znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 344/2010-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. apríla 2011 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti Ing. F. K., M., zastúpeného advokátkou Mgr. K. B., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 45/2008 a jeho rozsudkom č. k. 12 Co 45/2008-135 z 19. marca 2009 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. F. K. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 12 Co 45/2008-135 z 19. marca 2009   p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 12 Co 45/2008-135 z 19. marca 2009 z r u š u j e   a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd   v Prešove   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. F. K. trovy konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právnej zástupkyne Mgr. K. B. v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 8. marca 2010 doručená sťažnosť Ing.   F. K. (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou   namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 12 Co 45/2008-135 z 19. marca 2009 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Sťažovateľ sa na ústavnom súde domáhal vydania nálezu, ktorým ústavný súd vysloví porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušenia rozsudku krajského súdu a priznania náhrady trov právneho zastúpenia. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 344/2010-13 z 30. septembra 2010 prijal sťažnosť na ďalšie konanie.

3. Účastníci konania ústavnému súdu oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu.

4. Na základe výzvy ústavného súdu podal vo veci krajský súd vyjadrenie sp. zn. Spr. 10170/2010 z 30. novembra 2010, v ktorom uviedol: „... Okresný súd sa priklonil k názoru,   že   samotné   rozhodnutie   o porušení   práva   navrhovateľa   je   dostatočným zadosťučinením   a nie   je   potrebné   už   rozhodovať   o nemajetkovej   ujme   v peniazoch.   Aj odvolací súd je toho názoru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto časti je správne, pretože pri skonštatovaní nesprávneho úradného postupu súdu je navrhovateľovi poskytnuté dostatočné ospravedlnenie za nesprávny postup sudcov, pokiaľ zamedzili navrhovateľovi prístup k informáciám, t. j. prikázali mu vypnúť nahrávacie zariadenie.

Bolo na úvahe súdu, či intenzita zásahu do práv navrhovateľa na informácie bola takého zásahu, že mohla spôsobiť navrhovateľovi takú ujmu v jeho práve, pre ktorú je potrebné navrhovateľa odškodniť aj v peniazoch. Navrhovateľ v tejto veci poukázal na to, že bol dvakrát ponížený konaním sudcov pred protistranou, že si pripadal ako žiak v škole. Ak v súdnych konaniach sa riešili otázky rozvodu manželstva, obnovu predošlého   stavu a nariadenie predbežného opatrenia, tak tieto dva súdne pojednávania mohli byť z hľadiska navrhovateľa   vnímané   s väčším   emotívnym   dopadom.   Pre   navrhovateľa,   ak   bol usmerňovaný sudcom a daný pokyn na výmaz záznamu, resp. nepovolenie záznamu, ešte nevyhnutne   nemuseli   znamenať   tvrdené   poníženie   účastníka   pred   protistranou,   ak z hľadiska súdu a zásahov súdu v priebehu súdneho konania môžu byť chápané ako bežný postup, len pokiaľ sa súdom riadi priebeh súdneho pojednávania. Nesprávny zásah sudcu a zákaz navrhovateľovi vyhotovovať záznam, resp. vymazať tento záznam,   nemuseli byť druhou stranou chápané ako snaha súdu znemožniť navrhovateľa v súdnom konaní, resp. nemali byť prejavom zaujatosti sudcu vo vzťahu k navrhovateľovi.

Odvolací   súd   je   toho   názoru,   že   zásah   do   práv   navrhovateľa   na   prístup k informáciám   nevyžaduje   ešte   ďalšiu   účinnú   a efektívnu   ochranu   jeho   práv   vo   forme náhrady   nemajetkovej   ujmy   finančným   odškodnením,   ale   postačuje   skonštatovanie porušenia   práv   navrhovateľa   ako   forma   ospravedlnenia   v samotnom   výroku   rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa. Krajský súd preto potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti o zamietnutí návrhu na zaplatenie nemajetkovej ujmy.

