znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 342/2012-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júna   2012 predbežne prerokoval   sťažnosť   JUDr.   L.   C.,   R.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   K.   D., Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú   právnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Rožňava sp. zn. 3 T 89/2009 z 22. marca 2012 a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 Tos 29/2012 z 19. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. L. C.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2012 doručená sťažnosť JUDr.   L. C., R.   (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou   namietal porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 89/2009 z 22. marca 2012 a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Tos 29/2012 z 19. apríla 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol ako advokát opatrením sudcu pre   prípravné   konanie   okresného   súdu   sp.   zn.   0   Tp   286/2008   zo   7.   novembra   2008 ustanovený za obhajcu vtedy obvinenej S. K. Po skončení trestného stíhania (rozsudkom z 3.   júla   2009,   ktorým   bola   schválená   dohoda   o vine   a treste)   si   sťažovateľ   návrhom z 22. júla   2009   uplatnil   nárok   na   odmenu   a náhradu   za   stratu   času   a náhradu   hotových výdavkov   (ďalej   len   „náhrada“).   O návrhu   sťažovateľa   rozhodol   vyšší   súdny   úradník okresného súdu uznesením sp. zn. 3 T 89/2009 z 27. decembra 2011 tak, že mu priznal len časť uplatnenej sumy z odmeny a náhrady. Proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka okresného súdu podal sťažovateľ v časti, v ktorej nebol akceptovaný jeho návrh, riadny opravný   prostriedok   (sťažnosť),   o ktorom   predseda   senátu   okresného   súdu   uznesením č. k. 3 T 89/2009-668 z 22. marca 2012 rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie zrušil a sám o odmene   a náhrade   sťažovateľa   rozhodol,   avšak   v neprospech   sťažovateľa,   pretože požadovanú sumu znížil ešte viac, ako vyšší súdny úradník v predchádzajúcom rozhodnutí. Predseda senátu okresného súdu zároveň sťažovateľa v rozhodnutí poučil, že proti tomuto uzneseniu ďalší opravný prostriedok nie je prípustný. Napriek tomuto poučeniu sťažovateľ podal   proti   rozhodnutiu   z 22.   marca   2012   sťažnosť,   ktorú   však   krajský   súd   uznesením č. k. 7 Tos 29/2012-692 z 19. apríla 2012 zamietol ako neprípustnú.

Podľa   názoru   sťažovateľa   uznesením   predsedu   senátu   okresného   súdu č. k. 3 T 89/2009-668   z 22.   marca   2012,   ako   aj   uznesením   krajského   súdu č. k. 7 Tos 29/2012-692 z 19. apríla 2012 došlo k porušeniu ním označených základných práv, čo odôvodnil takto:

„... márne som namietal voči rozhodnutiu sťažnostného súdu, že podľa môjho názoru nie   je   ústavne   komfortné,   že   o   rozhodnutí   súdu   napadnutom   opravným   prostriedkom rozhoduje ten istý súd, aj keď iným svojim pracovníkom (viď § 190/2c TP) a že takýmto spôsobom rozhodovania, aj keď je to v medziach Trestného poriadku, došlo k porušeniu mojich základných ľudských práv...

Žiada sa prízvukovať, že v trestných veciach o trovách konania rozhoduje predseda senátu, ktorý túto svoju právomoc môže delegovať na vyššieho súdneho úradníka, proti ktorého rozhodnutiu, ak sa napadne opravným prostriedkom, rozhoduje ten istý predseda senátu. Na základe uvedeného je zrejmé, že v tomto smere dochádza nielen k porušeniu... noriem   Dohovoru,   ale   je   porušený   aj   princíp   dvojinštančnosti   súdneho   konania...: v podstate totiž o každej takejto otázke rozhoduje s konečnou platnosťou predseda senátu bez ohľadu na to, či v prvom stupni jeho rozhodnutiu predchádzalo rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka alebo nie...

... V ďalšom som namietal, že v predmetnej veci došlo k flagrantnému porušeniu jednej zo základných zásad trestného práva, a to zákazu reformatio in peius..., ktorá zásada vyjadruje neprípustnosť rozhodnutia v neprospech odvolateľa...

