znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 343/2014-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júla   2014 predbežne prerokoval sťažnosť A. T., zastúpenej advokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, Symfonická 1496/9, Praha, Česká republika, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl. 6   ods.   1   a čl.   9   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Prešov   sp.   zn.   1 Nt   23/2012   z 25.   januára   2013, uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 Tos 30/2013 z 13. júna 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 5/2014 zo 4. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2014 doručená sťažnosť A.   T. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1 a čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj   „dohovor“)   a   čl.   4   ods.   2   Protokolu   č.   7   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 7“) uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Nt 23/2012 z 25. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“), uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Tos   30/2013   z   13.   júna   2013   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu“) a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 2 Tdo 5/2014 zo 4. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla: „Rozsudkem Polního soudu 10. pěší divize jakožto Vojenského soudu I. stolice Košice ze dne 5. 12. 1945 sp. zn. Ps-891/45 ve znění rozsudku   Nejvyššího   vojenského   soudu   Praha   ze   dne   29.   3.   1946   sp.   zn.   Ps-19/46   byl stěžovatelčin zemřelý manžel A.   T.   uznán vinným zločinem porušení subordinace podlé § 145, § 146:c, § 149 vojenského trestního zákona č. 19/1855 ř. z. a byl odsouzen k trestu zostřeného žaláře v trvání 13 měsíců nepodmíněně. Uvedeného zločinu se měl dopustit tím, že odepřel vykonávat vojenskou službu, a to kvůli svému náboženskému přesvědčení Svědka Jehovova.

Usnesením Okresního soudu Prešov ze dne 17. 4. 2012 č. j. 1Nt/19/2011-88 byla ve věci povolená obnova řízení a shora uvedené rozsudky byly zrušený. Proti tomu však podal stížnost prokurátor.

Usnesením Krajského soudu Trenčín ze dne 19. 7. 2012 č. j. 3Tos/60/2012-98 bylo usnesení Okresního soudu Prešov ze dne 17. 4. 2012 č. j. 1 Nt/19/2011-88 zrušeno a návrh na povolení obnovy řízení byl zamítnut.

Stěžovatelka potom dne 6. 11. 2012 podala nový návrh na povolení obnovy řízení. Návrh   byl   zamítnut   usnesením   Okresního   soudu   Prešov   ze   dne   25.   1.   2013   č.   j. 1 Nt/23/2012-16. Proti tomu podala stěžovatelka stížnost.

Stížnost byla zamítnuta usnesením Krajského soudu Trenčín ze dne 13. 6. 2013 č. k. 2Tos/30/2013-22.   Proti   tomu   podala   stěžovatelka   dovolaní.   Dovolaní   bylo   odmítnuto usnesením Nejvyššího soudu SR ze dne 4. 2. 2014 sp. zn. 2Tdo/5/20l4.“

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta, že najvyšší súd odmietol jej dovolanie ako neprípustné,   a   uznáva,   že   bežne   sa   v konaní   o povolenie   obnovy   konania   dovolanie nepripúšťa,   ale ak   ide   o hrubé porušenie   práva   na   spravodlivý   proces,   práva   na   súdnu ochranu   alebo   práva   na   zákonného   sudcu,   dovolanie   prípustné   je.   V tejto   súvislosti sťažovateľka   poukazuje   na   nálezy   ústavného   súdu   sp.   zn.   II.   ÚS   405/2010,   sp.   zn. III. ÚS 172/2011 a sp. zn. II. ÚS 284/2011.

Sťažovateľka ďalej namieta, že v konaní na okresnom súde bolo porušené jej právo na zákonného sudcu. Sťažovateľka argumentuje tým, že v konaní vedenom na okresnom súde   pod   sp.   zn.   1   Nt   23/2012   („druhé“   rozhodovanie   o povolení   obnovy   konania) rozhodoval ten istý sudca ako v konaní vedenom na tom istom okresnom súde pod sp. zn. 1 Nt 19/2011 („prvé“ rozhodovanie o povolení obnovy konania). Sťažovateľka tvrdí,   že ustanovenie § 397 ods. 2 Trestného poriadku je potrebné vykladať v prospech páchateľa, a to tak, že sa vzťahuje na všetky predošlé konania. V dôsledku toho malo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 listiny a čl. 48 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka tiež tvrdí, že v pôvodnom konaní v rokoch 1945 – 1946 bolo porušené právo jej manžela na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 46 ods. 1 ústavy. Domnieva sa, že takáto podstatná vada v konaní je dôvodom na povolenie obnovy konania podľa čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7.

