znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 344/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom JUDr. Jánom Garajom, Hlavná 137, Prešov, vo veci namietaného porušenia jehozákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súduSlovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo V 10/2014 zo 17. septembra 2014 a jeho rozsudkomsp. zn. 4 To 7/2012 zo 16. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), voveci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo V 10/2014 zo 17. septembra 2014 (ďalejlen „uznesenie zo 17. septembra 2014“) a jeho rozsudkom sp. zn. 4 To 7/2012 zo 16. apríla2013 (ďalej len „rozsudok zo 16. apríla 2013“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom najvyššieho súdu zo 16. apríla 2013bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 3 T 7/2004 z 11. mája 2012, ktorým bol sťažovateľ uznaný vinnýmzo spáchania pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestnéhozákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon účinný do 31. decembra2005“) v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona účinného do 31. decembra2005 v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005v jednočinnom súbehu s pokračovacím trestným činom zneužívania právomoci verejnéhočiniteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) a c) Trestného zákona účinnéhodo 31. decembra 2005, za čo mu bol uložený podľa § 250 ods. 4 Trestného zákona účinnéhodo 31. decembra 2005 v spojení s čl. 6 ods. 1 prvou vetou dohovoru úhrny trest odňatiaslobody   v   trvaní   štyroch   rokov.   Krajský   súd   predmetným   rozsudkom   z 11. mája   2012rozhodol po tom, ako bol zrušený jeho skorší oslobodzujúci rozsudok sp. zn. 3 T 7/2004 z 3.februára 2010 v celom rozsahu uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 4/2010 z 10. mája2011.

Sťažovateľ proti rozsudku najvyššieho súdu zo 16. apríla 2013, ktorým bol potvrdenýrozsudok krajského súdu z 11. mája 2012, podal dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodoluznesením zo 17. septembra 2014. Predmetné uznesenie najvyššieho súdu bolo obhajcovisťažovateľa doručené 18. marca 2015.

V predmetnej veci bola sťažovateľom podaná sťažnosť ústavnému súdu smerujúcaproti rozsudku zo 16. apríla 2013, o ktorej ústavný súd rozhodol svojím uznesením sp. zn.III. ÚS 407/2014 z 1. júla 2014 tak, že ju odmietol, avšak pripustil možnosť podania novejsťažnosti po rozhodnutí o mimoriadnom opravnom prostriedku.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti popísal jednotlivé skutkové vety uvedené v bodoch 1až 4 rozsudku zo 16. apríla 2013, v ktorom najvyšší súd dospel k záveru, že skutkové záveryuvedené   v   rozsudku   krajského   súdu   z   11.   mája   2012   sú   správne   bez   akýchkoľvekpochybností   z toho   dôvodu,   že   sťažovateľ   a   ďalší   obžalovaní   sa   dopustili   skutkovvymedzených v bodoch 1 až 4 v uvedenom rozsudku.

Podľa   názoru   sťažovateľa   skutočnosti,   z   ktorých   krajský   súd   pri   uznaní   vinyv predmetnom   konaní   vychádzal,   nie   sú   podložené   žiadnymi   priamymi   dôkazmi.Z rozsudku   krajského   súdu   z   11.   mája   2012,   ako   ani   z   rozsudku   najvyššieho   súduzo 16. apríla   2013   nevyplývajú   žiadne   dôkazy,   ktoré   by   bez   akýchkoľvek   pochybnostípreukazovali, že sťažovateľ uvedené skutky spáchal a že tieto skutky sú trestnými činmi.Krajský súd v odôvodnení rozsudku z 11. mája 2012 podľa sťažovateľa „len obšírnejšie popísal skutkový dej a to výsluchy svedkov, ako aj vykonané dôkazy, no z hľadiska zmenenej úvahy   oproti   predošlému   rozsudku   zo   dňa   03.02.2010   nijakým   spôsobom   bližšie neodôvodnil, prečo vyhodnotil skutkovú a právnu situáciu tak, že uznal sťažovateľa vinným na rozdiel od predchádzajúceho oslobodzujúceho rozsudku“.

Vzhľadom na uvedené považuje sťažovateľ rozsudok z 11. mája 2012 za arbitrárny.

Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že najvyšší súd rovnako ako krajský súd dospelk záverom   o   jeho   trestnej   zodpovednosti   na   podklade   toho,   že   mal   pri   výkone   svojhopovolania porušiť § 9 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe danía poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) tým, že protokol o daňovej kontrole prerokovals   neoprávnenými   osobami.   V   konaní   bolo   podľa   sťažovateľa   preukázané,   že   pri   nímvykonávanej   daňovej   kontrole   v   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,   bol   protokol   o   nejprerokovaný s osobou, ktorá preukázala svoju totožnosť občianskym preukazom a ktorá bolaoprávnená konať v mene spoločnosti na základe rozhodnutia jej valného zhromaždenia. Anipri   vynaložení   všetkej   odbornej   starostlivosti   sťažovateľ   okrem   kontroly   občianskehopreukazu   nemal   inú   možnosť   overenia   totožnosti   uvedenej   osoby   vydávajúcej   saza ⬛⬛⬛⬛. V konaní bolo podľa sťažovateľa taktiež preukázané, že osobavydávajúca   sa   za ⬛⬛⬛⬛ disponovala   pravým   občianskym   preukazom.Z odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   z   3.   februára   2010   vyplýva,   že   skutočnosťo nepochybení   pri   vykonaní   kontroly   sťažovateľom   bola   dosvedčená   aj   svedkyňou ⬛⬛⬛⬛, ktorá vzhľadom na svoje pracovné zaradenie v rámci daňovejsprávy bola na vyvodenie takých záverov kompetentná.

Podľa popisu skutku v bode 2 rozsudku najvyššieho súdu zo 16. apríla 2013 malsťažovateľ pri daňovej kontrole oprávnenosti priznania nárokov na vrátenie odpočtu DPHspoločnosti ⬛⬛⬛⬛, porušiť § 9 ods. 3 zákona o správe daní tým, žeprotokol o tejto kontrole z 3. februára 1999 prerokoval s neoprávnenou osobou vydávajúcousa za ⬛⬛⬛⬛, ktorá nebola konateľom ani splnomocneným zástupcom uvedenejspoločnosti.

