znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 345/08-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. januára 2009 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu   Milana Ľalíka   v konaní   o   sťažnosti   K.   B.,   Ž.,   zastúpenej   advokátom   Mgr.   R.   K.,   Ž.,   vo   veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 969/99, za účasti Okresného súdu Žilina, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo K. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 969/99 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Žilina p r i k a z u j e   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 969/99 konať bez zbytočných prieťahov.

3.   K.   B. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   2 655   €   (slovom dvetisícšesťstopäťdesiatpäť eur), ktoré j e   Okresný súd Žilina p o v i n n ý   zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť K. B. trovy právneho zastúpenia v sume   265,92   €   (slovom   dvestošesťdesiatpäť   eur   a deväťdesiatdva   centov)   na   účet   jej právneho zástupcu Mgr. R. K., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta 2008 doručená sťažnosť K. B., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. R. K., Ž., ktorá bola faxovým podaním 15. októbra 2008 a následne podaním doručeným 20. októbra 2008 písomne doplnená. Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 969/99.

Na   výzvu   ústavného   súdu   z   13.   októbra   2008   sťažovateľka   faxovým   podaním doručeným   15.   októbra   2008   a následne   podaním   doručeným   20.   októbra   2008   svoju sťažnosť opravila.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   žalobným   návrhom   doručeným okresnému súdu 4. júna 1999 domáhala náhrady škody na zdraví spôsobenej pri dopravnej nehode. Vec bola okresným súdom zaevidovaná pod sp. zn. 8 C 969/99.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „V danom prípade ide o viac ako 9 rokov trvajúci spor,   hoci   sa   jedná   o   právne   i   fakticky   jednoduchú   vec,   vzhľadom   na   to   že   súd   má rozhodnúť len o výške náhrady škody, pričom zodpovedný subjekt je zrejmý a jasný v zmysle záverov trestného konania a porušovanie základného ústavného práva sťažovateľky podľa ust. §-u 48 ods. 2 Ústavy SR pokračuje aj naďalej, konanie nie je ani po viac ako deviatich rokoch   ukončené,   a   to   ani   po   snahe   sťažovateľky   odstrániť   prieťahy   prostredníctvom žiadostí   o nariadenie   pojednávania   a   sťažnosti   pre   prieťahy   v konaní   a   to   na   oboch stupňoch súdov!!!!

Od podania návrhu na začatie konania sťažovateľka vždy riadne a včas reagovala na jednotlivé výzvy súdu. Z časových súvislostí uvedených vyššie je zrejmé, že to bol súd, ktorý svojou nečinnosťou celé konanie predlžuje. Sťažovateľka má záujem na čo najrýchlejšom prejednaní celej veci: a to najmä s poukazom na tú skutočnosť, že práve toto konanie má za cieľ zmierniť zdravotné - fyzické i psychické následky úrazu, ktorý sťažovateľky utrpela pri dopravnej nehode spôsobenej odporcom 1). Napriek tomu však predmetné konanie nie je do dnešného dňa právoplatne skončené.“

Sťažovateľka podala 28. septembra 2007 predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 969/99. Predseda okresného súdu sťažnosť uznal za čiastočne opodstatnenú.