Sťažovateľka ďalej namieta, že súdy sa vôbec nezaoberali otázkou, ako bola sloboda vyznania   (v   tom   čase   zaručená   v čl.   121   ústavy   z roku   1920)   zaistená   normami   nižšej právnej sily.

Ďalšou   vadou   konania je podľa   sťažovateľky   to,   že sa   vojenské   súdy   pustili   do teologických   výkladov   aj   napriek   tomu,   že   neboli   splnomocnené   na   výklad   Biblie. Skutočnosť,   že   vojenský   súd   vychádzal   z vlastného   výkladu   Biblie   a následne   nebola povolená obnova konania, je sama osebe takou vadou, ktorej následkom je porušenie práv sťažovateľky na spravodlivé konanie a súdnu ochranu.

Sťažovateľka   napokon   tvrdí,   že   v danej   veci   je   potrebné   brať   ohľad   na aktuálnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa porušenia čl. 9 dohovoru. Sťažovateľka upresňuje, že z rozhodnutí ESĽP vyplýva, že perzekúcia za odopretie vojenskej služby z náboženských dôvodov predstavuje porušenie čl. 9 dohovoru, a preto tým, že súdy nepovolili v tejto veci obnovu konania, porušili čl. 9 dohovoru.

Sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   napadnutým   rozhodnutím okresného,   krajského   a najvyššieho   súdu   došlo   k porušeniu   ňou   v petite   sťažnosti označených práv, napadnuté rozhodnutia zrušil a sťažovateľke priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľky   napadnutým   rozhodnutím okresného súdu

Ústavný súd vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu ku všeobecným súdom   vyplývajúceho z čl. 127 ods.   1 ústavy, podľa   ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných   práv   alebo   slobôd   v tých   prípadoch,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd. Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Vzhľadom   na   takto   formulovaný   princíp   subsidiarity   je   v daných   okolnostiach vylúčená   právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľkou uplatnených   námietkach   porušenia   jej   práv   napadnutým   rozhodnutím   okresného   súdu. Sťažovateľka sa mohla domáhať ochrany svojich práv podaním sťažnosti na krajskom súde, v ktorého právomoci bolo posúdiť relevantné skutkové a právne okolnosti prípadu. Túto možnosť sťažovateľka aj reálne využila a napadnuté rozhodnutie okresného súdu už bolo predmetom posúdenia krajským súdom pri rozhodovaní o sťažnosti podanej sťažovateľkou. Ústavný   súd   preto   sťažnosť   v časti,   v ktorej   smerovala   proti   napadnutému   rozhodnutiu okresného súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľky   napadnutým   rozhodnutím krajského súdu a najvyššieho súdu

Ústavný súd na úvod pripomína, že nie je súdom   vyššej   inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Sťažovateľka   namieta,   že   najvyšší   súd   odmietol   jej   dovolanie   ako   neprípustné. V tejto   súvislosti   uznáva,   že   bežne   sa   v konaní   o povolenie   obnovy   konania   dovolanie nepripúšťa,   ale ak   ide   o hrubé porušenie   práva   na   spravodlivý   proces,   práva   na   súdnu ochranu alebo práva na zákonného sudcu, dovolanie prípustné je.

Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že napadnuté uznesenie krajského súdu nepatrí medzi rozhodnutia, proti ktorým je v zmysle § 368 ods. 1 a § 368 ods. 2 Trestného poriadku dovolanie prípustné. Ďalej dodal, že „argumentácia nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky nie je správna“, a že „pokiaľ tento nález vo svojom odôvodnení hovorí o reštriktívnom výklade ustanovenia § 368 ods. 1 Tr. por., hodnotí týmto spôsobom výklad uvedeného ustanovenia Trestného poriadku v znení tohto zákona účinnom pred 1. septembrom   2011“. Najvyšší   súd   ďalej   objasnil: „Po   novelizácii   Trestného   poriadku zákonom číslo 262/2011 Z. z. s účinnosťou od 1. septembra 2011 bola úprava prípustnosti dovolania oproti dovtedajšej, obsiahnutej len v ustanovení § 368 ods. 1 Tr. por., definičné rozšírená o explicitný výpočet ustanovení, proti ktorým možno podať dovolanie, uvedený v odseku   2   rovnakého   ustanovenia.   Nejde   teda   už   o   otázku   interpretácie,   ale   o   otázku akceptácie obsahovo jasného ustanovenia zákona dovolacím súdom (tak ako to najvyšší súd už uviedol aj vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí - uznesenie z 19. marca 2013, sp. zn. 2 Tdo 12/2013).“

