znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 343/08-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. arch. Š. D., T., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 až 4, čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 10 C 86/2003 zo 16. júna 2004 v spojení s opravným uznesením č. k. 10 C 86/2003-77, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 16/2005-100 z 5. decembra 2005 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 22/2007 z 29. apríla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. arch. Š. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. augusta 2008   doručená   sťažnosť   Ing.   arch.   Š.   D.,   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. H., B., ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 až 4, čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 10 C 86/2003 zo 16. júna 2004 v spojení s opravným uznesením č. k. 10 C 86/2003-77 (ďalej len „rozsudok zo 16. júna 2004“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 16/2005-100 z 5. decembra 2005 (ďalej len „rozsudok   z 5.   decembra   2005“)   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 22/2007 z 29. apríla 2008 (ďalej len „rozsudok z 29. apríla 2008“).

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   na   základe   právoplatného   súdneho rozhodnutia (rozsudku Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 23 Cb 333/00 z 18. septembra 2001)   podal   sťažovateľ   ako   oprávnený   návrh   na   vykonanie   exekúcie   proti   povinnému o vymoženie sumy 115 961 Sk s príslušenstvom. V exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom Ing. J. F. pod sp. zn. EX 37/2001 bol vydaný exekučný príkaz na prikázanie peňažných prostriedkov z bankového účtu povinného vedeného bankou H. B. S., a. s., B. (ďalej len „banka“), ktorý jej bol doručený 2. decembra 2002. Banka odmietla exekučný príkaz vykonať a odpísať peňažné prostriedky   z účtu povinného z dôvodu,   že jej bol 9. novembra 2001 doručený príkaz prokurátora na zaistenie uvedeného účtu povinného vydaný v trestnom konaní. Trvanie tohto príkazu bolo potvrdené banke aj vo vyjadrení Krajskej prokuratúry v Bratislave z 3. júna 2003, a preto v zmysle § 79c ods. 3 Trestného poriadku má zakázanú akúkoľvek dispozíciu s predmetným účtom.

Sťažovateľ z dôvodu odmietnutia vykonania exekučného príkazu bankou podal proti nej 7. novembra 2003 poddlžnícku žalobu, ktorou sa domáhal uloženia povinnosti zaplatiť sumu   115 961 Sk s príslušenstvom.   Konanie bolo vedené okresným súdom   pod sp.   zn. 10 C 86/2003, ktorý svojím rozsudkom zo 16. júna 2004 žalobu sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ   následne   požiadal   listom   z   10.   septembra   2004   Úrad   špeciálnej prokuratúry (príslušný v trestnom konaní, v ktorom bol vydaný príkaz na zaistenie účtu povinného)   o   udelenie   súhlasu   banke   na   uvoľnenie   peňažných   prostriedkov   z účtu povinného na realizáciu exekúcie v prospech sťažovateľa. Tejto žiadosti nebolo vyhovené.Na základe odvolania sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu zo 16. júna 2004 krajský súd svojím rozsudkom z 5. decembra 2005 rozsudok okresného súdu zo 16. júna 2004 potvrdil, a zároveň pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie z dôvodu, že „riešenie otázky,   ako   sa   má   poddlžník   (banka)   zachovať   v prípade,   že   dôjde   k stretu   príkazov prokurátora a exekútora (príkazom na zaistenie peňazí na účte a exekučného príkazu) - ako tomu bolo v tejto právnej veci -, a ktorý z nich má splniť, resp. ako má postupovať“, posúdil krajský   súd   ako   otázku   zásadného   právneho   významu,   pričom   krajský   súd   túto   otázku posúdil tak, že banka postupovala správne, keď za stavu trvajúceho príkazu prokurátora na zaistenie   účtu   povinného   nerealizovala   exekučný   príkaz   exekútora   na   vymoženie pohľadávky sťažovateľa odpísaním peňažných prostriedkov z tohto účtu.

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu z 5. decembra 2005 dovolanie, ktoré najvyšší súd svojím rozsudkom z 29. apríla 2008 zamietol z dôvodu, že sa plne stotožnil s právnymi   závermi   krajského   súdu   pri   posúdení   krajským   súdom   vymedzenej   otázky zásadného   právneho   významu,   pre   posúdenie   ktorej   bolo   krajským   súdom   pripustené dovolanie proti jeho rozsudku.

