znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 344/06-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a zo sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Mgr. J. D., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. D., DrSc., Advokátska kancelária, B., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 373/2001 za účasti Okresného súdu Bratislava II, takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   Mgr.   J.   D.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 373/2001 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 373/2001 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr. J. D. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 35 000 Sk (slovom tridsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Bratislava II povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II j e   p o v i n n ý   uhradiť Mgr. J. D. trovy právneho zastúpenia v sume 8 574 Sk (slovom osemtisícpäťstosedemdesiatštyri slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu JUDr. J. D., DrSc., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. októbra 2006 doručená sťažnosť Mgr. J. D., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr.   J.   D.,   DrSc.,   Advokátska   kancelária,   B.,   ktorou   namietala   porušenie   svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 373/2001.

Zo   sťažnosti   vyplýva, že   sťažovateľka   predložila 12.   septembra   2001 okresnému súdu   žalobu   o určenie,   či   pracovný   pomer   založený   zmluvou   bol   platne   zmenený jednostranným   prejavom   vôle   nadriadeného   pracovníka   zamestnávateľa   a na   splnenie povinnosti zamestnávateľa podľa § 35 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce. Súčasťou žaloby bol aj návrh na vydanie predbežného opatrenia. Vec je okresným súdom vedená pod sp. zn. 19 C 373/2001.

Okresný   súd   vykonal podľa   tvrdenia   sťažovateľky   prvý   úkon   vo veci   24.   marca 2005, keď uznesením vyzval odporcu na vyjadrenie k návrhu a zároveň vyzval účastníkov konania,   aby   sa   vyjadrili,   či   súhlasia   s rozhodnutím   bez   nariadenia   pojednávania. Vyjadrenie odporcu o tom, že nesúhlasí s rozhodovaním veci bez nariadenia pojednávania bolo   okresnému   súdu   doručené   5.   mája   2005.   Ďalší   úkon   vo   veci   urobil   okresný   súd v decembri 2006, keď uznesením č. k. 19 C 373/2001-45 zo 14. decembra 2005 zamietol návrh sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia. Následne okresný súd vyhotovil 8. februára 2006 poučenie pre účastníka konania o procesných právach a 23. februára 2006 vyhotovil   predvolanie   na   ústne   pojednávanie,   ktoré   sa   malo uskutočniť   6.   apríla   2006, pričom   až   8. marca   2006   požiadal   Okresné   riaditeľstvo   Policajného   zboru   o   zistenie aktuálneho   pobytu   sťažovateľky.   Okresnému   súdu   bolo   22.   marca   2006   doručené potvrdenie   o trvalom   pobyte   sťažovateľky   z Registra   obyvateľov   Slovenskej   republiky v Banskej   Bystrici.   V dôsledku   tohto   postupu   bolo   predvolanie   na   ústne   pojednávanie doručené sťažovateľke až 5. apríla 2006, t. j. menej ako 24 hodín pred nariadeným ústnym pojednávaním. Sťažovateľka v tejto súvislosti požiadala o odročenie pojednávania listom z 5. apríla 2005 (doručeným 6. apríla 2006 tesne pred pojednávaním) z dôvodu porušenia § 115   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   z ktorého   vyplýva,   že predvolanie sa musí doručiť účastníkom konania tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla   najmenej   5   dní   predo   dňom,   keď   sa   má   pojednávanie   konať.   Okresný   súd pojednávanie odročil na 26. september 2006, pričom predvolanie na toto pojednávanie pre sťažovateľku   vyhotovil   až 26. júla 2006.   Okresný   súd   právneho   zástupcu   sťažovateľky o tomto pojednávaní neupovedomil, hoci písomné splnomocnenie na právne zastupovanie bolo do podateľne okresného súdu predložené už 7. apríla 2006.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta aj skutočnosť, že odporca vo vyjadrení k žalobe zo 4. mája 2005 odkázal na 11 príloh, ktoré jej ale okresný súd nedoručil. Najmä z tohto   dôvodu   právny   zástupca   sťažovateľky   požiadal   8.   septembra   2006   okresný   súd o nahliadnutie do   spisu.   Okresný   súd nahliadnutie   do   spisu   umožnil, ale určil   ho až na 20. september   2006.   V tento   deň   okresný   súd   podľa   tvrdenia   sťažovateľky   odmietol vyhotoviť   fotokópie   zo   spisu,   pričom   súdna   tajomníčka   prejavila   vôľu   vyhotoviť požadované fotokópie až 29. septembra 2006. Až po vysvetlení, že vo veci je nariadené pojednávanie na 26. september 2006, prisľúbila pripraviť fotokópie na 25. september 2006. Na   základe   týchto   skutočností   bol   právny   zástupca   sťažovateľky   nútený   navrhnúť okresnému súdu, aby pojednávanie opätovne odročil. Okresný súd odročil pojednávanie na 1. február 2007.

