znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 346/06-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. I. H., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. V., B., vo veci   namietaného porušenia   základného práva   na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 1 NcC 90/05-96 z 24. marca 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. I. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra 2006 doručená sťažnosť JUDr. I. H., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach   (ďalej   aj   „krajský   súd“)   č.   k.   1 NcC 90/05-96   z 24.   marca   2006   (ďalej   aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplynulo, že: «Sťažovateľ je žalovaným v súdnom spore iniciovanom jeho bývalou manželkou JUDr. M. H., trvalo bydliskom K. vedenom pod č. k. 25 P 84/2005 na Okresnom súde Košice II. Predmetom súdneho sporu je zvýšenie výživného na maloleté dcéry účastníkov konania H. H. (...) a I. H. (...).

Podaním zo dňa 10. októbra 2005 sťažovateľ vzniesol na Okresnom súde Košice II námietku zaujatosti v predmetnom konaní voči konajúcej sudkyni JUDr. M. J. a všetkým sudcom okresných súdov v obvode Krajského súdu v Košiciach a sudcov Krajského súdu v Košiciach.   Svoju námietku odôvodnil   sťažovateľ   tým,   že žalobkyňa (matka maloletých detí) pracuje ako sudkyňa na Okresnom súde Košice I a predtým pracovala na Okresnej prokuratúre v Košiciach. Z tohto dôvodu je medzi konajúcou sudkyňou ako aj ostatnými sudcami Okresného súdu Košice I a II a Krajského súdu v Košiciach kolegiálny vzťah, ktorý môže   ovplyvniť   rozhodovanie   súdu   vo   veci   a môže   mať   vplyv   na   jeho   nestrannosť a nezaujatosť.   Matka   maloletých   detí   je   veľmi   blízkou   priateľkou   JUDr.   D.   S.,   ktorá rozhoduje vo veciach starostlivosti súdu o maloletých v rámci druhostupňového konania na Krajskom súde v Košiciach. Ide o odvolaciu sudkyňu, s ktorou sa matka maloletých detí stretáva i v súkromí, a teda sudkyňu, ktorá môže rozhodovať o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu   prvostupňového   súdu.   Prostredníctvom   tohto   priateľského   vzťahu   matky maloletých   so   sudkyňou   odvolacieho   súdu   je   preukázané   priame   prepojenie   na   sudcov prvostupňových   súdov   v obvode   Krajského   súdu   v Košiciach   rozhodujúcich   o veciach starostlivosti o maloletých.

Matka maloletých i konajúca sudkyňa sú kolegyňami a hoci pracujú na rozličných súdoch (Okresný súd Košice I, resp. Okresný súd Košice II), oba tieto súdy sídlia v jednej budove v K. Z tohto dôvodu je tiež nesporné, že konajúca sudkyňa a matka maloletých detí majú spoločných známych sudcov. Tento objektívny stav vzbudzuje v sťažovateľovi dôvodnú obavu, že súd nemusí zostať pri svojom rozhodovaní nestranný, ale v rámci „kolegiálnych vzťahov“ sa prikloní k záujmom kolegyne z práce.

O námietke   zaujatosti   rozhodol   Krajský   súd   v Košiciach   uznesením   č.   k. 1 NcC 90/2005-96 zo dňa 24. marca 2006. (...)

V slovenskom právnom poriadku je predpojatosť posudzovaná veľmi striktne, preto stačí iba pochybnosť o sudcovej nezaujatosti. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach ktorejkoľvek zo strán sporu. Sťažovateľ pritom vychádza z predpokladu, že súd musí mať určitú kvalitu, musí byť nezávislý a nestranný. Znamená   to,   že   súd   musí   každú   vec   prerokovať   a rozhodnúť   tak,   aby   voči   účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci. Sťažovateľ má však vzhľadom na objektívnu existenciu   prepojenia   konajúcej   sudkyne   na   priateľku   matky   detí,   ktorá   je   odvolacou sudkyňou   ako   i na   kolegiálne   vzťahy   sudcov   v jednej   budove   vážnu   pochybnosť o nestrannosti sudcov, ktorí majú o jeho veci rozhodovať. (...)