Podľa sťažovateľa došlo rozsudkami okresného súdu, krajského súdu i najvyššieho súdu   k porušeniu   jeho základného   práva na súdnu   ochranu,   a to   najmä porušením   ním označených článkov ústavy a uviedol:

„Zákon č. 141/1961 Zb. v § 79c síce umožňuje prokurátorovi dať príkaz, aby peniaze na účte v banke boli zaistené a zakázať akékoľvek dispozície s nimi do výšky zaistenia (zákaz však mimo iného v príkaze nebol vyjadrený), no v žiadnom zákonom ustanovení... nie je   oprávnenie   prokurátora,   aby   takýmto   príkazom   odložil   vykonateľnosť   právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia.“ (čl. 2 ods. 2 ústavy)

«Právo   na   súdnu   ochranu   sťažovateľa   bolo   príkazom   prokurátora   a   následným súdnym výkladom veci fakticky odňaté, právoplatný a vykonateľný rozsudok súdu... sa stal v rukách sťažovateľa len „bezvýznamným zdrapom papiera“.» (čl. 12 ods. 1 ústavy)„Sťažovateľovi   bola   tým,   že   uplatnil   svoje   právo   na   súdnu   ochranu,   ktorého integrálnou súčasťou je aj výkon rozhodnutia, spôsobená ujma tak v materiálnej oblasti... ako aj v nemateriálnej oblasti - jeho dôvera vo vykonateľnosť súdneho rozhodnutia, právny štát a právnu istotu bola počínaním súdov nalomená a jeho česť a dôveryhodnosť boli spochybnené   argumentáciou   odôvodnenia...   rozsudku   Krajského   súdu   v Bratislave...“ (čl. 12 ods. 4 ústavy)

„Sťažovateľovi   bola   uložená   povinnosť   bez   zákonného   základu   strpieť   faktický odklad vykonateľnosti právoplatného a vykonateľného rozhodnutia, resp. zákaz vykonať vykonateľný rozsudok.“ [čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy]

„žiadnym   zákonným   ustanovením   a   ani   jeho   výkladom,   čo   ako   extenzívnym... nemožno dospieť k záveru, že právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu by malo alebo mohlo byť odložené či zrušené príkazom prokurátora“ (čl. 13 ods. 2 ústavy)

„odklad exekúcie možno uskutočniť len na základe zákona... no v žiadnom zákonom ustanovení nie je daná prokurátorovi právomoc..., aby navrhol odklad exekúcie, pritom... vydaním   príkazu   prokurátora   dochádza   k   prípadu,   keď   exekúcia   je   fakticky   odložená, nevykonateľná, resp. zakázaná.“ (čl. 13 ods. 3 ústavy)

„ak je teda cieľom obmedzenia - príkazu prokurátora zaistenie peňazí na účte na účely   trestného   konania   (príkaz   bol   daný,   rozsah   podvodu   je   zistený,   obvinenia   boli vznesené   voči   konkrétnym   osobám,   poškodené   osoby   sú   známe   ako   aj   výška   škody   im spôsobenej),   prečo   príkaz   obmedzuje   aj   zákonný   nárok   sťažovateľa,   ktorý   je   v   danom prípade aj poškodeným?“ (čl. 13 ods. 4 ústavy)

„Výkon exekúcie, ktorý je integrálnou súčasťou súdnej ochrany... bol znemožnený príkazom exekútora a súdnym výkladom veci, ktoré spôsobili denegatio iustitiae.“ (čl. 46 ods. 1 ústavy)

„Kde je v uvedenom postupe súdov naplnenie zásad občianskeho konania uvedených v § 1 až 3 OSP... Veď ani jeden zo súdov nenaplnil tieto zásady, rozhodol v rozpore s nimi.“ (čl. 46 ods. 4 ústavy)

„I keď prokurátor nebol účastníkom konania v konaní o zaplatenie pohľadávky sťažovateľa a následnom konaní o poddlžníckej žalobe, svojím príkazom fakticky vstúpil... do finálnej fázy konania - výkonu právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia... a súdy   v   konaní   o   podllžníckej   žalobe   akoby   legitimizovali   postavenie   prokurátora v konečnej fáze súdnej ochrany sťažovateľa a jeho úkonu - príkazu pripísali väčší právny význam a silu ako už právoplatnému a vykonateľnému rozhodnutiu súdu.“ (čl. 47 ods. 3 ústavy)