Podľa   názoru   sťažovateľky   došlo   postupom   okresného súdu   v označenom   konaní k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľka   v tejto   súvislosti   žiada,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 969/99 konal bez zbytočných prieťahov, a priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 250 000 Sk.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a uznesením   č.   k.   I. ÚS   345/08-17 z 30. októbra 2008 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom na charakter veci, kde je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od neho očakávať ďalšie objasnenie veci.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   podpredseda   okresného   súdu   vyjadril k sťažnosti prípisom doručeným ústavnému súdu 9. decembra 2008, v ktorom okrem iného uviedol: „Podľa vyjadrenia konajúceho sudcu bol spis sudcovi predložený dňa 20. 11. 2008 po tom, ako sa vrátil z Krajského súdu v Žiline. Od vyhlásenia pôvodného rozsudku v r. 2005   došlo   k   výmene   sudcu   a   doplňujúcim   uznesením   bude   potrebné   vyjasniť   dielčie skutkové okolnosti tak, aby výrok rozsudku zodpovedal jeho odôvodneniu. Tento úkon si tak vyžaduje nové štúdium spisu. Napriek problémom v senáte 8C v posledných mesiacoch sudca vec prednostne vybaví a dohliadne, aby rozhodnutie bolo vydané do 12. 12. 2008. Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   hodnotím   podanú   sťažnosť   vo   vzťahu k Okresnému   súdu   Žilina   ako   čiastočne   dôvodnú.   V   konaní   došlo   k   určitému   zdržaniu, pričom toto zdržanie v posledných rokoch bolo spôsobené najmä zmenou zákonného sudcu na Okresnom súde v Žiline. Okresný súd v Žiline uskutočnil po vrátení spisu všetky úkony potrebné na rozhodnutie o podaných odvolaniach. Ohľadom dôvodnosti podanej sťažnosti vo vzťahu k celkovej dĺžke konania treba poukázať aj na skutočnosť, že k celkovej dĺžke konania   výrazne   prispel   Krajský   súd   Žilina.   Ako   to   vyplýva   aj   zo   samotnej   podanej sťažnosti,   k   zdĺhavému   vybavovaniu   podaného   odvolania   dochádzalo   predovšetkým z dôvodu prieťahov na strane Krajského súdu Žilina, ktorý prvýkrát vrátil spis Okresnému súdu Žilina po viac ako 9 mesiacoch, a to bez meritórneho rozhodnutia. Po opätovnom predložení Krajský súd Žilina spis vrátil z dôvodu chýb v písaní aj napriek tomu, že spis mal prvýkrát k dispozícii ešte v r. 2005, kedy tieto chyby mohli byť zistené. V súčasnej dobe vzhľadom   na   opätovné   vrátenie   spisu   z   Krajského   súdu   Žilina   je   potrebné,   aby   sudca spisový   materiál   naštudoval   a   rozhodol   o   odstránení   chýb   pôvodného   rozhodnutia. Ústavnému súdu preto navrhujem, aby pri rozhodovaní o dôvodnosti podanej sťažnosti vo vzťahu k Okresnému súdu Žilina zohľadnil aj skutočnosť, že za podstatnú časť vzniknutých prieťahov Okresný súd Žilina zodpovednosť nenesie.“

Právny   zástupca   sťažovateľky   vo svojom   stanovisku   doručenom   ústavnému súdu 23. decembra 2008 k vyjadreniu podpredsedu okresného súdu zhrnul chronológiu konania okresného súdu a Krajského súdu v Žiline a uviedol, že „...z trvania sporu v dĺžke 115 mesiacov sa svojou nečinnosťou OS ZA podieľa na viac ako 85 % celkového trvania sporu. Je teda zrejmé, že v predmetnom konaní, ktorého primárnym cieľom je odstrániť negatívne dôsledky poškodenia zdravia, vznikli podstatné prieťahy, rovnako ako je zrejmé, že vznikli nečinnosťou Okresného súdu Žilina. Sťažovateľka teda v celkom rozsahu trvá na dôvodoch uvedených vo svojej ústavnej sťažnosti zo dňa 18. 8. 2008.“.

Ústavný súd si z okresného súdu vyžiadal spisový materiál v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 969/99 a oboznámil sa s jeho obsahom.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 969/99.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 61/98, IV. ÚS 59/03) a tento účel možno dosiahnuť až právoplatným rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná (II. ÚS 157/02, I. ÚS 76/03).

K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 10/98, III. ÚS 127/03). Základnou povinnosťou súdu a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup   v súdnom   konaní,   ktorý   čo   najskôr odstráni   stav   právnej   neistoty,   kvôli   ktorému   sa   účastník   obrátil   so   žiadosťou   na   súd (IV. ÚS 195/02).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zohľadnil tri základné kritéria, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha preskúmavanej veci (napr. I. ÚS 3/00, II. ÚS 813/00).

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory o náhradu škody   na   zdraví   za   bolesť   a sťaženie   spoločenského   uplatnenia   tvoria   bežnú   súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a nemožno ich po právnej stránke hodnotiť ako zložité.

Po   preštudovaní spisu   okresného   súdu   ústavný súd   napadnuté   konanie nehodnotí po skutkovej stránke ako zložité.

2. Správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   súdneho   konania   je   druhým   kritériom pri rozhodovaní,   či   v napadnutom   konaní   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   nezistil   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   mali   byť   pripísané   na   ťarchu sťažovateľky v súvislosti s posudzovaním, či v preskúmavanom konaní došlo k zbytočným prieťahom.

3. Napokon   ústavný   súd   hodnotil   postup   okresného   súdu   z hľadiska   existencie zbytočných prieťahov v konaní a v doterajšom priebehu zistil tieto obdobia jeho nečinnosti:

-od 4. júna 1999, keď bola podaná žaloba, do 24. januára 2003 (uznesenie o pripustení zmeny petitu),

-od 9. decembra 2005 (krajský súd vrátil spis na dorubenie súdneho poplatku) do 28. novembra 2006 (okresný súd vyzval žalovaného v 1. rade na doplatenie súdneho poplatku),

-od 2. mája 2008 (spis bol vrátený krajským súdom na odstránenie zrejmých chýb v písaní a počítaní) minimálne do decembra 2008.