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   rozhodnutím   Krajského   súdu   v Košiciach   č.   k. 1 NcC 90/2005-96 zo dňa 24. marca 2006 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu, keďže mu ním bolo odopreté právo, aby jeho vec bola prerokovaná na nestrannom súde. Sťažovateľ má vážne pochybnosti o nestrannosti sudcov Okresného súdu Košice I, Okresného súdu Košice II a Krajského súdu v Košiciach z dôvodov uvedených v článku I. tejto   sťažnosti,   pričom   nejde   o akúkoľvek   pochybnosť,   ale   pochybnosť   objektívne odôvodnenú,   tzn.   objektívne   odôvodniteľnú   nielen   z pohľadu   sťažovateľa   ako   účastníka súdneho sporu, ale aj pohľadu nestranného pozorovateľa. (...)

Sťažovateľovi   bolo   rozhodnutie   Krajského   súdu   v Košiciach   doručené   v H.   dňa 4. 9. 2006   a lehota   na   podanie   sťažnosti   podľa   §   53   ods.   3   zák.   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky a o postavení jeho sudcov v platnom znení je dodržaná.

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   základe   dôvodov uvedených v tejto sťažnosti po jej prerokovaní rozhodol takto:

1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu priznané v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené tým, že Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 1 NcC 90/2005-96 zo dňa   24.   marca   2006   nevylúčil   sudkyne   JUDr.   M.   J.,   JUDr.   L.   B.,   JUDr.   D.   D. a JUDr. G. Š. z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 25 P 84/2005.

3. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 1 NcC 90/2005-96 zo dňa 24. marca 2006 sa podľa článku 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky zrušuje. (...)»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že napadnutým uznesením krajského súdu č. k. 1 NcC 90/05-96 z 24. marca 2006 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného   práva   na   súdnu   ochranu   garantovaného   v čl.   46   ods.   1   ústavy,   avšak zo skutočností, ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia   uvedeného   základného   práva,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   a sťažovateľ,   ktorý   je   v konaní   pred   ústavným   súdom zastúpený   advokátom,   teda   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   neuviedol   žiadne skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o porušení   jeho   práva   na   súdnu   ochranu. Sťažovateľovi krajský súd neodoprel spravodlivosť, ibaže jeho námietke zaujatosti „voči konajúcej   sudkyni   (...)   a všetkých   sudcov   (...)“ v danom   prípade   nevyhovel.   Ústavou zaručené právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy pritom neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho   naplnením   je   vyhovenie   všetkým   procesným   návrhom   účastníka   konania   (napr. II. ÚS 4/94,   I.   ÚS   8/96).   Napadnutým   uznesením   krajského   súdu   teda   evidentne   nebol odmietnutý sťažovateľovi prístup na súd a ani vo svojej podstate nebolo dotknuté základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a už aj preto pripadalo do úvahy odmietnutie tejto sťažnosti pre jeho zjavnú neopodstatnenosť.

Z obsahu   sťažnosti   však   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   aj   porušenie   svojho základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože nesúhlasí s právnym   názorom   krajského   súdu   vyjadrenom   v napadnutom   rozhodnutí,   pretože „sťažovateľ má (...) vzhľadom na objektívnu existenciu prepojenia konajúcej sudkyne na priateľku   matky   detí,   ktorá   je   odvolacou   sudkyňou   ako   i na   kolegiálne   vzťahy   sudcov v jednej   budove   vážnu   pochybnosť   o nestrannosti   sudcov,   ktorí   majú   o jeho   veci rozhodovať“.

Z citovaného   čl.   127   ústavy   vyplýva,   že   ústava   rozdeľuje   ústavnú   ochranu základných   práv   alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, pozri tiež nález sp. zn. II. ÚS 55/98 z 18. októbra 2001).

