znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 344/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. G., R., a M. O., R., zastúpených advokátkou JUDr. M. T., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Rožňava   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4 C 1043/1990   a sp.   zn.   6   C 61/2004,   základného práva na súdnu   a inú   právnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 167/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Š. G. a M. O. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta 2008 doručená sťažnosť Ing. Š. G., R., a M. O., R. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou   JUDr.   M.   T.,   B.,   ktorou   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   C   1043/1990   a sp.   zn.   6 C 61/2004, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 167/2007.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli: „Žalobou zo dňa 29. 10. 1990, podanou - teraz už nebohými právnymi predchodcami následných žalobcov na Okresnom súde Rožňava sme sa ako žalobcovia v prvom rade a piatom rade   domáhali   určenia   vlastníctva   k nehnuteľnostiam   proti piatim   žalovaným. Okresný súd Rožňava svojím rozsudkom sp. zn: 4C 1043/90-55 zo dňa 14. 09. 1992 tento návrh   v   celom   rozsahu   zamietol.   Toto   rozhodnutie   Okresného   súdu   Rožňava   zrušil   na základe podaného odvolania svojím rozhodnutím 14 Co 163/93-85 zo dňa 29. 03. 1994 Krajský súd Košice a vec vrátil Okresnému súdu Rožňava na ďalšie konanie.

Dňa 07. 03. 1995 Okresný súd Rožňava rozsudkom sp. zn.: 4 C 1043/90-137 určil, že nehnuteľnosti   na   parcelách   KN   552/1   a   551/2   vo   výmerách   15771   m2 a   11492   m2 vytvorených podľa identifikácie parciel z parcely č. 427 vedenej vo vložke č. 21 kat. úz. J., patria do dedičstva po nebohom Š. G. v podiele 1/2 a do dedičstva po nebohom J. G. v podiele 1/2. Časť rozsudku, ktorá sa týka parcely KN 551/2 nadobudla právoplatnosť dňa 22. 5. 1995. Proti časti rozsudku, ktorá sa týka parcely KN 552/1, podali žalovaní v prvom a v piatom rade odvolanie. O tomto odvolaní rozhodol Krajský súd Košice uznesením 19 Co 500/95-165 dňa 30. 09. 1996 tak, že zrušil rozsudok vo výroku o určení, že nehnuteľnosť na parcele KN 552/1 patrí do dedičstva po neb. Š. G. v pomere 14 a po neb. J. G. v pomere 14 a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Po   vrátení   veci,   Okresný   súd   v   Rožňave   konal   ďalej   a   rozhodol   rozsudkom 6C/61/2004 zo dňa 11. 07. 2006 a doplňujúcim rozsudkom uvedeného čísla zo dňa 17. 04. 2007 tak, že žalobu zamietol a rozhodol tiež o trovách konaniach. Po podaných odvolaniach proti uvedeným rozsudkom konal vo veci Krajský súd v Košiciach a rozhodol, že napadnutý rozsudok   I.   stupňa   spolu   s   doplňujúcim   rozsudkom   potvrdil   rozsudkom   sp.   zn.: 5Co/l67/2007 zo dňa 07. 05. 2008, ktorý nám bol doručený 18. 06. 2008.“

K namietanému porušeniu označených základných a iných práv postupom okresného súdu   v konaní o žalobe sťažovateľov z 29. októbra 1990 pôvodne vedenom   pod sp.   zn. 4 C 1043/1990 a jeho rozsudkom zo 7. marca 1995 v časti výroku týkajúceho sa „parcely KN 551/2“, ktorý nadobudol právoplatnosť 22. mája 1995, sťažovatelia uviedli:

„Okresný súd v Rožňave svoje rozhodnutie opieral o nepresne identifikované čísla parciel   (znalecký   posudok   obsahovo   a   technicky   nepoužiteľný)   a   namiesto   parciel   KN uviedol   parcelné   čísla   podľa   bývalého   katastra   nehnuteľností,   ktoré   sa   nezhodujú   s platnými číslami KN. Tak došlo k tomu, že Okresný úrad v Rožňave, odbor katastrálny podľa vyneseného rozsudku 4 C 1043/90-137 nevedel a nevie uskutočniť zápis do katastra parcely   č.   551/2   bývalého   katastra   nehnuteľností,   ktorú   súd   určil   do   dedičstva   po nebohých... Napriek tomu, že nám Okresný súd rozsudkom pod sp. zn: 4 C 1043/90-137 zo dňa 07. 03. 1995 priznal vlastnícke právo k nehnuteľnosti na parcele KN 551/2 do dnešného dňa nemôžme   svoje   vlastnícke   právo   využívať.   Aj   napriek   námietke   uplatnenej   počas pojednávania dňa 11. 8. 2005, aby Okresný súd Rožňava opravil číslo parcely a dal do súladu s platným stavom. Okresný súd Rožňava našu námietku ignoroval a do dnešného dňa na námietku nereagoval. Okrem toho nehnuteľnosti, do ktorých spadá aj parcela KN 551/2 boli riešené a práva k nim priznané pre iných občanov obcí P., J., K. P. v rámci uplatnenia reštitučných nárokov Pozemkovým úradom R. na základe zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov v rokoch 1993-1996.“

