znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 342/2010-53

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. decembra 2010 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti M., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. L. L., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a práva   podľa   čl. 6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob/12/2009 a jeho rozsudkom z 3. júna 2008 a   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 Obdo 31/2009 a jeho uznesením z 28. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti M., a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a právo   na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob/12/2009 a jeho   rozsudkom   z   3.   júna   2008   a   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Obdo   31/2009   a jeho   uznesením   z   28.   mája   2010 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Uznesenie Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Obdo   31/2009 z 28. mája 2010 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob/12/2009 z 3. júna 2008 z r u š u j e   a vec v r a c i a   Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave   s ú   p o v i n n é spoločne a nerozdielne nahradiť spoločnosti M., a. s., B., trovy konania v sume 303,31 € (slovom   tristotri   eur   a tridsaťjeden   centov)   na   účet   jej   právneho   zástupcu JUDr.   L.   L. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. I. ÚS 342/2010-30 z 30. septembra 2010 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť spoločnosti M., a. s. (ďalej len,,sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných   práv   a   slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a práva   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob/12/2009 a jeho rozsudkom z 3. júna 2008 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Obdo   31/2009   a jeho   uznesením z 28. mája 2010.

2. Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   žalobou   na   súde domáhala, aby určil, že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva z 10. novembra 2005 a dodatok k zmluve o zabezpečení záväzku prevodom   práva zo 16. marca   2006, predmetom   ktorých   je   spoluvlastnícky   podiel   sťažovateľky   na   bližšie   vymedzených nehnuteľnostiach, sú   absolútne   neplatnými právnymi úkonmi.   Okresný   súd   Bratislava   I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 33 Cb/58/2006-397 z 30. októbra 2008 zamietol žalobu sťažovateľky (žalobkyne) a uložil jej povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 3 Cob/12/2009 z 3. júna 2008 prvostupňový rozsudok potvrdil. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Obdo 31/2009 z 28. mája dovolanie sťažovateľky odmietol.

3. Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   podrobne   uviedla   priebeh   konania   pred všeobecnými   súdmi   zaoberajúcimi   sa   jej   žalobou,   poukázala   na   rozhodovaciu   prax všeobecných súdov v obdobných veciach (na ktoré poukazovala tiež pri prerokovávaní jej žaloby všeobecnými súdmi), ako aj na niektoré ústavnoprocesné rozhodnutia ústavného súdu.   Ďalej   uviedla: „Úplnosť,   zrozumiteľnosť   a   presvedčivosť   odôvodnení   rozhodnutí všeobecných súdov zabezpečujú ich preskúmateľnosť. Jedným z princípov, predstavujúcich neopomenuteľnú   súčasť   práva   na   spravodlivý   proces   a   vylučujúcich   svojvôľu   pri rozhodovaní, je povinnosť súdov svoje rozhodnutia riadne odôvodniť... Podľa ustanovenia § 157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku [zákon   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny poriadok   v znení   neskorších   zmien   (ďalej   aj   „OSP“)]... Toto   zákonné   ustanovenie   je potrebné   z hľadiska   práva   na   súdnu   ochranu   v   zmysle   čl.   46   ods.   1   ústavy   vykladať a uplatňovať   tak,   že   rozhodnutie   všeobecného   súdu   musí   uviesť   dostatočné   dôvody,   na základe ktorých je založené... (nález Ústavného súdu... zo... 16. septembra 2003 spis. zn. III. ÚS 119/03-30)... pokiaľ všeobecný súd dospeje k svojmu právnemu záveru bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ   pre   tento   právny   záver,   treba   rozhodnutie   všeobecného   súdu   považovať   za arbitrárne (pozri   I. ÚS   23/04).“ V tejto   súvislosti   poukázala   na   ďalšie   rozhodnutia ústavného súdu, resp. Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a zhrnula, že „Z vyššie uvedených právnych predpisov ako aj názorov Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu... plynie, že sa súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí podrobne zaoberať   s   každým   prednesom   účastníka   konania.   Súd   však   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia musí uviesť ku každému tvrdeniu a právnej argumentácii účastníka konania, ktoré v konkrétnej veci môžu mať právnu relevanciu, svoj názor aspoň v takom rozsahu, aby bolo zrejmé, prečo na ne neprihliadol alebo prečo nie sú správne.“. V ďalšom sťažovateľka namietala diskriminačný postup vec posudzujúcich súdov, ktoré sa odchýlili od právneho názoru už vysloveného inými súdmi   v obdobných   veciach, pričom   na tieto rozhodnutia nijako nereagovali. V tejto súvislosti uviedla: „tvrdenia, že... zmluva o zabezpečovacom prevode práva, skutočným účelom ktorej je uspokojenie pohľadávky veriteľa tým, že mu predmet zabezpečenia zostane navždy v jeho vlastníctve, pokiaľ jeho pohľadávka nebude včas a riadne uhradená,... zmluva o zabezpečovacom prevode práva, ktorou... je možné dosiahnuť   nielen   zabezpečenie   pohľadávky,   ale   aj   možný   prechod   vlastníckeho   práva k majetku vo väčšej hodnote, než je výška dlhu, je absolútne neplatným právnym úkonom, oprel   o   rozsudky Najvyššieho   súdu...   a   Krajského   súdu   v   Košiciach,   fotokópie   ktorých predložil súdu prvého stupňa... Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku nijako nezdôvodnil, prečo judikáty citované žalobcom nebolo možné v predmetnej veci použiť. Súd prvého stupňa na tieto rozhodnutia vôbec nereagoval.“

