znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 343/2013-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť I. Č., K., zastúpenej advokátkou JUDr. M. H., K., ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 19, čl. 35, čl. 36 a čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co 163/2012 z 30. októbra 2012 a rozsudkom Okresného súdu Košice – okolie sp. zn. 18 C 130/2011 z 15. marca 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. Č. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2013 doručená sťažnosť I. Č. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), bližšie nešpecifikovaného základného práva zaručeného čl. 19 ústavy, bližšie nešpecifikovaného   základného   práva   zaručeného   čl.   35   ústavy,   základného   práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní podľa čl. 36 písm. b) ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 163/2012 z 30. októbra 2012 (ďalej len,,rozsudok   krajského   súdu“)   a   rozsudkom   Okresného   súdu   Košice   –   okolie   (ďalej   len „okresný súd“) sp. zn. 18 C 130/2011 z 15. marca 2012 (ďalej len,,rozsudok okresného súdu“).

2.   Zo   sťažovateľkou   podanej   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   okresný   súd napadnutým rozsudkom zamietol jej žalobu o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru z 23. marca 2011, o určenie, že jej pracovný pomer u žalovanej obce B. (ďalej len  ,,žalovaná“)   naďalej   trvá,   a   o   náhradu   mzdy.   Zároveň   ju   okresný   súd   napadnutým rozsudkom zaviazal nahradiť žalovanej trovy konania. Na odvolanie sťažovateľky krajský súd rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou potvrdil rozsudok okresného súdu a zaviazal ju nahradiť žalovanej trovy odvolacieho konania. Sťažovateľka v sťažnosti v podstatnom uviedla, že ako učiteľke v materskej škole jej bola daná výpoveď z dôvodu opakovaného menej závažného porušenia pracovnej disciplíny, ku ktorému podľa názoru zamestnávateľa došlo   v   siedmich   bodoch   (prípadoch).   Sťažovateľka   následne   popísala   tak   dôvody jej prepustenia,   ako   aj   jej   stanovisko   k   nim.   Okresný   súd   a   následne   aj   krajský   súd skonštatovali   dôvodnosť   jej   prepustenia   v   troch   prípadoch   obsiahnutých   vo   výpovedi z pracovného pomeru, ku ktorým sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«... k bodu 2: osobne zaútočila na riaditeľku materskej školy, keď jej dňa 12. 10. 2010 o 14.15 hod. na jej otázku odpovedala: „Vás je prd po tom, čo som ja na obecnom úrade   robila“.   Podľa   názoru   sťažovateľa   sa   nejedná   o   porušenie   pracovnej   disciplíny v tomto   prípade,   v   žiadnom   prípade   jej   túto   vetu   nepovedala   pred   deťmi,   a   v   spálni, ale na chodbe, kde sa nachádza kniha dochádzky a mimo jej pracovného času. Nejednalo sa teda   konverzáciu   s   nadriadenou,   v   rámci   pracovnoprávneho   vzťahu,   ale   súkromný rozhovor a interpersonálny konflikt so sťažovateľovi známou osobou v čase pracovného voľna na mieste, kde to nemohol nikto iný počuť a najmä nie deti, ktorý teda nemohol byť porušením   pracovnej   disciplíny   ani   nijako   ovplyvniť   pracovný   výkon   sťažovateľa.   Toto potvrdila   aj   samotná   svedkyňa   L.   –   dotknutá   nadriadená,   ktorá   sama   vypovedala, že vyjadrenie   sťažovateľa   nikto   nepočul.   Ak   osoba,   ktorá   sama   iniciovala   upozornenie na porušenie   pracovnej   disciplíny,   potvrdila,   že   môj   výrok   deti   nepočuli,   možno   túto výpoveď považovať za dôveryhodnú.