„Ako môže príkaz prokurátora v danom prípade chrániť právo a zákonom chránený záujem sťažovateľa, keď ho priam flagrantne porúša?“ (čl. 149 ústavy)

Sťažovateľ   ďalej   uviedol: «Banka   bola   povinná   rešpektovať   nariadený   výkon súdneho rozhodnutie, ako aj prokuratúra, príkaz Krajskej prokuratúry zo dňa 7. 11. 2001 č. k. 2 Kv 39/01 ju žiadnym spôsobom nemohol tejto povinnosti zbaviť, ako sa k tomu mylne dopracovali... súdy vo výklade § 79c Trestného poriadku.

Zákaz disponovať zaistenými peniazmi na jednej strane ani nebol v príkaze uvedený, a na druhej strane, keby aj bol, takýto zákaz sa nemôže vzťahovať na realizáciu exekučného príkazu, ktorý bol vydaný na základe právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia a súdneho poverenia na výkon exekúcie. Výkon exekúcie nebol doteraz odložený, poverenie na výkon exekúcie nebolo doteraz zrušené a prokurátor nemá zákonné oprávnenie odložiť, a tobôž už nie zakázať, výkon súdneho rozhodnutia.

Pripustením   odkladacieho,   resp.   derogačného   účinku   príkazu   prokurátora   voči právoplatnému a vykonateľnému súdnemu rozhodnutiu došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa   na   súdnu   ochranu.   Úkon   prokurátora   nemôže   byť   nadradený   súdnemu rozhodnutiu premietnutému do exekučného príkazu... výkladom § 79c Trestného poriadku vo vzťahu k právoplatnému a vykonateľnému súdnemu rozhodnutia došlo fakticky k zmene právoplatného rozhodnutia súdu, čo možno jednoznačne považovať za porušenie právnej istoty a základov právneho štátu...

Ak sa má zákaz disponovania so zaistenými peniazmi vzťahovať na všetky situácie rovnako...,   prečo   sa   potom   v   právnej   vede...   uvádza   príklad   pohľadávok   štátu   (napr. sociálnej poisťovne), kedy sa od zákazu disponovania so zaistenými peniazmi upúšťa, resp. rozhoduje sa, že zákaz sa nevzťahuje na určité dispozície?...

Všetky   súdy   v   konaní   o   poddlžníckej   žalobe   svojím   výkladom   §   79c   Trestného poriadku -príkazu prokurátora na zaistenie peňazí na bankovom účte a zákazu dispozície vo vzťahu k právoplatnému   a   vykonateľnému   súdnemu   rozhodnutiu   porušili ústavné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, lebo sťažovateľovi fakticky zabránili v uplatnení si jeho práva,   lebo   súčasťou   práva   na   súdnu   ochranu   je   aj   výkon   vykonateľného   súdneho rozhodnutia...

V súvislosti s argumentáciou Najvyššieho súdu SR... je potrebné podotknúť, že je úplne scestné porovnávať príkaz prokurátora ako orgánu výkonnej moci - jeho procesný úkon v trestnom konaní s exekučným titulom... - čiže úkonom orgánu súdnej moci - ohľadom ich priority podľa času pri ich uplatnení, komu mala dať banka prednosť...

Súdom pri ich rozhodovaní, porovnávaní exekučného príkazu a príkazu prokurátora muselo uniknúť ich pozornosti, že exekučný príkaz je v podstate príkaz súdu realizovaný v tejto podobe súdnym exekútorom,   čo potvrdzuje aj to,   že súdny exekútor je verejným činiteľom...   a   že   súdny   exekútor   je   v   podstate   „predĺženou   rukou“   súdu.   Ak   by   túto skutočnosť zobrali pri ich rozhodovaní do úvahy, tak by nemohli dospieť k rozhodnutiam, ktorými porušili ústavné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, že príkaz prokurátora „stojí nad“ exekučným príkazom...

nie   je   možné   interpretovať   súdny   výklad   §   79c   Trestného   poriadku   vo   vzťahu k vykonateľnému súdnemu rozhodnutiu ako ústavne konformný...