4. Vo vzťahu k potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu (pozri bod 2) poukázala na skutočnosť, že „odvolací súd svoj rozsudok... odôvodnil podľa ustanovenia § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku... Podľa názoru sťažovateľa odvolací súd môže postupovať podľa   ustanovenia   §   219   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   iba   vtedy,   ak   takéto odôvodnenie   jeho   rozhodnutia   zodpovedá   základnému   právu   na   súdnu   ochranu   a   na spravodlivý proces... Z tohto rozhodnutia Ústavného súdu... (II. ÚS 78/05, pozn.) vyplýva, že odvolací súd aj po potvrdení prvostupňového rozhodnutia musí odpovedať na podstatné a právne   významné   dôvody   odvolania   a   nemôže   sa   obmedziť   len   na   skonštatovanie správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   na   zdôraznenie   správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane mimo limitov práva na spravodlivý   proces...   Odvolací   súd   nemôže   bez   ďalšieho   prevziať   závery   súdu   prvého stupňa, keď sa ani ten s argumentáciou odvolateľa nezaoberal. Takýto postup odvolacieho súdu v predmetnej veci znamená, že sa nevysporiadal s jedným z právne významných dôvod odvolania, teda ani rozsudok odvolacieho súdu nie je riadne odôvodnený... Odvolací súd vo svojom rozsudku mal uviesť dôvody, prečo postupoval súd prvého stupňa správne, keď poskytol žalobcovi odlišnú právnu ochranu, ako bola poskytnutá v prípadoch, v ktorých boli vydané rozsudky, na ktoré sa žalobca odvolal.“.

5.   Ďalej   poukázala   na   podľa   jej   názoru   nesprávne   právne   závery   vyslovené okresným súdom (a tým, že potvrdil toto rozhodnutie) aj krajským súdom:

(i) „Zmluvná   voľnosť   umožňuje   subjektom   občianskoprávnych   vzťahov   najlepšie realizovať vlastné osobné a hospodárske potreby a záujmy v súlade s ich individuálnymi záujmami a potrebami. To znamená, že v prvom rade platí to, čo sa zmluvné subjekty dohodli. Ak však subjekty už raz uzavrú podľa svojho slobodného rozhodnutia určitú zmluvu platí, že túto zmluvu sú povinní plniť a to aj keby sa plnenie pre niektorú zmluvnú stranu začalo tejto javiť ako nevýhodné. Dohody medzi veriteľom a dlžníkom spočívajúce v tom, že ak dlžník nie je schopný dlh splniť, stáva sa veriteľ definitívnom vlastníkom veci, ktorá pôvodne slúžila iba na zabezpečenie záväzku sú platné, pretože v súkromnom práve niet takej právnej normy, ktorá by ich zakazovala, prípadne obmedzovala.“ Ďalej uviedla, že „Právne závery, ktoré súd prvého stupňa z princípu zmluvnej voľnosti a z ustanovení § 39, § 22 ods. 2 a § 553 Občianskeho zákonníka vyvodil a s ktorými sa odvolací súd stotožnil, sú zjavne   arbitrárne   a   logicky   z   nich   ani   nevyplývajú.   Súd   prvého   stupňa   a   svojím potvrdzujúcim rozsudkom aj odvolací súd tak odchýlil od nich, že zásadne poprel ich účel, podstatu a zmysel.“

