znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 342/2011-17Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta Mgr. J. H., vedené pod sp. zn. Rvp 1839/2011 a   sp. zn. Rvp 1840/2011 vo veci namietaného porušenia jej práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn. 15 CoE 109/2011 z 8. marca 2011, sp. zn. 13 CoE 174/2010 z 30. júna 2010 a sp. zn. 1 CoE 150/2011 z 11. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1839/2011 a sp. zn. Rvp 1840/2011   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1839/2011.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. júla 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta   porušenie   svojho   práva   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 CoE 109/2011   z   8.   marca 2011, sp. zn. 13 CoE 174/2010 z 30. júna 2010 a sp. zn. 1 CoE 150/2011 z 11. apríla 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

2.   Zo   sťažností   a   z   ich   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v rámci   svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na   základe   zmlúv   o úvere   uzavretých   20.   júna   2003   a 13.   apríla   2005   poskytla   dvom dlžníčkam   –   fyzickým   osobám   úver   každej   vo   výške   165,98   €,   ktoré   spolu   s ďalšími poplatkami boli tieto dlžníčky povinné vrátiť v 10 mesačných, resp. 13 dvojtýždňových splátkach.   Na   zabezpečenie   úveru   bolo   priamo   v zmluve   o úvere   dojednané,   že splnomocnený   zástupca   dlžníčky   –   v zmluve   konkrétne   určená   osoba,   je   oprávnený, v prípade ak dlžníčka nesplní svoje povinnosti, vykonať právne úkony, a to najmä podpísať za dlžníčku notársku zápisnicu o uznaní dlhu. Keďže dlžníčky neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, dostali sa do omeškania so splácaním úveru, čím sa tento stal v zmysle podmienok úveru okamžite splatným. Následne boli 25. októbra 2003 a 21. januára 2006 spísané   pred   notárom   notárske   zápisnice,   ktoré   za   dlžníčky   podpísal   splnomocnený zástupca.

2.1 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1839/2011 bol 3. apríla 2006 podaný návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Zvolen (ďalej len „okresný súd“) 2. júna 2006 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. Sťažovateľka podala 2. septembra 2010 návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorý bol poverený   na   vykonanie exekúcie. Okresný súd uznesením sp. zn. 11 Er 2793/2006 z 20. októbra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. O návrhu sťažovateľky na   zmenu   súdneho   exekútora   okresný   súd   nerozhodol.   Proti   tomuto   uzneseniu   podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 15 CoE 109/2011 z 8. marca 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.

2.2 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1840/2011 bol 12. februára 2004 podaný návrh na   vykonanie   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia   udeleného okresným   súdom   9.   marca   2004   začal   nútený   výkon   rozhodnutia,   t.   j.   exekúciu. Sťažovateľka   podala   9.   februára   2007   návrh   na   zmenu   súdneho   exekútora,   ktorý   bol poverený na vykonanie exekúcie. Okresný súd uznesením z 20. februára 2009 udelil súhlas na zmenu súdneho exekútora z Mgr. J. G. na JUDr. J. Ď. Sťažovateľka podala 28. októbra 2009   ďalší   návrh   na   zmenu   súdneho   exekútora.   Okresný   súd   bez   akejkoľvek predchádzajúcej výzvy uznesením sp. zn. 11 Er 510/2004 z 2. marca 2010 vyhlásil exekúciu za   neprípustnú.   O návrhu   sťažovateľky   na   zmenu   súdneho   exekútora   okresný   súd nerozhodol.   Sťažovateľka   sa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   odvolala.   Krajský   súd uznesením   sp.   zn.   13 CoE   174/2010 z 30.   júna 2010 odvolanie   sťažovateľky   odmietol, pretože smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie neprípustné. Okresný súd následne   uznesením   sp.   zn.   11   Er   510/2004   z 27.   septembra   2010   exekúciu   zastavil. Sťažovateľka sa proti tomuto uzneseniu opäť odvolala. O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 CoE 150/2011 z 11. apríla 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu vo výroku o zastavení exekúcie. Uznesenie okresného súdu v časti výroku o náhrade trov exekúcie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

3. Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu   boli porušené jej práva vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru v príčinnej súvislosti s právom podľa čl.   1   dodatkového   protokolu.   Krajský   súd   napadnutými   uzneseniami   potvrdil   uznesenia okresného súdu o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení z dôvodu, že exekúcia nemôže byť vykonaná   na   základe   predložených   notárskych   zápisníc.   Okresný   súd   v oboch prerokúvaných   prípadoch   dospel   k záveru,   že   dohody   o plnej   moci   uzavreté   medzi dlžníčkami   sťažovateľky   a zástupcom   (konkrétne   určeným),   ktoré   boli   súčasťou   zmlúv o úvere,   sú   absolútne   neplatné.   Dlžníčky   totiž   nemali   možnosť   výberu   tohto   zástupcu, pretože tento bol už priamo uvedený v tlačivách predmetných zmlúv o úvere. Týmto bol spochybnený už základný predpoklad požadovaný pri plnej moci, a to, že splnomocnenec bude jednoznačne hájiť záujmy dlžníčok, ako aj slobodnú voľbu pri výbere splnomocnenca. Zároveň v čase uzavretia zmlúv o úvere ešte neexistoval dlh dlžníčok a nebola známa ani jeho   výška,   a   preto   dlžníčky   ešte   nemohli   realizovať   svoje   právo   uznať   dlh   a ani splnomocniť   zástupcu   na   uznanie   dlhu.   Preto   neboli   ani   notárske   zápisnice,   ktoré   za dlžníčky   podpísal   takto   splnomocnený   zástupca,   spôsobilým   exekučným   titulom. Sťažovateľka poukázala na to, že súdy prvého stupňa pri rozhodovaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie už preskúmali exekučné tituly (notárske zápisnice). Tým nadobudla sťažovateľka právnu istotu a súčasne aj legitímne očakávanie vykonania exekúcie, a tým ochrany   jej   majetku.   Súdy   prvého   stupňa   však   z vlastného   podnetu,   t.   j.   bez   podnetu exekútora,   sťažovateľky   alebo povinného,   začali   konanie   o zastavenie   exekúcie,   pričom pred začatím tohto konania neposkytli možnosť účastníkom exekučného konania vyjadriť sa   k začatiu   konania   o zastavení   exekúcie.   Týmto   postupom   bola   podľa   sťažovateľky porušená rovnosť strán. Sťažovateľka tiež namietala vykonanie dokazovania z vlastného podnetu bez znalosti vôle strán, keď im nebol daný priestor na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom a ani možnosť navrhnúť nové dôkazy. Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala   aj na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu.

4.   Sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   vydal   nález,   ktorým   vysloví,   že napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu   bolo   porušené   jej   právo   podľa   čl.   6   ods. 1 dohovoru a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, napadnuté uznesenia zruší a prizná sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

7. Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti   (návrhom   na   rozhodnutie)   a môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha   v petite   svojej   sťažnosti,   a vo   vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Spoločné prerokovanie veci

8. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní   o sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

9. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 1839/2011 a sp. zn. Rvp 1840/2011 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť   uvedených   sťažností   a taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v osobe   sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

Namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

11.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

12. Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný   v   priebehu   celého   exekučného   konania   ex   offo   skúmať,   či   sú   splnené   všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že v prerokúvaných veciach splnomocnenie udelené dlžníčkami dopredu určenému zástupcovi bolo absolútne neplatné, a preto ani následne spísané notárske zápisnice nemohli byť spôsobilým exekučným titulom. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu, že ak predložené notárske zápisnice spísané len so zástupcom dlžníčok neboli spôsobilé byť v celom rozsahu vykonateľným exekučným titulom, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania. Na podmienku existencie a trvania exekučného titulu pritom súd prihliada v každej fáze exekučného konania, a to aj bez návrhu.

