znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 344/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť R., B., B., zastúpenej advokátom JUDr. D. A., V., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   9   Cb/132/2009   a jeho   rozsudkom   zo   7. apríla   2010   v spojení s postupom   Krajského   súdu   v Žiline   v odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 13 Cob/338/2010 a jeho rozsudkom z 10. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2011 doručená sťažnosť R. B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a vlastníckeho práva podľa čl. 20 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cb/132/2009 a jeho rozsudkom zo 7. apríla 2010 v spojení s postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cob/338/2010 a jeho rozsudkom z 10. februára 2011.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol tento „skutkový stav“:

«... R. B. (ďalej len „sťažovateľ“) a P. s. r. o., L. dňa 18. 12. 2007 uzatvorili kúpnu zmluvu predmetom ktorej mala byť predaj a kúpa drevnej hmoty, pozostávajúcej z topoľov. V článku II v bode 2. zmluvy sa dohodlo, že drevná hmota sa nachádza na korení stromov, ktoré tvoria stromové rady, ktoré sú vo vlastníctve predávajúceho a v bode 3. že kupujúci uskutoční   výrub   stromov,   odvoz   drevnej   hmoty   a   vyčistenie   miesta   od   uskutočneného výrubu. Predajná cena sa dohodla v sume 200.000,- Sk a pri podpise zmluvy mala byť zaplatená záloha 100.000,- Sk a zvyšná suma mala byť vyplatená po dokončení výrubu. Podľa čl. IV zmluvy kupujúci mal uskutočniť na vlastné náklady výrub stromov, odvoz drevnej hmoty a vyčistenie miesta, kde sa výrub uskutoční... Zmluva bola uzatvorená v zmysle ust. § 409 a nasl. Obchodného zákonníka.

...   17.   06.   2009   predávajúci (t.   j.   sťažovateľ,   pozn.) podáva   návrh   na   vydanie platobného   rozkazu   na   tom   skutkovom   a   právnom   základe,   že   odporca   dokončil   výrub 31. 03. 2008 t. j. týmto dňom prevzal aj tovar a že týmto dňom zvyšná časť kúpnej ceny bola v zmysle zmluvy aj splatná. Keďže kupujúci v zmysle kúpnej zmluvy po výrube stromov sa dostal do omeškania, predávajúci okrem zvyšku kúpnej ceny účtuje mu aj úrok z omeškania v zmysle § 369 ods. 1 Obchz. vo výške 13,25 % p. a...

Okresný súd Liptovský Mikuláš vydal dňa 8. 7. 2009 vo veci platobný rozkaz sp. zn. 1 Rob/437/2009-10 a zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 3 319,39 € so 14,25 % úrokom z omeškania ročne od 1. 4. 2008 do 31. 12. 2008, s 13,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 3 319,19 € od 1. 1. 2009 do zaplatenia...

Proti platobnému rozkazu podáva odporca odpor, ktorý doručil súdu dňa 28. 07. 2009   na   tom   skutkovom   a   právnom   základe,   nakoľko   žiadnym   spôsobom   navrhovateľ nepreukázal   oprávnenosť   a   odôvodnenosť   jeho   uplatňovanému   nároku   a   síce   uznáva zaplatenie zálohy z kúpnej ceny ale podľa jeho tvrdenia k plneniu predmetu zmluvy nedošlo. Podľa jeho názoru odporca má voči navrhovateľovi pohľadávku...

Okresný súd Liptovský Mikuláš svojim rozsudkom č. k. 9 Cb/132/2009-97 zo dňa 7. 4. 2010 vo veci rozhodol tak, že návrh zamietol a odporcovi priznal aj náhradu trov konania.   Súd   prvého   stupňa   zamietol   náš   návrh   z   dôvodu,   že   na   základe   vykonaného dokazovania   nebolo   preukázané,   že   by   dňa   18.   12.   2007   prípadne   došlo   k   platnému uzavretiu ústnej kúpnej zmluvy, ktorej predmet plnenia by bol riadne určený a písomnú kúpnu zmluvu považuje za absolútne neplatnú, keďže podľa súdu bližšie predmet kúpy v zmluve   nie   je   určený...   Súd   ďalej   uviedol,   že   navrhovateľ   ako   predávajúci   nedodal odporcovi ako kupujúcemu tovar určený, čo do množstva a druhu a ani nepreviedol na neho vlastnícke právo k tovaru...