(ii) „Hoci   medzi   navrhovateľom   a   odporcom   existuje   veriteľsko-dlžnícky   vzťah, s ohľadom na okolnosti - to je snaha o spoločné podnikanie, spoločné investičné záujmy navrhovateľa   a   odporcu,   záujem   budovať   polyfunkčný   objekt,   ktoré   vyplývajú   z   celého systému uzavretých zmlúv - súd vyvodil záver, že rozpor medzi záujmami navrhovateľa a odporcu (resp. zástupcu a zastúpeného) tú nie sú, resp. navrhovateľ nepreukázal v tomto konaní.“ V súvislosti s tým uviedla, že „Účastníci konkrétneho záväzkového vzťahu, ktorí sú k sebe v postavení veriteľa a dlžníka, zásadne majú kolízne záujmy... z dôvodu kolízie v záujmoch   zastúpeného   (žalobcu)   a   zástupcu   (žalovaného)   žalovaný   nemal   oprávnenie v mene žalobcu podpísať... Zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom práva... zo dňa 10. 11. 2005, táto zmluva nie je prejavom vôle žalobcu. Preto svojím obsahom odporuje zákonu a na základe ustanovenia § 39 občianskeho zákonníka je absolútne neplatným právnym úkonom.“.

6. Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu (pozri bod 2) sťažovateľka uviedla, že „Podľa   ustálenej   praxe   Najvyššieho   súdu...   a   Ústavného   súdu...   nedostatok   riadneho odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   zakladá   prípustnosť   dovolania   v   zmysle   ustanovenia § 237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku.“ (konkrétne   poukázala   na   rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 171/2005, nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 226/03, sp. zn. II.   ÚS   261/06   a   sp.   zn.   I.   ÚS   393/08).   Preto „pochybenia   odvolacieho   súdu   mali   za následok vadu v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, na ktorú je dovolací súd... povinný prihliadať ex offo... Ak za tohto stavu dovolací súd dovolanie sťažovateľa odmietol bez meritórneho prerokovania a rozhodnutia, porušil tým jeho právo na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy...   čl.   36   ods.   1   Listiny...,   ako   aj   jeho   právo   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“.

7. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci takto rozhodol:

„Základné práva spoločnosti M. a. s.,... B.,... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., čl. 36 ods. 1 Listiny... a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom a rozsudkom Krajského súdu... zo dňa 03. 06. 2008 spis. zn. 3 Cob/12/2009-431 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu... zo dňa 28. 05. 2010 spis. zn. 4 Obdo 31/2009 porušené boli.

Uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 28. 05. 2010 spis. zn. 4 Obdo 31/2009 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd... je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľova na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

8. Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (bod 1) vyzval krajský súd a najvyšší súd, aby sa vyjadrili k prijatej sťažnosti a ku vhodnosti ústneho pojednávania. Predsedníčka krajského súdu   vo vyjadrení z 20. októbra 2010 bez ďalšieho zotrvala na dôvodoch   napadnutého   rozhodnutia   s tým,   že   nemá   k nim   čo   dodať.   Predseda obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu vo vyjadrení z 18. októbra 2010 inter alia uviedol, že dovolací súd „nedospel k záveru, že by napádané rozhodnutie bolo arbitrárnym rozhodnutím, v dôsledku ktorej skutočnosti by bola daná prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. Naviac, sťažovateľom deklarovaný dôvod dovolania by ani nekorešpondoval s obsahom ustanovenia § 120 O. s. p.“. Sťažovateľka prostredníctvom právneho zástupcu listom z 22. novembra 2010 oznámila, „že v plnom rozsahu trvá na podanej sťažnosti“.

9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich   vyjadreniami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   neho   nemožno očakávať   ďalšie   objasnenie   vo   veci   namietaného   porušenia   práva   podľa   označených článkov ústavy a dohovoru. Prerokovanie sťažnosti na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu   posúdenia,   ktorá   je určená   povahou   základného   práva   –   ústavný   súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03).

10. Po   podrobnom   posúdení   sťažnosti,   namietaných   rozhodnutí   krajského   súdu a najvyššieho   súdu,   obsahu   vyžiadaného   súdneho   spisu   a   vyjadrenia   k sťažnosti   dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť je dôvodná.

II.