... voči uzneseniu vyššieho súdneho úradníka nikto iný... sťažnosť nepodal, a tak predseda senátu rozhodoval len o mnou podanej sťažnosti... Súd týmto postupom veľmi závažným spôsobom doslova ignoroval uvedenú zásadu a porušil § 195/1 TP, v zmysle ktorého orgán rozhodujúci o sťažnosti nemôže z jej podnetu zmeniť uznesenie v neprospech osoby, ktorá sťažnosť podala alebo v ktorej prospech bola sťažnosť podaná...

Súčasne som namietal, že súd v uvedenej veci rozhodoval v nezákonnom zložení. Z § 190/2c   TP   vyplýva,   že   o   uznesení   vyššieho   súdneho   úradníka   rozhoduje   predseda senátu, ktorý v tomto prípade má postavenie nadriadeného orgánu, pričom v posudzovanom prípade nerozhodoval predseda senátu, ale samosudca, aj keď na napadnutom uznesení je uvedené, že rozhodoval o sťažnosti predseda senátu. Pripomenul som, že správnosti tohto názoru nasvedčuje aj fakt, že aj na odvolacích súdoch rozhoduje o odvolaniach, ale aj o sťažnostiach 3 členný senát.

Zároveň som namietol, že vo veci rozhodol vylúčený sudca, pretože s JUDr. J. G. som bol v súdnom spore, ktorý sa viedol na OS v Sp. Novej Vsi v konaní 5C 179/97, potom sme   boli   účastníkmi   exekučného   konania   vedeného   u   súdnej   exekútorky   Mgr.   M.   Z. so sídlom v M....

Pokiaľ som sa odvolával na dôvody napadnutého rozhodnutia, dal som do pozornosti skutočnosť,   že   v   napadnutom   uznesení   napr.   pán   sudca   kritizuje   kvalitu   (podľa   mňa nedôvodne) mnou vykonaných úkonov, hoci mu to vôbec neprislúcha...

Namietol   som   ďalej   v   tejto   súvislosti,   že   súd   sa   na   druhej   strane   dôsledne nevysporiadal s mojimi sťažnostnými dôvodmi a svoje rozhodnutie v tomto smere náležité ani neodôvodnil tak, ako som na to poukázal v podanej sťažnosti, o ktorej rozhodoval KS v Košiciach...   odôvodnenie   rozhodnutia   mi odníma   možnosť konať   pred   súdom,   pretože nespĺňa kritérium riadneho odôvodnenia a preto mi nie je známe, čo viedlo súd k tomu, že tak   alebo   onak   posúdil   moje   podanie.   Je   potrebné   v   tomto   smere   zvýrazniť,   že   takéto rozhodnutie   je   nepreskúmateľné,   a   to   pre   jeho   nezrozumiteľnosť   a   nedostatok   dôvodov v jeho odôvodnení, pretože nie je možné zistiť, ako súd dospel k záverom, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ako dospel k samotnému rozhodnutiu v danej veci. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia   totiž   neumožňuje   dotknutej   osobe   efektívne   sa   brániť   proti   príslušnému rozhodnutiu...

Zároveň   namietam   porušenie   môjho   základného   práva   vlastniť   majetok   v zmysle čl. 20 Ústavy SR, nakoľko ÚS SR už vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti ustálil, že do pojmu majetok patria veci, práva a pohľadávky, pričom pohľadávka na náhradu trov konania musí byť účastníkovi priznaná v celom zákonom upravenom rozsahu...“

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že uznesením okresného súdu sp.   zn. 3 T 89/2009 z 22. marca 2012 a uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tos 29/2012 z 19. apríla 2012 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ústavy, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 dohovoru a taktiež základné   právo   vlastniť   majetok   zaručené   v   čl.   20   ústavy. Zároveň   navrhol   napadnuté rozhodnutia zrušiť a vrátiť vec všeobecným súdom na ďalšie konanie. Požadoval taktiež priznať mu finančné zadosťučinenie v sume 6 422,47 € a náhradu trov, ktoré mu   vznikli v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní podľa   čl.   127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred ústavným   súdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.