Sťažovateľka sa o zabezpečenie plynulého priebehu konania usilovala aj sťažnosťou na prieťahy v súdnom konaní doručenou okresnému súdu 26. septembra 2006. V odpovedi na túto sťažnosť podpredsedníčka okresného súdu v liste z 10. októbra 2006 uviedla, že vo veci nezistila prieťahy a vyhodnotila sťažnosť ako neopodstatnenú.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci rozhodol takto:

„1.   Základné   právo   Mgr.   J.   D.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov priznané   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   nečinnosťou   Okresného   súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 19C/373/2001-45 porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   II   prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 19 C/373/2001 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr. J. D. priznáva finančné zadosťučinenie 35.000 (tridsaťpäť tisíc) Slovenských korún, ktoré jej je Okresný súd Bratislava II povinný zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia tohto rozhodnutia.

4.   Mgr.   J.   D.   priznáva   náhradu   trov   konania   vo   výške   5.256 (päťtisícdvestopäťdesiatšesť), slovenských korún ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. J. D., DrSc., B., do 15 dní odo dňa vyhlásenia tohto rozhodnutia.“

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a uznesením   č.   k.   I.   ÚS   344/06-16 z 8. novembra   2006   ju   prijal   na   ďalšie   konanie.   Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky a podpredsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na ústnom pojednávaní vo veci. Podpredsedníčku okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľky a JUDr. K. F., poverená výkonom funkcie predsedu okresného súdu (ďalej len „poverená predsedníčka“), ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a poverenej predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade   s   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   upustil   od ústneho   pojednávania,   keďže   od   ústneho   pojednávania   nebolo   možné   očakávať   ďalšie objasnenie veci.

Vyjadrenie poverenej predsedníčky okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 11. januára 2007. Okrem iného sa v ňom uvádza:

„Po   oboznámení   sa   s...   obsahom   predmetného   spisu   som   zistila,   že   od   podania návrhu t. j. od 12. 9. 2001 do 31. 12. 2004 bola vec pridelená Mgr. P., vo veci nebol urobený   žiadny   úkon,   čo   bolo   spôsobené   opakovanou   pracovnou   neschopnosťou   tohto sudcu. Od 01. 01. 2005 bola vec pridelená JUDr. F. Prvý úkon vo veci bol 24. 3. 2005 a vo veci sa konalo plynule, časové úseky medzi jednotlivými úkonmi a nariadením pojednávania sú determinované počtom pridelených vecí sudkyni (808 vecí k 01. 01. 2005).

Svoj podiel na zmarení termínu pojednávania nariadeného na deň 06. 04. 2006 má aj sťažovateľka,   ktorá   neoznámila   súdu,   že   zmenila   svoje   bydlisko   a predvolanie   jej   bolo doručované na adresu, ktorú uviedla v návrhu. Až po zistení jej terajšieho bydliska jej bolo predvolanie opätovne doručené, toto si prevzala v lehote kratšej ako 5 dní na prípravu pojednávania a súd jej požiadavku o odročenie pojednávania akceptoval...

