   Co   115/06   z 29.   júna   2006,   ktorým   bol   potvrdený   odvolaním   sťažovateliek napadnutý rozsudok okresného súdu.

Sťažovateľky   poukázali   aj   na   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   7   C   62/2005-264 zo 16. marca   2007,   ktorým   okresný   súd   zamietol   ich   návrh   na   určenie   neplatnosti dobrovoľnej dražby, a na rozsudok krajského súdu č. k. 15 Co 100/2007-309 z 27. júna 2007, ktorým krajský súd na základe odvolania sťažovateliek potvrdil rozsudok okresného súdu.

Sťažovateľky k namietanému porušeniu ich základného práva uviedli: „Rozsudky okresného aj krajského súdu považujeme za nepresvedčivé a protiprávne, pretože nie sú založené na spoľahlivom a objektívnom zistení skutkového stavu. Na základe tejto   skutočnosti   sme   podali   prostredníctvom   našej   advokátky   podnet   na   podanie mimoriadneho dovolania dňa 6.   8.   2007,   o ktorom podnete Generálna prokuratúra SR rozhodla 14. 7. 2008 pod číslom VI/2Pz539/07, pričom nám bolo toto rozhodnutie doručené 17. 7. 2008...

Podľa   nášho   presvedčenia Generálna   prokuratúra   SR   nedostatočne   vyhodnotila nami predložené listinné dôkazy, ak naše podanie uzavrela tak, že okresný aj krajský súd v sporovej veci vedenej pod vyššie označenými značkami konali správne...

Tým, že Okresný súd Banská Bystrica, ako aj Krajský súd Banská Bystrica naše návrhy   na   doplnenie   dokazovania   nerešpektovali,   poškodili   nás   na   našich   právach a zamedzili nám prístup k súdu v rovnocennom postavení účastníkov konania, ktoré nám zaručuje čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a ods.4 Ústavy SR... Postupom jednak súdu, ale v konečnom dôsledku aj Generálnej prokuratúry SR nám bola spôsobená ujma... Podľa nás   Generálna   prokuratúra   SR   nepostupovala   v zmysle   nami   podaného   podnetu... a nevyhodnotila správne nami uvádzané dôvody a skutočnosti...

Nám   ako   účastníčkam   konania   bolo   odňaté   právo   rovnocenného   sporového účastníka   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   spôsobom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde.

Keďže Generálna prokuratúra SR podľa Zákona o prokuratúre vykonáva dohľad nad zákonnosťou a mal by byť jeho garantom, zákonodarca jej dal právo naprávať nezákonnosti súdnych rozhodnutí...

sme   vyčerpali   všetky   riadne   zákonom   dané   prostriedky   na   zabezpečenie rovnocenného postavenia pred súdmi aj prostredníctvom Generálnej prokuratúry SR... preto je podľa nás oprávnený v danej veci konať Ústavný súd...“

Prílohu sťažnosti tvoril podnet sťažovateliek zo 4. apríla 2008 adresovaný generálnej prokuratúre, ktorým sa domáhali podľa § 243e Občianskeho súdneho poriadku podania mimoriadneho   dovolania   generálnou   prokuratúrou   proti   rozsudku   krajského   súdu   č.   k. 15 Co 100/2007-309 z 27. júna 2007 z dôvodu jeho nezákonnosti.

Ďalšiu prílohou sťažnosti tvoril prípis generálnej prokuratúry č. k VI/2 Pz 539/07-02 zo 14. júla 2008, v ktorom sa uvádza:

Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   na   základe   Vášho   opakovaného podnetu preskúmala zákonnosť rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. júna 2007 č.   k.   15   Co   100/2007.   Dôvody   pre   zmenu   stanoviska   Krajskej   prokuratúry   v   Banskej Bystrici z 12. októbra 2007 sp. zn. Kc 148/07 nezistila...

Zákonné   podmienky   pre   podanie   mimoriadneho   dovolania   zistené   neboli. Rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   je   v   súlade   so   zákonom.   S   jeho odôvodnením sa stotožňujem a v celom rozsahu naňho poukazujem...

Z uvedených dôvodov Generálna prokuratúra Slovenskej republiky Váš opätovaný podnet odložila.

Prípadné ďalšie podnety v tej istej veci už nebudú vybavované...“

Prípis   generálnej   prokuratúry   bol   sťažovateľkám   podľa   ich   tvrdenia   v sťažnosti doručený 17. júla 2008. Od tohto dátumu sťažovateľky odvíjajú zachovanie dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu.

Sťažovateľky   označili   ako   porušovateľa   svojho   základného   práva   generálnu prokuratúru a v závere sťažnosti navrhli, aby ústavný súd „nariadil odklad vykonateľnosti napadnutého právoplatného rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica pod č. k. 7 C 62/05 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica pod č. k. 15 Co 100/07“, prijal sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a vo   veci   samej   rozhodol   takto: „Základné   právo sťažovateliek...   garantované   v   článku   46   ods.   1   a   to   právo   domáhať   sa   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde v spojení s článkom 12 ods. 1 a 4 Ústavy SR rovnakého prístupu k právu bolo porušené.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   všeobecným   súdom v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04,   II. ÚS 1/05,   II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateliek podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či existujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľky v úvode sťažnosti ako porušovateľa svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 4 ústavy označili generálnu prokuratúru a navrhli, aby ústavný súd povolil odklad vykonateľnosti rozsudku okresného súdu č. k. 7 C 62/2005-264 zo 16. marca 2007 (ďalej len „rozsudok zo 16. marca 2007“) v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 15 Co 100/2007-309 z 27. júna 2007 (ďalej len „rozsudok z 27. júna 2007“), avšak v petite sťažnosti neoznačili konkrétny subjekt, ktorý porušil ich označené práva.