V zmysle uvedeného ústavný súd predmet konania o sťažnosti sťažovateľa vymedzil tak, že je ním namietané porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu   sp.   zn.   3   T   89/2009   z 22.   marca   2012   a   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 7 Tos 29/2012 z 19. apríla 2012.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1.   Pokiaľ   ide   o námietky   sťažovateľa   smerujúce   proti   uzneseniu   krajského   súdu sp. zn. 7 Tos 29/2012 z 19. apríla 2012, ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej   ustálenej judikatúry   nemá   zásadne   oprávnenie   preskúmavať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany   ústavnosti   poskytovanej   ústavným   súdom   napokon   nie   je   ani   chrániť   občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Krajský   súd   v odôvodnení   uznesenia   sp.   zn.   7   Tos   29/2012   z 19.   apríla   2012 v podstatnom uviedol:

„Podľa § ustanovenia § 185 ods. 1 Tr. por. opravný prostriedkom proti uzneseniu je sťažnosť. Podľa ods. 2 sťažnosťou možno napadnúť každé uznesenie policajta, okrem uznesenia o začatí trestného stíhania. Uznesenie súdu alebo prokurátora možno sťažnosťou napadnúť len v tých prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa, a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni.

Podľa § 190 ods. l Tr. por. orgán, proti ktorého uzneseniu sťažnosť smeruje, môže jej sám vyhovieť, ak sa zmena pôvodného uznesenia nedotkne práv inej strany trestného konania.   Ak   ide   o   uznesenie   policajta,   ktoré   bolo   vydané   s predchádzajúcim   súhlasom prokurátora   alebo   na   jeho   pokyn,   môže   policajt   sám   sťažnosti   vyhovieť   len s predchádzajúcim súhlasom prokurátora.

Podľa   ods.   2   vyššie   citovaného   ustanovenia   Trestného   poriadku,   ak   lehota na podanie sťažnosti už všetkým oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa ods. l, predloží vec na rozhodnutie podľa písm. c/ citovaného zákonného ustanovenia vyšší súdny úradník alebo súdny tajomník predsedovi senátu a v prípravnom konaní sudcovi pre prípravné konanie, ktorí majú pri tomto rozhodovaní postavenie nadriadeného orgánu. Z vyššie uvádzaného teda nepochybne vyplýva, že po právoplatnom skončení vo veci o   návrhu   obhajcu   na   náhradu   trov   súvisiacich   s   obhajobou   odsúdenej...   v   súlade so zákonom rozhodol vyšší súdny úradník..., a to uznesením zo dňa 27. 12. 2011 sp. zn. 3 T 89/2009...

V   zákonom   stanovenej   lehote   proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažnosť,   ako oprávnená osoba JUDr. L. C. a okresný súd, ktorý v prvom stupni rozhodol uznesením vyššieho súdneho úradníka, ktorý nepostupoval podľa ustanovenia § 190 ods. l Tr. por., ale vec   predložil   na   rozhodnutie   predsedovi   senátu   v   zmysle   ustanovenia   §   190   ods. 2 písm. c/ Tr. por., ktorý rozhodol teraz napadnutým uznesením.

... keďže predseda senátu JUDr. J. G. rozhodoval v zmysle ustanovenia § 190 ods. 2 písm. c/ Tr. por. ako nadriadený orgán, správne do poučenia o možnosti podať opravný prostriedok uviedol,   že proti   tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.

Z   vyššie   uvedených   dôvodov   preto   krajský   súd,   ktorému   vec   bola   predložená na rozhodnutie   o   sťažnosti   obhajcu   JUDr.   L.   C.   proti   rozhodnutiu   predsedu   senátu Okresného   súdu   v   Rožňave   zo   dňa   22. marca   2012   sp.   zn.   3   T   89/2009,   nim   podanú sťažnosť zamietol ako sťažnosť, ktorá nie je prípustná podľa § 193 ods. l písm. a/ Tr. por..“

Ako z citovanej časti rozhodnutia krajského súdu vyplýva, tento stručne, ale jasne a zreteľne uviedol, prečo sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 22. marca 2012 zamietol. Neopomenul pritom v odôvodnení citovať konkrétne ustanovenia zákona č. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“), ktorými sa pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa riadil a o ktoré oprel záver o neprípustnosti riadneho opravného proti napadnutému rozhodnutiu. Ústavný súd v tejto súvislosti nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by nasvedčovala tomu, že krajský súd v prípade sťažovateľa   použil   nesprávne   ustanovenie   procesnoprávneho   predpisu   vzťahujúceho sa na toto konanie alebo že by výklad, prípadne aplikácia týchto zákonných ustanovení bola v rozpore s ich zmyslom a účelom.