V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   uviedol,   že   uvedený   záver   súdov   zúčastnenýchna rozhodovaní   v   tejto   veci   nie   je   podľa   neho   v   súlade   s   výsledkami   vykonanéhodokazovania, pretože v predmetnom konaní bolo podľa neho preukázané, že „predmetná správa   daňového   úradu   Nové   Mesto   nad   Váhom   ako   odpoveď   na   dožiadanie   bola upravovaná a svojim obsahom nezodpovedá pôvodnej správe, ale žiaden dôkaz nepreukázal vzťah sťažovateľa k jej autorstvu“, a zároveň bolo preukázané, že kým sa „predmetná správa dostala k rukám sťažovateľa, bola prevzatá a prerozdeľovaná inými pracovníkmi vrátane riaditeľa Daňového úradu Košice IV., čo vyplýva aj z výsluchov svedkov“, a v tejtosúvislosti poukázal aj na závery rozsudku krajského súdu z 3. februára 2010. Vzhľadomna uvedené podľa sťažovateľa nie je zrejmé, na akom základe dospel najvyšší súd k názoru,že   z   uvedeného   skutku   mal   on   profitovať.   V   tejto   súvislosti   navyše   sťažovateľ   taktiežpoukázal na to, že v čase, keď sa mal dopustiť vykonania uvedených skutkov, bol vo funkciidaňového kontrolóra pomerne krátko od absolvovania vysokoškolského štúdia a na jehočinnosť bolo nevyhnutné odborné vedenie jeho nadriadených, ďalej že nemal vo svojejfunkcii možnosť ovplyvniť prideľovanie daňových subjektov na kontrolu a že pri prideľovanídaňových subjektov sa uplatňoval tzv. „písmenkový systém“, ale zavádzal sa do praxe ajsystém „rotujúcich   kontrolórov“,   čo   malo   byť   zárukou   objektivity   vykonania   daňovejkontroly. Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že daňové subjekty mu boli prideľovanénáhodne, a preto akékoľvek závery súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci oúčelovosti   zakladania   obchodných   spoločností   s   konkrétnym   začiatočným   písmenom   vnázve a určením ich sídla sú len nimi vykonštruovanou domnienkou.

Podľa   sťažovateľa   súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   v   predmetnej   veci   taktiežnesprávne vyhodnotili listinný dôkaz preukazujúci splnenie podmienky podľa § 20 ods. 2zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnotyv znení neskorších predpisov (výpisy z bežného účtu ⬛⬛⬛⬛ za november 1998vedeného v ⬛⬛⬛⬛ ), ktorým bolo podľa neho jednoznačne preukázané,že došlo k úhrade celej výšky DPH dodávateľovi.

Podľa sťažovateľa závery najvyššieho súdu uvedené v rozsudku zo 16. apríla 2013,podľa ktorých úmyselne zatajoval skutočný stav veci a do daňových kontrolných protokolovvedome uvádzal nepravdivé skutočnosti, pričom na základe takéhoto konania nadobudolmajetkový   prospech   spolu   s ⬛⬛⬛⬛,   z   priebehu   vykonanéhodokazovania nevyplývajú.

Za nedostatok rozsudku najvyššieho súdu zo 16. apríla 2013 považuje sťažovateľaj to, že v rámci jeho odôvodnenia najvyšší súd neprihliadol na, resp. nevzal do úvahyuznesenie krajského súdu sp. zn. 2 T 109/2009 z 8. decembra 2010, ktorým uvedený súdzrušil rozsudok Okresného súdu Košice II v trestnej veci vedenej proti ⬛⬛⬛⬛.

Podľa sťažovateľa rozsudok najvyššieho súdu zo 16. apríla 2013 nie je v súlades požiadavkami   ústavnosti   aj   z   dôvodu   uloženia   neprimeraného   trestu,   a   to   vzhľadomna okolnosť podmieňujúcu mimoriadne zníženie trestu spočívajúcu v extrémne dlhej dobetrestného konania, ktoré bolo právoplatne skončené až po uplynutí 15 rokov od údajnéhospáchania skutkov.

Sťažovateľ poukázal na dôsledky, ktoré uvedené trestné konanie malo na jeho život,spočívajúce v obmedzení jeho práv, ktoré zasiahlo do každej sféry jeho života, spôsobilostratu   zamestnania,   absolútnu   neistotu   vychádzajúcu   z   dvojnásobného   zrušeniaoslobodzujúceho   rozsudku   v   jeho   veci,   nemožnosť   založenia   si   rodiny,   plánovaniaosobného, ale aj kariérneho rastu, a následne konštatoval, že uvedené dôsledky sú a bolipodľa neho dostačujúcou, prísnou a vážnou sankciou, ktorá de facto znamenala čiastočnéodňatie   slobody.   Uvedené   prieťahy   spôsobené   z   väčšej   časti   súdmi   zúčastnenýmina rozhodovaní v jeho veci mali byť podľa sťažovateľa vzhľadom na ich vážne dôsledkyna jeho život kompenzované pri ukladaní jeho trestu v zodpovedajúcej miere. Sťažovateľuviedol, že v jeho prípade uložený nepodmienečný trest odňatia slobody nesplní jeho účel,a preto je dĺžka jeho trestu zjavne neprimeraná.

Podľa sťažovateľa rozsudok krajského súdu z 11. mája 2012 ani rozsudok najvyššiehosúdu zo 16. apríla 2013 nenapĺňajú znaky spravodlivého rozhodnutia, ktoré sa náležitýmspôsobom   vyjadruje   ku   všetkým   podstatným   okolnostiam   prípadu   a   ktoré   racionálne   aspravodlivo reflektuje na extrémne prieťahy v konaní vo výroku o treste.