k bodu 3: dňa 15. 10. 2010 v rozpore so správaním pedagóga na pracovisku počas olovrantu použila nevhodnú vetu na dieťa, kedy ho osočila slovami: „ješ ako prasa“. v   tomto   prípade   sa   takisto   nejedná   o   porušenie   pracovnej   disciplíny,   nakoľko sa jedná o verbálnu metódu slovného dohovoru – pokarhania, čo je legálne a v súlade so zákonom.   Je   to   prostriedok   výchovy,   ktorý   sa   v   dnešnej   spoločnosti   bežne   používa. Nejedná sa o dehonestujúce ani urážlivé spojenie, jedná sa len o výchovu prirovnaním, pričom všetky slová z tohto prirovnania sú v spoločnosti bežne známe a nie sú urážlivé... k bodu 5: dňa 7. 2. 2011 poslala deti v rámci hygieny po dvoch – troch na jednu toaletu, čo je v hrubom rozpore s etikou a pracovnými postupmi, nakoľko jej povinnosťou bolo dbať na dodržiavanie hygienických predpisov a viesť deti k správnym hygienickým návykom.

Sťažovateľ sa nemôže stotožniť so záverom konajúceho súdu, že sa jedná o porušenie pracovnej   disciplíny,   nakoľko   vôbec   nebolo   preukázané,   že   sa   skutok   stal.   Nevyplýva to z nijakej svedeckej výpovede, nepotvrdila to ani svedkyňa V. Vyplýva to len z výpovede svedkyne L., ktorá je jednoznačne zaujatá a dopúšťala sa diskriminačného správania voči sťažovateľovi. Takého skutku, ktorý sa sťažovateľovi kladie za vinu sa nikdy nedopustila... Sťažovateľ sa teda nemôže stotožniť s rozhodnutím prvostupňového a odvolacieho súdu a má za to, že tieto arbitrárnym spôsobom zasiahli do jeho základných práv a slobôd, nakoľko ho bezprecedentne a bez adekvátneho dôvodu pripravili o zdroj obživy bez toho, aby to malo oporu v zákone.

Sťažovateľ   sa   nedopustil   porušenia   pracovnej   disciplíny,   ktoré   by   mohlo   mať za následok skončenie jeho pracovného pomeru.»

3. K tvrdenému zásahu do jej označených práv sťažovateľka uviedla:«Podľa   názoru   sťažovateľa   Krajský   súd...   a   Okresný   súd...   svojim   postupom a rozhodnutím porušili jeho základné právo na súdnu ochranu upravené v článku 46 ods. 1 ústavy, čl. 19, čl. 35 a čl. 36 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Opierajúc sa o vyššie citované právne názory Ústavného súdu... a Súdu pre ľudské práva, dotýkajúce sa porušovania čl. 46 ods. 1 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno na základe   doposiaľ   uvedeného,   podľa   názoru   sťažovateľa   konštatovať,   že   skutkové a právne   názory   o   ktoré   porušovateľ   oprel   svoje   rozhodnutie,   nemožno   z   ústavného hľadiska   považovať   za   udržateľné   a   ospravedlniteľné,   keďže   rozhodnutím   a   postupom porušovateľa došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní.

Sťažovateľove základné práva a slobody zakotvené v čl. 19 boli porušené a to najmä v tom, že bola poškodená jeho osobná česť, bola znevážená tridsaťročná učiteľská prax doteraz bez akýchkoľvek výtiek (k „porušeniam pracovnej disciplíny“ začalo dochádzať až po nástupe novej riaditeľky na pracovisko), nebude sa môcť zamestnať ako učiteľka, čím bola znehodnotená jeho pozícia na trhu práce. Takisto bolo v obci nezvratné poškodené dobré meno sťažovateľa...

Toto   právo   sťažovateľa   bol   taktiež   porušené,   zo   zamestnania   bol   prepustený svojvoľne, bez dôvodu a od nástupu novej riaditeľky bol v zamestnaní diskriminovaný – tzv. mobing, čoho dôkazom je to, že za 30 predtým na prácu sťažovateľa nijaké ponosy neboli.»

