SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 342/2011-17Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta Mgr. J. H., vedené pod sp. zn. Rvp 1839/2011 a sp. zn. Rvp 1840/2011 vo veci namietaného porušenia jej práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 CoE 109/2011 z 8. marca 2011, sp. zn. 13 CoE 174/2010 z 30. júna 2010 a sp. zn. 1 CoE 150/2011 z 11. apríla 2011 a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1839/2011 a sp. zn. Rvp 1840/2011 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1839/2011.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. júla 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 CoE 109/2011 z 8. marca 2011, sp. zn. 13 CoE 174/2010 z 30. júna 2010 a sp. zn. 1 CoE 150/2011 z 11. apríla 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenia“).
2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere uzavretých 20. júna 2003 a 13. apríla 2005 poskytla dvom dlžníčkam – fyzickým osobám úver každej vo výške 165,98 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli tieto dlžníčky povinné vrátiť v 10 mesačných, resp. 13 dvojtýždňových splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo priamo v zmluve o úvere dojednané, že splnomocnený zástupca dlžníčky – v zmluve konkrétne určená osoba, je oprávnený, v prípade ak dlžníčka nesplní svoje povinnosti, vykonať právne úkony, a to najmä podpísať za dlžníčku notársku zápisnicu o uznaní dlhu. Keďže dlžníčky neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, dostali sa do omeškania so splácaním úveru, čím sa tento stal v zmysle podmienok úveru okamžite splatným. Následne boli 25. októbra 2003 a 21. januára 2006 spísané pred notárom notárske zápisnice, ktoré za dlžníčky podpísal splnomocnený zástupca.
2.1 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1839/2011 bol 3. apríla 2006 podaný návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Zvolen (ďalej len „okresný súd“) 2. júna 2006 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. Sťažovateľka podala 2. septembra 2010 návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorý bol poverený na vykonanie exekúcie. Okresný súd uznesením sp. zn. 11 Er 2793/2006 z 20. októbra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. O návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora okresný súd nerozhodol. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 15 CoE 109/2011 z 8. marca 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.
2.2 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1840/2011 bol 12. februára 2004 podaný návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom 9. marca 2004 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. Sťažovateľka podala 9. februára 2007 návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorý bol poverený na vykonanie exekúcie. Okresný súd uznesením z 20. februára 2009 udelil súhlas na zmenu súdneho exekútora z Mgr. J. G. na JUDr. J. Ď. Sťažovateľka podala 28. októbra 2009 ďalší návrh na zmenu súdneho exekútora. Okresný súd bez akejkoľvek predchádzajúcej výzvy uznesením sp. zn. 11 Er 510/2004 z 2. marca 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú. O návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora okresný súd nerozhodol. Sťažovateľka sa proti uzneseniu okresného súdu odvolala. Krajský súd uznesením sp. zn. 13 CoE 174/2010 z 30. júna 2010 odvolanie sťažovateľky odmietol, pretože smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie neprípustné. Okresný súd následne uznesením sp. zn. 11 Er 510/2004 z 27. septembra 2010 exekúciu zastavil. Sťažovateľka sa proti tomuto uzneseniu opäť odvolala. O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 CoE 150/2011 z 11. apríla 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu vo výroku o zastavení exekúcie. Uznesenie okresného súdu v časti výroku o náhrade trov exekúcie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
3. Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu boli porušené jej práva vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru v príčinnej súvislosti s právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia okresného súdu o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení z dôvodu, že exekúcia nemôže byť vykonaná na základe predložených notárskych zápisníc. Okresný súd v oboch prerokúvaných prípadoch dospel k záveru, že dohody o plnej moci uzavreté medzi dlžníčkami sťažovateľky a zástupcom (konkrétne určeným), ktoré boli súčasťou zmlúv o úvere, sú absolútne neplatné. Dlžníčky totiž nemali možnosť výberu tohto zástupcu, pretože tento bol už priamo uvedený v tlačivách predmetných zmlúv o úvere. Týmto bol spochybnený už základný predpoklad požadovaný pri plnej moci, a to, že splnomocnenec bude jednoznačne hájiť záujmy dlžníčok, ako aj slobodnú voľbu pri výbere splnomocnenca. Zároveň v čase uzavretia zmlúv o úvere ešte neexistoval dlh dlžníčok a nebola známa ani jeho výška, a preto dlžníčky ešte nemohli realizovať svoje právo uznať dlh a ani splnomocniť zástupcu na uznanie dlhu. Preto neboli ani notárske zápisnice, ktoré za dlžníčky podpísal takto splnomocnený zástupca, spôsobilým exekučným titulom. Sťažovateľka poukázala na to, že súdy prvého stupňa pri rozhodovaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie už preskúmali exekučné tituly (notárske zápisnice). Tým nadobudla sťažovateľka právnu istotu a súčasne aj legitímne očakávanie vykonania exekúcie, a tým ochrany jej majetku. Súdy prvého stupňa však z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľky alebo povinného, začali konanie o zastavenie exekúcie, pričom pred začatím tohto konania neposkytli možnosť účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k začatiu konania o zastavení exekúcie. Týmto postupom bola podľa sťažovateľky porušená rovnosť strán. Sťažovateľka tiež namietala vykonanie dokazovania z vlastného podnetu bez znalosti vôle strán, keď im nebol daný priestor na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom a ani možnosť navrhnúť nové dôkazy. Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala aj na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu.