11. Rozsudkom č. k. 33 Cb/58/2006-397 z 30. októbra 2008 okresný súd zamietol žalobu sťažovateľky, ktorou sa domáhala jednak určenia neplatnosti zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva z 10. novembra 2005 v znení jej dodatku zo 16. marca 2006 (ďalej len „zmluva o zabezpečovacom   prevode   práva“) a ďalej určenia, že je spoluvlastníkom bližšie   označených   nehnuteľností.   Rozhodol   tak   na   základe   zistenia,   že   zmluva o zabezpečovacom   prevode   práva   spĺňa   všetky   materiálne,   ako   aj   formálne   náležitosti. V tejto súvislosti okresný súd uviedol, že „dohody medzi veriteľom a dĺžnikom spočívajúce v tom, že ak dĺžnik nie je schopný dlh splniť stáva sa veriteľ definitívnym vlastníkom veci, ktorá pôvodne slúžila iba na zabezpečenie záväzku sú platné, pretože v súkromnom práve niet takej právnej normy, ktorá by ich zakazovala, prípadne obmedzovala.“. Okresný súd nesúhlasil   so   sťažovateľkou   použitým   výkladom   ustanovenia   §   553   ods.   1   zákona č. 40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v znení   platnom   v čase   rozhodovania   (ďalej   len „Občiansky   zákonník“),   pretože „by   mohlo   dôjsť   k oslabeniu   princípu   záruk občianskoprávnych úkonov, najmä by mohlo nastať zneistenie zásady ochrany poctivého veriteľa“.

12.   Proti   tomuto   rozsudku   sťažovateľka   podala   odvolanie,   v ktorom uviedla podrobnú   právnu   proti/argumentáciu   v súvislosti   s inštitútom zmluvy   o zabezpečovacom prevode   práva (§   553   ods.   1   Občianskeho   zákonníka) a neplatnosťou   právnych   úkonov (§ 37   a   §   39   Občianskeho   zákonníka).   Poukazovala   pritom   na   účel   zmluvy o zabezpečovacom prevode práva – na rozväzovaciu podmienku v prípade, že zabezpečený záväzok bude splnený, na podmienenosť zmeny v osobe nositeľa práv, pričom podľa jej názoru   nemôže   ísť   (ako   v danom   prípade   pozn.)   o prevod   trvalý,   ale   len dočasný/zabezpečovací. V tejto súvislosti uviedla: «Zmyslom tohto prevodu je motivovať dlžníka na riadne a včasné splnenie jeho záväzku. Dlžník postupuje veriteľovi svoje právo s rozväzovacou podmienkou. V prípade, že bude záväzok – i keď po splatnosti - splnený, obnovuje sa bez ďalšieho pôvodný stav. Zabezpečovací prevod práva na veriteľa zaniká zo zákona.   Taká   zmluva   o   zabezpečovacom   prevode   práva,   skutočným   účelom   ktorej   je uspokojenie pohľadávky veriteľa tým, že mu predmet zabezpečenia zostane navždy v jeho vlastníctve, pokiaľ jeho pohľadávka nebude včas a riadne uhradená, je pre rozpor s účelom zákona a pre jeho obchádzanie podľa § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatným právnym úkonom... účel... „zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva“ zo dňa 10. 11. 2005 je zakotvený v ustanovení v druhej vete bodu 1. čl. IV., podľa ktorého: „V prípade neuhradenia dlžnej čiastky v lehote 30 dní od odoslania písomnej výzvy veriteľa, stáva sa veriteľ vlastníkom predmetu zabezpečenia podľa čl. II. tejto zmluvy, k čomu dáva dlžník výslovný súhlas.“. Tento účel je v rozpore s ustanovením § 553 Občianskeho zákonníka a ho aj obchádza. Preto „Zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva“ zo dňa 10. 11. 2005 je v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka je absolútne neplatným právnym úkonom.» Sťažovateľka   v rámci   odvolania   tiež   poukázala   na   viaceré   –   v jej   prospech svedčiace súdne rozhodnutia (najvyššieho súdu, Krajského súdu v Košiciach, Najvyššieho súdu Českej republiky) – predložené okresnému súdu na pojednávaniach 11. septembra 2008 a 9. októbra 2008, ktoré okresný súd „nechal bez povšimnutia“. V rámci odvolania sťažovateľka poukazovala aj na iné/ďalšie právne vady prvostupňového rozhodnutia.