Ústavný súd vzhľadom na uvedené konštatuje, že najvyšší súd svoj právny záver o neprípustnosti   dovolania   primerane   odôvodnil,   preto   nie   je   zjavne   neodôvodnený   ani arbitrárny.   K   predmetnému   právnemu   záveru   možno   dospieť   aplikáciou   a   výkladom príslušného ustanovenia Trestného poriadku. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju   judikatúru,   v   ktorej   konštatoval,   že   postup   súdneho   orgánu,   ktorý   koná   v   súlade s procesnoprávnymi   a   hmotnoprávnymi   predpismi   konania   v   občianskoprávnej   alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad príslušného ustanovenia Trestného poriadku najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje. Ústavný súd preto konštatuje, že táto časť sťažnosti sťažovateľky musí byť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka ďalej namieta, že v konaní na okresnom súde bolo porušené jej právo na   zákonného   sudcu.   Sťažovateľka   tvrdí,   že   v konaní   vedenom   na   okresnom   súde   pod sp. zn. 1 Nt 23/2012 („druhé“ rozhodovanie o povolení obnovy konania) rozhodoval ten istý sudca ako v konaní vedenom na tom istom okresnom súde pod sp. zn. 1 Nt 19/2011 („prvé“ rozhodovanie   o povolení   obnovy   konania).   Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   ustanovenie § 397 ods. 2 Trestného priadku, podľa ktorého o návrhu na povolenie obnovy konania, ktoré sa   skončilo   právoplatným   rozhodnutím   súdu,   rozhoduje   iný   samosudca   alebo iný   senát súdu, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni, je potrebné vykladať v prospech páchateľa, a to tak, že sa vzťahuje na všetky predošlé konania.

Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva: „Podľa uvedeného ustanovenia (podľa § 397 Trestného poriadku, pozn.) vylúčeným z rozhodovania je iba samosudca alebo senát,   ktorý   vo   veci   rozhodol   v   prvom   stupni   a   toto   právoplatné   rozhodnutie   súdu   je napádané návrhom na povolenie obnovy konania.“

Ústavný súd vo vzťahu na uvedené konštatuje, že záver krajského súdu nie je zjavne neodôvodnený   ani   arbitrárny,   a teda   je   ústavne   udržateľný.   V tomto   bode   musí   preto ústavný súd túto časť sťažnosti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľka ďalej namieta, že súdy sa vôbec nezaoberali otázkou, ako bola sloboda vyznania   (v   tom   čase   zaručená   v čl.   121   ústavy   z roku   1920)   zaistená   normami   nižšej právnej sily.

Ako   už   ústavný   súd   uviedol,   krajský   súd   preskúmal   napadnuté   rozhodnutie okresného súdu a správne dospel k záveru, že v prípade sťažovateľky nebol daný dôvod obnovy konania. Pokiaľ v rámci tejto svojej námietky sťažovateľka poukazuje na „obdobné pochybení,   jaké   napravil   Krajský   soud   Trenčín   usnesením   ze   dne   6.   8.   2012   č.   j. 23Tos/57/2012-141   ve   věci   J.   M.“,   okresný   súd   i krajský   súd   vo   svojich   napadnutých rozhodnutiach   konštatovali,   že   z danej   veci   nevyplýva   žiadna   podobnosť   s vecou odsúdeného   A.   T.   Preto   aj   táto   časť   sťažnosti   musí   byť   odmietnutá   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľka   napokon   tvrdí,   že   v danej   veci   je   potrebné   brať   ohľad   na aktuálnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa porušenia čl. 9 dohovoru. Sťažovateľka ďalej uviedla, že ESĽP rozhodol, že perzekúcia za odopretie vojenskej služby z náboženských dôvodov predstavuje porušenie čl. 9 dohovoru, a preto tým, že súdy nepovolili v tejto veci obnovu konania, porušili čl. 9 dohovoru.

Ústavný súd aj v iných podobných prípadoch vo vzťahu k slobode svedomia uviedol, že relevantná časť práva platného v čase rozhodovania o vine a treste nevykazuje ani podľa vtedy platných medzinárodných štandardov znaky neznesiteľnej nespravodlivosti, ktoré by súdy dnes mohli a museli zohľadniť, a to aj s poukazom na to, že v tom čase ani všetky členské štáty Rady Európy neumožňovali vykonať namiesto vojenskej služby civilnú službu (napr. Švajčiarsko) a trestnoprávny postih za nenastúpenie vojenskej služby bol zavedený aj v týchto krajinách (pozri napr. III. ÚS 165/05, III. ÚS 350/2012, III. ÚS 261/2012). Aj táto časť sťažnosti preto musí byť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky v tejto veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014