Súdy   diskriminovali   sťažovateľa   pri   jeho   uplatňovaní   ústavného   práva   na   súdnu ochranu tým, že priznali príkazu prokurátora odkladný, resp. derogačný účinok vo vzťahu k vykonateľnému súdnemu rozhodnutiu bez zákonnej podstaty, len akoby z dôvodu, že došlo k stretu záujmov prokurátora a „civilnej osoby“...

A v neposlednom rade došlo konaním súdov... aj k prieťahu vo výkone exekučného konania...»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom: „1. Právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu garantované čl. 12 ods. 1 a 4, či 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 až 4, čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I zo dňa 16. 6. 2004 č. k. 10C/86/2003 v spojení   s   opravným   uznesením   č.   k.   10C   86/03-77,   rozhodnutím   Krajského   súdu v Bratislave zo dňa 5. 12. 2005 č. k. 8 Co 16/05-100 a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 4. 2008 č. k. 2 Cdo 22/2007porušené bolo.

2. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 16. 6. 2004 č. k. 10C/86/2003 v spojení s opravným uznesením č. k. 10C 86/03-77, rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 5. 12. 2005 č. k. 8 Co 16/05-100 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo   dňa   29.   4.   2008   č.   k.   2   Cdo   22/2007   sa   zrušujú   a   vec   sa   vracia   Okresnému   súdu Bratislava I na nové konanie a rozhodnutie.

3. Porušitelia sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby   tento   orgán   (všeobecný   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 16/04, I. ÚS 27/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,   I. ÚS 25/05,   I. ÚS 74/05,   IV. ÚS 55/05,   I. ÚS 158/05,   I. ÚS 213/05, IV. ÚS 288/05).

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

V súlade   so   zásadou   subsidiarity   právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov.

V súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či existujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ sa v posudzovanom súdnom konaní domáhal zaplatenia sumy 115 961 Sk s príslušenstvom   od   banky   formou   poddlžníckej   žaloby   z dôvodu,   že   banka   odmietla realizovať exekučný príkaz súdneho exekútora na odpísanie peňažných prostriedkov z účtu povinného v prospech sťažovateľa ako oprávneného v exekučnom konaní z dôvodu, že jej bol doručený príkaz prokurátora vydaný v trestnom konaní na zaistenie účtu povinného. Sťažovateľ takýto postup banky považoval za nezákonný a existenciu príkazu prokurátora nepovažoval za relevantný dôvod na odmietnutie realizácie exekučného príkazu, ktorý bol vydaný v exekučnom konaní vedenom na základe právoplatného súdneho rozsudku   ako exekučného titulu.

Základom   posúdenia   nárokov   sťažovateľa   v namietanom   súdnom   konaní   bolo posúdenie   otázky,   či   je   banka,   ktorá   vedie   účet   povinného,   proti   ktorému   je   vedená exekúcia,   povinná   realizovať   príkaz   súdneho   exekútora   a   odpísať   peňažné   prostriedky z účtu povinného za stavu, keď prokurátor v trestnom konaní vydal a banke doručil príkaz na zaistenie tohto účtu.

Okresný súd rozsudkom zo 16. júna 2004, krajský súd rozsudkom z 5. decembra 2005 (ktorým na základe odvolania sťažovateľa bol potvrdený rozsudok okresného súdu zo 16. júna 2004 a bolo pripustené dovolanie) a najvyšší súd rozsudkom z 29. apríla 2008 (ktorým zamietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu z 5. decembra 2005) dospeli   k právnemu   záveru,   že   banka   postupovala   správne,   keď   exekučný   príkaz nerealizovala za stavu trvajúceho príkazu prokurátora na zaistenie účtu povinného, proti ktorému exekučný príkaz smeroval.

Sťažovateľ   v odôvodnení   sťažnosti   s týmto   právnym   záverom   nesúhlasil a argumentoval, prečo právny záver súdov považuje za ústavne nekonformný.

Podľa   sťažovateľa   rozsudkom   okresného   súdu   zo   16.   júna   2004,   rozsudkom krajského súdu z 5. decembra 2005, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu z 29. apríla 2008 došlo k porušeniu jeho označených základných práv [čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 až 4, čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 47 ods. 3 ústavy].