13.   Krajský   súd   rozsudkom sp.   zn.   3   Cob/12/2009   z   3.   júna   2009   potvrdil prvostupňový   rozsudok.   Zopakoval   priebeh   odvolaním   namietaného   súdneho   konania a k veci bez ďalšieho uviedol: „Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny.

Podľa   §   219   ods.   2   O.   s.   p.,   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôkazy. Odvolací súd po preskúmaní spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a vec posúdil správne aj po právnej stránke, a to z dôvodov ním uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, a preto napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. potvrdil.“

14.   Proti   tomuto   rozsudku   sťažovateľka   podala   dovolanie   z dvoch   dôvodov,   a to odňatím možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP (i) a tiež z dôvodu, že „rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci“ (ii). (i)Sťažovateľka   v tejto   súvislosti   nižším   súdom   vytýkala   predovšetkým „nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia“, poukazujúc pritom na súdnu prax najvyššieho súdu, ústavného súdu, ESĽP, čl. 46 a násl. ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a § 157 ods. 2 OSP.(ii)Sťažovateľka   v podstate   zopakovala   argumentáciu   použitú   v konaní   pred okresným súdom a v rámci podaného odvolania.

15. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Obdo 31/2009 z 28. mája 2010 dovolanie sťažovateľky odmietol, keď v podstatnom uviedol:

„Najvyšší súd... bez nariadenia pojednávania... dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné...

V   predmetnej   veci   podal   navrhovateľ   dovolanie   proti   potvrdzujúcemu   výroku rozsudku odvolacieho súdu...

Ak je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým bol výrok rozsudku súdu prvého stupňa potvrdený, je dovolanie prípustné len vtedy, ak súd vyslovil prípustnosť dovolania, pričom v predmetnej nejde o tento prípad. Z uvedeného vyplýva, že zákonné podmienky pre podanie dovolania podľa § 238 O. s.p. neboli splnené...

Z   podaného   dovolania   vyplýva,   že   dovolateľ   nesúhlasil   s   názormi   vyslovenými prvostupňovým   ako i   odvolacím   súdom   a vytýkal im   aj   to,   že nebolo   vykonané   aj ním navrhované   dokazovanie   resp.   súd   prvého   stupňa   sa   nezaoberal   jeho   námietkami   a následne   súdy   vyslovili   nesprávny   právny   záver   a   rozhodnutia   neboli   dostatočne odôvodnené. Vzhľadom na tieto skutočnosti vznesené v dovolaní sa dovolací súd zaoberal skúmaním, či nedošlo k porušeniu ust. § 237 písm.f/ O. s. p....

Odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   sa   rozumie   taký   postup   súdu,   ktorým účastníkovi   odňal   možnosť   realizovať   tie   procesné   práva,   ktoré   mu   Občiansky   súdny poriadok   priznáva   za   účelom   ochrany   jeho   práva   a   právom   chránených   záujmov. Skutočnosť,   že   súd   nevykoná   účastníkmi   navrhované   dôkazy,   ani   takýto   jeho   postup nemožno hodnotiť ako odňatie práva konať pred súdom. Rozhodnutie vyjadruje nezávislé postavenie súdu pri hodnotení dôkazov, ktoré vykonal, vrátane nezávislého rozhodovania o tom, ktoré dôkazy vykoná. O takýto prípad by išlo však vtedy, ak by súd svojim procesným postupom   odňal   účastníkovi   možnosť   navrhnúť   vykonanie   dôkazov,   čo   v   tomto   prípade nebolo preukázané. Podľa názoru dovolacieho súdu nedošlo pri rozhodovaní odvolacím súdom   k   takým   procesným   vadám   konania,   ktoré   by   mali   za   následok   vyslovenie,   že účastníkovi /žalobcovi/ bola odňatá možnosť konať pred súdom tak, ako to predpokladá ust. § 237 písm. f/ O. s. p. Taktiež neboli zistené ani iné vady konania, pre ktoré by zakladali postup podľa § 237 O. s. p.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, pričom základné právo na súdnu ochranu neznamená právo na úspech v konaní pred súdom / II. ÚS 4/94, I. ÚS 40/95 /. K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu resp.   na spravodlivý proces by podľa dohovoru mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, keby tento fakticky odňal možnosť   komukoľvek   domáhať   sa   alebo   brániť   svoje   právo   na   všeobecnom   súde /II. ÚS 8/2001/, ale aj tým, že súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia, alebo ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Naplnenie uvedených   skutočností   v   predmetnej   veci   nebolo   preukázané.   Taktiež   článok   6   ods.   1 dohovoru nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací   súd   sa   pri   rozhodovaní   o   odvolaní   môže   obmedziť   na   prevzatie   odôvodnenia nižšieho súdu / García Ruiz proti Španielsku /.