Okrem   uvedených   období   nečinnosti   okresného   súdu   bolo   napadnuté   konanie poznačené tiež neefektívnou a nesústredenou činnosťou.

Okresný   súd   prvýkrát   predložil   spis   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o odvolaní 8. júna 2005 bez toho, aby bola splnená procesná podmienka - zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie v správnej výške.

Okresný   súd   po   vrátení   spisu   krajským   súdom   9.   decembra   2005   vyzval   na doplatenie poplatku až 28. novembra 2006, teda takmer jeden rok po vrátení spisu. Následne okresný súd uznesením č. k. 8 C 969/99-177 zo 14. februára 2007 (ďalej len „uznesenie o zastavení“) zastavil konanie o odvolaní, ktoré odôvodnil nezaplatením súdneho poplatku napriek tomu, že súdny poplatok bol zaplatený už 14. decembra 2006.

Krajský   súd   musel   2.   mája   2008   opätovne   vrátiť   spis   okresnému   súdu   bez meritórneho rozhodnutia z dôvodu vykonania opravy rozsudku pre chyby v počítaní.

Opravné   uznesenie   podľa   §   164   Občianskeho   súdneho   poriadku   okresný   súd   do doručenia vyjadrenia okresného súdu k sťažnosti 9. decembra 2008 nevydal.

Na   základe   týchto   zistení   ústavný   súd   konštatoval,   že   činnosť   okresného   súdu v napadnutom konaní bola neefektívna a nesústredená, keď mu bol predmetný súdny spis krajským súdom trikrát vrátený ako predčasne predložený z dôvodu procesných pochybení.

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   v   argumentácii   o   zmene   zákonného   sudcu ústavný súd neakceptoval. Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu vecí či námietka častých zmien zákonných sudcov, neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy či dokonca technická nefunkčnosť súdu nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov (obdobne napr. III. ÚS 140/07).

Ústavný súd sa stotožňuje s názorom okresného súdu, že aj činnosť krajského súdu po predložení spisu na rozhodnutie o odvolaní proti rozsudku a o odvolaní proti uzneseniu o zastavení bola neefektívna a nesústredená (krajský   súd vrátil spis prvýkrát okresnému súdu   na   dorubenie   poplatku   po   6   mesiacoch,   o odvolaní   proti   uzneseniu   o zastavení rozhodoval 5 mesiacov a spis vrátil na vykonanie opravy pre chyby v počítaní po takmer 7 mesiacoch).

Ani túto obranu okresného súdu však ústavný súd nemôže akceptovať. Ústavný súd poukazuje na to, že predmetom konania na ústavnom súde je sťažnosť na postup okresného súdu   a nie krajského súdu. Okresný súd namiesto snahy odstrániť svoje pochybenia po viacnásobnom vrátení spisu krajským súdom bol nečinný.

Vzhľadom na to ústavný súd v súlade s predchádzajúcou judikatúrou konštatoval, že z ústavnoprávneho   hľadiska   je   neakceptovateľné,   aby   právna   neistota   sťažovateľky v napadnutom konaní nebola odstránená ani po uplynutí viac ako 9 rokov od jeho začatia (napr. IV. ÚS 260/04).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 969/99 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 969/99 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľka   žiadala   finančné   zadosťučinenie   v   sume   250   000   Sk.   Uplatňovanú sumu zadosťučinenia odôvodnila vysokou mierou právnej neistoty spôsobenej nečinnosťou okresného   súdu   a tým,   že   nepriaznivé   dôsledky   úrazu   v oblasti   rodinného,   pracovného a osobného   života   a obmedzenie,   ktoré   pre   sťažovateľku   tento   úraz   priniesol,   zostávajú nevykompenzované.

Pri   určovaní   výšky   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   keď   priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   zakladajúce   namietané   porušenie   označeného práva (doterajšiu dĺžku súdneho konania, dobu prieťahov okresného súdu v konaní, faktickú zložitosť veci, správanie sťažovateľky v konaní) ústavný súd považoval za odôvodnené priznať sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 2 655 € (80 000 Sk).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom Mgr. R. K. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania   vychádzal   z   priemernej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za I. polrok 2007,   ktorá   bola   635,86   €.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14   ods. 1   písm. a)   a   c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 105,42 € (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 6,30 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). K tomu bola pripočítaná 19 % daň z pridanej hodnoty v sume 42,45 €. S poukazom na § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov právneho zastúpenia v sume 265,92 €.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľky   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

V zmysle čl.   133 ústavy, podľa   ktorého proti   rozhodnutiu   ústavného súdu   nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 29. januára 2009