znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 343/2010-30Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. apríla 2011 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Milana Ľalíka a Marianny Mochnáčovej, prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   I.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr. O.   M., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   nekonaním   Krajského   súdu   v Bratislave   vo   veci Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 9 Ct 14/02 a takto

r o z h o d o l :1. Základné právo spoločnosti I., s. r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nekonaním Krajského súdu v Bratislave vo veci Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 9 Ct 14/02   p o r u š e n é   b o l o.2. Krajskému súdu v Bratislave   p r i k a z u j e   v označenej veci konať.

3.   Spoločnosti   I.,   s.   r.   o.,   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v sume   1   000   €   (slovom jedentisíc eur), ktoré   j e   Krajský súd v Bratislave   p o v i n n ý   zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 4. Krajský súd v Bratislave   j e   p o v i n n ý   nahradiť spoločnosti I., s. r. o., trovy právneho   zastúpenia   v sume   292,38   €   (slovom   dvestodeväťdesiatdva   eur   a tridsaťosem centov)   na   účet   jej   právneho   zástupcu   JUDr.   O.   M.,   a to   v lehote   2   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.   O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 343/2010-16 z 30. septembra 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   spoločnosti   I.,   s. r. o.,   (ďalej   len „sťažovateľka“), v časti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) nekonaním Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) vo veci Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 Ct 14/02.

2. Sťažovateľka vystupovala v pozícii žalovaného v konaní o „neplatnosť výpovede, o neplatnosť   okamžitého   zrušenia   pracovného   pomeru   a náhrady   mzdy“ vedenom pred Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) na návrh Ing. A. M. (ďalej len „žalobca“).   Okresný   súd   vydal   v prejednávanej   veci   rozsudok   č.   k.   9   Ct   14/02-175 z 22. júna 2006, v ktorom určil, že rozhodnutie žalovaného o rozviazaní pracovného pomeru výpoveďou   a okamžitým   skončením   sú   neplatné, v dôsledku   čoho   pracovný   pomer   trvá a žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy v sume 1 112 414 Sk do 3 dní.

3.   Sťažovateľka   tento   rozsudok   napadla   odvolaním   z 25. septembra   2006. Nezaplatila však súdny poplatok za podané odvolanie v lehote určenej výzvou krajského súdu (ďalej   len „krajský súd“), preto tento uznesením sp. zn. 9 Co 463/06 z 31. januára 2007 odvolacie konanie zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku.

4. Uznesenie krajského súdu   sťažovateľka napadla odvolaním s odôvodnením, že v lehote na podanie odvolania zaplatila súdny poplatok, v dôsledku čoho bola naplnená skutková podstata predpokladaná ustanovením § 10 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon o súdnych   poplatkoch“).   Očakávala   tak   automatické   zrušenie   napadnutého   uznesenia krajského súdu z 31. januára 2007 a pokračovanie v odvolacom konaní.

Krajský súd ale podľa názoru sťažovateľky nepostupoval podľa ustanovenia § 10 ods. 3   zákona   o súdnych   poplatkoch,   a tak „svojou   nečinnosťou   svojvoľne   odňal sťažovateľovi   právo   uplatňovať   svoje   práva   v odvolacom   konaní   na   nezávislom a nestrannom súde a domáhať sa ich ochrany“.

5. Po vyznačení právoplatnosti a vykonateľnosti prvostupňového rozsudku okresného súdu   proti   sťažovateľke   začalo   exekučné   konanie.   Exekúcia   bola   vykonaná   na   základe exekučného príkazu z 23. júla 2007.

6. Počas prebiehajúceho exekučného konania bolo sťažovateľke doručené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Co 3/2007 z 21.   júna   2007,   ktorým   tento   zastavil   konanie   o podanom   odvolaní   proti   uzneseniu krajského súdu z 31. januára 2007. Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil nedostatkom funkčnej príslušnosti pre konanie o odvolaní, keď vyslovil názor, že odvolaním napadnuté uznesenie krajského súdu z 31. januára 2007 je rozhodnutím odvolacieho súdu, takže proti nemu odvolanie nebolo prípustné.