S poukazom   na   uvedené   navrhujem   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky,   aby sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.“

Ústavný súd zaslal vyjadrenie poverenej predsedníčky okresného súdu na zaujatie stanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľky. Stanovisko právneho zástupcu sťažovateľky k jej vyjadreniu   bolo   ústavnému   súdu   doručené   19. januára   2007.   Právny   zástupca sťažovateľky   v   ňom   vyjadril   nesúhlas   s   predmetným   vyjadrením   a   opierajúc   sa o stabilizovanú   judikatúru   ústavného   súdu   zdôraznil,   že „opakovaná   ani   dlhodobá pracovná   neschopnosť   sudcu   nelegitimizuje   taký   postup   súdu,   pri   ktorom   sa   v konaní neuskutoční žiadny úkon počas troch rokov, troch mesiacov a trinásť dní. Dokonca aj vtedy, ak by uvedený prieťah bol jediným zbytočným prieťahom v konaní... Sťažovateľka zároveň pripomína,   že   v okolnostiach   prípadu   prieťah   z dôvodu   práceneschopnosti   sudcu   nie   je jediným zbytočným prieťahom.“.

Podľa   názoru   právneho   zástupcu sťažovateľky   „nielen   v postupe Mgr.   P.,   ale   aj v postupe sudkyne F. sa teda vyskytol postup, ktorý má povahu zbytočných prieťahov“. Tento názor opiera jednak o v sťažnosti popísaný postup okresného súdu pri zisťovaní aktuálneho trvalého pobytu sťažovateľky, ktorý v konečnom dôsledku viedol k odročeniu pojednávania   nariadeného   na   6.   apríl   2006,   ako   aj   o   skutočnosť,   že   o ďalšom   ústnom pojednávaní   nariadenom   na   26.   september   2006   okresný   súd   právneho   zástupcu sťažovateľky nevyrozumel, pričom uplatnenému právu na nahliadnutie do spisu vyhovel „v celom zákonom ustanovenom rozsahu až 25. septembra 2006, a tak čas na prípravu právneho   zástupcu   na   ústne   pojednávanie   zredukoval   na   jeden   deň“, čo   v konečnom dôsledku viedlo k opätovnému odročeniu pojednávania.

Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku zároveň požiadal ústavný súd, aby upravil v bode 4 návrh rozhodnutia (petit) tak, aby priznal sťažovateľke úhradu trov konania v sume 8 574 Sk vzhľadom na ďalší právny úkon vo veci.

Okresný súd predložil ústavnému súdu spis sp. zn. 19 C 373/2001. Ústavný súd ho preskúmal   a   na   tomto   základe   skonštatoval,   že   doterajší   priebeh   namietaného   konania zodpovedá popisu, ktorý uvádza sťažovateľka vo svojej sťažnosti.

Sťažnosť   sťažovateľky   predbežne   prerokoval   a prijal   na   ďalšie   konanie   I.   senát ústavného súdu. Na základe Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok 2007 bola vec pridelená sudcovi Ladislavovi Oroszovi ako sudcovi spravodajcovi, ktorý je členom IV. senátu. Vzhľadom na to, vo veci samej o sťažnosti sťažovateľky rozhodoval IV. senát v zložení, ako je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 373/2001.

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   (III.   ÚS   61/98),   pričom   k vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   dochádza   až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného   súdu   možno   preto   za   konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu účastníka konania považovať také, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: 1.) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2.) správanie účastníka konania a 3.) postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

Pokiaľ   ide   o právnu   zložitosť   veci,   ústavný   súd   skonštatoval,   že   predmetom namietaného konania je pracovnoprávny spor, ktorý tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej agendy okresných súdov, a preto nemožno vec považovať za právne zložitú. Na základe analýzy doterajšieho priebehu konania ústavný súd dospel k záveru, že ani po faktickej stránke nie je vec, ktorá je predmetom konania vedeného pod sp. zn. 19 C 373/2001, zložitá.