Ústavný   súd   konštatuje,   že   preskúmanie   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu zo 16.   júna   2004   bolo   v rámci   odvolacieho   konania   v právomoci   krajského   súdu a preskúmanie   rozsudku   krajského   súdu   z 5.   decembra   2005   bolo   v rámci   dovolacieho konania   v právomoci   najvyššieho   súdu,   preto   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu zo 16. júna 2004   a rozsudku   krajského   súdu   z 5.   decembra   2005   odmietol   pre   nedostatok   svojej právomoci.

Z ústavnoprávneho   hľadiska   môže   byť   relevantným   len   preskúmanie   rozsudku najvyššieho súdu z 29. apríla 2008.

Najvyšší súd sa zaoberal rozsudkom krajského súdu z 5. decembra 2005 v rozsahu, akým   tento   vymedzil   dovolací   dôvod,   a to   posúdením   právneho   záveru   v otázke   stretu príkazu prokurátora na zaistenie účtu povinného a exekučného príkazu doručeného banke vedúcej   účet   povinného,   pričom   sa   plne   stotožnil   so   záverom   krajského   súdu,   ktorý v odôvodnení svojho rozsudku z 5. decembra 2005 uviedol:

„Podľa § 79c ods. 1 Tr. por. ak sú vecou dôležitou pre trestné konanie peniaze na účte v banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže predseda senátu a v prípravnom konaní prokurátor dať príkaz, aby peniaze boli zaistené priamo na účte.

Podľa § 79c ods. 2 Tr. por. ak ide o vec, ktorá nestrpí odklad, môže prokurátor príkaz   uvedený   v   odseku   1   dať   aj   pred   začatím   trestného   stíhania.   Taký   príkaz   musí najneskôr do troch dní potvrdiť sudca, inak stráca platnosť.

Podľa § 79c ods. 3 Tr. por. príkaz podľa odsekov 1 a 2 musí byť vydaný písomne a musí   byť   odôvodnený.   Vždy   sa   v ňom uvedie i suma   v príslušnej mene,   na   ktorú sa zaistenie vzťahuje. V príkaze podľa odsekov 1 a 2, ak nerozhodne predseda senátu alebo prokurátor inak, sa zakážu akékoľvek dispozície zaistenými peniazmi až do výšky zaistenia. Banka   je   povinná   po   doručení   exekučného   príkazu   vyplatiť   pohľadávku   a   jej príslušenstvo oprávnenému; ak sa oprávnený s exekútorom písomne nedohodol inak (§ 96 ods. 3 EP).

Ak banka nepostupuje tak, ako jej to ukladajú ustanovenia § 95, § 96 ods. 3, § 97, § 98 a § 99 EP, môže sa oprávnený na súde domáhať, aby mu banka zaplatila sumu, na ktorú   by   mal   právo,   keby   banka   postupovala   správne,   a   to   aj   vtedy,   keď   už   na   účte povinného nie je dostatok prostriedkov (§ 103 EP)...

Hoci príkaz Krajskej prokuratúry v Bratislave zo dňa 7. 11. 2001 č. k. 2 Kv 39/01 nevychádza presne z dikcie citovaného ust. § 79c ods. 3 Trest. por., aj odvolací súd si jeho obsah vyložil tak, že jeho zmyslom a účelom bolo dosiahnuť zákaz akejkoľvek dispozície s účtami (presnejšie so sumou peňažných prostriedkov na tom - ktorom uvedenom účte), na ktoré sa vzťahoval, a to práve preto, že nevymedzil, ktoré dispozície s predmetnými účtami (presnejšie so zaistenými peňažnými prostriedkami) je možné napriek príkazu vykonať, t. j. na ktoré dispozície s účtami (presnejšie peňažnými prostriedkami) sa príkaz nevzťahuje. Uvedený   výklad   (posúdenie)   je   v   súlade   aj   s   obsahom   už   spomínanej   odpovede Krajskej prokuratúry v Bratislave zo dňa 3. 6. 2003, reagujúcej na dotaz odporcu ohľadom vzniknutej   situácie   po   doručení   príkazu   súdneho   exekútora   banke,   z   ktorej   odpovede vychodí,   že   prokurátorka   trvala   na   úplnom   zaistení   (nedisponovaní   s   peňažnými prostriedkami) dotknutých účtov T. T. S. s. r. o.