4. V petite sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom rozhodol tak, že rozsudkami krajského súdu a okresného súdu došlo k porušeniu jej označených práv, zároveň žiadala, aby ústavný súd zrušil rozsudky krajského súdu a okresného súdu, vrátil vec na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov konania pred ústavným súdom. Zároveň požadovala priznať aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, čo odôvodnila nemajetkovou   ujmou   spočívajúcou ,,... najmä   v   raste   presvedčenia,   že   v   Slovenskej republike nie sú vytvorené podmienky na spravodlivé súdne konanie, ktoré umožňuje reálnu ochranu ústavou garantovaných práv fyzických a právnických osôb, taktiež bola poškodená jeho osobná česť, bola znevážená tridsaťročná učiteľská prax, nebude sa môcť zamestnať ako učiteľ, čím bola znehodnotená jeho pozícia na trhu práce. Takisto bolo v obci nezvratne poškodené jeho dobré meno.“.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 19 ods. 1, 2 a 3 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej   cti,   dobrej   povesti   a   na   ochranu   mena.   Každý   má   právo   na   ochranu pred neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného   a   rodinného   života.   Každý   má   právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

Podľa čl. 35 ods. 1, 2, 3 a 4 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť. Zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní alebo činností. Občania majú právo   na   prácu.   Štát   v   primeranom   rozsahu   hmotne   zabezpečuje   občanov,   ktorí   nie z vlastnej viny nemôžu toto právo vykonávať. Podmienky ustanoví zákon. Zákon môže ustanoviť odchylnú úpravu práv uvedených v odsekoch 1 až 3 pre cudzincov.

Podľa čl. 36 ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä

a) právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň,

b)   ochranu   proti   svojvoľnému   prepúšťaniu   zo   zamestnania   a   diskriminácii v zamestnaní,

c) ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,

d) najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času,

e) primeraný odpočinok po práci,

f) najkratšiu prípustnú dĺžku platenej dovolenky na zotavenie,

g) právo na kolektívne vyjednávanie.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento   zákon   neustanovuje   inak.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných   práv   a   slobôd,   ako   aj   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a   to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za   dodržiavanie   základných   práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. V čl. 127 ods. 1 ústavy už spomenutý princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľky a vecne sa zaoberať jej sťažnosťou iba vtedy, ak sa nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,   že   ochrany   tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu

9.   V   zmysle   uvedeného   princípu   subsidiarity   nemal   ústavný   súd   právomoc preskúmať   rozsudok   okresného   súdu,   pretože   právomoc   rozhodnúť   o   ochrane   práv sťažovateľky, ktoré ním mohli byť porušené, mal v rámci riadneho inštančného postupu krajský   súd   na   základe   ňou   podaného   odvolania.   Preto   bola   sťažnosť   v   tejto   časti odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie. K namietanému porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

10.   Zo   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   tento   vo   vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav a aké právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil   (m.   m.   II.   ÚS   21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia a aplikácia   zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy spravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Táto   ochrana   sa   prejavuje   aj   v   tom, že všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníka   konania,   keď   jasne a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   už   opakovane   uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv   a   slobôd   (resp.   ústavnosti   ako   takej)   nie   je   zverená   len   ústavnému   súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

11.   Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   namietajúcej   porušenie základného   práva   na   súdnu   ochranu   rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných   ľudských   práv   (napr.   I.   ÚS   19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Vychádzajúc z týchto kritérií ostalo v právomoci ústavného súdu   posúdiť,   či rozsudkom   krajského súdu,   ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu, mohlo dôjsť k zásahu do označených práv sťažovateľky. V odôvodnení rozsudku krajského súdu tento na jeho vlastné odôvodnenie uviedol:

«Za   porušenie   pracovnej   disciplíny   považoval   okresný   súd   skutky   vytýkané vo výpovedi pod bodmi 2), 3) a 5).

