znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 345/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra 2010   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   V.   G.,   P.,   MUDr.   E.   G.,   P.,   a M.   J.,   Z., zastúpených Advokátskou spoločnosťou JUDr. D. D., advokát, spol. s   r. o., P., vo veci namietaného   porušenia   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní pod sp. zn. 20 Er 1643/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   V. G., MUDr. E. G. a M. J.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2010 doručená sťažnosť Ing. V. G., MUDr. E. G. a M. J. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu   Žilina (ďalej len „okresný súd“)   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 20 Er 1643/2006.

2.   Sťažovatelia   uviedli,   že   boli   ako   povinní   účastníkmi   konania   vedeného   na okresnom súde pod sp. zn. 20 Er 1643/2006. V priebehu konania dobrovoľne splnili uložené povinnosti, ktoré boli predmetom exekúcie-vypratali nehnuteľnosti a uhradili oprávneným trovy predchádzajúcich súdnych konaní. Oprávnení preto 10. marca 2008 podali okresnému súdu   návrh   na   zastavenie   exekúcie   podľa   §   57   ods.   1   písm.   c)   zákona   Národnej   rady Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“).   Okresný   súd oznámením   z 30. júna 2008 informoval oprávnených, že „v danej veci nie je dôvod na zastavenie exekúcie, pretože zo strany povinných došlo k plneniu povinnosti, ktorá bola predmetom vymáhania“. Preto ide v tejto časti o prípad, keď exekútor upustí od vykonania exekúcie podľa § 46 ods. 3 prvej a druhej vety Exekučného poriadku. Zároveň okresný súd oznámil, že súdny exekútor bude pokračovať v exekúcii pre účely vymoženia trov exekúcie. „Po vymožení trov súdny exekútor vráti poverenie s tým, že exekúcia bola   ukončená upustením.“   Následne súdny exekútor 7. júla 2008 vrátil okresnému súdu poverenie na vykonanie   exekúcie,   pretože „....Exekučné   konanie   sa   skončilo   čiastočným   upustením (pokiaľ   ide   o vypratanie)   a čiastočným   vymožením   (trov   exekúcie)   dňa   2.   7.   2008“. Sťažovatelia   s takýmto   postupom   nesúhlasia   a domáhajú   sa   rozhodnutia   o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku, tak ako to navrhli oprávnení. Podľa sťažovateľov tým, že okresný súd do podania sťažnosti ústavnému súdu nerozhodol o zastavení exekúcie v súlade s návrhom oprávnených, je konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 20 Er 1643/06 poznačené prieťahmi. Sťažovatelia poukázali na súvislosť medzi rozhodnutím   súdu   o zastavení   exekúcie   a výškou   odmeny   súdneho   exekútora,   kedy   mu nepatrí odmena vo výške 20 % ani 10 % zo základu na jej určenie, ale odmena podľa § 14 a §   15   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   288/1995   Z.   z. o odmenách   a náhradách   súdnych   exekútorov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“). Podľa názoru sťažovateľov súdny exekútor vo veci nekonal a nič nevymohol, preto   má   nárok   na   odmenu   iba   podľa   už   uvedených   ustanovení.   V závere   sťažovatelia uviedli, že „... tu nemôže byť záujem exekútora na jeho nedôvodnej odmene vyšší ako je dispozičné právo oprávnených navrhnúť zastavenie exekúcie v súlade so zákonom 233/95 Z.z. § 57 ods. 1 písm. c)“. Sťažovatelia sú preto „nútení“ domáhať sa sťažnosťou ústavnej ochrany, pretože sú v konaní na okresnom súde pod sp. zn. 20 Er 1643/06 porušované ich práva a je proti nim nedôvodne vedená exekúcia.