Podľa názoru sťažovateľa nie je možné v rámci ochrany právneho   štátu a právana spravodlivý súdny proces prehliadať také podstatné skutočnosti, na aké upozornil v tejtosťažnosti, a ospravedlniť ich iba konštatovaním o ich irelevantnosti, pretože išlo podľa neho„o zásadné medzníky“ v skutkovom deji trestných činov, za ktoré bol sťažovateľ odsúdený,a súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci boli preto povinné sa s nimi vysporiadať inak,ako   iba   konštatovaním,   že   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   neznamená   právona rozhodnutie zodpovedajúce predstavám obvineného.

Sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby odložil vykonateľnosť rozsudku najvyššiehosúdu zo 16. apríla 2013, keďže samotné trestné stíhanie malo na jeho život negatívny dopada výkonom trestu by došlo k nenapraviteľnej dualizácii sankcie už mu uloženej.

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavný súd požiadal, aby vydal nález, v ktoromvysloví, že uznesením najvyššieho súdu zo 17. septembra 2014 a rozsudkom najvyššiehosúdu zo 16. apríla 2013 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   zruší   uvedené   uznesenie   a   rozsudok   a   vec   vrátina ďalšie konanie a zaviaže najvyšší súd uhradiť mu trovy konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súduzo 17. septembra 2014 a rozsudkom najvyššieho súdu zo 16. apríla 2013. Argumentáciasťažovateľa spočíva v tvrdení, podľa ktorého súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho vecirozhodli   nesprávne,   pretože   na   základe   vykonaných   dôkazov   nesprávne   vyhodnotiliskutkový stav v tejto veci (skutočnosti, z ktorých súdy pri uznaní jeho viny vychádzali, niesú   podložené   priamymi   dôkazmi,   skutková   a   právna   situácia   v tejto   veci   nebola   nimidostatočne vyhodnotená, tak aby uviedol rozdiel od hodnotenia v rozsudku krajského súduz 3. februára 2010, v konaní nebolo preukázané, že pri prerokovaní protokolu o vykonaníkontroly jednal s osobami, ktoré neboli oprávnené konať v mene spoločností, v konanínebolo preukázané, že to bol on, ktorý z vykonaných skutkov profitoval). Sťažovateľ taktiežargumentoval, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci nevzali do úvahy, že v časespáchania   skutku   vykonával   danú   činnosť,   t. j.   konal   v   uvedenej   veci   pod   odbornýmdohľadom   nadriadených   a   nemal   žiadne   oprávnenie   ovplyvniť   prideľovanie   daňovýchsubjektov   kontrolórom,   ako   aj   nesprávnym   vyhodnotením   listinného   dôkazu,   ktorýpreukazoval splnenie podmienok o zaplatení DPH dodávateľovi, t. j. že v konaní nebolopreukázané,   že   on   úmyselne   zatajoval   skutočný   stav   veci   a do daňových   kontrolnýchprotokolov vedome uvádzal nepravdivé skutočnosti, čím mu mal vzniknúť spolu s ďalšímspoluobžalovaným majetkový prospech. Nedostatkom uvedených rozhodnutí je napokonpodľa sťažovateľa aj skutočnosť, že sa v nich súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho vecinevyrovnali   s   obhajcom   sťažovateľa   v   konaní   predloženým   uznesením   Krajského   súduv Košiciach sp. zn. 7 To 83/2010 z 8. decembra 2010 (vec týkajúca sa ⬛⬛⬛⬛ ), aaj uloženie   neprimeraného   trestu   sťažovateľovi   s ohľadom na   celkovú   dĺžku   uvedenéhokonania.

K   namietanému   porušeniu   označených   práv   uznesením   najvyššieho   súdu zo 17. septembra 2014

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru preskúmal obsah odôvodnenia uzneseniazo 17. septembra 2014, v ktorom najvyšší súd rozhodoval o dovolaní sťažovateľa protirozsudku najvyššieho súdu zo 16. apríla 2013 a v ktorom tento súd v podstatnom uviedol:«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.)... zistil aj to, že podané dovolania je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por. (§ 382 písm. c) Tr. por.).

Na   vysvetlenie   tohto   záveru   treba   predovšetkým   uviesť,   že   obsah   konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne, t. j. vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 Tr. por. Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale v skutočnosti   obsahuje   argumenty   stojace   mimo   uplatneného   dovolacieho   dôvodu,   ide o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c) Tr. por.

Podľa   ustanovenia   §   371   ods.   1   písm.   i)   Tr.   por.   dovolanie   možno   podať   len, ak rozhodnutie   je   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku,   alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Uvedený dovolací dôvod pripúšťa iba právne námietky vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižších stupňov. Podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní (ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať a meniť) bol subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu   uvedenú   v   osobitnej   časti   Trestného   zákona.   Len   opačný   prípad   (nesprávna subsumpcia)   odôvodňuje   naplnenie   dovolacieho   dôvodu   podľa   §   371   ods.   1   písm.   i) Tr. por.. Správnosť   a   úplnosť   zisteného skutkového   stavu   je teda dovolací   súd   povinný prezumovať.

Namietanie   iných   skutočností,   ako   spochybňovanie   vyhodnotenia   vykonaného dokazovania,   iné   hodnotenie   skutku   (absencia   dôkazov   preukazujúca   vinu   obvinených, chýbajúca vedomosť o prejednaní protokolu o daňovej kontrole s neoprávnenou osobou, systém   prideľovania   daňových   kontrol,   nesprávne   hodnotenie   listinných   dôkazov) predstavuje   namietanie   skutkových   zistení   a   záverov,   čo   vyššie   citované   ustanovenie Trestného poriadku nepripúšťa. Skutkové zistenia (v tomto smere aj hodnotenie vykonaného dokazovania) súdov prvého a druhého stupňa sú pre dovolací súd záväzné a tento nemôže na   nich   nič   meniť.   Dovolanie   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok   neslúži   na   revíziu skutkových   zistení   urobených   súdmi   prvého   a   druhého   stupňa.   Ťažisko   dokazovania   je v konaní pred súdom   prvého   stupňa   a jeho   skutkové   závery   môže   doplňovať,   prípadne korigovať len odvolací súd.