7. Rozhodnutie najvyššieho súdu sťažovateľka napadla dovolaním, ktoré zdôvodnila existenciou   vady   predpokladanej   ustanovením   §   237   písm.   f)   zákona   č.   99/1963   Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „OSP“).   Tvrdila, že najvyšší súd jej označeným postupom odňal právo konať pred súdom.

8. Najvyšší súd ako súd dovolací podané dovolanie uznesením z 25. októbra 2007 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 1 CdoV 1/2007 odmietol, keď už nezistil existenciu vady uvedenej v § 237 písm. f) OSP.   Je toho názoru, že uznesenie krajského súdu o   zastavení   odvolacieho   konania   pre nezaplatenie   súdneho   poplatku   je „rozhodnutie odvolacieho súdu“, a preto „odvolanie proti nemu nie je prípustné“.

9. Ústavný súd na sťažnosť sťažovateľky nálezom č. k. III. ÚS 385/08-63 z 21. apríla 2009 vyslovil, že základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 CdoV 1/2007 z 25. októbra 2007 porušené nebolo, s odôvodnením, že síce právne závery všeobecných súdov nemali za následok zásah do jej základného práva na súdnu ochranu, pretože nová právna úprava (zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov) s účinnosťou od 1. júla 2007 vytvorila situáciu, že neprávoplatné rozhodnutie krajského súdu o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku sa zo zákona dňom 1. júla 2007 stalo neúčinným, a teda nespôsobilým vyvolať zamýšľané právne následky spočívajúce   v zastavení   odvolacieho   konania,   preto   krajský   súd   bol   povinný   ďalej postupovať   v konaní   o odvolaní   sťažovateľky   proti   rozsudku   okresného   súdu   a o   ňom meritórne rozhodnúť; k tomu však pre odmietavý postoj príslušného senátu odvolacieho súdu nedošlo.

10. Ústavnému súdu preto bola 16. októbra 2009 doručená nová sťažnosť, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nečinnosťou krajského súdu v konaní o jej odvolaní proti meritórnemu rozhodnutiu okresného súdu, ktorý aj napriek už uvedenému nálezu ústavného súdu vo veci nekonal a nerozhodoval.

11. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti rozhodol nálezom, že základné právo na spravodlivé a rýchle súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nekonaním krajského súdu bolo porušené,   tomuto   súdu   prikázal   pokračovať   v odvolacom   konaní   a priznal   jej   finančné zadosťučinenie v sume 20 000 € a náhradu trov konania.  

12. V súlade s ustanovením § 31 zákona o ústavnom súde si ústavný súd vyžiadal vyjadrenie účastníkov a spis okresného súdu sp. zn. 9 Ct 14/2002 a zistil takýto stav veci:

a) Krajský súd v liste z 1. decembra 2010 oznámil, že zotrváva na vyjadrení z 23. júna 2009 Spr. 2111/2009, v ktorom sťažovateľke na jej sťažnosť na nečinnosť bolo v podstatnom oznámené:  

„...   odvolací   súd   nie   je   viazaný   odôvodnením   nálezu   ústavného   súdu,   v ktorého výroku   bolo   vyslovené,   že   namietanými   rozhodnutiami   všeobecných   súdov   právo sťažovateľky   porušené   nebolo,   preto   tieto   rozhodnutia   zostali   právoplatné   a ako   také záväzné nielen   pre neho,   ale   aj   pre sťažovateľku...   Ďalším dôvodom,   pre ktorý nebolo možné v odvolacom konaní pokračovať, bola skutočnosť, že rozhodnutie krajského súdu, ktorým   bolo   zastavené   odvolacie   konanie   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku,   bolo rozhodnutím konečným už dňom 22. marca 2007, teda pred 1. júlom 2007, takže sa nedalo postupovať ani podľa § 18a   zákona o súdnych poplatkoch bez toho, že by sa nenarušili ďalšie ústavné princípy (právna istota, predvídateľnosť práva, právo na súdnu ochranu apod).“ Napokon krajský súd uviedol: „Preto v konaní pod sp. zn. 9 Co 463/06 nebolo zistené porušenie práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.“  

b)   Z obsahu   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   9   Ct   14/2002   vyplýva,   že   posledným záznamom   v   ňom   uvedeným   je   list krajského súdu zo 14. septembra 2009, v ktorom sa konštatuje, že aj po náleze ústavného súdu „na predloženie spisu odvolaciemu súdu nebol dôvod, pretože vec je právoplatne skončená zastavením konania pre nezaplatenie súdneho poplatku za odvolanie v stanovenej lehote“, v dôsledku čoho bol spis uložený do archívu.