Proti   tomuto   rozsudku   podali   sme   odvolanie   prostredníctvom   nášho   právneho zástupcu,   v   ktorom   sme   namietali   nesprávne   skutkové   zistenia   a   nesprávne   právne posúdenie   pokiaľ   ide   o   neplatnosť   kúpnej   zmluvy   a   nesprávne   právne   posúdenie a nesprávne   skutkové   zistenia   pokiaľ   ide   o   záver   súdu   v   tom,   že   navrhovateľ   nedodal odporcovi tovar určený čo do množstva, druhu a ani nepreviedol na neho vlastnícke právo... Krajský súd v Žiline ako súd odvolací svojim rozsudkom č. k. 13 Cob/338/2010-131, zo dňa 10. 02. 2011, ktorý nám bol doručený 21. 03. 2011 potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a nás zaviazal na zaplatenie trov odvolacieho konania. Odvolací súd vo všetkom   sa   stotožňuje   so   súdom   prvého   stupňa   a   iba   opisuje   v   odôvodnení   rozsudku argumentáciu   súdu   prvého   stupňa   a   s   našimi   argumentáciami   sa   vôbec   nevysporiadal a nedáva odpovede na relevantné právne otázky. Teda krajský súd sa s odvolacími dôvodmi vysporiadal tým spôsobom, že sa sústredil na tie otázky, na ktoré súd prvého stupňa určitým spôsobom odpovedal, ale naopak opomenul reagovať na tie skutkové a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré síce sme v konaní pred súdom prvého stupňa (a následne v odvolaní) uviedli, avšak z určitých dôvodov ostali mimo pozornosti okresného súdu a neskôr aj krajského súdu....»

3.   Podľa   názoru   sťažovateľky „týmto   svojvoľným   postupom   a   následným arbitrárnym   rozhodnutím   súdov   oboch   stupňov   došlo   vlastne   aj   k   oslabeniu   zákonnej ochrany vlastníckeho práva našej cirkvi“, ako aj k porušeniu základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru).

4.   Sťažovateľka   odvolaciemu   súdu   najmä   vytýka,   že   za   daných   okolností „bolo ústavnou   povinnosťou   odvolacieho   súdu   na   nami   uvedené   žalobné   a   odvolacie argumentácie primeraným a ústavne konformným spôsobom reagovať. Odvolací súd však odôvodnení   napadnutého   rozsudku   nedal   presvedčivú   odpoveď   na   podstatné   otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a nereagoval ani na podstatné odvolacie námietky... Odvolací súd rovnako ako aj súd prvého stupňa vyhodnotil skutkový stav iba jednostranne a vo   veci   urobil   len   formalistický   výklad   zákonných   ustanovení   a   odvolací   súd   našu podstatnú   argumentáciu   právne   ani   neposúdil   ale   sa   uspokojil   s   jednostranným a formalistickým odôvodnením súdu prvého stupňa.

Vychádzajúc z uvedených sme toho názoru, že rozsudkom odvolacieho súdu bolo porušené naše základné právo na súdnu ochranu podľa či. 46 ods. 1 ústavy a naše právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   ako   aj   právo   na   ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ústavy...

Za   týchto   okolností   rozsudok   odvolacieho   súdu   považujeme   za   arbitrárny a svojvoľný, a zároveň vychádzajúc z ustanovení o dovolaní za týchto okolností bolo nám znemožnené sa obrátiť na najvyšší súd.“.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Postupom   Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9 Cb/132/2009 a jeho rozsudkom zo 07. apríla 2010 v spojení s postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cob/338/20lO a jeho rozsudkom z 10. 02. 2011 vo veci o zaplatenie 3.319,39 € bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   jej   právo   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   článku   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd ako aj jej právo na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 Cob/338/2010-131 zo dňa 10. 02. 2011 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania...“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých   prerokovanie   ústavný   súd   nemá   právomoc,   sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

7.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

8. Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie v petite označených práv napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu.