Ústavný súd podotýka, že v zmysle jeho judikatúry základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne aj právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru) všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade   s   procesnoprávnymi   predpismi   vzťahujúcimi   sa   na   konkrétne   konanie (napr. II. ÚS 181/06).   Teda   ak   orgán   štátu   aplikuje   platný   právny   predpis,   jeho   účinky (dôsledky)   použitia   nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva   alebo   slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   považoval   sťažnosť   sťažovateľa   v časti namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   (čl.   6   ods.   1   dohovoru)   za   zjavne   neopodstatnenú, a to pre absenciu   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu a namietaným porušením označených práv. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a práva na spravodlivé súdne konanie uznesením okresného súdu sp. zn. 3 T 89/2009 z 22. marca 2012, ku ktorému malo dôjsť tým, že ním bolo rozhodnuté v neprospech sťažovateľa, a teda bola   porušená   zásada   zákazu   reformatio   in   peius   zakotvená   v   §   195   ods.   1   Trestného poriadku, ústavný súd poznamenáva, že už v minulosti riešil otázku obdobného charakteru (napr. uznesenie sp. zn. I. ÚS 150/09 z 20. mája 2009) a dospel k záveru, že vzhľadom na predmet a účel trestného konania sa táto zásada na konanie o návrhu obhajcu na odmenu a náhradu výdavkov nevzťahuje.

Pre   úplnosť   ústavný   súd   poznamenáva,   že   pri   vyvodení   uvedeného   záveru neprihliadol   na   časť   odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   7   Tos   29/2012 z 19. apríla   2012,   v ktorej   sa   tejto   problematike   venoval,   a to   z dôvodu,   že   táto   bola krajským súdom načrtnutá iba okrajovo (nad rámec) a bez toho, aby hodnotenie tejto otázky malo akýkoľvek dopad na výrok rozhodnutia krajského súdu.

Vzhľadom na uvedené je sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti zjavne neopodstatnená, preto ju ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako takú odmietol.

3. V ďalšom sťažovateľ namietal, že vo veci jeho sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka rozhodoval súd v nezákonnom zložení a vylúčený sudca.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   nenamietal   porušenie   základného   práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy, ústavný súd k preskúmaniu jeho námietok   pristúpil   z hľadiska   namietaného   porušenia   práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Podľa § 553 ods. 5 Trestného poriadku o výške odmeny a náhrady rozhodne na návrh obhajcu...   orgán   činný   v   trestnom   konaní,   ktorého   rozhodnutím   sa   trestné   stíhanie právoplatne skončilo... v konaní pred súdom rozhodne predseda senátu súdu prvého stupňa alebo ním poverený vyšší súdny úradník.

Podľa § 190 ods. 2 písm. c) Trestného poriadku ak lehota na podanie sťažnosti už všetkým oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa odseku 1, predloží vec   na   rozhodnutie   vyšší   súdny   úradník   alebo   súdny   tajomník   predsedovi   senátu a v prípravnom konaní sudcovi pre prípravné konanie, ktorí majú pri tomto rozhodovaní postavenie nadriadeného orgánu.

Podľa § 10 ods. 6 Trestného poriadku predsedom senátu sa na účely tohto zákona rozumie aj samosudca, ak z jednotlivých ustanovení tohto zákona nevyplýva niečo iné.

Pokiaľ   sťažovateľ   tvrdí,   že   o jeho   sťažnosti   proti   uzneseniu   vyššieho   súdneho úradníka   rozhodoval   súd   v nezákonnom   zložení,   pretože „v   posudzovanom   prípade nerozhodoval   predseda   senátu,   ale   samosudca“,   ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom na citované ustanovenia Trestného priadku [§ 553 ods. 5, § 190 ods. 2 písm. c) a § 10 ods. 6] je jeho námietka irelevantná. Ak by aj v rozhodnutí bolo prípadne nesprávne použité slovné spojenie „predseda senátu“, avšak bez akéhokoľvek materiálneho dopadu na proces rozhodovania a napokon aj na samotné rozhodnutie (čo sťažovateľ v konečnom dôsledku netvrdí),   táto   skutočnosť   rozhodne   sama   osebe   nie   je   podľa   názoru   ústavného   súdu spôsobilá porušiť základné práva alebo slobody sťažovateľa.