Preto   okolnosti   uvádzané   navrhovateľom   v ústavnej   sťažnosti   považujeme   za nedôvodné a predmetnú sťažnosť navrhujeme zamietnuť.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

6.   Sťažovateľ   sa   žalobou   podanou   na   Okresnom   súde   Stará   Ľubovňa   (ďalej   len „okresný súd“) potom, čo ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 372/04-29 z 23. februára 2005   zastavil   konanie   o ústavnej   sťažnosti   pre   porušenie   základného   práva   slobodne prijímať a rozširovať informácie   podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru domáhal,   aby   okresný   súd   vyslovil,   že   postupom   Okresného   súdu   Humenné   na pojednávaniach uskutočnených 25. marca 2004 vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C 158/2003 a 16. septembra 2004 vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C 181/2004 došlo k porušeniu jeho práva   slobodne   prijímať   a   rozširovať   informácie,   a to   v dôsledku   toho,   že   mu   počas pojednávaní nebolo umožnené zhotovovať z nich zvukový záznam. Sťažovateľ sa zároveň domáhal, aby Okresnému súdu Humenné bola uložená povinnosť zaplatiť mu nemajetkovú ujmu a   nahradiť   trovy konania.   Okresný súd   rozsudkom   č. k. 5 C 180/2006-101 z 19. februára 2008 vo veci rozhodol tak, že konanie v časti týkajúcej sa veci vedenej pod sp. zn. 9 C 158/2003 zastavil, v časti týkajúcej sa veci vedenej pod sp. zn. 7 C 181/2004 vyslovil porušenie práva sťažovateľa, zamietol jeho návrh na zaplatenie nemajetkovej ujmy a žiadnemu   z účastníkov   nepriznal   náhradu   trov   konania.   Proti   tomuto   rozsudku   podal sťažovateľ   odvolanie   v časti   zamietnutia   návrhu   na   zaplatenie   nemajetkovej   ujmy a nepriznania náhrady trov konania. Predmetom sťažnosti v konaní pred ústavným súdom je namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 12 Co 45/2008 z 19. marca 2009, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu v napadnutej časti   týkajúcej   sa   zamietnutia návrhu   na   zaplatenie   nemajetkovej   ujmy   sťažovateľovi   a   nepriznania   náhrady   trov prvostupňového konania a rovnako mu nepriznal ani náhradu trov odvolacieho konania. Proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť   ústavnému   súdu,   ktorou namietal porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd sťažnosť uznesením č. k. I. ÚS 237/09-20 z 10. septembra 2009 z dôvodu nevyčerpania dovolania ako neprípustnú odmietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 1 Cdo 128/2009 z 27. októbra 2009 dovolanie odmietol. Sťažovateľ podal ústavnému súdu novú ústavnú sťažnosť 8. marca 2010.

7. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), preto ústavný súd primerane k problému používa   aj   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ratione   materiae   aj   právo   na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Ústavný súd k uvedenému uvádza, že v súlade so svojou ustálenou judikatúrou nie je zásadne   oprávnený   ani   povinný   preskúmavať   a posudzovať   skutkové   zistenia   a právne názory všeobecných súdov, ktoré sú základom ich rozhodnutí.

Preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v konaní   pred   ústavným   súdom   má opodstatnenie   len   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   napadnutým rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (I. ÚS   139/02,   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 44/03, IV. ÚS 292/04).

8. Ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že tak okresný súd, ako aj krajský súd vo veci rozhodovali potom, keď ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 372/04-29 z 23. februára 2005 konanie o sťažnosti sťažovateľa pre porušenie práva podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru zastavil a vyslovil, že sťažovateľ má k dispozícii účinný prostriedok nápravy na ochranu ním označených práv postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). Sťažovateľ uvedený prostriedok nápravy využil a ochranu svojich práv si uplatnil na okresnom súde, ktorý vo veci rozhodol rozsudkom, ktorým zastavil konanie v časti, v ktorej bolo postupom Okresného súdu Humenné na verejnom pojednávaní 25. marca 2004 vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C 158/2003 porušené právo sťažovateľa slobodne prijímať a rozširovať informácie pomocou zvukového záznamu s odôvodnením, že v čase od 1. júla 1969 do 1. júla 2004 bol platným a účinným zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo nezákonným úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“), ktorý nepoznal inštitút nemajetkovej ujmy. Ďalej vyslovil, že postupom Okresného súdu Humenné na verejnom pojednávaní 16. septembra 2004 vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C 181/2004 bolo porušené právo sťažovateľa slobodne prijímať a rozširovať informácie pomocou   zvukového záznamu. Okresný   súd zamietol   návrh   na zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 50 000 Sk (1 659,69 €) a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov tohto konania. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom namietal nepriznanie nemajetkovej ujmy a náhrady trov konania. Krajský súd sa v celom rozsahu   stotožnil   so   závermi   okresného   súdu,   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu v napadnutej časti a nepriznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania.