II.A.

K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom a rozhodnutím okresného súdu

9. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti namietanému rozsudku okresného súdu sp. zn. 9 Cb/132/2009 zo 7. apríla 2010 podala riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľky predmetným rozsudkom okresného súdu. Z uvedeného dôvodu sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

II.B.

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu sp. zn. 13 Cob/338/2010 z 10. februára 2011

10. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo... má rovnaký zákonný obsah a ochranu... Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch   ustanovených   zákonom   na inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Podľa   čl. 6 ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

11. Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6 ods.   1   dohovoru.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   k porušeniu   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na nezávislom a nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a rozhodovať o podanom   návrhu   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (II. ÚS 8/01)   vrátane   návrhu o námietke   zaujatosti,   alebo   v prípade   opravných   konaní   by   všeobecný   súd   odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol   o ňom   v spojitosti   s napadnutým   súdnym   rozhodnutím   (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).

12.   V prípade   sťažovateľky   však   nešlo   o odmietnutie   spravodlivosti   majúce   za následok porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych názorov sťažovateľky. Nespokojnosť sťažovateľky s obsahom rozhodnutia krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných   práv   a slobôd   je   daná   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

14. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   v danej   veci   nebola   vylúčená   právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu   právomoci   krajského   súdu   v súvislosti   s jeho   rozhodnutím   sú   zlúčiteľné s označeným článkom ústavy a dohovoru.

15.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   rozsudku   krajského   súdu   dospel k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Krajský súd v podstatnom uviedol:«Krajský   súd   v   Žiline   ako   súd   odvolací   (§   10   ods.   1   O.   s.   p.)   prejednal   vec v medziach ust. § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania ust. § 156 ods. 1, 3 O. s. p. bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 O. s. p.

K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 13Cob/338/2010-127 zo dňa 22. 12. 2010 a doručenie upovedomenia o termíne vyhlásenia rozsudku účastníkom konania prostredníctvom ich právnych zástupcov podľa doručeniek na č. l. 126 spisu s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo   oznámené   na   úradnej   tabuli   súdu   v   lehote   najmenej   5   dní   pred   jeho   vyhlásením v zmysle už   citovaného uznesenia   krajského   súdu,   v   danom   prípade   jeho   vyvesením   na úradnej   tabuli   krajského   súdu   dňa   02.   februára   2011,   na   základe   čoho   boli   splnené podmienky   k   verejnému   vyhláseniu   rozsudku   Krajským   súdom   v   Žiline   bez   nariadenia pojednávania za rešpektovania ust. § 156 ods. 1, 3 O. s. p.

