znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 345/06-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   K.,   B.,   zastúpeného   advokátkou   Mgr.   S.   D.,   B., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   spravodlivý   súdny   proces postupom   a rozhodnutiami   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 1   Ro   565/02   a pod   sp.   zn.   18   C   75/02,   postupom   a rozhodnutiami   Krajského súdu v Banskej   Bystrici   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   17   Co   111/04   a pod sp. zn. 14 Co 334/05, ako aj postupom a rozhodnutím Krajskej prokuratúry v B. v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 21110/06 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. októbra 2006 doručená sťažnosť P. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. S. D., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na spravodlivý súdny proces postupom   a rozhodnutiami   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Ro   565/02   a pod   sp.   zn.   18   C   75/02,   postupom a rozhodnutiami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených   pod   sp.   zn.   17   Co   111/04   a pod   sp.   zn.   14   Co   334/05,   ako   aj postupom a rozhodnutím   Krajskej   prokuratúry   v B.   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 21110/06.

Sťažovateľ   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie základného práva   na   spravodlivý   súdny   proces   platobným   rozkazom   okresného   súdu sp. zn. 1 Ro 565/02 zo 14. marca 2002, rozsudkom okresného súdu č. k. 18 C 75/02-77 z 12. novembra 2003, uznesením krajského súdu sp. zn. 17 Co 111/04 z 19. mája 2004, rozsudkom okresného súdu č. k. 18 C 75/02-165 z 27. októbra 2005, rozsudkom krajského súdu   sp.   zn.   14   Co   334/05   z 23.   mája   2006   a rozhodnutím   krajskej   prokuratúry č. k. Kc 21110/06-7 z 25. septembra 2006, s tým, aby boli uvedené rozhodnutia zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie o trovách konania. Sťažovateľ ďalej požaduje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 30 000 Sk od okresného súdu, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom. Napokon požaduje rozhodnúť   o   odložení   vykonateľnosti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   18   C   75/02-165 z 27. októbra 2005.

Zo sťažnosti vyplýva, že 26. marca 2002 bol sťažovateľovi doručený platobný rozkaz okresného   súdu   sp.   zn.   1   Ro   565/02   zo   14.   marca   2002.   Sťažovateľ   podal   proti platobnému rozkazu v zákonnej lehote odpor. Následne bola vec prevedená do registra C a dostala spisovú   značku 18 C 75/02. Okresný súd 12. novembra 2003 vydal rozsudok č. k. 18 C 75/02-77, voči ktorému podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie. Uznesením krajského súdu sp. zn. 17 Co 111/04 z 19. mája 2004 bol rozsudok okresného súdu zrušený a vec   mu   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Okresný   súd   vydal   27.   októbra   2005   nový rozsudok č. k. 18 C 75/02-165. Aj voči tomuto rozsudku podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 14 Co 334/05 z 23. mája 2006 bol potvrdený rozsudok okresného súdu z 27. októbra 2005. Sťažovateľ 28. júla 2006 podal Generálnej prokuratúre   Slovenskej   republiky   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania. Písomnosťou č. k. Kc 21110/06-7 z 25. septembra 2005, ktorá bola sťažovateľovi doručená 30. septembra 2006, krajská prokuratúra podnetu sťažovateľa nevyhovela.

Všetky   uvedené   rozhodnutia   sú   podľa   sťažovateľa   v rozpore   so   zákonom a s právom na spravodlivý súdny proces. V návrhu na vydanie platobného rozkazu boli ako navrhovatelia označení vlastníci bytov a nebytových priestorov, hoci takto označený subjekt nemá   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania.   Za   vlastníkov   pritom   konala   obchodná spoločnosť G., s. r. o., hoci jej procesná spôsobilosť podávať návrhy a konať pred súdom za vlastníkov bytov bola sporná. Napokon G., s. r. o., nemala aktívnu legitimáciu uplatňovať žalovaný nárok vo vlastnom mene. Všeobecné súdy nevenovali dostatočnú pozornosť ani skúmaniu   vecných   procesných   podmienok   konania,   a to   najmä   pokiaľ   ide   o zmluvu o výkone správy, ktorú sťažovateľ vôbec nepodpísal.