9.   Ústavný   súd   zhodne   so   sťažovateľom   uvádza,   že   za   porušenie   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   treba   považovať   aj   nedostatok   riadneho   a vyčerpávajúceho odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia,   pričom   súčasťou   práva   na   dostatočné   odôvodnenie súdneho rozhodnutia je aj právo účastníkov súdneho konania, aby sa súd vyrovnal s ich argumentmi a návrhmi. Sťažovateľ v odvolaní smerujúcom proti rozsudku okresného súdu v časti   týkajúcej   sa   zamietnutia   návrhu   na   zaplatenie   majetkovej   ujmy   a náhrady   trov konania podrobne uviedol dôvody, pre ktoré ho považuje za nezodpovedajúci skutkovým zisteniam.   Poukázal   predovšetkým   na   genézu   prípadu,   opakované   porušenie   práva   na prijímanie   informácií   tým   istým   súdom,   odôvodnenosť   priznania   náhrady   nemajetkovej ujmy a náhrady trov konania.

10. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu považuje ústavný súd za nedostatočné a   arbitrárne   z   dôvodu,   že   krajský   súd   sa   dôsledne   nevysporiadal   s   argumentáciou sťažovateľa   v časti   odvolania   týkajúcej   sa   nepriznania   náhrady   nemajetkovej   ujmy v konkrétnych   skutkových   okolnostiach   sťažovateľovej   situácie   a pri   posúdení   intenzity zásahu do práva na informácie, ku ktorému došlo postupom súdu. Ústavný súd zhodne so   sťažovateľom   konštatuje,   že   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   pri   uplatnení ustanovenia § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. neposkytuje jasnú odpoveď, ako súd zákonnú formuláciu „dostatočné zadosťučinenie vzhľadom na spôsobenú ujmu“ aplikoval, keďže ide o neurčitý právny pojem, ktorý si vyžaduje aplikáciu a hodnotové naplnenie tohto pojmu s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti prípadu.

Krajský súd vo svojom rozhodnutí neuviedol žiadnu argumentáciu, na základe ktorej by   bolo   možné   zistiť   intenzitu   porušenia   základného   práva   na   informácie,   ktorá   by odôvodňovala konštatovanie porušenia   práva bez priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a nepriznania trov konania za dostatočné. Ústavný súd preto zdôrazňuje, že v rozhodnutí krajského súdu ostal opomenutý najpodstatnejší aspekt celého prípadu, t. j. porušenie základného práva na informácie, jeho intenzita a dôvody na vyslovenie záveru o dostatočnosti   zadosťučinenia   konštatovaním   porušenia   práva   bez priznania   finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania.

11. V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj   zákonná   úprava   platenia   a náhrady   trov   konania   obsiahnutá   najmä   v Občianskom súdnom poriadku (ďalej aj „OSP“) určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Pritom treba dbať na to, aby   nikto   len   z dôvodu,   že   uplatní   svoje   základné   právo   na   súdnu   ochranu,   neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. II. ÚS 56/05).Ústavný súd zdôrazňuje, že rozhodnutiami všeobecných súdov   o trovách   konania možno   zasiahnuť do   základných   práv   a slobôd.   Rozhodnutím   o trovách   konania možno predovšetkým porušiť právo na súdnu ochranu. Ústavný súd už rozhodoval o ústavnosti rozhodnutím o trovách (napr. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, III. ÚS 166/09).

12. Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu a konštatoval, že jeho rozhodnutie týkajúce sa nepriznania náhrady trov konania úspešnému sťažovateľovi je v rozpore so zásadou spravodlivého súdneho konania obsiahnutou v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné   súdy   majú   poskytovať   v občianskom   súdnom   konaní   materiálnu   ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP, obdobne IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04).

Z § 224 ods. 1 OSP vyplýva, že ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.

Táto   zásada   platí   ako   v   konaní   na   prvom   stupni,   tak   aj   v   odvolacom   konaní a neposudzuje sa za každé štádium konania osobitne, ale podľa úspechu vo veci.

Podľa § 142 ods. 3 OSP aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.