Vo   vzťahu   k námietke,   že   vo   veci   sťažnosti   proti   uzneseniu   vyššieho   súdneho úradníka   rozhodol   vylúčený   sudca,   ústavný   súd   poznamenáva,   že   z rozsudku   sp.   zn. 3 T 89/2009 z 3. júla 2009 vyplýva, že vo veci rozhodoval JUDr. J. G. (podpísal rozsudok). Sťažovateľ   ako   osoba   znalá   práva   mal   teda   vedomosť,   resp.   vzhľadom   na relevantné ustanovenia Trestného poriadku [§ 553 ods. 5, § 190 ods. 2 písm. c)] mohol predpokladať, že   o jeho   sťažnosti   proti   uzneseniu   vyššieho   súdneho   úradníka   bude   rozhodovať   práve JUDr. J. G., ktorý rozhodoval vo veci samej.

Zo   sťažnosti   podanej   proti   uzneseniu   vyššieho   súdneho   úradníka   z 27.   decembra 2011   však   nevyplýva,   že   by   sťažovateľ   namietal   zaujatosť   vo   veci   konajúceho   sudcu okresného súdu JUDr. J. G.. Taktiež z obsahu sťažnosti podanej ústavnému súdu nevyplýva, že   by   sťažovateľ   zaujatosť   namietal   kedykoľvek   predtým   v tzv.   „základnom“   konaní o merite veci, teda o vine a treste obvinenej.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že z princípu subsidiarity (v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde) limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí   sťažovateľ   ochranu   svojich   základných   práv   a slobôd   vrátane   argumentácie   s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným   súdom   argumentáciu,   ktorú   mohol   predniesť,   avšak   nepredniesol   v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04).

V tomto zmysle ústavný súd nemal žiadnu pochybnosť o tom, že sťažovateľ, ak bol presvedčený   o zaujatosti   sudcu   okresného   súdu   (spor   vedený   medzi   ním   a zákonným sudcom bol známy oveľa skôr, vyplýva to zo samotnej spisovej značky Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 5 C 179/1997), o ktorom vedel, že bude vo veci konať, mohol a mal využiť jemu dostupné prostriedky pred všeobecným súdom (§ 31 Trestného zákona), a tak sa   domáhať aj ochrany svojich   základných   práv a slobôd.   Pri   rozhodovaní sudcu, o ktorom   konkrétne   skutočnosti   nasvedčujú,   že   mal   byť   z rozhodovania   veci   vylúčený, a tieto   skutočnosti   boli   sťažovateľovi   známe,   resp.   predvídateľné,   nemôže   sťažovateľ len pasívne   vyčkávať   na   rozhodnutie   a v prípade,   ak   je   preňho   nepriaznivé,   napadnúť ho ústavnou sťažnosťou, ale v záujme ochrany svojich práv a osobnej slobody sa má snažiť ovplyvniť ho svojou argumentáciou ešte pred jeho prijatím (obdobne III. ÚS 227/03).

Ústavnému súdu však nebolo preukázané, že by sťažovateľ bol využil aktívny prístup a namietal   nestrannosť   zákonného   sudcu.   Tak   by   mohol   dať   možnosť   sudcovi,   aby   sa vyvaroval prípadného porušenia práv sťažovateľa podľa ústavy alebo dohovoru.

Keďže   sťažovateľ   námietky   možného   porušenia   svojich   práv   nevyužil   v konaní pred okresným   súdom   pred   jeho   rozhodnutím   o sťažnosti   sťažovateľa   proti   rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, ústavný súd jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

4. Pri posúdení časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, ústavný súd vychádzal z toho, že v danej veci sťažovateľa absencia porušenia ústavnoprávnych princípov (čl. 46 ods.   1 ústavy a čl. 6 ods. 1   dohovoru) vylučuje   v zásade   založenie   sekundárnej   zodpovednosti   všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru. Všeobecné súdy   v tomto prípade nemôžu byť sekundárnym porušovateľom   základných   práv a práv hmotného   charakteru,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z toho,   že   všeobecné   súdy   súčasne porušili ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 a nasl. ústavy. V nadväznosti na tieto skutočnosti ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdu pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, ústavný súd nepovažoval za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2012