Odvolací súd sa so zreteľom na značnú (aj historickú) blízkosť(obdobnosť) právnych úprav oboznámil aj s príslušnou českou právnou úpravou, na ktorú napokon poukazoval aj navrhovateľ. Porovnaním znenia slovenskej právnej úpravy zaistenia účtu v § 79c Trest. por. a českej úpravy zabezpečenia peňažných prostriedkov na účte banky v § 79a českého Třestního řádu odvolací súd zistil, že česká právna úprava vymedzuje výslovne práve výkon rozhodnutí ako výnimku, na ktorú sa príkaz (orgánu činného v trestnom konaní) zákazu akejkoľvek dispozície s peňažnými prostriedkami nachádzajúcimi sa na účte nevzťahuje (§ 79a   ods.   2   Třest.   řádu).   V   Českej   republike   prijatou   úpravou   predstavuje   teda výkon rozhodnutia vyňatú dispozíciu s peňažnými prostriedkami, t. j. dispozíciu, ktorej sa príkaz na zaistenie peňažných prostriedkov na účte priamo nedotýka. Táto úprava však viaže možnosť dispozície s peňažnými prostriedkami, na ktoré sa vzťahuje príkaz o zaistení, v rámci výkonu rozhodnutia na predchádzajúci súhlas sudcu alebo štátneho zástupcu (túto viazanosť   zaviedla   novela   -   zák.   č.   265/2001   Sb.,   keďže   v   praxi   na   základe   fiktívnych pohľadávok bol práve výkon rozhodnutia zneužívaný pri zaistených prostriedkoch na účtoch na ich odčerpanie).

Situácia,   ktorej   právne   riešenie je   predmetom   v súdenej právnej veci,   je   vlastne dôsledkom stretu exekučného príkazu súdneho exekútora na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky   z   účtu   povinného   v   banke   a   príkazu   krajskej   prokurátorky   na   zaistenie peňažných   prostriedkov   na   tom   istom   účte   v   banke,   t.   j.   vyvoláva   otázku,   ktorému z uvedených príkazov má peňažný ústav v takejto situácii dať prednosť.

Ako už bolo spomenuté vyššie, príkaz Krajskej prokuratúry v Bratislave nevymedzuje (neposkytuje) žiadne výnimky zo zákazu dispozície s dotknutými peňažnými prostriedkami na bankových účtoch. Vychádzajúc z právnej úpravy § 79c Trestného poriadku by podľa názoru odvolacieho súdu bolo možné realizovať exekútorský príkaz len v takom prípade, ak by   príkaz   prokurátora   (vydaný   a   doručený   odporcovi   podstatne   skôr   ako   exekútorský príkaz)   vymedzil   výslovne,   že   sa   nevzťahuje   na   finančné   prostriedky   na   účte   zaistené v prípade,   že   ide   o   výkon   rozhodnutia,   resp.   exekúciu   (ako   prípady   prokurátorom vymedzenej výnimky z akejkoľvek dispozície týmito prostriedkami).

Existujúca právna úprava v slovenskom právnom poriadku pri zvolenom posúdení odvolacím súdom umožňuje aj zamedziť prípadnému čerpaniu peňažných prostriedkov zo zaistených   účtov   na   základe   napr.   fiktívnych   pohľadávok,   vymáhaných   v   rámci   výkonu rozhodnutia alebo exekúcie.

Keď rešpektoval odporca spomenutý príkaz prokuratúry - nedávajúci žiadnu výnimku dispozície, postupoval v rámci platného práva a preto nesmel zároveň postupovať aj podľa exekučného   príkazu (ktorý postup by zmaril   zaistenie peňažných prostriedkov   na účte), v takomto prípade nemožno proti odporcovi (banke) úspešne uplatniť poddlžnícku žalobu.“

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Ústavný   súd   sa   pri   výkone   svojej   funkcie   podľa   ústavy   zameriava   na   kontrolu zlučiteľnosti   interpretácie   a aplikácie   vnútroštátnych   právnych   predpisov   všeobecnými súdmi   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a slobodách.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá príčinu   doň   zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06). V právomoci ústavného súdu je iba   preskúmanie   právneho   názoru   všeobecného   súdu   z hľadiska   dodržania   ústavných princípov,   čo   však   neznamená   aj   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor všeobecného súdu svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov.