Ku skutku uvedenému vo výpovedi pod bodom 2) súd uviedol, že žalobkyňa potvrdila, že povedala riaditeľke vetu: „Vás je prd po tom, čo som ja na obecnom úrade robila“, pričom sa bránila tým, že na obecnom úrade bola v čase svojho voľna a riaditeľka nemala dôvod sa na to vypytovať. Riaditeľka poprela, že by žalobkyňa bola na obecnom úrade v čase   svojho   voľna,   avšak   súd   konštatoval,   že   táto   otázka   nie   je   podstatná,   pretože dôvodom   výpovede   bolo   použitie   uvedeného   slovného   spojenia   žalobkyňou   vo   vzťahu k nadriadenej   na   pracovisku   v   pracovnej   dobe   a   nie   skutočnosť,   kedy   bola   žalobkyňa na obecnom   úrade.   Súd   uzavrel,   že   mohla   a   mala   použiť   vhodnejšie   slovné   spojenie a slušnejšie výrazy vo vzťahu k nadriadenej, a to aj za situácie, že mala byť riaditeľkou vyprovokovaná.   Túto   vetu   žalobkyňa   vyslovila   v   spálni   detí,   o   čom   sama   vypovedala, a to v čase medzi 14.10 – 14.15 hod., kedy sa deti zdržiavajú v spálni, lebo majú odpočinok do   14.30   hod.   a   je   vysoko   pravdepodobné,   že   nie   všetky   deti   v   tom   čase   už   spali, a preto mohli   počuť,   čo   povedala   žalobkyňa   (ich   učiteľka)   riaditeľke.   Zdôraznil, že žalobkyňa vykonávala prácu s deťmi predškolského veku, kedy je mimoriadne dôležité pred   nimi   vystupovať   a   správať   sa   ako   určitý   vzor,   primerane   reagovať   na   vzniknuté situácie,   zachovať   určitý   štandard   v správaní,   nenechať   sa   vyprovokovať   ani   deťmi ani dospelými na pracovisku, a to práve vzhľadom na vnímavosť detí v tomto veku a snahu napodobňovať správanie dospelých. Na prácu žalobkyne boli vzhľadom na uvedené kladené zvýšené   požiadavky   z   hľadiska   správania   sa   a   verbálneho   prejavu   na   pracovisku, či už k samotným deťom, ich rodičom, ale aj k nadriadeným. Nemožno preto akceptovať konanie žalobkyne, ktorá svojej nadriadenej povedala vetu uvádzanú vo výpovedi. Nemožno dôvodne očakávať od nadriadenej, že takéto ústne prednesy vyslovené pred maloletými deťmi bude na pracovisku tolerovať. Z týchto dôvodov uzavrel, že uvedeným skutkom došlo k porušeniu pracovnej disciplíny žalobkyňou.

Pokiaľ ide o skutok 3) uvedený vo výpovedi, súd konštatoval, že na tento skutok sa vzťahujú skutočnosti, ktoré uviedol v súvislosti so skutkom 2). Nie je možné pokladať za primerané   a   tolerovateľné,   aby   učiteľka   v   materskej   škole   vo   vzťahu   k   maloletému žiakovi, za prítomnosti ostatných maloletých žiakov použila slová „ješ ako prasa“. Ide o nevhodné,   urážlivé   spojenie,   nedávajúce   deťom   predškolského   veku   dobrý   príklad. Konanie žalobkyne nebolo v súlade ani so Školským poriadkom materskej školy. Aj ohľadne tohto skutku uzavrel súd, že ním došlo k porušeniu pracovnej disciplíny.