Pretože v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecného súdu, bolo v právomoci ústavného súdu len posúdenie, či účinky výkonu právomoci všeobecného súdu (v danom prípade krajského súdu) vo veci sťažovateľa, t. j. prerokovanie a rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu č. k. 1 NcC 90/05-96 z 24. marca 2006, sú zlučiteľné s citovaným článkom dohovoru.

V odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd okrem iného uviedol, že: „(...) K tomu, aby sudca bol vylúčený z prejednávania veci, predpokladá sa taký jeho osobný   záujem   vo   veci   alebo   jeho   osobný   vzťah   k účastníkom   konania,   resp.   k ich zástupcom, že by tento vzťah i pri všetkej možnej snahe o objektívnosť rozhodovania mohol ovplyvniť objektívny postoj sudcu vo veci.

Dôvodom   pre   vylúčenie   sudcu   pre   pomer   k účastníkom   bude   daný   predovšetkým v takom prípade, keď niektorý z účastníkov je konajúcemu sudcovi osobou blízkou (§ 116 OZ),   v priateľskom   alebo   nepriateľskom   vzťahu,   alebo   vo   vzťahu   k určitej   závislosti ekonomickej alebo služobnej.

V predmetnej veci otec detí neuviedol žiadnu takú okolnosť, ktorá by v zmysle ust. § 14 ods. 1 O. s. p. mohla objektívne vzbudiť pochybnosti o tom, že u konajúcej sudkyne ide o taký konkrétny vzťah k matke detí, ktorý by dôvodne mohol vzbudiť pochybnosti o jej nezaujatosti. Samotná skutočnosť, že matka detí vykonáva funkciu sudkyne Okresného súdu Košice I a v dôsledku toho prichádza do styku so všetkými sudcami Okresný súdov Košice aj sudcov   Krajského   súdu   v Košiciach   a konkrétne   aj   s konajúcou   sudkyňou,   nemôže   byť dostatočným   dôvodom   pre   vylúčenie   konajúcej   sudkyne   JUDr.   M.   J.   označeného   súdu z prejednávania   a rozhodovania   tejto   veci   podľa   §   14   ods.   1   O.   s.   p.   Totiž   takouto konkrétnou okolnosťou nie je sám o sebe vzťah kolegiality medzi matkou detí a konajúcou sudkyňou,   pretože   nevyjadruje   dimenzie   tohto   vzťahu;   medzi   matkou   detí   a konajúcou sudkyňou tak nemuselo ešte na základe jedného pracoviska prísť k vzťahom sympatia - antipatia,   priateľstvo   –   nevraživosť   a pod.   Jednoduché   profesné   vzťahy   z osobného poznania má sudca z radu kolegov – právnikov, s ktorými prichádza bežne do úradného styku,   bez   dôsledkov na jeho   zaujatosť   vo veciach   spojených   s týmito   kolegami.   Ďalšie námietky otca detí vyjadrujú jeho subjektívne hodnotenie a ani konajúca sudkyňa, ako aj sudkyne vybavujúce podľa rozvrhu práce na Okresnom súde Košice II agendu starostlivosti súdu o maloletých neuviedli žiadnu relevantnú skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné pochybovať o ich nezaujatosti. (...)“

V citovanej   časti   krajský   súd   zrozumiteľným   a jednoznačným   spôsobom   uviedol dôvody, pre ktoré treba ustanovenie § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vykladať a uplatňovať práve takýmto spôsobom, a nie iným, a tým zároveň podľa názoru ústavného súdu   ústavne   konformným   spôsobom   (dostatočne   a relevantne)   odpovedal   aj na argumentáciu   sťažovateľa,   podľa   ktorej   tieto   zákonné   ustanovenia   treba   vykladať a uplatňovať odlišne.

V každom   prípade   uvedený   postup   krajského   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.   Samotná   skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   krajského   súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   popreli   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu interpretácia   ustanovenia   §   14   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   krajským   súdom takéto   nedostatky   nevykazuje a na   meritórne   preskúmanie uvedeného   rozhodnutia   preto ústavný súd nie je oprávnený.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2006