Podľa   §   219   ods.   2   O.   s.   p.,   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Pri   preskúmavaní   napadnutého   rozhodnutia   bolo   základom   aplikovanie   vyššie citovaného zákonného ustanovenia, keď krajský súd sa stotožnil s vysloveným skutkovým a právnym názorom v rozhodnutí okresného. súdu a na správnosť dôvodov rozhodnutia viažucich sa k napadnutému výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá odkazuje s tým, že len na zvýraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia uvádza nasledovné dôvody. K   námietke,   nesprávneho   skutkového   zistenia   a nesprávneho   právneho   posúdenia absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy, stotožňuje sa krajský súd so záverom prvostupňového súdu, ktorý vyhodnotil úkon Kúpnej zmluvy zo dňa 18. 12. 2007 (č. l. 6 spisu) uzavretej medzi účastníkmi sporu ako absolútne neplatný právny úkon v zmysle ust. § 37 ods. 1 Občianskeho   zákonníka.   Zvýrazňuje,   že   kúpna   zmluva   v   zmysle   ust.   §   409   a   nasl. Obchodného zákonníka je dvojstranným hmotnoprávnym úkonom, a ako taký musí spĺňať požiadavky   stanovené   všeobecnou   časťou   Obchodného   zákonníka,   konkrétne   ust.   §   263 ods. 2   Obchodného   zákonníka,   podľa   znenia   ktorého   strany   sa   nemôžu   odchýliť   od základných ustanovení uvedených pre jednotlivé zmluvné typy v tejto časti a od ustanovení, ktoré   ustanovujú   povinnú   písomnú   formu   právneho   úkonu.   Zo   základného   ustanovenia § 409 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že kúpnou zmluvou sa predávajúci zaväzuje dodať kupujúcemu hnuteľnú vec (tovar) určenú jednotlivo alebo čo do množstva a druhu a previesť na neho vlastnícke právo k tejto veci a kupujúci sa zaväzuje zaplatiť kúpnu cenu. Predmetný dvojstranný hmotnoprávny úkon však okrem uvedených základných náležitostí musí spĺňať i požiadavky stanovené všeobecnou časťou Občianskeho zákonníka, menovite ustanovení § 37 a nasl. pre právne úkony ako prejavy vôle účastníkov obchodno-právnych vzťahov, aplikovateľného cez ust. § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka. Právny úkon musí byť okrem iného určitý a zrozumiteľný; inak je neplatný (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Len pri dodržaní predmetnej požiadavky je právny úkon platný, pričom tieto požiadavky sa musia vzťahovať na všetky podstatné náležitosti kúpnej zmluvy v zmysle ust. § 409 a nasl. Obchodného   zákonníka,   a to   prioritne   určenie   predmetu   zmluvy   s uvedením   množstva a druhu (tovar) ako i určenie ceny takto špecifikovaného tovaru k momentu uzavretia tohto dvojstranného právneho úkonu.   Pri požiadavkách kladených na platnosť kúpnej zmluvy z hľadiska   jej   určitosti   okresný   súd   precízne   skúmal   obsah   písomnej   dohody   medzi účastníkmi a vykonal dokazovanie. Stotožňuje sa krajský súd so záverom okresného súdu, že medzi   účastníkmi   sporu   nebol   jednoznačne   a určito   vymedzený   predmet   zmluvy.   Pokiaľ žalobca odvodzoval svoj nárok z písomne uzavretej kúpnej zmluvy a poukazoval na výpis z Lesného   hospodárskeho   plánu,   výpis   z plochovej   tabuľky,   výrez   z porastovej   mapy vypracovaný   národným   lesníckym   centrom   –   Ústav   pre   hospodársku   úpravu   lesov, z ktorého jednoznačne vyplýva, že platnosť Lesného hospodárskeho plánu (LHP) je od roku 2000 do roku 2009, t. z. na desať rokov s tvrdením, že boli podkladom pre uzavretie kúpnej zmluvy, tak krajský súd konštatuje, že z celého znenia dojednaní právneho úkonu kúpnej zmluvy nevyplynul