Vzhľadom na uvedené a na obsah textu sťažnosti ústavný súd ustálil, že sťažovateľky sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia ich základného práva rozsudkom okresného súdu zo 16. marca 2007 v spojení s rozsudkom krajského súdu z 27. júna 2007 a postupom generálnej prokuratúry   v konaní vedenom   pod sp.   zn. VI/2   Pz   539/07 a jej   oznámením o vybavení podnetu sťažovateliek na podanie mimoriadneho dovolania zo 14. júla 2008.

Ústavný súd zároveň konštatuje, že vo vzťahu k označeným rozsudkom okresného súdu   a krajského   súdu   je   daný   aj   dôvod   na   jej   odmietnutie   pre   oneskorené   podanie sťažnosti,   pretože   oba   predmetné   rozsudky   nadobudli   právoplatnosť   v čase niekoľkonásobne   presahujúcom   dva   mesiace   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu, čo vyplýva priamo z obsahu sťažnosti.

Treba uviesť, že hoci sťažovateľky v texte svojej sťažnosti poukázali aj na rozsudok okresného súdu sp. zn. 10 C 124/2005 zo 14. marca 2006, ktorým bol zamietnutý ich návrh na   určenie   neplatnosti   záložnej   zmluvy,   ako   aj   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 16 Co 115/06 z 29. júna 2006, z obsahu sťažnosti nevplýva, že by ich sťažnosť smerovala aj proti označeným rozsudkom. Nad rámec predmetu sťažnosti ústavný súd poznamenáva, že aj   v prípade   týchto   rozsudkov   už   uplynula   dvojmesačná   lehota   na   podanie   sťažnosti ústavnému súdu.

Sťažovateľky namietali aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 4 ústavy postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp.   zn.   VI/2   Pz   539/07   a jej   oznámením   o vybavení   podnetu   sťažovateliek   na   podanie mimoriadneho dovolania zo 14. júla 2008.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   nemožno   presne   ustáliť,   či   generálna   prokuratúra svojím oznámením zo 14. júla 2008 vybavovala podnet sťažovateliek, ktorý tvorí prílohu sťažnosti   a je   datovaný   dňom   4.   apríla   2008,   alebo   v texte   sťažnosti   uvádzaný   podnet zo 6. augusta 2007.

Táto nepresnosť však nebráni posúdeniu sťažnosti sťažovateliek pri jej predbežnom prerokovaní, pretože z obsahu oznámenia generálnej prokuratúry zo 14. júla 2008 je zrejmé, že   ním   bol   vybavený   podnet   sťažovateliek   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   proti rozsudku krajského súdu z 27. júna 2007 tak, že vec bola odložená z dôvodu nezistenia dôvodov na podanie mimoriadneho dovolania. Taktiež je zrejmé, že sťažovateľky sa už raz domáhali   podania   mimoriadneho   dovolania   proti   označenému   rozsudku   krajského   súdu svojím podnetom adresovaným Krajskej prokuratúre v Banskej Bystrici, ktorá ich podnet oznámením   sp.   zn.   Kc   148/07   z   12.   októbra   2007   odložila   ako   nedôvodný.   Spôsob vybavenia podnetu sťažovateliek Krajskou prokuratúrou v Banskej Bystrici pritom nebol predmetom sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy môže dovolávať každý, kto sa domnieva, že došlo k nezákonnému zasahovaniu do výkonu jeho práv   (občianskej   povahy),   a   sťažuje   sa,   že   nemal   možnosť   takýto   spor   predložiť   súdu spĺňajúcemu požiadavky ustanovené v čl. 46 ods. 1 ústavy. Tento článok zakotvuje „právo na súdnu ochranu“, ktorého jednou stránkou je právo na prístup k súdu, t. j. právo obrátiť sa na súd v občianskoprávnej veci. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným z aspektov je aj právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže byť obmedzené alebo podmienené splnením rôznych formalít alebo iných podmienok (zákonom ustanoveným postupom).

Podanie mimoriadneho dovolania je podmienené splnením zákonných predpokladov, ktoré sú upravené v ustanoveniach § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Z týchto ustanovení   jednoznačne   vyplýva,   že   ide   o mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorého využitie   ako procesného   inštitútu   patrí   výlučne   generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“).   To   znamená,   že   nejde   o základné   právo sťažovateliek, ktoré by bolo možné zahrnúť pod čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   na   vyhovenie   podnetu   fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda   generálny   prokurátor   nemá   povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej úvahe   generálneho   prokurátora   rozhodnúť   o tom,   či   podá,   alebo   nepodá   mimoriadne dovolanie.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05, I. ÚS 43/07).

Vychádzajúc   zo   svojej   stabilizovanej   judikatúry   ústavný   súd   dospel   k záveru, že nevyužitím   práva   generálneho   prokurátora   podať   proti   rozsudku   krajského   súdu z 27. júna 2007 mimoriadne dovolanie nemohlo dôjsť k porušeniu označeného základného práva sťažovateliek, keďže platná zákonná úprava nezakladá sťažovateľkám právo (právny nárok)   na   vyhovenie   ich   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   zo   strany generálneho prokurátora.

Keďže   v danom   prípade   nevyužitím   práva   generálneho   prokurátora   podať   proti označenému rozsudku krajského súdu mimoriadne dovolanie nemohlo dôjsť k porušeniu označeného základného práva sťažovateliek, ústavný súd ich sťažnosť aj v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2008