3.   Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovatelia   navrhujú   vydať   nález,   ktorým ústavný   súd   vysloví,   že   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Er 1643/06 bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Sťažovatelia   zároveň   požiadali,   aby   ústavný   súd   priznal   sťažovateľom   aj primerané finančné zadosťučinenie, a to každému vo výške po 5 000 €, ako aj náhradu trov konania a právneho zastúpenia.  

II.

4.   Ústavný   súd   rozhoduje   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

5. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento   zákon   neustanovuje   inak.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   §   46   ods.   3   prvej   a druhej   vety   Exekučného   poriadku   exekútor   upustí   od vykonania   exekúcie,   ak   povinný   splnil,   čo   mu   ukladá   rozhodnutie.   Exekútor   upustí   od vykonávania exekúcie aj v prípade, ak povinný plnil čiastočne a oprávnený s upustením od vykonávania exekúcie súhlasí.

7. Ústavný súd zdôrazňuje, že je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhali v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označili za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). V tejto súvislosti ústavný súd   dodáva,   že   sťažovatelia   (kvalifikovane   zastúpení   advokátom)   v   sťažnosti   namietali porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu.

8. Podstatou sťažnosti je posúdenie otázky, či v prípade, ak oprávnení v exekučnom konaní navrhli z dôvodu dobrovoľného uspokojenia ich nárokov povinnými (okrem trov exekúcie)   zastavenie   exekúcie   podľa   §   57   ods.   1   písm.   c)   Exekučného   poriadku,   mal okresný   súd   v súlade   s ich   vôľou   exekúciu   zastaviť.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa s obsahom spisu okresného súdu sp. zn. 20 Er 1643/2006, ktorý si vyžiadal, zistil tieto skutočnosti:

Sťažovatelia   mali   podľa   vykonateľného   rozsudku   okresného   súdu   pod sp. zn. 12 C 473/92 z 23. marca 2005 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline pod sp.   zn.   8   Co   405/05   z   5.   decembra   2005   uložené   vypratať   v rozsudku   označené nehnuteľnosti, zaplatiť oprávnenému v 2. rade sumu 2 500 Sk, zaplatiť pre oprávnených v 1., 2. a 3. rade sumu 178 688 Sk z titulu trov právneho zastúpenia v konaní na okresnom súde, ako aj sumu 24 287 Sk z titulu trov odvolacieho konania. Rozsudok okresného súdu v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   sa   stal   právoplatným   29.   marca   2006 a vykonateľným 2. apríla 2006. Vzhľadom na to, že sťažovatelia ako povinní nesplnili, čo im ukladalo vykonateľné rozhodnutie, podali oprávnení 18. mája 2006 súdnej exekútorke návrh   na   vykonanie   exekúcie.   Okresný   súd   vydal   16.   júna   2006   poverenie   súdnej exekútorke   na   vykonanie   exekúcie   na   vymoženie   uložených   povinností   vrátane predbežných   trov   exekúcie,   ktoré   súdna   exekútorka   vyčíslila na 80 000 Sk. Dňa 13.   septembra   2006   vydal   okresný   súd   uznesenie   sp.   zn.   20   Er   1643/2006   o povolení odkladu exekúcie do právoplatného skončenia konania o mimoriadnom dovolaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 1 M Cdo 10/2006.   Z dôvodu,   že   najvyšší   súd   mimoriadne   dovolanie   zamietol,   sťažovatelia dobrovoľne   vypratali   označené   nehnuteľnosti   a uhradili   oprávneným   trovy predchádzajúcich súdnych konaní. Oprávnení preto 10. marca 2008 podali okresnému súdu návrh   na zastavenie exekúcie podľa   § 57 ods. 1 písm. c)   Exekučného poriadku. Súdna exekútorka   sa   okresnému   súdu   následne   vyjadrila   s tým,   že   vo   veci   nie   je   dôvod   na zastavenie exekúcie, pretože všetko, čo bolo predmetom exekúcie, okrem trov exekúcie, je už   splnené,   aj   preto   po   vymožení   trov   exekúcie   vráti   okresnému   súdu   poverenie   na vykonanie exekúcie. Okresný súd oboznámil oprávnených oznámením z 30. júna 2008, že vo veci nie je dôvod na zastavenie exekúcie, pretože zo strany povinných došlo k plneniu povinnosti,   ktorá   bola   predmetom   vymáhania,   a preto   v tejto   časti   je   daný   dôvod   na upustenie od vykonania exekúcie podľa § 46 ods. 3 Exekučného poriadku.