K namietanému porušeniu označených základných a iných práv postupom okresného súdu v konaní o žalobe sťažovateľov z 29. októbra 1990 vedenom pod sp. zn. 6 C 61/2004 (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn.   4   C   1043/1990)   a jeho   rozsudkom   z   11.   júla   2006 a doplňujúcim rozsudkom zo 17. apríla 2007, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   5   Co   167/2007   a jeho   rozsudkom zo   7.   mája   2008   (ktorým   bol potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn. 6   C   61/2004   z   11.   júla   2006   v spojení s doplňujúcim rozsudkom zo 17. apríla 2007) sťažovatelia uviedli:

„V ďalšom konaní Okresný súd Rožňava vykonal ďalšie dokazovania, ktoré nemali vplyv   na   rozhodnutie   a   vydal   rozhodnutie,   ktorým   žalobu   v   celom   rozsahu   zamietol... Uviedol dva dôvody zamietnutia žaloby a to: ad 1) nedostatočné vymedzenie predmetu sporu v súlade s aktuálnymi údajmi katastra a ad 2) nedobromyseľnosť držby, ktorá je zákonnou   podmienkou   vydržania   na   nadobudnutie   vlastníckeho   práva   k   predmetnej nehnuteľnosti.   Žalobcovia   podali   proti   rozhodnutiu   Okresného   súdu   Rožňava   v   lehote odvolanie na základe § 221 ods. 1 písm. b), d) a f) O. s. p.

Krajský   súd   Košice   rozhodnutie   Okresného   súdu   Rožňava   potvrdil   a   vyjadril   sa k dôvodom podania odvolania žalobcami, ale ako dôvody potvrdenia rozsudku Okresného súdu Rožňava neuviedol žiadne.

Čo   sa   týka   nedostatočného   vymedzenia   predmetu   sporu,   už   v   roku   1994   sme upozornili   na   nedostatky   v   geom.   pláne   vypracovanom   p.   H.   a   vypracovaný   elaborát Geodéziou   P.  ,   ktorý   súd   neprijal   a   ktorý   upresňoval   predmet   sporu.   Odvtedy   bol niekoľkokrát   žalobcom   ad   1)   predkladaný   upresnený   predmet   sporu,   ale   súd   to   riešil vypracovávaním   ďalších   geometrických   plánov,   ktoré   nakoniec   nevzal   v   úvahu. K upresneniu predmetu došlo na nesprávne tvrdenie žalovanej v rade I. listom zo dňa 11. 8. 2005   žalobcom   ad   1).   Dostatočnú   identifikáciu   predmetnej   nehnuteľnosti   dokazujú   aj vypracované znalecké posudky na návrh Okresného súdu Rožňava, ktorých nebolo málo. Čo sa týka vydržania ako jedného zo spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti naším právnym predchodcom, je preukázateľné, že náš právny predchodca   predmetnú   nehnuteľnosť   užíval   dobromyseľne   celých   32   rokov,   dokonca   aj dlhšie...

Preukázali   sme   okolnosti,   z   ktorých   možno   usudzovať   o   dobromyseľnosti   nášho právneho predchodcu,   či   okolnosti   svedčiace   o   poctivosti   právneho   dôvodu nadobudnutia nehnuteľnosti.   Že   sú   tu   pochybnosti,   ešte   neznamená,   že   držba   nie   je dobromyseľná,   pretože v   prípade   pochybností   platí   vyvrátiteľná   právna   domnienka,   že držba je oprávnená, v takom prípade ten, kto popiera dobromyseľnosť držiteľa, má dôkazné bremeno na preukázanie neoprávnenej držby, ktoré žalovaní neuniesli.

