znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 342/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. G. A., B., zastúpeného advokátkou JUDr. T. K., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím   Disciplinárneho   senátu   Slovenskej   advokátskej   komory sp. zn. DS X.50/10:1298/2010 z 10. marca 2011 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sž 16/2012 z 29. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. G. A. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“)   bola 31. decembra   2012   doručená   sťažnosť   JUDr.   G.   A.   (ďalej   len  ,,sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie svojho základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len,,ústava“)   rozhodnutím Disciplinárneho   senátu   Slovenskej   advokátskej   komory   sp. zn. DS   X.50/10:1298/2010 z 10. marca   2011   (ďalej   len  ,,disciplinárne   rozhodnutie“   a,,SAK“)   a   rozsudkom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 5   Sž 16/2012   z 29. októbra   2012 (ďalej len,,najvyšší súd“ a,,rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Z   obsahu   sťažnosti   a   pripojených   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľ bol v procesnom postavení   disciplinárne   obvineného   účastníkom   disciplinárneho   konania pred X. disciplinárnym   senátom   Disciplinárnej   komisie   SAK,   pričom   napadnutým disciplinárnym rozhodnutím bol uznaný za vinného z disciplinárneho previnenia podľa § 56 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákon o advokácii“), pretože závažným spôsobom porušil povinnosť advokáta uloženú mu § 18 ods. 3 zákona o advokácii a § 11 ods. 3 Advokátskeho poriadku. Skutkovým základom jeho disciplinárneho   previnenia   bolo,   že „...   po   prebratí   zálohy   vo   výške   80.000,- Sk na zaplatenie   súdneho   poplatku,   potom   ako   bola   jeho   klientka   oslobodená od súdnych poplatkov,   túto   sumu   po   odpočítaní   vzniknutých   trov   právneho   zastúpenia v čiastke 32.000,- Sk klientke vo výške 48.000,- Sk nevrátil a to i napriek tomu, že k vráteniu tejto sumy bol zaviazaný rozsudkom sp. zn. 17 C 208/2008 Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 22. 9. 2009, právoplatným dňa 14. 12. 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave   č.   6 Co 424/09...“.   Za   spáchané   disciplinárne   previnenie   mu   bolo   uložené disciplinárne opatrenie – pozastavenie výkonu advokácie na dobu 18 mesiacov. Sťažovateľ následne   podal   na   najvyššom   súde   žalobu   o   preskúmanie   zákonnosti   disciplinárneho rozhodnutia, ktorý rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou túto zamietol.

3. Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   zásah   do   svojich   označených   práv tak disciplinárnym rozhodnutím SAK, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu a v podstatnom uvádza:

,,Keďže disciplinárna komisia odňala sťažovateľovi jeho ústavné právo sa osobne vyjadriť k obvineniam, keď prejednala vec v jeho neprítomnosti, bez toho aby o termíne pojednávania   sťažovateľa   riadne   upovedomila,   nemal   sťažovateľ   možnosť   ospravedlniť svoju prípadnú neúčasť ani predložiť dôkazy na svoju obhajobu...

Najvyšší   súd   sa   vo   svojom   rozsudku   stotožnil   s   právnym   názorom   SAK,   že   boli splnené   všetky   podmienky   pre   to,   aby   disciplinárny   senát   vec   žalobu   prejednal   v   jeho neprítomnosti.   Pojednávanie   disciplinárneho   senátu   na   ktorom   bolo   prijaté   uvedené rozhodnutie sa konalo 10. 3. 2011, pričom NS SR mal za preukázané, že vo vzťahu k tomuto pojednávaniu disciplinárneho senátu žalobca nepožiadal o jeho odročenie, ani sa z neho neospravedlnil pre existenciu dôležitej prekážky. Najvyšší súd vôbec nezohľadnil argument sťažovateľa, že nový termín mu nebol riadne oznámený. SAK ako žalovaný v danej veci argumentoval,   že   termín   pojednávania   oznámil   telefonicky,   toto   tvrdenie   však   ničím nepodložil. Sťažovateľ, v pozícii žalobcu, nemohol ospravedlniť neúčasť na pojednávaní disciplinárneho senátu a požiadať o odročenie, keďže on sám o ňom nevedel. Sťažovateľovi tak   bola   odňatá   jediná   možnosť   sa   vyjadriť   ku   všetkým   skutočnostiam   v   konaní a k obvineniu, ktoré sa mu dávalo za vinu. Máme tak za to, že sťažovateľovi bolo odňaté jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.“

4. V   ďalších   častiach   sťažnosti   sťažovateľ   polemizuje   so   skutkovými, ako aj s právnymi   závermi   disciplinárneho   rozhodnutia,   avšak   bez   toho,   aby   z   toho vyvodzoval porušenie akéhokoľvek základného práva podľa ústavy, a preto ústavný súd tieto časti sťažnosti považoval za ústavno-právne irelevantné.

5. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol tak, že disciplinárnym   rozhodnutím,   ako   aj   rozsudkom   najvyššieho   súdu   bolo   porušené jeho základné   právo   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ďalej   žiadal,   aby   ústavný   súd   zrušil napadnuté   disciplinárne   rozhodnutie   SAK   aj   rozsudok   najvyššieho   súdu   a   vrátil   vec na ďalšie konanie tak SAK, ako aj najvyššiemu súdu.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Cieľom   predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

8. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

9. Podstatná (a v podstate jediná) sťažnostná námietka sťažovateľa sa týka tvrdeného rozhodovania disciplinárneho senátu SAK v jeho neprítomnosti, v dôsledku čoho nemohol predniesť   jeho   obhajobu   a   osobne   sa   vyjadriť   k   obvineniam,   vo   vzťahu   ku   ktorým bol neskôr uznaný za vinného a disciplinárne potrestaný. Z odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že tento zásah sťažovateľ vidí v postupe a disciplinárnom rozhodnutí SAK a najvyššiemu súdu   vyčíta   to,   že   sa   postupom   SAK   stotožnil   a   nezohľadnil   jeho   argumenty   uvedené v žalobe.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy disciplinárnym rozhodnutím SAK

10. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných   práv   a   slobôd,   ako   aj   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a   to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za   dodržiavanie   základných   práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,   ak o   ochrane týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Už   spomenutý   princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať jeho sťažnosťou iba vtedy, ak sa ak sa sťažovateľ nemohol, nemôže a nebude   môcť   ani   v   budúcnosti   domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom prostredníctvom   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,   že   ochrany   tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta, sa sťažovateľ mohol, resp. môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov   nápravy,   prípadne   iným   zákonne   upraveným   spôsobom   pred   iným   súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

11. Z obsahu sťažnosti, ako aj príloh k nej pripojených je zrejmé, že sťažovateľka využila právo na súdny prieskum napadnutého disciplinárneho rozhodnutia SAK a podala žalobu, o ktorej podľa § 59 ods. 5 zákona o advokácii v spojení s § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku konal a rozhodoval najvyšší súd. Do právomoci najvyššieho súdu pritom patrilo   nielen   preskúmanie   zákonnosti   samotného   disciplinárneho   rozhodnutia, ale aj postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, a dôvodom na zrušenie preskúmavaného rozhodnutia sú de lege lata nielen vady týkajúce sa rozhodnutia [§ 250j ods. 2 ods. a) až d) Občianskeho súdneho poriadku], ale aj vady konania pred správnym orgánom [§ 250j ods. 2 ods.   e)   Občianskeho   súdneho   poriadku].   V   tomto   smere   teda   patrilo   do   právomoci najvyššieho súdu aj preskúmanie námietky sťažovateľa týkajúcej sa tvrdenej vady konania pred SAK spočívajúcej v tom, že bolo rozhodované v jeho neprítomnosti, v dôsledku čoho nemohol   predniesť   jeho   obhajobu   a   osobne   sa   vyjadriť   k   obvineniam.   Právomoc najvyššieho   súdu   poskytnúť   ochranu   sťažovateľovi   pred   prípadným   porušením   jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom a disciplinárnym rozhodnutím SAK takto vylučuje právomoc ústavného súdu, čo bolo zároveň dôvodom odmietnutia sťažnosti v tejto časti.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu

12. Zo   sťažnosti   nevyplýva   žiadna   výhrada   sťažovateľa,   z   ktorej   by   bolo   možné vyvodiť,   že   aj   v   konaní   pred   najvyšším   súdom   malo   dôjsť   k   zásahu   do   jeho   práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa označeného článku ústavy. Sťažovateľ sám podal žalobu na najvyššom súde, kde vyjadril svoje skutkové a právne výhrady smerujúce k poukázaniu na ním tvrdenú nezákonnosť   disciplinárneho   rozhodnutia   a   postupu   SAK   a   zároveň   sa   zúčastnil pojednávania   na   najvyššom   súde,   kde   mal   rovnako   zaručené   a   plne   realizované   jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Z uvedeného je zrejmé, že v časti týkajúcej sa namietaného   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   rozsudkom najvyššieho   súdu   je   sťažnosť   zjavne   neopodstatnená,   čo   bolo   zároveň   dôvodom jej odmietnutia. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).