Z obsahu podaných dovolaní je zrejmé, že uplatnený dovolací dôvod je založený na skutkových   výhradách   obvinených.   Podstatou   podaných   dovolaní   je   teda   snaha dosiahnuť,   aby   dovolací   súd   prehodnotil   vykonané   dôkazy   a   na   základe   ich   iného hodnotenia dospel k odlišným skutkovým záverom, než aké urobili prvostupňový a odvolací súd. Obaja   obvinení   v   súvislosti   s   týmto   dovolacím   dôvodom   ďalej   zhodne   namietali aj „neprimeraný a nespravodlivo vysoký trest odňatia slobody, ktorý je v rozpore s účelom trestu vyjadreným v ustanovení § 23 ods. 1 Tr. zák.“. Trest je podľa názoru obvinených neprimerane prísny, a to najmä v súvislosti s rozhodnutím súdu o druhu a výške trestu, v rámci ktorej nebola zohľadnená neprimeraná dĺžka konania ako dôvod aplikácie § 40 Tr. zák. - mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody... moderačné ustanovenie § 40 Tr. zák   o   mimoriadnom   znížení   trestu   odňatia   slobody   je   síce   hmotnoprávne,   ale fakultatívneho   charakteru,   ktoré   sa   svojou   povahou   a   významom   viaže   k   všeobecným hľadiskám stanoveným pre voľbu druhu trestu a jeho výmery v § 23 ods. 1 a 2 Tr. zák. a § 31 ods. 1 Tr. zák. a túto úpravu dopĺňa. Na rozdiel od ustanovení kogentnej povahy, akými   sú   napr.   ustanovenia   §   41,   §   42   Tr.   zák.   o   ukladaní   úhrnného,   spoločného a súhrnného trestu, ktoré sú taktiež hmotnoprávne a viažu sa tiež k rozhodovaniu o treste, ho   nemožno   podriadiť   pod   „nesprávne   použitie   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia“ v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.

Uplatnený   dovolací   dôvod   podľa   371   ods.   1   písm.   i)   Tr.   por.   nie   je   obsahovo naplnený námietkou o neprimeranosti uloženého trestu v dôsledku toho, že nebolo použité ustanovenie § 40 Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody.

Pokiaľ nejde o situáciu, keď výrok o treste nemôže obstáť v dôsledku toho, že je chybný výrok o vine, možno výrok o treste napadnúť z hmotnoprávnej pozície zásadne len prostredníctvom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por.

Vzájomný vzťah dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. i) a písm. h) Tr. por. je taký,   že   prvý   z   nich   je   všeobecným   hmotnoprávnym   dôvodom   a   druhý   špeciálnym hmotnoprávnym dôvodom vzťahujúcim sa k výroku o treste. Z logiky tohto vzťahu potom vyplýva,   že   samotný   výrok   o   treste   okrem   prípadov   nesprávnej   aplikácie   ustanovení kogentnej povahy viažucej sa k rozhodovaniu o treste môže byť napadnutý prostredníctvom nie všeobecného, ale len prostredníctvom špeciálneho dôvodu, ktorý sa viaže k takémuto výroku.

Namietané   nepoužitie   mimoriadneho   zmierňovacieho   ustanovenia   nie   je   otázkou právneho posúdenia skutku, pretože nemá žiaden vzťah k tomu, ako bol kvalifikovaný skutok a nejde ani o nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia, na ktoré sa viaže podanie dovolaní obvinených, pretože nemôže mať žiadny vzťah k výroku o treste za stavu, keď existuje vyššie uvedený dovolací dôvod týkajúci sa trestu.

Nad rámec podaného dovolania je treba dodať, že ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por. nie je naplnený tým, že obvineným nebol uložený trest za použitia § 40 Tr. zák., v dôsledku čoho uložený trest má byť neprimeraný, lebo pokiaľ súd nevyužil moderačné oprávnenie podľa uvedených ustanovení a trest vymeral v rámci nezníženej trestnej   sadzby,   nemožno   tvrdiť,   že   trest   bol   uložený   mimo   trestnú   sadzbu   stanovenú Trestným zákonom za trestný čin, z ktorého boli obvinení uznaní za vinných. Nepoužitie ustanovenia   o   mimoriadnom   znížení   trestu   odňatia   slobody   nezakladá   žiadny   dovolací dôvod (bližšie pozri stanovisko č. 5, Zbierky stanovísk NS a súdov SR 1/2011 ).

Najvyšší súd preto konštatuje, že v dovolaniach nebol splnený dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.

Dovolací súd považuje za potrebné na záver v súvislosti s argumentáciou obvinených týkajúcu sa ich „nedostatočného odôvodnenia súdnych rozhodnutí, ktoré sú arbitrárne“, uviesť, že súčasťou práva na spravodlivý proces je skutočne aj právo obvineného na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Na druhej strane nie je možné uvedené právo vykladať tak, že zaručuje právo obvineného na také rozhodnutie súdu, ktoré zodpovedá jeho predstavám. Napokon aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach uvádza, že uvedené právo nespočíva v tom, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Odpoveď treba dať iba na tie argumenty, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, ktoré zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia; toto sa preskúmava v odvolacom konaní. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie. V   tejto   súvislosti   dovolací   súd   poukazuje   na   to,   že   v   dvojinštančnom   súdnom   konaní rozhodnutia   súdu   prvého   a   druhého   stupňa   tvoria   jednotu,   a   preto   je   nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne a právne závery súdu prvého stupňa.

Z   vyššie   uvedeného   rozboru   vyplýva,   že   v   posudzovanej   veci   podané   dovolania obsahujú argumenty a subjektívne názory stojace mimo uplatnených dovolacích dôvodov, najvyšší súd po preskúmaní veci žiaden z týchto dovolacích dôvodov nezistil.

So zreteľom na to, že v posudzovanej veci neboli splnené podmienky dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., dovolací súd musel dovolania obvinených

a ⬛⬛⬛⬛ podľa § 382 písm. c) Tr. por. odmietnuť.»