Ku skutku 5) výpovede súd uviedol, že pracovná činnosť žalobkyne sa týka nielen dozoru nad deťmi, ale aj vedenia dieťaťa a vštepovania mu správnych a v spoločnosti fungujúcich, rešpektovaných a aj vyžadovaných hygienických a sociálnych návykov a zásad a   jej   povinnosťou   je   smerovať   dieťa   k   základným   pravidlám   kultúrneho   správania vo všetkých   smeroch   života   a   k   dodržiavaniu   hygienických   pravidiel.   S   poukazom na skutočnosť,   že   ide   o   deti   predškolského   veku,   súd   uzavrel,   že   nemožno   akceptovať a nechať bez povšimnutia správanie žalobkyne ako učiteľky, ktorá nezakročila a tolerovala, aby viacero detí bolo naraz na jednej toalete. Porušila tým aj pokyn nadriadenej a konala v rozpore aj so Školským poriadkom materskej školy.

Pokiaľ ide o ostatné skutky uvádzané vo výpovedi pod bodmi 1), 4), 6) a 7), u týchto uzavrel,   že   tieto   skutky   nie   sú   porušením   pracovnej   disciplíny,   pretože   buď   nebolo jednoznačne   preukázané,   že   sa   tieto   skutky   stali   [skutok   1)   a   7)]   alebo   vzhľadom na okolnosti, za ktorých ku týmto skutkom došlo, nie je ich možné považovať za porušenie pracovnej disciplíny [skutok 4) a 6)].

Keďže   však   na   naplnenie   výpovedného   dôvodu   podľa   ust.   §   63   ods.   1   písm.   e) Zák. práce   postačí   aj   preukázanie   len   jedného   porušenia   pracovnej   disciplíny   menej závažným spôsobom, pred ktorým bol zamestnanec v období posledných šiestich mesiacov písomne upozornený na možnosť výpovede v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny, nepreukázanie   vyššie   uvedených   skutkov   nemá   vplyv   na   platnosť   výpovede   danej žalobkyni...

Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody nie sú naplnené. Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli   a   ani   nevyšli   za   konania   najavo,   že   by   opomenul   niektoré   rozhodujúce skutočnosti,   ktoré   boli   vykonanými   dôkazmi   preukázané,   alebo   že   by   v   jeho   hodnotení dôkazov   bol   logický   rozpor,   prípadne,   že   by   výsledok   jeho   hodnotenia dôkazov nezodpovedal   tomu,   čo   malo   byť   zistené   spôsobom   vyplývajúcim   z   ust.   §   133 až § 135   O.   s.   p.,   alebo   že   by   na   zistený   skutkový   stav   aplikoval   nesprávne   zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležité zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O. s. p., z týchto dôkazov dospel K správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie,   zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom nebola zistená žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi, ku ktorým dospel súd prvého stupňa, ako aj s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje (§ 219 ods. 2 O. s. p.)...

Žalobkyňa   v   odvolaní   argumentuje   skutočnosťami,   ktoré   boli   predmetom dokazovania na súde prvého stupňa a s ktorými sa súd prvého stupňa náležité a správne vyporiadal pri rozhodovaní v danej veci, a preto jej odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

Predmetom konania v prejednávanej veci je neplatnosť výpovede danej žalobkyni žalovanou podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce listom zo dňa 23. 3. 2011, preto súd   prvého   stupňa   správne   zameral   dokazovanie   na   preukázanie,   či   došlo   k naplneniu uvedeného výpovedného dôvodu, teda k porušeniu pracovnej disciplíny menej závažným spôsobom, ktorá bola dôvodom tejto výpovede.