13. V   petite   sťažnosti   sa   sťažovateľ   domáhal   len   vyslovenia   porušenia   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Z obsahu sťažnosti však vyplýva, že sťažovateľ má aj vecné výhrady k rozsudku najvyššieho súdu, keďže tento sa podľa   jeho   názoru   stotožnil   s   nesprávnym   záverom   disciplinárneho   senátu   SAK o možnosti realizácie pojednávania v jeho neprítomnosti a na jeho žalobnú argumentáciu o neoznámení   termínu   pojednávania   pred   disciplinárnym   senátom   neprihliadol. Táto argumentácia   smeruje   podľa   jej   obsahu   k   možnému   porušeniu   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého porušenie však nebolo premietnuté do petitu sťažnosti, a preto by sa ním ústavný súd, ktorý je viazaný iba petitom sťažnosti (m. m.   III.   ÚS   166/02),   nemusel   bližšie   zaoberať.   V   záujme   presvedčivosti   vlastnej rozhodovacej činnosti a materiálneho prístupu k ústavno-súdnej ochrane sa však ústavný súd oboznámil aj s dôvodmi napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorý v relevantnej časti jeho odôvodnenia uviedol:

,,V konaní pred žalovanou boli vo veci vytýčené tri pojednávania. Z pojednávania vytýčeného na 25. novembra 2010 o 13:00 hod. sa žalobca ospravedlnil z dôvodu choroby (PN z dôvodu jej nevystavenia nepredložil), pričom súčasne navrhol počkať na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave vo veci odvolania proti už citovanému rozsudku Okresného súdu Bratislava II. a vzniesol námietku premlčania disciplinárneho deliktu. Z pojednávania vytýčeného   na   10.   februára   2011   sa   žalobca   opäť   ospravedlnil   z   dôvodu   kolízie s pojednávaním na Najvyššom súde Slovenskej republiky. Zároveň oznámil, že rozsudok Krajského   súdu   v   Bratislave   vo   veci   sp.   zn.   6   Co   424/2009   nadobudol   právoplatnosť a listom vyzval sťažovateľku na adresu trvalého pobytu, k rukám jej právnej zástupkyne a do Centra bezplatnej právnej pomoci, aby mu oznámila číslo účtu, na ktoré má poukázať sumu podľa rozsudku, pričom odpoveď neobdržal.

V ani jednom prípade žalobca nepožiadal o odročenie pojednávania a ani nevyužil možnosť písomne sa vo veci vyjadriť.

Termín 10. februára 2011 bol podľa záznamu v spise žalovanej... zo zdravotných dôvodov člena senátu zrušený. Nový termín vytýčený na 10. marca 2011 bol oznamovaný telefonicky. Zo spisu žalovanej a ani z tvrdení žalobcu nevyplýva, že by žalobca doručil ospravedlnenie a požiadal o odročenie pojednávania vytýčeného na tento termín.

Vzhľadom   k   tomu,   že   pre   každý   z   predchádzajúcich   termínov   pojednávania disciplinárneho senátu boli splnené podmienky pre pojednávanie v neprítomnosti žalobcu, nemožno prihliadnuť ani jeho námietku vznesenú na pojednávaní pred najvyšším súdom 29. októbra 2012, že o termíne 10. marca 2011 nemá žiaden záznam.

Podľa § 17 ods. 5 disciplinárneho poriadku SAK účasť navrhovateľa na pojednávaní je povinná. Senát môže pojednávať v jeho neprítomnosti, ak sa na pojednávanie nedostaví napriek   riadnemu   upovedomeniu,   alebo   ak   súhlasí,   aby   sa   pojednávalo   v   jeho neprítomnosti.

Podľa § 17 ods. 6 disciplinárneho poriadku SAK pojednávanie sa koná v prítomnosti disciplinárne   obvineného.   Senát   môže   pojednávať   v   neprítomnosti   disciplinárne obvineného, ak s tým disciplinárne obvinený písomne súhlasí.