K strate bona   fíde   nedošlo,   keďže   sa nášmu právnemu predchodcovi   nestali známe skutočnosti,   ktoré z hľadiska objektívneho posudzovania   museli u neho dôvodne vyvolať pochybnosti o tom, že nehnuteľnosť mu patrí.

Do   31.   12.   1950   vlastnícke   právo   k   nehnuteľnosti   nadobudol   ten,   kto   mal nehnuteľnosť   po dobu   32   rokov   ako   svoju   pokojne   v   držbe,   zákonom   č.   141/1950   Zb. (Občiansky   zákonník)   sa lehota   zmenila   na   10   rokov   oprávnenej   a   nepretržitej   držby. K nadobudnutiu   vlastníctva   došlo v   roku   1925,   ktoré   bolo   neskôr   potvrdené   uzavretím zmluvy,   ktorá   sa   stratila,   ale   Sumárium pre   daňové   účely   z   roku   1927   potvrdzuje vlastníctvo nehnuteľnosti našim právnym predchodcom J. G. Ak považujeme za medzník nadobudnutia   nehnuteľnosti rok   1927,   čo   je   dokázateľné,   napriek   tomu,   že   potom   sa uvádza, že gróf D. A. daroval nehnuteľnosť svojmu zaťovi Ľ. M. o čom, ale náš právny predchodca J. G. nevedel a ani vedieť nemusel, k vydržaniu došlo roku   1959. Dokonca presvedčivo   držbu   potvrdzuje   Dohoda   zo   dňa   10.   04.   1969   uzavretá   medzi   J.   G. spoluvlastníkom nehnuteľnosti a Štátnym majetkom v R., taktiež potvrdenia bývalého MNV v P. zo dňa 11. 10. 1969 a bývalého MNV v J. zo dňa 22 02. 1953. Držba predmetnej nehnuteľnosti našim právnym predchodcom trvala až do 70-tých až 80-tých rokov, kedy bola   neoprávnene   zabratá   pre   rozšírenie   štátnej   cesty   a   výstavby   Podniku   pre rozmnožovanie hydiny, žalovaného ad 1).

Žalovaní   namietali,   že   nehnuteľnosť   musela   podliehať   konfiškácii   podľa   zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy, avšak je to len domnienka a nie je o tom žiaden dôkaz. Krajský súd Košice počas pojednávania nariadil 20. 02. 2008 doplnenie dokazovania zadovážením   úplného   výpisu   z   pozemkovoknižnej   vložky   č.   21   k.   ú.   J. a zistenie,   či došlo   ku   konfiškácii   predmetnej   nehnuteľnosti,   no   odpoveď   od   všetkých dotazovaných bola negatívna.“

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„Právo Ing. Š. G. a M. O. na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom Rožňava vo veci vedenej pod sp. zn.: 4C 1043/90 a pod sp. zn: 6C/61/2004 porušené bolo.

Právo   Ing.   Š.   G.   a M.   O.   na   súdnu   ochranu   -   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky Okresným súdom Rožňava vo veci vedenej pod sp. zn.: 4C 1043/90 a pod sp. zn: 6C/61/2004 a Krajským súdom Košice vo veci vedenej pod sp. zn.: 5Co/l 67/2007 porušené bolo. Právo Ing. Š. G. a M. O. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Rožňava vo veci vedenej pod sp. zn.: 4C 1043/90 a pod sp. zn: 6C/61/2004 a Krajským súdom Košice vo veci vedenej pod sp. zn.: 5Co/167/2007 porušené bolo.

Právo   Ing.   Š.   G.   a M.   O.   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   -   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Krajským súdom Košice vo veci vedenej pod sp. zn.: 5Co/167/2007 porušené bolo.

Priznal nám... primerané finančné zadosťučinenie vo výške 708. 812,- Sk...“

Vo   svojom   návrhu   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   o procesných   otázkach sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd:

1)   Zrušil   rozhodnutie   Okresného   súdu   Rožňava   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.: 6C/61/2004 a Krajského súdu Košice vo veci vedenej pod sp. zn.: 5Co/l67/2007 a vrátil vec na ďalšie konanie.

2) Priznal nám nárok na náhradu trov konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky... “.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby   tento   orgán   (všeobecný   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 16/04, I. ÚS 27/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,   I. ÚS 25/05,   I. ÚS 74/05,   IV. ÚS 55/05,   I. ÚS 158/05,   I. ÚS 213/05, IV. ÚS 288/05).