Odvolací   súd   sa   stotožňuje   so   záverom   súdu   prvého   stupňa,   vychádzajúcom z výsledkov vykonaného dokazovania o platnosti výpovede danej žalobkyni žalovanou listom zo dňa 23. 3. 2011, doručenou žalobkyni dňa 25. 3. 2011, podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, keďže táto výpoveď spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti... Povinnosť   dodržiavať   pracovnú   disciplínu   patrí   k   základným   povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru a spočíva v plnení povinností stanovených právnymi   predpismi,   pracovným   poriadkom,   pracovnou   zmluvou   alebo   pokynom nadriadeného zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako   dôvod   na   skončenie   pracovného   pomeru   zo   strany   zamestnávateľa,   musí   byť   toto porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené aspoň z nedbanlivosti a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Zákonník práce pre účely skončenia pracovného pomeru   rozlišuje   medzi   menej   závažným   porušením   pracovnej   disciplíny   a   závažným porušením   pracovnej   disciplíny.   Tieto   pojmy   však   Zákonník   práce   nedefinuje   a   ani neustanovuje, z akých hľadísk treba pri ich posudzovaní vychádzať. Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej   disciplíny.   Hodnotenie   intenzity   porušenia   pracovnej   disciplíny   závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu   pracovných   povinností,   spôsob   a   intenzita   porušenia   konkrétnych   pracovných povinností,   ako   aj   situácia,   v   ktorej   k   porušeniu   došlo,   dôsledky   porušenia pre zamestnávateľa, či konaním zamestnanca spôsobil zamestnávateľovi škodu a pod... Odvolací   súd   sa   stotožňuje   so   záverom   súdu   prvého   stupňa,   ktorý   nepochybne vyplynul zo skutkových zistení, ako sú podrobne vedené v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa,   že žalobkyňa sa dopustila skutkov uvedených pod bodom 2),   3) a 5) výpovede, ako aj so   záverom,   že   týmto   konaním   porušila   pracovnú   disciplínu   menej   závažným spôsobom, čím bol naplnený výpovedný dôvod podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce. V tejto časti odvolací súd odkazuje na podrobné odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa a na tomto mieste dôvody neopakuje.

Dôkazné   bremeno   na   preukázanie   výpovedného   dôvodu   zaťažuje   žalovanú ako zamestnávateľa. V tomto smere žalovaná dôkazné bremeno uniesla, pretože vykonaným dokazovaním bolo preukázané porušenie pracovnej disciplíny menej závažným spôsobom konaním žalobkyne, pokiaľ ide o skutky 2), 3) a 5) uvádzané vo výpovedi.

Súd   v   prejednávanej   veci   pri   hodnotení   intenzity   porušenia   pracovnej   disciplíny prihliadol na hodnotiace hľadiská tak, ako ich uvádza v odôvodnení svojho rozhodnutia a dôsledne posudzoval splnenie všetkých zákonom predpísaných podmienok pre platnosť výpovede danej žalovanou žalobkyni, všetky vykonané dôkazy vyhodnotil každý jednotlivo, ako aj vo vzájomných súvislostiach a s prihliadnutím na všetko, čo počas konania vyšlo najavo (§ 132 O. s. p.), v tomto hodnotení nebol zistený logický rozpor, svoje úvahy súd podrobne uviedol v odôvodnení rozsudku a z vykonaného dokazovania dospel aj k správnym skutkovým zisteniam.

Odvolanie   z   hľadiska   uplatneného   odvolacieho   dôvodu   podľa   ust.   §   205   ods.   2 písm. d) O. s. p. nie je preto opodstatnené.

Na zistený skutkový stav súd zároveň aplikoval aj ustanovenia správneho právneho predpisu a tieto aj správne interpretoval, preto mu nemožno vytknúť ani nesprávne právne posúdenie veci a aj z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. nie je odvolanie opodstatnené.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že výpoveď daná žalovanou žalobkyni je platná, preto súd prvého stupňa rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobu o určenie neplatností výpovede, určenie,   že   pracovný   pomer   trvá   a   o   náhradu   mzdy   titulom   neplatného   rozviazania pracovného pomeru zamietol.»

12. Jadro právneho problému v právnej veci sťažovateľky takto spočívalo v právnom posúdení naplnenia, resp. nenaplnenia výpovedného dôvodu spočívajúceho v opakovanom menej závažnom porušení pracovnej disciplíny. Výlučnú právomoc v tejto pracovnoprávnej (a teda na účely ústavy občianskoprávnej) veci mali všeobecné súdy (čl. 142 ods. 1 ústavy). V   intenciách   mantinelov   možných   zásahov   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných súdov posúdil   ústavný   súd   len   to,   či   rozsudok   krajského   súdu   je   ústavne   udržateľný, t. j. či nevykazuje znaky svojvôle, arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. I. ÚS 23/2010).

13. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru ústavného   súdu   jasne   a   zrozumiteľne   vyplývajú   dôvody,   pre   ktoré   potvrdil   rozsudok okresného   súdu.   V   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   dal   krajský   súd   aj   s   odkazom na dôvody   rozsudku   okresného   súdu   sťažovateľke   podrobnú   a   ústavne   akceptovateľnú odpoveď na to, prečo tri zo siedmich čiastkových dôvodov výpovede z jej pracovného pomeru zakladajú porušenie pracovnej disciplíny a prečo neboli naplnené odvolacie dôvody spočívajúce   v   ňou   tvrdených   nesprávnych   skutkových   zisteniach   okresného   súdu a v nesprávnom   právnom   posúdení   veci.   V   okolnostiach   prípadu   preto   ústavný   súd konštatuje,   že   právny   záver   krajského   súdu   v   spojení   so   závermi   rozsudku   okresného súdu nevykazuje   znaky   arbitrárnosti   či   svojvôle,   čo   by   bolo   možné   konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým zásadne poprel ich účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS 23/2010). Skutočnosť, že sa sťažovateľka s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť   k   záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   tento   právny   názor   svojím   vlastným (m. m. II. ÚS 134/09,   I. ÚS 417/08).   Ústavný   súd   totiž   nie   je   skutkovým   súdom,   ktorý by sám   mohol   a   mal   prehodnocovať   dôkazy   už   skôr   vykonané   všeobecnými   súdmi a následne   právne   posudzovať,   či   konkrétne   konania   sťažovateľky   spadajú   pod   obsah neurčitého právneho pojmu,,menej závažné porušenie pracovnej disciplíny“. Hodnotenie vykonaných   dôkazov   všeobecnými   súdmi   a   právne   posúdenie   konania   sťažovateľky aj napriek tomu, že sa s nimi sťažovateľka nestotožňuje, má podľa záverov ústavného súdu svoju vnútornú logiku, je konzistentné, bezrozporné a nemožno ho považovať ani za zjavne nerozumné.

14.   V   rozsudku   krajského   súdu   teda   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   nezistil   nič,   čo   by ho robilo ústavne neakceptovateľným,   a teda   vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd uzatvára, že rozsudok krajského súdu je vnútorne   logický,   nie   je   prejavom   aplikačnej   a   interpretačnej   svojvôle   konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie (skutkové a právne) rozsudku (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno-právny rozmer, čo je dané aj jej   samotným   odôvodnením,   kde   ústavnoprávna   argumentácia   (okrem   odkazov na vybrané rozhodnutia ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva) v podstate absentuje.   V súvislosti   so   sťažovateľkiným   prejavom   nespokojnosti   s   namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

15. Ústavný súd vzhľadom na už uvedené sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   totiž   možno   hovoriť   vtedy, keď namietaným   postupom   štátu   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva alebo slobody,   ktoré   označila   sťažovateľka,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).

K namietanému porušeniu bližšie nešpecifikovaného základného práva zaručeného čl. 19 ústavy

16. Aj napriek tomu, že citovaný článok ústavy zaručuje viaceré základné práva (zachovanie   ľudskej   dôstojnosti,   osobnej   cti,   dobrej   povesti,   ochrana   mena,   ochrana pred neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného   a   rodinného   života,   ochrana pred neoprávneným   zhromažďovaním,   zverejňovaním   alebo   iným   zneužívaním   údajov o svojej osobe), sťažovateľka túto časť sťažnosti odôvodnila iba na hranici minimálnych kritérií. Jej námietky týkajúce sa zásahu do jej osobnej cti a dobrého mena pritom nepriamo smerujú iba proti jej bývalej nadriadenej (riaditeľke materskej školy). V žiadnom smere však   sťažovateľka   nepredniesla   ústavnoprávnu   argumentáciu   poukazujúcu   na   príčinnú súvislosť   medzi   rozsudkami   všeobecných   súdov   a   porušením   niektorého   z   jej   práv zaručených v čl. 19 ústavy. Ústavný súd však nie je povinný nahrádzať činnosť advokáta zastupujúceho sťažovateľa a sám vyhľadávať skutočnosti nasvedčujúce prípadnému zásahu do označených práv. Aj v tejto časti preto ústavný súd sťažnosť vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú, keďže v okolnostiach prípadu nebola ani len tvrdená príčinná súvislosť medzi námietkami sťažovateľky a napadnutými rozsudkami všeobecných súdov.