c) Spis sa teda už nachádzal v archíve okresného súdu, hoci v odvolaní sťažovateľky vo veci samej nebolo stále rozhodnuté meritórne; bolo rozhodnuté len procesne o zastavení odvolacieho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku.

13. Z nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 385/08-63 z 21. apríla 2009 bolo zistené, že ústavný súd síce konštatoval, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozhodnutím vydaným v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 1 Cdo V 1/2007 porušené nebolo, a to aj napriek tomu, že nová právna úprava zákona č. 273/2007 Z. z. vychádzala   pre   odvolacie   konanie   z požiadavky,   „aby   nezaplatenie   súdneho   poplatku v súdom   určenej   lehote   nebolo   dôvodom   na   zastavenie   konania“   preto   podľa intertemporálneho ustanovenia § 18a ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch od 1. júla 2007 sa odvolacie   konanie   pre   nezaplatenie   poplatku   za   odvolanie   nezastaví   ani   v konaniach začatých do 30. júna 2007 a neprávoplatné uznesenia o zastavení konania pre nezaplatenie poplatku   za   odvolanie   sa   stávajú   neúčinnými.   Keďže   rozhodnutie   krajského   súdu z 31. januára 2007   bolo   podľa   názoru   ústavného súdu rozhodnutím prvostupňovým s   nesprávnym   poučením   o opravnom   prostriedku,   a keď   najvyšší   súd   vydal   uznesenie o zastavení   konania   o odvolaní   sťažovateľky   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   21.   júna 2007, ktoré bolo krajskému súdu doručené (vrátené) 13. júla 2007, ústavný súd konštatoval, že   1.   júla   2007   uznesenie   krajského   súdu   z 31.   januára   2007   nebolo   právoplatné. Neprávoplatné uznesenie krajského súdu   z   31. januára 2007 sa   tak 1. júla 2007 stalo ex   lege   neúčinným,   a   teda   nespôsobilým   vyvolať   zamýšľané   právne   následky spočívajúce   v   zastavení   odvolacieho   konania.   Na   tom   nič   nezmenilo   ani   uznesenie najvyššieho   súdu,   ako   súdu   odvolacieho   z 21.   júna   2007,   ani   sťažnosťou   napadnuté rozhodnutie   najvyššieho   súdu   ako   súdu   dovolacieho   z 25.   októbra   2007.   Ústavný   súd konštatoval,   že   ani   prípadné   nezaplatenie   súdneho   poplatku   za   podané   odvolanie   proti rozhodnutiu okresného súdu tak samo osebe nemohlo v dôsledku zmeny zákona o súdnych poplatkoch   účinnej   od   1.   júla   2007   sťažovateľke   privodiť   nepokračovanie   v odvolacom konaní.

Ďalej konštatoval, že hlavným cieľom účastníka konania podávajúceho dovolanie proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   je   zabrániť   právnym   následkom   tohto   rozhodnutia, a odvrátiť   tak   i právne   následky   rozhodnutia   súdu   prvostupňového.   Najvyšší   súd v posudzovanom   prípade   rozhodoval   o   dovolaní   proti   odvolaciemu   rozhodnutiu,   ktoré v dôsledku jeho spätosti s prvostupňovým rozhodnutím, ktoré sa stalo ex lege neúčinným, nemohlo spôsobovať zamýšľané právne následky. Ochrana sťažovateľovmu základnému právu na súdnu ochranu tak bola v už popísaných skutkových okolnostiach jeho prípadu poskytnutá samotným doplnením zákona o súdnych poplatkoch v ustanovení § 18a ods. 2, ktoré musia konajúce všeobecné súdy rešpektovať. Preto odmietnutie dovolania najvyšším súdom   nebolo   spôsobilé   zasiahnuť   do základného   práva   sťažovateľa   na súdnu   ochranu, ktoré   je   v okolnostiach   posudzovaného   prípadu   stelesnené   v jeho   práve   na   meritórne prejednanie odvolania proti rozsudku okresného súdu. Krajský súd totiž po nadobudnutí účinnosti   novely   zákona   o súdnych   poplatkoch   bol   povinný   ďalej   postupovať   v konaní o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu a meritórne toto odvolanie prejednať. V závere ústavný súd konštatoval, že táto jeho povinnosť trvá aj v súčasnosti.

14. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.  

16. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

17.   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti   poskytovanej   ústavným súdom nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

18. Ústavný súd je v súlade so všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc mu spolu s právomocou podľa čl. 127 ods.   1 ústavy umožňuje preskúmať aj iný zásah orgánov verejnej moci (súdov),   či ich nečinnosť, ktorými sa porušujú základné práva a slobody sťažovateľa.

19.   Krajský   súd   vyslovil   svoj   všeobecný   názor   na   svoju   povinnosť   rešpektovať nálezy ústavného súdu v tom zmysle, že sa bez výhrad prihlásil iba k záväznosti kasačnej, a nie v zmysle precedenčnej; inak povedané, odmietol svoju povinnosť rešpektovať ratio decidendi, vyslovenej v odôvodnení pre sťažovateľku nevyhovujúceho nálezu.

20. S týmto názorom krajského súdu sa však ústavný súd nestotožňuje.

21.   Nerešpektovanie   právneho   názoru   ústavného   súdu   vysloveného   hoci   aj v odôvodnení jeho predchádzajúceho nálezu má vždy za následok aj porušenie práva na fair proces v jeho časovej dimenzii, lebo doba, o ktorú sa predlžuje súdne konanie v dôsledku prejednania novej ústavnej sťažnosti, konkrétneho zásahu ústavného súdu, ako i nového prejednania veci všeobecným súdom, je dobou označiteľnou za zbytočné prieťahy v súdnom konaní, pričítateľné na vrub všeobecnému súdu, resp. konkrétnemu sudcovi tohto súdu.

22.   Nerešpektovanie   právneho   názoru   ústavného   súdu   vyjadreného   v odôvodnení nálezu zo strany všeobecného súdu zakladá aj porušenie princípu rovnosti, ako aj narušenie právnej   istoty   občanov,   ktorej   neopomenuteľnou   súčasťou   je   dôvera   jednotlivcov v rozhodovaciu   činnosť   orgánov   štátu,   v danom   prípade   všeobecného   súdu.   Podstatou uplatňovania verejnej moci v demokratickom a právnom štáte (čl. 1 ods. 1 ústavy) je princíp dobrej   viery   jednotlivca   v správnosť   aktov   verejnej   moci   a jej   ochrany. Tento,   dnes už európsky   ústavný   princíp   dobrej   viery,   pôsobí   bezprostredne   v rovine   subjektívnych základných práv ako jeho ochrana, v rovine objektívnej sa potom prejavuje ako princíp prezumpcie správnosti aktu verejnej moci.

23. Na jednej strane bolo nezvyklé, že ústavný súd v tomto prípade už hneď nevydal sťažnosti vyhovujúci kasačný nález o porušení práva na súdnu ochranu u sťažovateľky (tam bol niekde zasiaty dôvod na ďalšie nekonanie), ale na strane druhej v jeho odôvodnení uviedol dosť relevantných dôvodov, pre ktoré krajský súd mal vo veci meritórne konať a rozhodovať o odvolaní sťažovateľky voči rozsudku okresného súdu. Pri tomto následnom rozhodovaní   bol   teda   krajský   súd   vystavený   ešte   prísnejšiemu   premietnutiu (a rešpektovaniu) názoru ústavného súdu na vecné prejednanie odvolania sťažovateľky, aj keď odvolací proces a zastavujúce rozhodnutia vyšších súdov zostali „nedotknuté“. Dôvod tohto pravidla je samozrejmý. Právne spory a súdne konanie musia byť niekedy dokončené a nesmú   pokračovať ako   večné prehadzovanie medzi súdnymi   orgánmi,   ktoré   trvajú   na svojom, a tak porušujú ústavné práva toho-ktorého účastníka konania.