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

V súlade   so   zásadou   subsidiarity   právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov.

V súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či existujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobca v 1. rade Š. G. spolu so žalobcom v 2. rade J. G. sa domáhali žalobou z 29. októbra 1990 určenia svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam titulom vydržania voči nimi označeným odporcom. Po úmrtí žalobcu v 1.   rade   na   jeho   miesto   do   konania   vstúpili   sťažovatelia   ako   jeho   právni   nástupcovia a rovnako   po   úmrtí   žalobcu   v 2.   rade   na   jeho   miesto   do   konania   vstúpili   jeho   právni nástupcovia. Konanie bolo pôvodne vedené okresným súdom pod sp. zn. 4 C 1043/1990.

Prvýkrát   rozhodol   okresný   súd   vo   veci   rozsudkom   č.   k.   4   C   1043/1990-55 zo 14. septembra 1992, ktorým žalobu zamietol. Predmetný rozsudok okresného súdu bol v odvolacom   konaní   zrušený   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   14   Co   169/1993-80 z 29. marca 1994 a vec bola okresnému súdu vrátená na ďalšie konanie.

Druhýkrát rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 4 C 1043/1990-137 zo 7. marca 1995 (ďalej len „rozsudok zo 7. marca 1995“), ktorým určil, že nehnuteľnosti „parcela KN 552/1“ a „parcela KN 551/2“ patria v jednej polovici do dedičstva po nebohom Š. G. (právnom predchodcovi sťažovateľov, pozn.) a v jednej polovici do dedičstva po nebohom J. G.

Rozsudok okresného súdu zo 7. marca 1995 v časti výroku o určení, že nehnuteľnosť „parcela   KN   551/2“ patrí   v jednej   polovici   do   dedičstva   po   nebohom   Š.   G.   a v jednej polovici do dedičstva po nebohom J. G., sa stal právoplatným 22. mája 1995.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   zo   7.   marca   1995   v časti   výroku   o určení,   že nehnuteľnosť „parcela KN 552/1“ patrí v jednej polovici do dedičstva po nebohom Š. G. a v jednej   polovici   do   dedičstva   po   nebohom   J. G.,   bolo podané odvolanie,   na základe ktorého   ho   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   19   Co   500/1995-165   z 30.   septembra   1996   v uvedenej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ďalšie konanie po vrátení veci bolo okresným súdom vedené pod sp. zn. 6 C 61/2004 a tretíkrát okresný súd rozhodol vo veci o zostávajúcom predmete konania (týkajúceho sa už len „parcely   KN   552/1“) rozsudkom   sp.   zn.   6   C   61/2004   z 11.   júla   2006   v spojení s dopĺňajúcim rozsudkom zo 17. apríla 2007 (ďalej len rozsudok okresného súdu z 11. júla 2006) tak, že žalobu zamietol. Proti rozsudku z 11. júla 2006 podali žalobcovia odvolanie, na základe ktorého ho krajský súd rozsudkom č. k. 5 Co 167/2007-158 zo 7. mája 2008 (ďalej len „rozsudok zo 7. mája 2008“) potvrdil.

Sťažovatelia   v dôvodoch   svojej   sťažnosti   namietali   porušenie   nimi   označených základných a iných práv (čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) postupom okresného súdu v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 4 C 1043/1990 a neskôr pod sp. zn. 6 C 61/2004.

Z obsahu sťažnosti možno ustáliť, že dôvody ich sťažnosti smerujú aj proti rozsudku okresného súdu zo 7. marca 1995 (konanie vedené pod sp. zn. 4 C 1043/1990) v časti jeho výroku   týkajúceho   sa   nehnuteľnosti „parcely   KN 551/2“,   proti   ktorému   bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, ktorý však sťažovatelia nevyužili a rozsudok sa stal v tejto časti právoplatným 22. mája 1995. Dôvody sťažnosti smerujú aj proti rozsudku okresného súdu z 11. júla 2006 (konanie vedené pod sp. zn. 6 C 61/2004), ktorý bol na základe   odvolania   žalobcov   (vrátane   sťažovateľov)   predmetom   preskúmania   krajským súdom v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 167/2007.

Preskúmanie napadnutých postupov v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 4 C 1043/1990 a neskôr pod sp. zn. 6 C 61/2004, ako aj jeho rozsudkov bolo v rámci odvolacieho konania v právomoci krajského súdu, preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu (a tým aj proti jeho rozsudkom) odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   aj   postupom   krajského   súdu   v odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Co 167/2007 a z dôvodov sťažnosti vyplýva, že aj jeho rozsudkom zo 7. mája 2008.