Krajský   súd   svoje rozhodnutie   o trovách   konania   odôvodnil   takto: „Krajský   súd potvrdil   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   aj   vo   výroku   o náhrade   trov   prvostupňového konania. Okresný súd správne rozhodol o náhrade trov konania podľa pomeru úspechu účastníkov v súdnom konaní. Navrhovateľ v konaní bol úspešný zhruba v polovici, preto mohol okresný súd s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 2 O. s. p. nepriznať účastníkom náhradu trov konania.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. Neúspešný navrhovateľ nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odporcovi v odvolacom konaní trovy nevznikli, preto odporcovi nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania.“

Predmetom   odvolania   sa   nestal   rozsudok   okresného   súdu   vo   výroku   o zastavení konania v časti, že postupom Okresného súdu Humenné na verejnom pojednávaní 25. marca 2004 vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C 158/2003 bolo porušené právo sťažovateľa slobodne prijímať a rozširovať informácie pomocou zvukového záznamu, a v časti, v ktorej okresný súd vyslovil,   že   postupom   Okresného   súdu   Humenné   na   verejnom pojednávaní 16.   septembra   2004   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   7   C   181/2004   bolo porušené   právo sťažovateľa slobodne prijímať a rozširovať informácie pomocou zvukového záznamu. Oba výroky sa týkajú práva slobodne prijímať a rozširovať informácie, pričom z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že bolo náležite preukázané, že k jeho porušeniu došlo v oboch uvedených prípadoch. O zastavení konania v prvom prípade rozhodol okresný súd podľa § 104 ods. 1 OSP z dôvodu neexistencie vecnej príslušnosti a berúc do úvahy aj skutočnosť, že platná právna úprava v čase porušenia práva sťažovateľa (zákon č. 58/1969 Zb.) nepoznala inštitút nemajetkovej ujmy.

Odvolací   súd   potvrdil   právny   záver   okresného   súdu   vo   výroku   o náhrade   trov prvostupňového   konania   a uviedol,   že   okresný   súd   podľa   pomeru   úspechu   účastníkov v súdnom konaní rozhodol podľa § 142 ods. 2 OSP správne, keď vzhľadom na polovičnú úspešnosť sťažovateľa v konaní mu nepriznal náhradu trov konania. O trovách odvolacieho konania   krajský   súd   rozhodol   podľa   §   224   ods.   1   v spojení   s   §   142   ods.   1   OSP a sťažovateľovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Krajský súd v uvedenom prípade nepostupoval podľa § 142 ods. 3 OSP, neprihliadol na   úspešnosť   sťažovateľa   v konaní   a špecifické   okolnosti   prípadu,   neuznal   oprávnenie sťažovateľa na zaplatenie nemajetkovej ujmy, čo v konečnom dôsledku viedlo k tomu, že po   uplatnení si   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   utrpel   aj majetkovú   ujmu v dôsledku   platenia   trov   konania,   čo   v závere   viedlo   nielen   k znehodnoteniu   úspechu sťažovateľa   (v   striktnom   ponímaní   chápaného   ako   čiastočného)   v predmetnom   súdnom konaní,   ale   predovšetkým týmto   rozhodnutím   o nepriznaní   žiadnych   trov   konania   bolo zasiahnuté aj do jeho majetkovej sféry.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu v časti týkajúcej sa nepriznania nemajetkovej ujmy sťažovateľovi a absencia odôvodnenia rozhodnutia o nepriznaní trov konania je vzhľadom na obsah základného práva podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   z ústavného   hľadiska neakceptovateľné, v dôsledku čoho ústavný súd dospel k záveru, že napadnutými výrokmi rozsudku krajského súdu sp. zn. 12 Co 45/2008 z 19. marca 2009 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

13. Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, rozhodnutie, ktorým bolo porušené základné právo, zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vec môže vrátiť na ďalšie konanie [§ 56 ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde].   V danom   prípade   bolo   v záujme   ochrany základných práv sťažovateľa potrebné nielen napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie, v ktorom krajský súd opätovne rozhodne o odvolaní sťažovateľa. V ďalšom postupe bude krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Krajský súd bude tiež   viazaný   rozhodnutím   o vrátení   veci   na   ďalšie   konanie,   ktoré   je   vykonateľné   jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

14. Ústavný súd napokon podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia v konaní   pred   ústavným   súdom.   Sťažovateľ   si   v sťažnosti   uplatnil   trovy   právneho zastúpenia, ich výšku však nevyčíslil.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   trovách   konania   vychádzal   z   výšky   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov v sume 120,23 € za jeden úkon a dva režijné paušály v sume 7,21 € za jeden režijný paušál. Úhrada trov konania predstavuje celkovú sumu 254,88 €, ktorú je krajský súd povinný zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľa.

15. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2011