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sa   najvyšší   súd   argumentáciou   sťažovateľapredloženou v jeho dovolaní (argumentácia sťažovateľa bola obdobná ako jeho námietkypredložené v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu) vo svojom uznesení zo 17. septembra2014   zaoberal   a   riadne   sa   s   ňou   vo   svojom   rozhodnutí   vysporiadal.   Najvyšší   súdpredovšetkým   zdôraznil,   že   dovolanie   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok   slúžipredovšetkým na nápravu právnych vád právoplatných rozhodnutí a konania, ktoré ichvydaniu   predchádzalo,   avšak   správnosť   a   úplnosť   skutkových   zistení,   resp.   skutkovýchzáverov   v   konaní   o   dovolaní   nemožno   skúmať   a   meniť.   Následne   najvyšší   súd   dospelpodľa názoru ústavnému súdu k správnemu záveru, podľa ktorého argumentácia predloženásťažovateľom v uvedenom konaní bola založená na namietanom nesprávnom vyhodnotenídôkazov, resp. nesprávnom posúdení skutkových okolností danej veci (absencia priamychdôkazov,   nepreukázanie   vedomosti   o   tom,   že   protokol   bol   prerokovaný   s   osobouneoprávnenou konať za spoločnosť, nesprávne vyhodnotenie listinných dôkazov a pod.),a preto v uznesení zo 17. septembra 2014 tento súd správne konštatoval, že v predmetnomkonaní, t. j. v konaní o dovolaní, tieto námietky nemožno považovať za právne relevantné,t. j. za   také,   ktoré   by   boli   spôsobilé   v   rámci   konania   o   dovolaní   vyvolať   nápravunapadnutého právoplatného rozhodnutia.

Ústavný   súd   nezistil žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala   svojvoľný   postupnajvyššieho súdu v predmetnej veci, ktorý by nemal oporu v zákone, a preto uzneseniezo 17.   septembra   2014   nepovažoval   za   zjavne   neodôvodnené   a   ani   za   arbitrárne,   t. j.z ústavného hľadiska neudržateľné a neakceptovateľné, a preto sťažnosť sťažovateľa v tejtočasti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietolz dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K   namietanému   porušeniu   označených   práv   rozsudkom   najvyššieho   súdu zo 16. apríla 2013

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru preskúmal obsah odôvodnenia rozsudkuzo 16. apríla 2013, v ktorom najvyšší súd rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti rozsudkukrajského súdu z 11. mája 2012. Najvyšší súd sa v rozsudku zo 16. apríla 2013 v plnomrozsahu odvolal taktiež na skutkové závery ustálené v rámci prvostupňového rozsudkukrajského   súdu   z   11.   mája   2012.   Obsah   prvostupňového   rozsudku   z   11.   mája   2012bol ústavnému   súdu   známy   z   jeho   predchádzajúcej   činnosti   vo   veci   pod   sp. zn.III. ÚS 407/2014.

Najvyšší súd v rozsudku zo 16. apríla 2013, s ktorého obsahom sa ústavný súdoboznámil a preskúmal ho v podstatnom vo vzťahu k argumentom sťažovateľa, okrem inéhouviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým poukazuje na to, že prvostupňový súd pri novom rozhodovaní o veci dôsledne postupoval v intenciách § 264 ods. 1 Tr. por. tak, ako to vyplýva z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. mája 2011, sp. zn. 4 To 4/2010, ktorým bol zrušený prechádzajúci oslobodzujúci rozsudok. Zákonným spôsobom doplnil dokazovanie v potrebnom rozsahu v zmysle § 2 ods. 5 Tr. por. a vykonané dôkazy vyhodnotil postupom podľa § 2 ods. 6 Tr. por.

Na prvom mieste najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že námietka obžalovaných ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ týkajúca sa práva na obhajobu nie je dôvodná.   Na   hlavnom   pojednávaní   11.   mája   2012   obhajkyňa zastupujúca   oboch   týchto   obžalovaných   sa   ospravedlnila,   zastupujúca   advokátka ⬛⬛⬛⬛ (potvrdzuje   to   substitučné   plnomocenstvo   z   10.   mája   2012 na č. l. 2407) ich obhajobu aj vykonala a prítomný obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ túto skutočnosť nenamietal.

Prvostupňový súd vyhodnotil všetky takto vykonané dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia   založeného   na   starostlivom   uvážení   všetkých   okolností   prípadu   jednotlivo i v ich súhrne. Správne dospel k záveru, že obžalovaní žalované skutky spáchali spôsobom a za okolností, ako sú uvedené vo výrokoch pod bodmi 1/ až 4/ napadnutého rozsudku.... Ani najvyšší súd nemá pochybnosti o tom, že obžalovaní,

, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ sa   dopustili   skutkov   pod   bodmi   1/   -   4/ napadnutého rozsudku. Prvostupňový súd správne poukázal na to, že výpovede svedkýň ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ a   ďalšie,   ako   aj   príslušné   protokoly o daňovej následnej kontrole vo vzťahu k obžalovaným ⬛⬛⬛⬛ a preukazujú,   že   daňová   kontrola   v   predmetných   daňových   subjektoch   bola   vykonaná nezákonne,   protokol   o   daňovej   kontrole   prerokovali   s   neoprávnenými   osobami   a   že pre uznanie   nadmerného   odpočtu   dane   z   pridanej   hodnoty   (ďalej   len   DPH)   neboli predložené všetky zákonom požadované podklady. Podľa vtedy platného zákona o DPH stačilo nesplnenie, čo i len jednej podmienky, podľa ktorého má platiteľ nárok na odpočet DPH, ak sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo, daň na vstupe zaúčtoval, daň zaplatil inému platiteľovi za prijaté zdaniteľné plnenie a platiteľ mal daňový doklad o zaplatení.