Na   posúdenie   ústavnosti   rozsudku   najvyššieho   súdu   z 29.   apríla   2008   považoval ústavný súd za podstatné zistiť, či spôsob, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, resp.   svoje   stanovisko   o zákonnosti   rozhodnutia   krajského   súdu   je   ústavne   konformné. Inými   slovami,   úlohou   ústavného   súdu   bolo   zistiť,   či   spôsob   výkladu   príslušných zákonných ustanovení a aplikovaných právnych predpisov, ktorými najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav, nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne   neudržateľný   pre   zjavné   pochybenia   alebo   omyly   v posudzovaní   obsahu aplikovaných právnych úprav.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   preskúmal   rozsudok   krajského   súdu z 5. decembra   2005   v rozsahu,   v akom   bolo   proti   nemu   prípustné   dovolanie   (týmto rozsahom korešpondujú aj dovolacie dôvody sťažovateľa), a vysporiadal sa s dovolacími dôvodmi, keď dospel k tomuto záveru:

Na otázku pripustenú dovolaním a v daných súvislostiach významnú z hľadiska posúdenia veci ako sa má podĺžnik (banka) zachovať v prípade, že dôjde k stretu príkazu prokurátora a exekútora (príkazom na zaistenie peňazí na účte a exekučného príkazu) ako tomu bolo v tejto právnej veci, a ktorý z nich má splniť, resp. ako má postupovať, dovolací súd udáva, že žalovaný rešpektujúc príkaz Krajskej prokuratúry v Bratislave zo 7. 11. 2001 č. k. 2 Kv 39/2001 na zaistenie prostriedkov na účte spoločnosti T. T. S., s. r. o., postupoval v rámci platného práva a nemohol postupovať aj podľa exekučného príkazu, ktorý postup by zmaril zaistenie peňažných prostriedkov na účte a v takomto prípade nemožno proti žalovanému   (banke)   úspešne uplatniť   poddĺžnícku   žalobu,   tak   ako   to správne posúdil   i odvolací   súd.   Vychádzajúc   z právnej   úpravy   §   79c   Trestného   poriadku   by   bolo   možné realizovať exekútorský príkaz len v takom prípade, ak by príkaz prokurátora bol vydaný a doručený žalovanému neskôr ako exekútorský príkaz. Pokiaľ právny subjekt plní povinnosť ktorú mu ukladá všeobecne záväzný právny predpis alebo rozhodnutie štátneho orgánu vydaného na jeho základe, nemožno takýto postup pokladať za porušenie iného právneho predpisu   alebo   rozhodnutia   iného   štátneho   orgánu,   osobitne   v   prípade,   ak   takéto rozhodnutie bolo vydané neskôr.“

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný súd pri preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu dospel k záveru, že najvyšší sú sa primerane vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa, správne ustálil skutkový stav veci a relevantné zákonné ustanovenia aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje ich zneniu, účelu ani označeným článkom ústavy. Nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo   možné   tento   rozsudok   označiť   za   nezlučiteľný   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   ustanovenými   princípmi   súdneho   rozhodovania   (čl. 144   ods. 1 ústavy).

Z uvedeného dôvodu podľa názoru ústavného súdu nejestvuje ani príčinná súvislosť medzi   označenými   právami   sťažovateľa   a postupom   najvyššieho   súdu   pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľom označených práv. Skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia.

O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak podľa názoru ústavného súdu nestalo.

Treba uviesť, že v danom prípade skutočnosť, že krajský súd pripustil dovolanie proti svojmu   rozsudku   z 5.   decembra   2005 v časti   ním   vysloveného právneho   záveru,   svedčí o tvorbe   judikatúry   všeobecných   súdov   v konkrétnej   posudzovanej   právnej   otázke. Z hľadiska posúdenia ústavnosti všeobecnými súdmi aplikovaného právneho záveru ústavný súd   zdôrazňuje,   že   všeobecné   súdy   svoj   právny   záver   náležite   a kompaktne   odôvodnili a sťažovateľom   uvedená   argumentácia   v jeho   sťažnosti   nebola   spôsobilá   vyvolať pochybnosť   o neospravedlniteľnosti   a neudržateľnosti   tohto   odôvodnenia   z ústavného hľadiska.

Keďže s ohľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu z 29. apríla 2008 nemá žiadnu vecnú súvislosť s tvrdeným porušením označených   práv sťažovateľa,   odmietol   jeho sťažnosť v časti   smerujúcej   proti   rozsudku najvyššieho súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2008