Z rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   14   Co   334/05   z 23.   mája   2006,   ktorý   bol sťažovateľovi doručený 6. júla 2006, vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 18 C 75/2002-165 z 27. októbra 2005. Žalobcovi G., s. r. o., sa priznalo v konaní proti sťažovateľovi a jeho manželke právo na zaplatenie istiny 8 051 Sk a trov konania. Istina je tvorená nedoplatkom za plnenia poskytované v súvislosti s užívaním bytu.

Z prípisu krajskej prokuratúry č. k. Kc 21110/06-7 z 25. septembra 2006 vyplýva, že námietky   sťažovateľa   uvedené   v podnete   na   podanie   mimoriadneho   dovolania (neplatnosť   mandátnej   zmluvy,   nedostatok   aktívnej   legitimácie   na   strane   žalobcu, nedostatok pasívnej legitimácie na strane sťažovateľa, neopodstatnenosť nároku žalobcu, rozhodovanie v neprítomnosti sťažovateľa) sú nedôvodné. Odvolací súd sa už nimi zaoberal a vysporiadal sa s nimi.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Na prerokovanie a rozhodnutie tej časti sťažnosti, ktorá smeruje voči platobnému rozkazu   okresného   súdu   sp.   zn.   1   Ro   565/02   zo   14.   marca   2002,   rozsudku   okresného súdu č. k.   18   C   75/02-77   z 12.   novembra   2003,   ako   aj   rozsudku   okresného   súdu č. k. 18 C 75/02-165 z 27. októbra 2005, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak   ochranu   týmto   základným   právam   a slobodám   neposkytujú   všeobecné   súdy.   Proti rozsudku okresného súdu č. k. 18 C 75/02-77 z 12. novembra 2003 a č. k. 18 C 75/02-165 z 27. októbra 2005 bolo prípustné odvolanie, o ktorom rozhodoval krajský súd ako súd odvolací.   Preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   sťažovateľovmu   základnému   právu na spravodlivý   súdny   proces   mal   krajský   súd,   čo   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu. Trocha   odlišná   je   situácia   v súvislosti   s platobným   rozkazom   okresného   súdu sp. zn. 1 Ro 565/02 zo 14. marca 2002. V tomto prípade podaním odporu proti platobnému rozkazu s uvedením jeho dôvodov priamo zo zákona došlo k zrušeniu platobného rozkazu. Preto na obranu označeného základného práva sťažovateľa postačovalo podanie odporu, k čomu aj v skutočnosti došlo.

Odlišná   je   situácia   pokiaľ   ide   o tú   časť   sťažnosti,   ktorá   smeruje   voči   uzneseniu krajského   súdu   sp.   zn.   17   Co   111/04   z 19.   mája   2004   a rozsudku   krajského   súdu sp. zn. 14 Co 334/05 z 23. mája 2006. V zmysle citovaného ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde treba túto časť sťažnosti považovať za oneskorene podanú. Uznesenie krajského súdu sp. zn. 17 Co 111/04 z 19. mája 2004 bolo sťažovateľovi doručené 10. júna 2004. Rozsudok krajského súdu sp. zn. 14 Co 334/05 z 23. mája 2006 mu bol doručený 6. júla 2006. Na základe toho ústavný súd konštatuje, že sťažnosť, ktorá bola odovzdaná na poštovú   prepravu   25.   októbra   2006,   bola   jednoznačne   podaná   po   uplynutí   zákonnej dvojmesačnej lehoty.

Napokon   sťažnosť   v časti   smerujúcej   voči   rozhodnutiu   krajskej   prokuratúry č. k. Kc 21110/06-7 z 25. septembra 2006 považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú. Bolo v právomoci krajskej prokuratúry posúdiť, či odporučí alebo neodporučí generálnemu prokurátorovi podať mimoriadne dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok. Krajská prokuratúra   však   dospela   k právnemu   názoru   zhodnému   s právnym   názorom   krajského súdu.   Takýto   postup   a takýto   záver   nie   je   možné   považovať   za   rozporný   s právami a povinnosťami orgánov prokuratúry. To zároveň znamená, že nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces.

Keďže ústavný súd sťažnosť v celom rozsahu odmietol, nebolo potrebné osobitne rozhodnúť   o požadovanom   vydaní   dočasného   opatrenia,   ktorým   by   sa   odložila vykonateľnosť   právoplatného   rozsudku   okresného   súdu.   Z rovnakého   dôvodu   netrval ústavný súd ani na tom, aby sťažovateľ konkrétne označil (s poukazom na príslušný článok ústavy, resp. medzinárodnej zmluvy) základné právo, porušenie ktorého namieta.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2006