odkaz na lesný hospodársky plán, resp. dojednanie, že neoddeliteľnú prílohu kúpnej zmluvy tvorí lesný hospodársky plán, resp. výpis z plochovej tabuľky, výrez z porastovej   mapy,   ktorý   by   tak   špecifikoval   množstvo   a druh   predmetu   kúpnej   zmluvy. Pristupuje k tomu i osobitná právna úprava, na ktorú odkázal okresný súd vzhľadom na charakter tovaru – drevná hmota, a to konkrétne zákon č. 326/2005 Z. z. o lesoch v znení vyhlášky č. 232/2006 Z. z., § 3 vyhlášky č. 31/1999 Z. z. o lesnej hospodárskej evidencii upravujúca spôsob vykonávania ťažby, zásady vykonávania ťažby. Zvýrazňuje krajský súd, že ani s použitím výkladových pravidiel podľa ust. § 266 Obchodného zákonníka nebolo možné z rokovaní o uzavretí zmluvy produkovaných účastníkmi pred prvostupňovým súdom, vyvodiť jasnosť a určitosť predmetu kúpnej zmluvy, pričom ani následné správanie sa strán túto jasnosť do vymedzenia predmetu nevnieslo. Súhlasí preto krajský súd s vysloveným záverom okresného súdu o neplatnosti právneho úkonu kúpnej zmluvy v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Rovnako súhlasí odvolací súd, že ani samotné vyplatenie zálohy podľa listinného dôkazu, a to príjmového pokladničného dokladu č. 09/2008 vo väzbe na výdavkový pokladničný doklad zo dňa 18. 12. 2007 (č. l. 8 spisu) v deň podpisu zmluvy dňa 18.   12.   2007   neurčitosť   predmetu   zmluvy   sám   osebe   neodstránil.   V tejto   súvislosti poukazuje krajský súd i na znenie ust. § 43 Občianskeho zákonníka, podľa znenia ktorého účastníci sú povinný dbať, aby sa pri úprave zmluvných vzťahov odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov. Práve vada neurčitosti prejavu vôle zmluvných strán vo vymedzení   predmetu   tak   spôsobila   absolútnu   neplatnosť   právneho   úkonu   zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi v zmysle ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Vo   vzťahu   k druhej   odvolacej   námietke   nesprávneho   skutkového   zistenia a nesprávneho právneho posúdenia okresným súdom, ktorý uzavrel, že žalobca nepreukázal dodanie tovaru žalovanému a prevod vlastníckeho práva, súhlasí krajský súd so záverom prvostupňového   súdu   v celom   rozsahu.   Odvolací   súd   dodáva   a poukazuje   na   samotné tvrdenia účastníkov viažuce sa k rokovaniam o uzavretí kúpnej zmluvy a následnej ťažbe drevnej hmoty,   ktorú mal vykonať   žalovaný – kupujúci,   a to rozpor ohľadne vykonanej ťažby, keď zástupca žalobcu uvádzal ako osobu splnomocnenú žalovaným na vykonanie ťažby   p.   P.,   pričom   žalovaný   tvrdil   vo   vzťahu   k osobe   p.   P.   len   jeho   postavenie   ako sprostredkovateľa obchodu, ale vykonanie ťažby touto osobou a dodanie drevnej hmoty, popieral. Svedok Ing. J. L. – odborný lesný hospodár, ktorý na základe zmluvy o dielo uzavretej   so   žalobcom,   vykonával   funkciu   odborného   lesného   hospodára   a v písomnom vyjadrení zo dňa 23. 09. 2009 (č. l. 25 spisu) uviedol, že vykonal vyznačenie rubnej ťažby v JPRL č. 473b na lesnom majetku a zároveň vydal súhlas na vykonanie ťažby č. 1/2008 zo dňa 1. 2. 2008 v rozsahu 410 ks stromov v drevine a v množstve 326m3 topoľ a 4 m3 vŕba. Súhlas bol vydaný na meno D. P., ktorá mala prostredníctvom svojej spoločnosti vykonať ťažbu   dreva   pre   kupujúceho   a to   spoločnosť   P.,   s. r. o.,   pričom   uviedol,   že:   „Na zaevidovanie ťažby dreva som požiadal p. P., manžela p. P.“. Do zápisnice o pojednávaní pred okresným súdom dňa 27. 1. 2010 (č. l. 73-76 spisu) Ing. J. L. po zákonnom poučení podľa § 126 O. s. p. okrem iného uviedol:

... „Ja som sa koncom januára 2008 stretol v B. s pánom farárom, doviedol ma tam p. P. a bol účastný toho rozhovoru. Dozvedel som sa tam, že odporca kúpil drevo na koreni. Ťažbu má vykonať p. P., resp. firma jeho manželky. Tam sme sa potom s navrhovateľom dohodli na uzavretí zmluvy medzi mnou a navrhovateľom o výkone odborného lesného hospodára“. Na otázku samosudkyne, či sa niekedy svedok stretol s odporcom alebo jeho pracovníkom, uviedol:... „Myslím, že nie. Nespomínam si“. Ďalej uviedol:...,,Ja som komunikoval so štatutárom navrhovateľa a p. P.“. Svedok vo svojej výpovedi potvrdil, že vydal potvrdenie, ako je v spise na č. l. 26 a že sa s kupujúcim nestretol. Konštatoval, že nevie, kým bolo drevo navozené, fyzicky pri tom nebol, keďže nebolo jeho povinnosťou byť fyzicky pri výrube a odvoze dreva. Z listinného dôkazu Súhlas na ťažbu dreva zo dňa 16. 1. 2008 s platnosťou do dňa 28. 2. 2008 (č. l. 30 v spojení s č. l. 74 spisu) bolo nepochybné, že ťažbu mal vykonať subjekt D. P. Výpovede svedkov Ing. J. L. a J. K. nepreukázali existenciu zmluvného vzťahu medzi žalovaným a p. P., tvrdeného žalobcom, predmetom ktorého bola ťažba   dreva.   Je   nepochybné,   že   na   to,   aby   mohol   žalovaný   ťažiť,   musel   disponovať písomným súhlasom odborného lesného hospodára v zmysle § 23 ods. 1 zákona č. 326/2005 Z. z. vo väzby na ust. § 412 Obchodného zákonníka, na ktorý poukazoval odvolateľ, pričom takýto súhlas viažuci   sa   k žalovanému   však preukázaný   nebol.   Naopak,   práve žalovaný tvrdenia žalobcu vyvracal i s poukazom na e-mailovú komunikáciu zo dňa 15. 12. 2008 (č. l. 66 spisu) so žalobcom, v ktorom sa sám žalobca vyjadril, že vec s p. P. dá do poriadku, ktorú žalobca nevyvrátil. Sám žalobca nespochybnil skutočnosť, že tovar sa do dispozície žalovaného   nedostal,   keďže   po   uzavretí   kúpnej   zmluvy   komunikoval   len   s p. P.   Pokiaľ v konaní   pred   prvostupňovým   súdom   nebolo   tvrdené   a ani   preukázané   udelené plnomocenstvo žalovaným p. P. v zmysle ust. § 31 Občianskeho zákonníka, nie je možné jeho samotnú prítomnosť pri rokovaní o uzavretí kúpnej zmluvy bez ďalšieho vyhodnocovať v rovine oprávnenia vystupovať v mene žalovaného. Dotvrdzuje to i výpoveď svedka Ing. L., ktorý potvrdil, že práve p. P. sa ústne hlásil, že uskutoční aj zalesnenie na mieste výrubu. Vzhľadom k tomu, že v danom prípade nebolo preukázané konanie p.   P. v zmysle § 31 a nasl. Občianskeho zákonníka, potom nebolo možné ustáliť, že konal v mene žalovaného. V konaní tak žalobcom nebolo preukázané, že dodal a reálne previedol vlastnícke právo k bližšie   neurčenému   vymedzenému   predmetu   kúpnej   zmluvy   na   žalovaného.   Z vyššie uvedených dôvodov bolo potrebné napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vecne správny podľa § 219 ods. 2 O. s. p. s tým, že v podrobnostiach krajský úd na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu odkazuje...»

16.   Predmetné   rozhodnutie   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené   a nevyplýva   z nich   ani   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s názorom   krajského   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade   so   skutkovým   a právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že krajský súd sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľka   v tomto   konaní   dostala   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a majú   oporu vo vykonanom   dokazovaní.   Pretože   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje znaky   svojvôle   a je   dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných   myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

18. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom prípade sú zlúčiteľné so sťažovateľom označenými právami podľa čl. 46 ods.   1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto jej časti ako zjavne neopodstatnenú.

II.C. K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 ústavy

19.   Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05, I. ÚS 310/08)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 (a aj ods. 4) ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   k porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z uvedených   skutočností   a zo   záverov   odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

20. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011