24. Všeobecné pravidlo, že proti nálezu ústavného súdu sa nemožno odvolať, má za následok, že nález ústavného súdu vcelku predstavuje definitívne riešenie ústavnoprávnych otázok v konkrétnej veci, a preto musí byť dotknutým všeobecným súdom verne vykonaný a ústavnoprávny výklad vyložený v náleze ústavného súdu ním musí byť rešpektovaný bez ohľadu na eventuálnu pochybnosť všeobecného súdu či je správny, fundovaný alebo inak akceptovateľný. Aj keď ústavný súd nie je neomylný, musí trvať na tom, že v jednotlivých prípadoch je konečnosť sporu nepostrádateľným znakom spravodlivého procesu, a preto ako orgán s posledným slovom na území Slovenskej republiky musí byť – jeho právny názor – v konkrétnej veci nepodmienečne rešpektovaný. Opačný názor by odporoval samotnému princípu „kasačného rozhodovania“ a právneho štátu.  

25. Z uvedených dôvodov ústavný súd uzatvára, že v otázke interpretácie a aplikácie relevantných   ustanovení   zákona   o súdnych   poplatkoch   vyslovenej   v predchádzajúcom náleze ústavného súdu nemôže súhlasiť s názorom krajského súdu o nerešpektovaní v ňom vyslovených právnych názorov. Pre tento záver dospel ústavný súd k nálezu, že nekonaním krajského súdu vo veci rozhodovania o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu bolo porušené jej základné právo zakotvené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

26. Ústavný súd preto krajskému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov (čl. 127 ods. 2 ústavy).

27. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže na jej žiadosť rozhodnúť aj o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Primerané   zadosťučinenie   za   nemateriálnu   ujmu   sa   v zásade   poskytuje   aj   právnickým osobám, v danom prípade sťažovateľke. Zmyslom poskytovania kompenzácie nemateriálnej ujmy za tvrdené porušenie práva na konanie v rozumnom čase je reparácia úzkosti, stresu v očakávaní výsledku prípadu a neistoty(...). Takéto pocity sú však príznačné len pre osoby fyzické a nemôžu za žiadnych okolností oprávniť právnickú osobu na kompenzáciu (pozri rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Skoma, s. r. o., v. Česká republika zo 17. mája 2005, EKO-Energia, s.   r. o., v. Českej republike z 26. októbra 2004 atď). Nemateriálna ujma však nepochybne vzniká neprimeranou dĺžkou konania i právnickým osobám, ktorých vôľa je vytváraná prostredníctvom fyzických osôb. So zreteľom na všetky uvedené   okolnosti   prípadu   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   suma   1   000   €   zodpovedá všetkým   kritériám   vyprofilovaným   doterajšou   judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské práva (pozri rozh. Pfleger z 27. júla 2004 a Rímskokatolícka farnosť Obříství z 24. mája 2005)   i prípadovým   právom   ústavného   súdu   (III.   ÚS   97/04   a pod.)   pre   odškodnenie prieťahov v konaní, a preto túto sumu sťažovateľke priznal s tým, že jej prípadné ďalšie nároky na náhradu   škody   voči   štátu   podľa   osobitného zákona (č.   514/2003   Z.   z. o   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), zostali týmto rozhodnutím nedotknuté.  

28.   Ústavný   súd   upustil   od   ústneho   pojednávania,   lebo   vzhľadom   na   predmet konania prítomnosť účastníkov konania by bola zbytočná, takže by im vznikli zbytočné náklady.

29. Ústavný súd v zmysle ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde priznal sťažovateľke žiadanú náhradu trov konania v sume 292,38 €, ktorú je vyplatí krajský súd k rukám jej zástupcu v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. apríla 2011