Ústavný súd taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutými uzneseniami krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodov, ktorými v sťažnostiach   argumentuje, pretože už z povahy veci   vyplýva, že v takýchto   prípadoch rozhodne   súd   aj   bez   vyjadrenia   účastníkov   konania   a   aplikácia   takých   požiadaviek spravodlivého procesu, ako je kontradiktórnosť či rovnosť zbraní, potom neprichádza do úvahy. Krajský súd ako súd odvolací preto napadnutými uzneseniami poskytol náležitú ochranu sťažovateľkiným právam a postupoval správne, ak napadnuté rozhodnutia súdov prvého   stupňa,   ktoré   boli   vydané   v   súlade   s   príslušnými   ustanoveniami   Exekučného poriadku, potvrdil.

Napadnutými   uzneseniami   krajský   súd   len   interpretoval   a aplikoval   relevantné ustanovenia zákonov. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania tak nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

13. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných   súdov   a   na   odôvodnenie   napadnutých   rozhodnutí   krajského   súdu   (ale   aj okresného súdu), ako aj s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

Namietané porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

14. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného   práva.   Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať zákony,   ktoré   považuje   za   nevyhnutné,   aby   upravil   užívanie   majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

15. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje   za   potrebné   upriamiť   pozornosť   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6   ods. 1   dohovoru,   nemohlo   dôjsť   ani   k porušeniu   sťažovateľkou   označeného   práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa čl. 124   ústavy   v   spojení   s   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Keďže   v posudzovanom   prípade   porušenie   (procesného)   práva   sťažovateľky na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutými uzneseniami krajského   súdu ústavný   súd   nezistil,   bolo   potrebné   sťažnosti   sťažovateľky   aj   v časti namietajúcej   porušenie   jej   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   (hmotnoprávneho charakteru)   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnené.

16.   Navyše,   ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutých   uznesení   krajského   súdu v spojení   s uzneseniami   súdov   prvého   stupňa   dospel   k záveru,   že   z   odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo   k zásahu   do   práva   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu. Všeobecné súdy svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým   ustanovenia   Exekučného   poriadku)   a rozhodovali   v zmysle   ustálenej judikatúry   formulovanej   najvyšším   súdom.   Ústavný   súd   preto   rozhodol   aj   v tejto   časti sťažností tak, ako je už uvedené.

17. Sťažovateľka   sťažnosťou   napadla   tiež   uznesenie   krajského súdu sp. zn. 13   CoE   174/2010   z   30.   júna   2010.   Týmto   uznesením   bolo   odmietnuté   odvolanie sťažovateľky   proti   uzneseniu   okresného   súdu   z   2.   marca   2010,   ktorým   bola   exekúcia vyhlásená za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Z odtlačky   pečiatku   sťažovateľky   na   kópii   uznesenia   krajského   súdu,   ktoré sťažovateľka pripojila k sťažnosti, je zrejmé, že toto uznesenie bolo doručené sťažovateľke 30. septembra 2010. Sťažovateľka podala sťažnosť ústavnému súdu, ktorá smerovala aj proti tomuto uzneseniu krajského súdu na poštovú prepravu 15. júla 2011, čo je zjavne po uplynutí tejto dvojmesačnej lehoty.

Z uvedeného dôvodu dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je v časti, v ktorej smeruje proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 13 CoE 174 /2010 z 30. júna 2010 podaná oneskorene, čo je ďalším dôvodom na jej odmietnutie.  

18.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažností   v celom   rozsahu   ústavný   súd   sa   už nezaoberal   ďalšími   návrhmi   sťažovateľky   (návrh   na   zrušenie   sťažnosťou   napadnutých uznesení,   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a náhrady   trov   právneho zastúpenia), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 14. septembra 2011