Podľa   §   17   ods.   7   disciplinárneho   poriadku   SAK   ak   sa   disciplinárne   obvinený na pojednávanie nedostaví a nepožiadal ani o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu, senát môže pojednávať v jeho neprítomnosti. Ak disciplinárne obvinený požiada najneskôr do začatia pojednávania o jeho odročenie a ak sú na odročenie dôvody hodné osobitného zreteľa, predseda senátu môže pojednávanie odročiť.

Pokiaľ   žalobca   poukazuje   na   nesprávnosť   postupu   žalovanej   spočívajúcu vo vykonaní   pojednávania   v   jeho   disciplinárnej   veci   v   jeho   neprítomnosti   a   odvoláva sa na to, že hoci nepožiadal o odročenie dotknutých pojednávaní, ale ani neudelil písomný súhlas   na   pojednávanie   v   jeho   neprítomnosti,   najvyšší   súd   má   za   to,   že   táto   námietka žalobcu je neopodstatnená.

Pojednávanie,   na   ktorom   bolo   prijaté   preskúmavané   rozhodnutie   sa   konalo 10. marca 2011, pričom vo vzťahu k tomuto pojednávaniu disciplinárneho senátu žalobca nepožiadal o jeho odročenie, ani sa z neho neospravedlnil pre existenciu dôležitej prekážky. Je   v   prvom   rade   povinnosťou   disciplinárne   obvineného   sa   na   riadne   oznámené pojednávanie   dostaviť.   Len   v   prípade   existencie   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa, na základe   ktorých   disciplinárne   obvinený   požiada   najneskôr   do   začatia   pojednávania o jeho   odročenie,   predseda   senátu   môže   pojednávanie   odročiť.   Je   namieste   uviesť, že uvedené   pojednávanie   bolo   tretím   vytýčeným   pojednávaním   vo   veci.   Existencia písomného súhlasu s pojednávaním v neprítomnosti disciplinárne obvineného je len jednou z možností, kedy disciplinárny senát môže vo veci vykonať pojednávanie bez prítomnosti disciplinárne obvineného. Druhým prípadom, kedy tak disciplinárny senát môže urobiť, a to aj   bez   danosti   takéhoto   súhlasu,   je   prípad,   že sa   napriek   riadnemu   upovedomeniu na pojednávanie disciplinárne obvinený nedostaví a včas a z dôvodov hodných osobitného zreteľa nepožiada o odročenie pojednávania.

Zmyslom všetkých procesných predpisov je zabezpečiť realizáciu hmotných noriem vo forme rozhodnutia o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb podľa takého postupu,   aby   vo   veci   bol   zistený   skutkový   stav   čo   najúplnejšie   prostriedkami, ktoré objasňujú okolnosti rozhodujúce pre posúdenie veci, a aby účastníkovi, o ktorého vec –   práva   a   povinnosti   ide,   bola   poskytnutá   možnosť   predkladať   dôkazy,   návrhy a obhajovať svoje práva. Toto platí osobitne, ak ide o konanie, v ktorom dôkazná povinnosť spočíva   na   účastníkovi.   Pri   tomto   zmysle   konania   dôvodom   na   zrušenie   rozhodnutia správneho orgánu v zmysle § 250i ods. 3 OSP môže byť len taká vada, ktorá mohla mať vplyv   na   správnosť,   zákonnosť   rozhodnutia.   Rozhodnutie   sa   nezrušuje   preto, aby sa zopakoval   proces   a   odstránili   formálne   vady,   ktoré   nemôžu   privodiť   vecne   iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka (pozri k tomu bližšie R 122/2003).

Najvyšší súd sa stotožnil s právnym názorom žalovanej, že boli splnené podmienky pre to, aby disciplinárny senát vec žalobcu prejednal v jeho neprítomnosti. Pojednávanie síce   predstavuje   jedinú   možnosť   pre   disciplinárne   obvineného   vyjadriť   sa   ústne ku skutočnostiam v konaní, nie je však jediným prostriedkom, ktorý disciplinárne obvinený môže využiť na obranu svojich práv a právom chránených záujmov (§ 10 disciplinárneho poriadku   SAK).   Žalovaný   žiadnu   z   ďalších   možností,   napríklad   zastúpenie   v   konaní, nahliadnutie do spisu a predloženie písomného vyjadrenia, nevyužil...