4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví, že napadnutými uzneseniami krajského súdu bolo porušené jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, napadnuté uznesenia zruší a prizná sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
7. Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Spoločné prerokovanie veci
8. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
9. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 1839/2011 a sp. zn. Rvp 1840/2011 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
Namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
11. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
12. Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že v prerokúvaných veciach splnomocnenie udelené dlžníčkami dopredu určenému zástupcovi bolo absolútne neplatné, a preto ani následne spísané notárske zápisnice nemohli byť spôsobilým exekučným titulom. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu, že ak predložené notárske zápisnice spísané len so zástupcom dlžníčok neboli spôsobilé byť v celom rozsahu vykonateľným exekučným titulom, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania. Na podmienku existencie a trvania exekučného titulu pritom súd prihliada v každej fáze exekučného konania, a to aj bez návrhu.
Ústavný súd taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.
Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutými uzneseniami krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodov, ktorými v sťažnostiach argumentuje, pretože už z povahy veci vyplýva, že v takýchto prípadoch rozhodne súd aj bez vyjadrenia účastníkov konania a aplikácia takých požiadaviek spravodlivého procesu, ako je kontradiktórnosť či rovnosť zbraní, potom neprichádza do úvahy. Krajský súd ako súd odvolací preto napadnutými uzneseniami poskytol náležitú ochranu sťažovateľkiným právam a postupoval správne, ak napadnuté rozhodnutia súdov prvého stupňa, ktoré boli vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku, potvrdil.
Napadnutými uzneseniami krajský súd len interpretoval a aplikoval relevantné ustanovenia zákonov. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania tak nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
13. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu (ale aj okresného súdu), ako aj s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.
Namietané porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
14. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
15. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Keďže v posudzovanom prípade porušenie (procesného) práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu ústavný súd nezistil, bolo potrebné sťažnosti sťažovateľky aj v časti namietajúcej porušenie jej práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu (hmotnoprávneho charakteru) odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
16. Navyše, ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení s uzneseniami súdov prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom. Ústavný súd preto rozhodol aj v tejto časti sťažností tak, ako je už uvedené.
17. Sťažovateľka sťažnosťou napadla tiež uznesenie krajského súdu sp. zn. 13 CoE 174/2010 z 30. júna 2010. Týmto uznesením bolo odmietnuté odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu z 2. marca 2010, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Z odtlačky pečiatku sťažovateľky na kópii uznesenia krajského súdu, ktoré sťažovateľka pripojila k sťažnosti, je zrejmé, že toto uznesenie bolo doručené sťažovateľke 30. septembra 2010. Sťažovateľka podala sťažnosť ústavnému súdu, ktorá smerovala aj proti tomuto uzneseniu krajského súdu na poštovú prepravu 15. júla 2011, čo je zjavne po uplynutí tejto dvojmesačnej lehoty.
Z uvedeného dôvodu dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je v časti, v ktorej smeruje proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 13 CoE 174 /2010 z 30. júna 2010 podaná oneskorene, čo je ďalším dôvodom na jej odmietnutie.
18. Vzhľadom na odmietnutie sťažností v celom rozsahu ústavný súd sa už nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky (návrh na zrušenie sťažnosťou napadnutých uznesení, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 14. septembra 2011