Tento záver má oporu v ustanovení § 20 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej   hodnoty   v   znení   platnom   v   čase   uplatneného   nároku   na   odpočet   a   výkonu daňových   kontrol   (august   až   december   1998).   Neúplné   bankové   výpisy,   na   ktoré   sa obžalovaní odvolávajú, sú iba   časťou   účtovnej dokumentácie, v   ktorej nie   sú   doložené zákonom požadované doklady preukazujúce súbežné splnenie všetkých podmienok platiteľa dane z pridanej hodnoty pre uplatnenie nároku na odpočet tejto dane. Navyše správou od lesného závodu a svedeckými výpoveďami, okrem iného aj ⬛⬛⬛⬛ bolo bezpečne preukázané vo vzťahu ku skutkom pod bodmi 4/ - 5/ napadnutého rozsudku, že nákup drevnej hmoty sa neuskutočnil, teda išlo o fiktívny obchod....

Rovnako tak krajský súd správne, v súvislosti so skutkom pod bodom 1/ napadnutého rozsudku poukázal na obsah trestných spisov v trestných veciach vedených na Okresnom súde Košice II pod č. k. 7 T 195/02 a 2 T 109/09 proti obžalovaným a ⬛⬛⬛⬛, alias ⬛⬛⬛⬛, známy aj pod prezývkou, ktorý sa preukazoval občianskym preukazom na meno ⬛⬛⬛⬛, preukazujú úzku spätosť s predmetnou nezákonnou činnosťou obžalovaných ⬛⬛⬛⬛,

a ⬛⬛⬛⬛,   ktorých   dvaja   poslední   sa   zúčastňovali   vyberania   peňazí 7. bankového účtu firmy ⬛⬛⬛⬛ v ⬛⬛⬛⬛ a následne ich   odovzdávali ⬛⬛⬛⬛,   ktorý   nebol   na   takýto   výber   oprávnený,   lebo v obchodnom registri neboli vykonané príslušné zmeny, ktoré by banka akceptovala. Išlo o peniaze, ktoré daňový úrad postupne poukázal ako nadmerný odpočet DPH na účet firmy ⬛⬛⬛⬛ v ⬛⬛⬛⬛, odkiaľ tieto peniaze obžalovaný previedol na iný ním zriadený účet v ⬛⬛⬛⬛, ku ktorému mal ako jediný dispozičné právo. Tým si nepochybne obžalovaní,

a ⬛⬛⬛⬛ vytvorili možnosť ľubovoľne nakladať s financiami, ktoré boli nezákonne vyplatené uvedenej firme. Ide o skutkové zistenia, ktoré v teraz prejednávanej veci súvisia spolu s vecami, ktoré sú prejednávané na inom súde.

V   súvislosti   s   obhajobou   obžalovaného ⬛⬛⬛⬛,   ktorý   tvrdí,   že   proti   nemu neexistuje   žiadny   dôkaz   preukazujúci   jeho   vinu   v   skutku   pod   bodom   1/   napadnutého rozsudku   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uvádza,   že   obžalovaný   zámerne   zamlčal v dovolaní, že zo svedeckej výpovede ⬛⬛⬛⬛ jednoznačne vyplýva, že firmu ⬛⬛⬛⬛ nekúpil,   nevie   o nej   nič,   daňové   priznania   nevypisoval,   nepodpisoval, v obchodnom   registri   nebol   zapísaný   a   obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ nepozná.   Tieto skutočnosti potvrdzujú aj svedecké výpovede ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛. Z protokolu   o   následnej   daňovej   kontrole   a   svedeckých   výpovedí a ⬛⬛⬛⬛ -   pracovníčok,   ktoré   túto   kontrolu   vykonali   je   zrejmé,   že uplatnený nadmerný odpočet nebol uznaný, v obchodnom registri boli v dobe tejto kontroly zapísaní ⬛⬛⬛⬛ a, ktorý ako jediný mal dispozičné právo k účtu firmy ⬛⬛⬛⬛ a všetky výbery z účtu tejto spoločnosti sú podpísané iba ⬛⬛⬛⬛.

Ani   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   nemá   pochybnosti   o   tom,   že   obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ nemal vykonať daňovú kontrolu vo firme ⬛⬛⬛⬛. Prvostupňový súd v napadnutom rozsudku správne poukázal na ustanovenie § 24 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní v znení účinnom v dobe spáchania skutkov, že

v dobe výkonu daňovej kontroly vo firme ⬛⬛⬛⬛ bol zaujatý a ako taký mal byť z tejto kontroly vylúčený a to pre svoj pomer k bývalej manželke

, rodenej, ktorá v tejto spoločnosti v čase kontroly bola spoločníčkou. Z vykonaných dôkazov ku skutkom pod bodmi 1/- 4/ napadnutého rozsudku dôvodne vyplýva aj to, že obžalovaní ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ boli znalí systému práce daňových úradov (abecedný - písmenkový systém) a preto mohli prostredníctvom spoluobžalovaných, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ podnietiť založenie firiem ⬛⬛⬛⬛, a živnosť ⬛⬛⬛⬛, bytom ⬛⬛⬛⬛ tak, aby všetky tieto právnické osoby mali sídlo v obvode pôsobnosti Daňového úradu Košice IV. Niet sporu o tom, že v druhej polovici roka 1998 ako daňoví kontrolóri vykonávali v týchto firmách daňové kontroly   na   oprávnenosť   uplatneného   nadmerného   odpočtu   dane   z   pridanej   hodnoty so záverom, že uplatnený nadmerný odpočet bol zákonný, čo viedlo k vystaveniu platobných príkazov   a   k   vráteniu   DPH   na   účty   spoluobžalovaných,   ktorí   ich   vybrali   a   použili na doposiaľ   nezistený   účel.   Preto   námietka   obžalovaných a ⬛⬛⬛⬛,   že   ohľadne   spôsobu   prideľovania   kontrolovaných   daňových subjektov nemali vedomosť, resp. že o tom rozhodovali ich nadriadení je nevierohodná a je v rozpore s vykonanými dôkaznú a najmä spôsobom a okolnosťami, za ktorých sa dopustili inkriminovanej trestnej činnosti, neobstojí.