Porušenie   svojich   práv   videli   sťažovatelia   v nesprávnych   skutkových   a právnych záveroch okresného súdu, na základe ktorých okresný súd rozsudkom z 11. júla 2006 ich žalobu   zamietol.   Vo   vzťahu   k postupu   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Co 167/2007 a jeho rozsudku zo 7. mája 2008, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu z 11. júla 2006 namietali, že krajský súd sa „vyjadril... k dôvodom podania odvolania žalobcami, ale ako dôvody potvrdenia rozsudku Okresného súdu Rožňava neuviedol žiadne“.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Ústavný   súd   sa   pri   výkone   svojej   funkcie   podľa   ústavy   zameriava   na   kontrolu zlučiteľnosti   interpretácie   a aplikácie   vnútroštátnych   právnych   predpisov   všeobecnými súdmi   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a slobodách.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá príčinu   doň   zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06). V právomoci ústavného súdu je iba   preskúmanie   právneho   názoru   všeobecného   súdu   z hľadiska   dodržania   ústavných princípov,   čo   však   neznamená   aj   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor všeobecného súdu svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov.

Na posúdenie ústavnosti napadnutého postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 167/2007 a jeho rozsudku zo 7. mája 2008 považoval ústavný súd za podstatné zistiť, či spôsob, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, resp. svoje stanovisko o zákonnosti rozhodnutia okresného súdu je ústavne konformné. Inými slovami, úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či spôsob vyhodnotenia zisteného skutkového stavu a spôsob výkladu   príslušných   zákonných   ustanovení   a aplikovaných   právnych   predpisov,   ktorými krajský   súd   zdôvodnil   svoje   rozhodnutie,   vzhľadom   na   zistený   skutkový   stav,   nie   je svojvoľný   (arbitrárny)   alebo   ústavne   neudržateľný   pre   zjavné   pochybenia   alebo   omyly v posudzovaní obsahu aplikovaných právnych úprav.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd preskúmal rozsudok okresného súdu 11. júla 2006 a podrobne a dôsledne sa vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľov. Krajský súd dospel k záveru, že dôvody, pre ktoré okresný súd zamietol žalobu, nie sú dané, avšak samotný záver okresného súdu o zamietnutí žaloby pre nesplnenie zákonných podmienok nadobudnutia   vlastníctva   k nehnuteľnostiam   vydržaním   je   správny.   Teda   krajský   súd zamietavý výrok rozsudku okresného súdu považoval za správny z iných dôvodov, než ktoré uviedol okresný súd a proti ktorým argumentujú aj sťažovatelia vo svojej sťažnosti, keď uviedol:

«Vzhľadom na začiatok držby u právnych predchodcov žalobcov,   ku ktorej došlo v roku 1925 a so zreteľom na § 566 cit. OZ, koniec vydržacej lehoty mal uplynúť v roku 1957, resp. 1958 (tvrdenie, resp. výklad žalobcov, že ich právni predchodcovia skončili vlastnícku držbu najneskoršie rok po nadobudnutí účinnosti cit. OZ nemá oporu ani v tomto ust., ani v súdnej praxi).

Bolo preto potrebné skúmať, či právni predchodcovia žalobcov boli dobromyseľnými držiteľmi počas celého plynutia vydržacej doby.

Podľa obyčajového práva platného na území terajšej Slovenskej republiky do 31. 12. 1950 nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti bez zapísania do pozemkovej knihy ten, kto nehnuteľnosť po dobu 32 rokov mal ako svoju pokojne v držbe, t. zn. musel ju užívať vo svojom mene a nie v mene iného, ani nie ako nájomník (podľa vtedy platných predpisov), príp. ako požívateľ alebo ako jej užívateľ a vydržanie sa prerušilo, keď sa pozemno-knižný vlastník v súdnom spore úspešne domohol proti držiteľovi vydania nehnuteľnosti, ako aj vtedy,   keď   v priebehu   vydržania   bola   nehnuteľnosť   v pozemkovej   knihe   prepísaná   na základe prevodu na iného, pričom v takomto prípade sa vydržanie neprerušilo, ak nový pozemnoknižný   vlastník   vedel,   že   doba   vydržania   plynie,   alebo   nevedel   o tom,   iba z „hrubej“ nedbanlivosti. Kúpna zmluva uzavretá za skoršej platnosti obyčajového práva na území terajšej Slovenskej republiky mohlo byť základom dobromyseľnosti nadobúdateľa o nadobudnutí nehnuteľnosti (nielen na začiatku, ale aj v ďalšom priebehu držby) len vtedy, ak   mala   všetky   potrebné   obsahové   náležitosti   (dohoda   o predmete   prevodu   a o kúpnej cene). Žalobcovia nepreukázali, že kúpna zmluva na základe, ktorej ich právni predchodca J. G. nadobudol nehnuteľnosti mala všetky potrebné obsahové náležitosti a mohla byť tak základom   jeho   (a   neskôr   jeho   právnych   nástupcov)   dobromyseľnosti   o nadobudnutí nehnuteľnosti a ani neuviedli rozhodujúce skutočnosti, z ktorých by to bolo možné vyvodiť, preto bol urobený záver, že nebola tak splnená základná podmienka vydržania.