K namietanému porušeniu bližšie nešpecifikovaného základného práva zaručeného čl. 35 ústavy

17. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh na začatie konania pred ústavným   súdom   musí   byť   odôvodnený,   čo   v   prípade   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy znamená, že sťažovateľ musí označiť porušené právo, rozhodnutie prípadne postup, ktorým došlo k zásahu do tohto práva, a uviesť, z akých dôvodov je toho názoru, že k zásahu do práva zo strany ním označeného porušovateľa skutočne došlo. Sťažnosť sťažovateľky však v tomto bode neobsahuje ani označenie práva, ktoré malo byť porušené (ústavný súd opäť zvýrazňuje, že čl. 35 ústavy zaručuje viaceré základné práva), a ani žiadne bližšie odôvodnenie tvrdeného zásahu. V dôsledku toho sťažnosť nespĺňa všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, čo bolo dôvodom jej odmietnutia v tejto časti.

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 36 písm. b) ústavy

18.   Z   obsahu   sťažnosti   ústavný   súd   vyvodil,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie svojho práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní, ktoré jej podľa čl. 36 písm. b) ústavy zabezpečuje zákon (Zákonník práce). Jej námietky   týkajúce   sa   zásahu   do   tohto   práva   sú   opäť   len   všeobecné   a   odôvodnené v podstate len tým, že bola prepustená svojvoľne, bola diskriminovaná a že za 30 rokov pred prepustením neboli na jej prácu žiadne ponosy. Aj tu preto platí už uvedený záver, že sťažovateľka v žiadnom smere nepredniesla ústavnoprávnu argumentáciu poukazujúcu na príčinnú súvislosť medzi rozsudkami všeobecných súdov a porušením niektorého z jej práv zaručených v čl. 36 ústavy. Ako z citovaného článku ústavy vyplýva, Zákonník práce síce   zaručuje   zamestnancom   ochranu   pred   svojvoľným   prepúšťaním   zo   zamestnania, zároveň   však   pripúšťa   možnosť   výpovede   z   pracovného   pomeru,   ktorú   môže   dať zamestnávateľ zamestnancovi iba z dôvodov konkretizovaných v tomto právnom predpise. Jedným   z   dôvodov   je   aj   opakované   menej   závažné   porušenie   pracovnej   disciplíny za súčasnej   existencie   predchádzajúceho   písomného   upozornenia   na možnosť   výpovede. Danosť   tohto   výpovedného   dôvodu   v   konkrétnych   okolnostiach   prípadu   posudzovali všeobecné súdy, a ako vyplýva z už uvedeného, tieto ústavne akceptovateľným postupom dospeli k záveru, že výpoveď doručená sťažovateľke je platná, a preto jej žalobu zamietli. Aj v tejto časti preto ústavný súd sťažnosť vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú, keďže v okolnostiach prípadu nebola tvrdená a ani zistená príčinná súvislosť medzi námietkami sťažovateľky a napadnutými rozsudkami všeobecných súdov.

19. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd   nemohol   rozhodovať   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľky,   ktoré   sú   viazané   na   to, že sťažnosti   by   bolo   vyhovené   (zrušenie   rozsudkov   všeobecných   súdov   a   vrátenie   veci na ďalšie   konanie,   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a   náhrada   trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013