Bez akýchkoľvek pochybností vo vzťahu ku skutkom pod bodmi 1/ a 4/ napadnutého rozsudku   tieto   dôkazy   preukazujú   aj   to,   že   firma ⬛⬛⬛⬛ mala   sídlo na ⬛⬛⬛⬛ čo nezodpovedá adrese bydliska obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ a jeho spoločníčky ⬛⬛⬛⬛ (bývalej manželky obž. ⬛⬛⬛⬛ ), ale že na tejto adrese   býva ⬛⬛⬛⬛,   ktorého   trestná   vec   (Okresným   súdom   Košice   II,   sp. zn. 7 T 195/02,   zo   dňa   16.   apríla   2002)   bola   vylúčená   z   trestnej   veci   obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ na   samostatné   konanie.   Pritom   na   Okresnom   súde   Košice   II, sp. zn. 2 T 109/2009, v trestnej vecí obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ svedkyňa

vypovedala, že jej bývalý manžel ⬛⬛⬛⬛ dlhé roky poznal obžalovaného. Manželka obž. M. Maťaša ⬛⬛⬛⬛ bývala na adrese

a zdržiava sa na adrese ⬛⬛⬛⬛, čo je súčasná adresa obžalovaného ⬛⬛⬛⬛. Týmito dôkazmi je tiež preukázané aj to, že osoba vydávajúca sa za ⬛⬛⬛⬛ v skutočnosti je ⬛⬛⬛⬛, ktorý bol zadržaný v Českej republike v roku 2008 a ktorého trestná vec bola tiež vylúčená na samostatné konanie z trestnej veci obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ a spol., kde koná Okresný súd Košice II pod č. k. 2 T 109/2009. Aj podľa najvyššieho súdu tieto skutočnosti potvrdzujú prepojenosť a súčinnosť obžalovaných pri páchaní trestnej činnosti.

Najvyšší   súd   sa   stotožňuje   aj   s   tým,   že   vykonanými   dôkazmi   bolo   bezpečne preukázané tiež to, že ⬛⬛⬛⬛ v mesiaci marec 1999 v súvislosti s podvodným predajom   bytu ⬛⬛⬛⬛ na ⬛⬛⬛⬛ bol   v   realitnej kancelárii odfotografovaný a   jeho fotografia   bola   podrobená znaleckému dokazovaniu, pričom pri tomto predaji použil sfalšovaný občiansky preukaz na meno s rovnakým číslom, aký bol použitý pri prevode obchodných podielov firmy

i pri daňových kontrolách na Daňovom úrade Košice IV, čo bolo potvrdené výpoveďami obžalovaných ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛.

Uvedené   skutočnosti   aj   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   logicky   preukazujú   úzku prepojenosť obžalovaných, čo im umožnilo páchať žalovanú trestnú činnosť. Bez súčinnosti obžalovaného by nedošlo k odčerpaniu peňazí z účtu firmy

, kde boli zaslané daňovým úradom a následne do dispozície obžalovaných a ⬛⬛⬛⬛,   ktorí   mali   tieto   finančné   prostriedky   vydať alias ⬛⬛⬛⬛.   Uvedené   vyvracia   obhajobné   tvrdenie obžalovaného ⬛⬛⬛⬛,   že   žiadny   z   vykonaných   dôkazov   ho   neusvedčoval   a   preto napadnutý rozsudok krajského súdu je arbitrárny. V tejto súvislosti treba poznamenať, že samostatná skutočnosť, že daňový kontrolór ⬛⬛⬛⬛ je prítomný pri výbere peňazí v peňažnom ústave pochádzajúcich z „kontroly DPH“, ktorú osobne vykonal je nezvyčajná   a   svedčí   s   ďalšími   dôkazmi   o   jeho   zainteresovanosti   na   spáchaní   skutku pod bodom 1/ napadnutého rozsudku.

Odvolací súd sa stotožnil aj so skutkovými závermi krajského súdu vyplývajúcimi z vykonaných dôkazov ku skutkom pod bodmi 2/ - 3/ napadnutého rozsudku. Prvostupňový súd v ňom správne a logicky vyvodzuje nezákonnosť v konaní obžalovaných, ktoré premietol do inkriminovaných skutkov. V súlade so stavom veci oprel záver o výpovede svedkov ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ a ďalších, ako aj grafologické posudky vo vzťahu k obžalovanému ⬛⬛⬛⬛ s najväčšou pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou (svedkovia spoznali identitu tohto obžalovaného) preukazujú, že autorom podpisov na sporných dokladoch je práve tento obžalovaný. Z toho dôvodu nebolo potrebné znalecky skúmať doklad totožnosti predložený svedkom, čoho sa domáhali obžalovaní ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, nakoľko bolo nesporne zistené, že osoba vystupujúca pod týmto menom bol obžalovaný ⬛⬛⬛⬛.

Správne je aj zistenie, že písomná správa Daňového úradu Nové Mesto nad Váhom, zaslaná pre potreby Daňového úradu Košice IV na základe dožiadania vo vzťahu k firme ⬛⬛⬛⬛, použitej pri daňovej kontrole nadmerného odpočtu DPH vo firme ⬛⬛⬛⬛, za ktorú vystupoval ⬛⬛⬛⬛ ako bola jednoznačne sfalšovaná v prospech tejto firmy, z čoho následne profitovali obžalovaní ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛.

Niet   pochybností   ani   o   tom,   že   obžalovaní   podvodným   spôsobom   uvedeným   vo výroku o vine napadnutého rozsudku spôsobili škodu tak, ako ju ustálil krajský súd na úkor rozpočtu Slovenskej republiky v zastúpení Daňovým riaditeľstvom Košice. U obžalovaných ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (skutky pod bodmi 1/ - 4/) a (skutky pod bodmi 2/ - 3/) ide o škodu veľkého rozsahu, preto správne postupoval krajský súd, keď ich uznal za vinných z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. v znení zákona č. 248/1994 Z. z. spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák.