Po preskúmaní rozhodnutia a postupu žalovanej v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe najvyšší súd dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie a postup žalovanej sú v súlade so zákonom. Preto žalobu zamietol.“

14. Súčasťou   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   doktrína   možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09, I. ÚS 51/2010). Ústavný súd v tejto   súvislosti   vo   svojej   judikatúre   konštantne   zdôrazňuje,   že   pri   uplatňovaní   svojej právomoci   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“ prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Táto   ochrana sa prejavuje   aj   v   tom,   že   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníka konania,   keď   jasne   a   zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   už   opakovane uviedol   (napr.   II.   ÚS   13/01,   I.   ÚS   241/07),   že   ochrana   ústavou   prípadne   dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom a medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

15. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami   všeobecných   súdov   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol,   že   jeho   úloha pri rozhodovaní   o   sťažnosti   pre   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu   rozhodnutím   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 223/09).

16. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré najvyšší súd rozhodol tak, že žalobu sťažovateľa zamietol. V odôvodnení napadnutého rozsudku dal najvyšší súd sťažovateľovi   podrobnú   odpoveď   na   to,   (i)   prečo   nedošlo   k   porušeniu   zákona a disciplinárneho   poriadku   konaním   a   pojednávaním   disciplinárneho   senátu   v   jeho neprítomnosti, (ii) aké iné možnosti na osobné vyjadrenie a obranu svojich práv a záujmov okrem osobnej účasti na pojednávaní disciplinárneho senátu mal k dispozícii a napriek tomu ich   bez   relevantného   dôvodu   nevyužil,   (iii)   prečo   nie   každá   vada   v   konaní   (postupe) správneho orgánu (SAK) môže byť dôvodom na zrušenie preskúmavaného rozhodnutia. Následne   sa   najvyšší   súd   aj   vecne   zaoberal   otázkou,   či   konaním   sťažovateľa   došlo k naplneniu skutkovej podstaty disciplinárneho previnenia, pričom sa stotožnil so závermi SAK,   že   svojím   konaním   závažným   spôsobom   porušil   povinnosť   advokáta.   Preskúmal aj zákonnosť   výroku   o   treste,   pričom   pre   účely   zistenia   primeranosti   sankcie   doplnil dokazovanie vyžiadaním ďalších listinných dôkazov.

17.   V   okolnostiach   prípadu   preto   ústavný   súd   konštatuje,   že   právny   záver najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len   v   prípade,   ak   by   sa   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení   zákona, že by tým zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (m.   m.   III.   ÚS   264/05,   I.   ÚS   51/2010). Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m.   m.   II.   ÚS   134/09,   I.   ÚS   417/08).   V   rozsudku   najvyššieho   súdu   teda   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   nezistil   nič,   čo   by   ho   robilo   ústavne neakceptovateľným,   a   teda   vyžadujúcim   korekciu   zo   strany   ústavného   súdu.   Rozsudok najvyššieho súdu je preto vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom   dáva   odpoveď   aj   na   otázku,   prečo   disciplinárny   senát   konaním   v   jeho neprítomnosti neporušil jeho právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a efektívne uplatniť jeho obhajobu. Čo je však osobitne podstatné a na čo poukázal aj najvyšší súd, sťažovateľ ako   disciplinárne   obvinený   sám   nekonal   tak,   aby   účinne   uplatňoval   a   využíval   svoje procesné práva, ktoré mu disciplinárny poriadok zaručoval. V dôsledku toho ústavný súd uzatvára,   že   v   sťažnosti   absentuje   ústavno-právny   rozmer   a   možná   súvislosť   medzi rozsudkom najvyššieho súdu a označenými právami sťažovateľa.

18. Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní neprichádzalo   do   úvahy   rozhodovanie   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľa   (zrušenie disciplinárneho   rozhodnutia   SAK,   zrušenie   rozsudku   najvyššieho   súdu   a   vrátenie   veci na ďalšie   konanie).   Vzhľadom   na   uvedený   nedostatok   právomoci   ústavný   súd   len pripomína, že ani v prípade dôvodnosti sťažnosti by nemal právomoc zrušiť disciplinárne rozhodnutie SAK, keďže túto právomoc má výlučne najvyšší súd ako správny súd.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013