Uvedené oznámenie bolo zároveň doručené aj právnemu zástupcovi sťažovateľov. Súdna exekútorka 7. júla 2008 vrátila okresnému súdu poverenie na vykonanie exekúcie, pretože   exekučné   konanie   sa   skončilo   čiastočným   upustením   (pokiaľ   ide   o vypratanie) a čiastočným vymožením (trov exekúcie) 2. júla 2008.

9. Ústavný súd považuje postup okresného súdu za správny, pretože v danom prípade ak   sťažovatelia   dobrovoľne   splnili   uložené   povinnosti   (okrem   trov   exekúcie),   súdna exekútorka upustila v tejto časti od vykonania exekúcie podľa § 46 ods. 3 prvej a druhej vety Exekučného poriadku. Preto nebol dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku. Sťažovatelia sa domáhajú zastavenia exekúcie, ktorá sa však skončila z iného právneho dôvodu, a to z dôvodu splnenia vymáhanej pohľadávky. Okresný súd preto ani reálne nemal čo zastaviť, pretože exekúcia sa už reálne skončila. Zo sťažnosti tiež   vyplýva,   že   sťažovatelia   dobrovoľne   splnili   uložené   povinnosti   až   v priebehu exekučného konania, preto neobstojí ani argumentácia sťažovateľov, že súdna exekútorka nič nevymohla, a preto jej patrí iba odmena podľa § 14 vyhlášky. Ústavný súd sa stotožňuje s oznámením okresného súdu z 30. júna 2008, že pri výpočte odmeny súdnej exekútorky sa bude postupovať podľa § 4, 5 a 7 vyhlášky. Potom, ako súdna exekútorka vymohla od sťažovateľov   trovy   exekúcie,   vrátila   súdu   poverenie   na   vykonanie   exekúcie.   Postup okresného súdu nemožno považovať za svojvoľný či arbitrárny. Okresný súd dostatočne v oznámení z 30. júna 2008 odôvodnil, prečo nebolo možné exekúciu zastaviť, tak ako to navrhovali oprávnení. Uvedené oznámenie okresný súd tiež doručil právnemu zástupcovi sťažovateľov. Okresný súd vo veci priebežne konal, a preto ústavný súd nezistil v jeho postupe obdobia neodôvodnenej nečinnosti. Ústavný súd nezistil v postupe okresného súdu možnosť namietaného porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto dospel k záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietala, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

11.   Zároveň   ústavný   súd   považuje   sťažnosť   za   oneskorene   podanú.   Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej   osoby   na   konanie   pred   ústavným   súdom   je   podanie   sťažnosti   v lehote   dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.   Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje zmeškanie tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť (napr.   IV. ÚS 14/03,   I.   ÚS   292/09).   Podstata   sťažnosti   spočíva   v nespokojnosti sťažovateľov s tým, že okresný súd nevyhovel návrhu na zastavenie exekúcie. Stanovisko okresného súdu k tomuto návrhu bolo vyjadrené v oznámení z 30. júna 2008, ktoré bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľov 21. júla 2008. Sťažovatelia podali sťažnosť ústavnému súdu na poštovú prepravu až 12. marca 2010, teda nepochybne po uplynutí lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

12. Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

13. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde odmietol v celom rozsahu ako zjavne neopodstatnenú. Pretože došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľov (primerané finančné zadosťučinenie, náhrada trov konania a trov právneho zastúpenia), keďže tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010