Navyše   obžalovaní ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ ako   pracovníci daňového   riaditeľstva   -   daňoví   kontrolóri   pri   spáchaním   skutkov   pod   bodmi   1/   -   4/ napadnutého rozsudku vykonávali svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu, pretože úmyselne   zatajovali   skutočný   stav   veci   a   do   daňových   kontrolných   protokolov   vedome uvádzali nepravdivé skutočnosti, čo malo za následok vyplatenie nadmerných odpočtov DPH neoprávneným daňovým subjektom, z čoho spoločne v značnom rozsahu profitovali a spôsobili tak značné škody. Naplnili tým skutkovú podstatu pokračovacieho trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/, písm. c/ Tr. zák., teda tak, ako týchto obžalovaných uznal súd I. stupňa za vinných, na čo v dostatočnom rozsahu poukázal v dôvodoch napadnutého rozsudku....

Krajský súd pri rozhodovaní o trestoch správne u obžalovaných

a ⬛⬛⬛⬛ prihliadol na všetky zásady vymedzené v ustanovení § 23 ods. 1 a § 31 Tr. zák. v znení zákona č. 248/1994 Z. z. a nasledujúce tak, ako je to uvedené v dôvodoch napadnutého rozsudku. Aj podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky s ohľadom na rozsah spáchanej trestnej činnosti, spôsob jej spáchania a okolnosti, za akých k   tomu   došlo,   treba   na   splnenie   individuálnej   a   generálnej   prevencie   pôsobiť na obžalovaných výkonom nepodmienečných trestov pri výmere, ktorých súd prvého stupňa v súlade so zákonom prihliadol na hodnotenie týchto obžalovaných a na to, že obžalovaní ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ ako daňový kontrolóri nechránili štátne záujmy v daňovej oblasti a aj ich značným pričinením spôsobili Slovenskej republike škodu veľkého rozsahu. Výmera uložených trestov prihliada i na to, že trestné stíhanie trvalo neprimerane dlhú dobu tak, ako to má na zreteli Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení   Protokolu   č.   11   v   článku   6   ods.   1.   Najvyšší   súd   preto   odvolacie   námietky obžalovaných ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ týkajúce sa uložených trestov nepovažoval za dôvodné.

Uložené úhrnné tresty odňatia slobody obžalovaným a ⬛⬛⬛⬛ aj za použitia § 35 ods. 1 Tr. zák., obom zhodne vo výmere 4 rokov so zaradením pre ich výkon do najmiernejšej nápravnovýchovnej skupiny v zmysle § 39a ods. 3 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. zodpovedajú kritériám pre ukladanie druhu a výmery trestu. Na základe uvedeného najvyšší súd odvolania obžalovaných a ⬛⬛⬛⬛ podľa § 256 Tr. por. ako nedôvodné zamietol....

Na základe vyššie uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte tohto rozhodnutia.»

Sťažovateľ vo svojej argumentácii namietal absenciu priamych dôkazov o jeho vine,t. j. o naplnení subjektívnej stránky trestných činov, pre ktoré bol odsúdený. Podľa zisteniaústavného súdu v uvedenej súvislosti najvyšší súd v rozsudku zo 16. apríla 2013 konštatovalúčelové vyhodnotenie vykonaného dokazovania sťažovateľom vyplývajúce zo zamlčaniadôkazov svedčiacich proti nemu a následne odkázal na výpovede konkrétnych svedkov,obsah ktorých potvrdzuje skutkové závery krajského súdu, taktiež na konkrétne listinnédôkazy i dôkazy preukazujúce profitovanie sťažovateľa z trestnej činnosti, resp. vytvoreniesi   možnosti   profitovať   z   trestnej   činnosti,   ďalej   konštatoval,   že   argument   týkajúci   sanemožnosti ovplyvniť spôsob prideľovania daňových subjektov na kontrolu je nevierohodnýs ohľadom na ďalšie v konaní vykonané dôkazy, a taktiež poukázal na viaceré skutočnostisvedčiace   o   prepojenosti   a   súčinnosti   obžalovaných   pri   trestnej   činnosti.   V súvislosti   suloženým trestom najvyšší súd konštatoval,   že prihliadol na rozsah trestnej činnosti, vdôsledku   ktorej   bola   štátu   spôsobená   škoda   veľkého   rozsahu,   spôsob   jej   spáchania,okolnosti, za ktorej ku nej došlo, potrebu individuálnej i generálnej prevencie pôsobiť naobžalovaných,   hodnotenie   jednotlivých   obžalovaných,   ktorí   nechránili   štátne   záujmy   vdaňovej oblasti, ako aj na neprimerane dlhú dobu trestného stíhania vedeného proti nim vtejto   veci,   a   pri   zohľadnení   všetkých   týchto   okolností   dospel   k   záveru,   že   námietkysťažovateľa týkajúce sa uloženého trestu nepovažuje za dôvodné.

Podľa názoru ústavného súdu súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej vecidostatočne   poukázaním   na   konkrétne   v   konaní   vykonané   dôkazy   a   popísaním   ichhodnotenia podložili svoje závery o naplnení tak objektívnej, ako aj subjektívnej stránkytrestného   činu   podvodu   a   trestného   činu   zneužívania   právomoci   verejného   činiteľasťažovateľom. Najvyšší súd sa v rámci odôvodnenia svojho rozsudku zo 16. apríla 2013zaoberal taktiež argumentáciou predloženou sťažovateľom v konaní o odvolaní, uviedol,akými úvahami sa jej pri hodnotení spravoval, a prečo predložené argumenty sťažovateľanepovažoval za relevantné. Samotná nespokojnosť sťažovateľa so závermi najvyššieho súduuvedenými   v   jeho   rozhodnutí   nesvedčí   o   arbitrárnosti   preskúmavaného   rozhodnutia,resp. arbitrárnosti záverov v ňom vyslovených a nemôže byť bez ďalšieho ani dôvodomna vyslovenie porušenia ním označených práv.

S ohľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľav tejto časti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že z predloženejsťažnosti   nevyplýva   nič,   čo   by   svedčilo   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnostizáverov vyvodených najvyšším súdom v rozsudku zo 16. apríla 2013, a teda o porušenízákladného práva na súdnu ochranu sťažovateľa podľa čl. 46 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6dohovoru.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2015