Odhliadnuc od uvedeného, aj keby bol právny predchodca žalobcov J. G. pri vstupe do držby dobromyseľný, vydržanie sa prerušilo tým, že – ako už žalobca v 1. rade uviedol v doplnení (č. l. 76 - 77) odvolania – na Ľ. M. bola nehnuteľnosť prepísaná na základe prevodu   vlastníckeho   práva   (uznesenie   z 27.   8.   1930)   v konaní   nebolo   preukázané   (a napokon ani tvrdené),   že Ľ.   M.,   ako nový pozemno-knižný vlastník vedel,   že právnemu predchodcovi žalobcu J. G. plynie doba vydržania, resp., že o tom nevedel iba z „hrubej“ nedbanlivosti, preto by nebola v tomto prípade splnená ďalšie podmienka vydržania a to uplynutie zákonnej vydržacej doby.

Z uvedeného   je   zrejme,   že   súd   vec   nesprávne   právne   posúdil,   pokiaľ   nedostatok dobromyseľnosti, ako jedného zo základných predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním právnym predchodcom žalobcov J. G. a následne ich ďalšími právnymi predchodcami, vyvodil z inej skutočnosti, než odvolací súd, ale ani to nemalo vplyv na vecnú správnosť výroku napadnutého rozsudku.»

Ústavný   súd   pri   preskúmaní rozsudku   krajského   súdu   dospel   k záveru,   že sa primerane vysporiadal s argumentáciou sťažovateľov, správne ustálil skutkový stav veci a relevantné zákonné ustanovenia aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje ich zneniu, účelu ani označeným článkom ústavy. Nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné   tento   rozsudok   označiť   za   nezlučiteľný   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou ustanovenými   princípmi súdneho rozhodovania   (čl.   144 ods.   1 ústavy).

Z uvedeného dôvodu podľa názoru ústavného súdu nejestvuje ani príčinná súvislosť medzi   označenými   právami   sťažovateľov   a postupom   krajského   súdu   pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľmi označených práv. Skutočnosť,   že   sa   sťažovatelia   nestotožňujú   so   závermi   krajského   súdu,   nemôže   viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu a rozhodnutia.

Treba   uviesť,   že   krajský   súd   svoj   právny   záver   náležite   a kompaktne   odôvodnil a sťažovateľmi uvedená argumentácia v ich sťažnosti nebola spôsobilá vyvolať pochybnosť o absencii odôvodnenia alebo o neospravedlniteľnosti a neudržateľnosti tohto odôvodnenia z ústavného hľadiska.

Ústavný súd záverom poznamenáva, že sťažovatelia nenamietali vo svojej sťažnosti porušenie nimi označených práv tým, že by postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 167/2007 a jeho rozsudkom zo 7. mája 2008 došlo k porušeniu ich práv ako účastníkov konať pred súdom porušením zásady dvojinštančnosti konania v dôsledku potvrdenia rozsudku okresného súdu z 11. júla 2006 z iných dôvodov, než aké boli dôvody zamietnutia žaloby okresným súdom. Aj v prípade, ak by takúto námietku pred ústavným súdom uplatnili, treba uviesť, že jej posúdenie ako možného dovolacieho dôvodu by patrilo do právomoci Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rámci dovolacieho konania.

Keďže s ohľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 167/2007 a jeho rozsudok zo 7. mája 2008 nemá žiadnu vecnú súvislosť s tvrdeným porušením označených práv sťažovateľov, odmietol   ich   sťažnosť   v časti   smerujúcej   proti   krajskému   súdu   podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2008