V rámci   druhého   kritéria   posudzoval   ústavný   súd   správanie   sťažovateľky   ako účastníčky   konania.   Ústavný   súd   sa   nestotožnil   s názorom   poverenej   predsedníčky okresného súdu, že sťažovateľka má podiel na zmarení termínu pojednávania nariadeného na   6.   marec   2006.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   mohol   okresný   súd   racionálnejšou organizáciou úkonov vykonaných v súvislosti s prípravou tohto pojednávania predísť stavu, keď   bolo   predvolanie   na   toto   pojednávanie   sťažovateľke   doručené   až   deň   pred pojednávaním.   Zároveň   ústavný   súd   vyhodnotil   žiadosť   sťažovateľky   o odročenie pojednávania ako legitímnu ochranu jej procesného práva vyplývajúceho z § 115 ods. 2 OSP.   Rovnako   tak   vyhodnotil   ústavný   súd   aj   postup   sťažovateľky   v súvislosti   s jej žiadosťou o odročenie pojednávania nariadeného na 26. september 2006. Na tomto základe ústavný súd uzavrel, že sťažovateľke nemožno pripísať negatívny podiel na doterajšej dĺžke namietaného konania.

V rámci   posledného   kritéria   ústavný   súd   na   základe   analýzy   spisu   sp.   zn. 19 C 373/2001   a dokumentácie,   ktorú   mal   k dispozícii,   hodnotil   postup   okresného   súdu v namietanom konaní. Na základe zistenia, že okresný súd v období od doručenia žaloby (12. september 2001) až do 24. marca 2005 bez relevantného dôvodu nevykonal vo veci žiadny úkon, ústavný súd skonštatoval, že uvedené obdobie je obdobím, v ktorom došlo k zbytočným   prieťahom   v konaní,   a teda   k   porušovaniu   základného   práva   sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nečinnosťou okresného súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   aj   pochybeniami   okresného   súdu   v súvislosti   s prípravou pojednávania nariadeného na 26. september 2006, keď okresný súd o nariadení ústneho pojednávania   neupovedomil   právneho   zástupcu   sťažovateľky   a následne   nevytvoril   včas a v zákonom   stanovenom   rozsahu   priestor   pre   uplatnenie   práva   sťažovateľky   na nahliadnutie do spisu, hoci si musel byť vedomý, že to môže v konečnom dôsledku viesť k odročeniu nariadeného pojednávania. Ústavný súd sa v tejto súvislosti stotožnil s názorom právneho   zástupcu   sťažovateľa,   podľa   ktorého „Ak   všeobecný   súd   zapríčiní   svojim nesprávnym   konaním,   že   procesné   právo   sa   stane   pre   účastníka   konania   nedostupné a v dôsledku   toho   účastník   konania   požiada   o odročenie   pojednávania,   ide   v konečnom dôsledku o zbytočný prieťah v konaní, za ktorý musí znášať zodpovednosť súd.“.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Namietané konanie nebolo ku dňu vydania tohto nálezu ešte právoplatne skončené, a preto   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 19 C 373/2001 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.   Aj   keď   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby   v konaní   sp. zn. 19 C 373/2001   konal   bez   zbytočných   prieťahov,   nepovažoval   vzhľadom   na   okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné k tomu, aby sa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto považoval za potrebné rozhodnúť aj o žiadosti sťažovateľky priznať jej primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   žiadala,   aby   jej   bolo   priznané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 35 000 Sk   s odôvodnením,   že „...   Sťažovateľka   utrpela   psychickú   ujmu   spočívajúcu v márnosti, nespravodlivosti a krivdy, že v rozhodnom čase nedosiahla spravodlivú ochranu svojich práv a právom chránených záujmov.“.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom, faktickú zložitosť veci, správanie sa sťažovateľky ako účastníčky konania a povahu sporu, ktorý je predmetom namietaného konania ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude primerané okolnostiam prípadu priznať sťažovateľke finančné zadosťučinenie v tej sume, ktorú požaduje, t. j. v sume 35 000 Sk (slovom tridsaťpäťtisíc slovenských korún).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s   jej   právnym zastupovaním advokátom JUDr. J. D., DrSc. v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľka ich   požadovala   uhradiť   v   sume   8 574   Sk   (slovom   osemtisícpäťstosedemdesiatštyri slovenských korún). Vzhľadom na to, že suma požadovaná sťažovateľkou neprekračovala sumu podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, ústavný súd priznal úhradu trov konania sťažovateľke v sume ňou požadovanej. Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2007