Pokiaľ   sa   odvolací   súd   po   preskúmaní   veci   a   napadnutého   rozsudku   stotožnil s názorom   vysloveným   prvostupňovým   súdom   §   219   ods.   2   O.   s.   p.   v   znení   platnom a účinnom od 15. 10. 2008/, nemožno túto skutočnosť považovať za vadu, ktorá by napĺňala predpoklady   zákonom   stanoveného   dovolacieho   dôvodu   len   preto,   že   účastník s rozhodnutím nesúhlasí.

Najvyšší súd... na základe uvedeného dovolanie... odmietol.“

III.

16. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Je   teda   garantom   ústavnosti   a súdnym   orgánom,   ktorý   je povinný   chrániť dodržiavanie a rešpektovanie   ústavy   všetkými   orgánmi   verejnej   moci   vrátane   všeobecných   súdov. Dodržiavanie   ústavy   orgánmi   verejnej   moci   však   nemožno   vzťahovať   len   na   strohé rešpektovanie   jej   jednotlivých   článkov.   Generálna   interpretačná   a realizačná   klauzula ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavnou ako základným zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad.

17.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky (podobne čl. 36 ods. 1 listiny). Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

18. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

19. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil (napr. I. ÚS 402/08), že nezávislosť   rozhodovania   všeobecných   súdov   sa   uskutočňuje   v ústavnom   a zákonnom procesnoprávnom   a hmotnoprávnom   rámci.   Procesnoprávny   rámec   predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny   proces   (čl.   46   ods.   1   ústavy,   čl.   36   ods.   1   listiny,   čl.   6   ods.   1   dohovoru) a vylučujúcich   ľubovôľu   pri   rozhodovaní   je   aj   povinnosť   súdu   presvedčivo   a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 157 ods. 2 OSP).

20. Podstata sťažnostných námietok sťažovateľky vo vzťahu k rozsudku krajského (odvolacieho) súdu spočíva v jej tvrdeniach (bližšie body 3 až 5), že

- je arbitrárny pre nedostatok dôvodov,

- všeobecnými   súdmi   zvolený   výklad   §   553   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   je neudržateľný,   pričom   okresný   súd   a krajský   súd   primerane/dostatočne nereagovali   na   sťažovateľkinu   právnu   argumentáciu   o účele   inštitútu zmluvy o zabezpečovacom   prevode   práva a ani   sa   nijako   nevysporiadali   s odlišnou rozhodovacou praxou všeobecných súdov (bod 3 až 5).

21. Krajský súd pri odôvodňovaní potvrdzujúceho výroku svojho rozsudku (bod 13) aplikoval § 219 ods. 2 OSP v znení účinnom od 15. októbra 2008, podľa ktorého ,,Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v   odôvodnení   obmedziť   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody“. Uvedené   ustanovenie   bolo   zavedené   novelou   Občianskeho   súdneho   poriadku vykonanou zákonom č. 384/2008 Z. z. a z dôvodovej správy k tomuto zákonu vyplýva, že zákonodarca ním ,,reaguje na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvého stupňa, kedy odôvodnenie rozhodnutia odvolacích súdov je len kopírovaním vecne správnych dôvodov. V takých prípadoch rozhodnutia obsahujú účastníkom známe podania, známy   napadnutý   rozsudok   a v   závere   obsahujú   už   len   stručné   konštatovania o správnosti   a presvedčivosti   napádaného   rozhodnutia,   s ktorým   sa   odvolací   súd   plne stotožňuje.   Ide   o   ustanovenie   v   rovine   fakultatívnej   a umožňuje   odvolaciemu   súdu   sa sústrediť už len na doplnenie presvedčivosti rozhodnutia a odvolacie súdy sa tak môžu sústrediť na judikatúru a odbornú literatúru. Tým sa môže zvýšiť aj dôvera v apelačné súdy, ktoré   by   v   rozhodnutí   menej   kopírovali   a   viac   argumentovali,   čo   nepochybne   bude verejnosťou vítané.“.

22. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne čl. 36 ods. 1 listiny) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako ESĽP pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu v odôvodnení rozhodnutia zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že (ne)majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).

23. Zákonodarcom upravenú fakultatívnu možnosť odvolacieho súdu obmedziť sa v odôvodnení   potvrdzujúceho   rozhodnutia   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov napadnutého rozhodnutia je vždy potrebné v záujme ústavne konformného výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy) aplikovať aj vo svetle judikatúry ústavného súdu a ESĽP zaoberajúcej sa právom   účastníka   občianskeho   súdneho   konania   na   riadne   odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného   súdu.   Ak   tak   všeobecný   súd   nepostupoval,   jeho   rozsudok   je   nevyhnutné považovať za arbitrárny, zjavne neodôvodnený, a tým priamo zasahujúci do základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny).

24. Okresný súd v okolnostiach danej veci zamietol žalobu sťažovateľky, keď na ňou uvádzané dôvody   neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva z 10. novembra 2005 spočívajúce v trvalosti/definitívnosti zmeny vlastníctva v prospech veriteľa v podstate iba uviedol (bližšie pozri bod 11), že „dohody medzi veriteľom a dĺžnikom spočívajúce v tom, že ak dĺžnik nie je schopný dlh splniť stáva sa veriteľ definitívnym vlastníkom veci, ktorá pôvodne slúžila iba na zabezpečenie záväzku sú platné, pretože v súkromnom práve niet takej právnej normy, ktorá by ich zakazovala, prípadne obmedzovala“. Okresný súd v odôvodnení   svojho   rozsudku   navyše   žiadnym   spôsobom   nereagoval/nevysporiadal   sa s inými   právnymi   závermi   všeobecných   súdov   o tejto   otázke,   ktoré   rozhodnutia sťažovateľka   predložila   okresnému   súdu   (pozri   bod   12 in   fine). S uvedeným   právnym záverom   sťažovateľka   prejavila   kvalifikovaný   nesúhlas v odvolaní   (bod   12),   pričom   na predloženú právnu argumentáciu sťažovateľky krajský súd reagoval len tak, že sa stotožnil so závermi rozsudku okresného súdu bez toho, aby považoval za potrebné k nim niečo dodať.   Na   odvolacie   námietky   sťažovateľky   teda   krajský   súd   nereagoval   vôbec   (pozri bod 13).

25. Podľa ústavného súdu však v okolnostiach posudzovanej právnej veci odvolacie námietky sťažovateľky signalizovali možnosť ich podstatného vplyvu na právne posúdenie veci v otázke ústavne/zákonne konformného výkladu § 553 ods. 1 Občianskeho zákonníka vychádzajúc z účelu v § 553 ods. 1 Občianskeho zákonníka uvedeného zabezpečovacieho právneho inštitútu (zmluvy o zabezpečení prevodu práv, pozn.). Bez potreby hlbšej právnej argumentácie   a nad   rámec   sťažovateľkou   okresnému   súdu   predložených   súdnych rozhodnutí   (pozri   bod   12 in   fine)   ústavný   súd   dáva   za   pravdu   právnej   argumentácii sťažovateľky [body 5(i), 12 a 20] o zabezpečovacom/dočasnom charaktere zmluvy podľa § 553 ods. 1 OZ, a to bez ohľadu na pôvodné (neskôr zmenené) znenie tohto zákonného ustanovenia [„splnenie záväzku sa môže zabezpečiť prevodom práva dlžníka v prospech veriteľa (zabezpečovací prevod práva)“]. Aj keď pôvodná (na rozdiel od neskôr účinnej od 1. januára 2008, pozn.) úprava § 553 ods. 1 Občianskeho zákonníka výslovne nehovorila o dočasnosti   tam   uvedeného   zabezpečovacieho   prevodu   práva,   relevantná   súdna   prax (k obdobiu aj spred 1. januára 2008) pomerne jednoznačne prijala záver, že takýto prevod môže   byť   iba   zabezpečovací/dočasný.   Napr.   najvyšší   súd   v rozhodnutí   sp.   zn. 2 MCdo 2/2006 v podstatnom k § 553 ods. 1 Občianskeho zákonníka uviedol:

„... podľa § 553 ods. 1 OZ môže byť splnenie záväzku zabezpečené prevodom práva dlžníka na veriteľa (tzv. zabezpečovacím prevodom práva). O zabezpečovací prevod práva ide vtedy, ak dlžník prevedie na veriteľa svoje právo (napríklad vlastnícke) s rozväzovacou podmienkou,   že   zabezpečený   záväzok   bude   splnený.   Zabezpečovacím   prevodom   tak dochádza k zmene v subjekte práva do momentu splnenia záväzku (v prípade jeho splnenia sa obnovuje pôvodný stav). V prejednávanej veci ale (na rozdiel od toho) bola dohodnutá zmena v subjekte práva bez dohodnutia možnosti obnovy pôvodného stavu.“ Napr. aj česká úprava,   ktorá   napriek   tomu,   že   §   553   Občianskeho   zákonníka   obsahuje   stále   pôvodnú úpravu   (ako   u nás   pred   1. januárom   2008),   súdna   prax   bez   väčších   problémov   zastáva podobný   názor   ako   je   uvedený   v súvislosti   s rozhodnutím   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 MCdo 2/2006 (napr. 33 Cdo 2712/2007, 31 Odo 495/2006).

26.   Za   týchto   okolností   bolo   povinnosťou   krajského   súdu   na   túto   odvolaciu argumentáciu   sťažovateľky   primeraným   a ústavne   konformným   spôsobom   reagovať. Krajský súd však v odôvodnení napadnutého rozsudku nedal presvedčivú a jasnú odpoveď na podstatné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a nereagoval ani na podstatné odvolacie námietky, pričom od uvedenej povinnosti ho nemôže oslobodiť ani znenie § 219 ods. 2 OSP, ktoré nemožno aplikovať čisto formálne, ale v spojení s judikatúrou ústavného súdu a ESĽP a súčasne v spojení s § 157 ods. 2 OSP. Podľa uvedeného ustanovenia (ktoré primerane platí aj pre odvolací súd – § 211 ods. 2 OSP) totiž súd v odôvodnení rozsudku okrem   iného   uvedie,   ako   vec   právne   posúdil.   Ako   je   zrejmé   z odôvodnenia   rozsudku okresného súdu, tento bez akejkoľvek interakcie s už známou rozhodovacou praxou iných všeobecných   súdov   (dávajúcej   za   pravdu   sťažovateľke,   pozn.)   a bez   vyloženia   účelu a významu zabezpečovacieho inštitútu podľa § 553 ods. 1 Občianskeho zákonníka „iba“ uviedol (bližšie pozri bod 11 a 24), že „dohody... spočívajúce v tom, že ak dĺžnik nie je schopný dlh splniť stáva sa veriteľ definitívnym vlastníkom veci, ktorá pôvodne slúžila iba na zabezpečenie záväzku sú platné...“. Za takýchto okolností rozsudok okresného súdu nie je v súlade § 157 ods. 2 OSP. Bolo preto povinnosťou odvolacieho súdu (a to bez ohľadu na znenie § 219 ods. 2 OSP) napraviť pochybenie okresného súdu a primeraným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať na podstatné odvolacie námietky sťažovateľky (bod 12).   Krajský   súd   sa   však   právnou   argumentáciou   sťažovateľky   vôbec   nezaoberal   a   ani neuviedol   na   zvýraznenie   správnosti   a presvedčivosti   rozsudku   okresného   súdu   žiadne dôvody,   ktoré   by   ústavnému   súdu   umožnili   konštatovať,   že   svojím   postupom   pri odôvodnení   napadnutého   rozsudku   neporušil   základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu ochranu. Ústavný súd preto výrokom tohto nálezu vyslovil, že rozsudkom krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tento zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].

27. Ústavný súd vo svetle uvedených nedostatkov odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ktoré viedli k záveru o zásahu do základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, poukazuje aj na nie celkom štandardné vyjadrenie krajského súdu k prijatej sťažnosti. Tento totiž na výzvu ústavného súdu, aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti, reagoval čisto formálne a bez akejkoľvek snahy,,obhájiť“ v konaní pred ústavným súdom sťažnosťou napadnutý rozsudok (bod 8).

28.   Sťažovateľka   v sťažnosti   namietala   tiež   porušenie   v petite   označených   práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 31/2009 z 28. mája 2010, ktorý dovolanie sťažovateľky odmietol (bod 15). Sťažnosť v tejto časti odôvodnila tým, že „nedostatok riadneho   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   zakladá   prípustnosť   dovolania   v   zmysle ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“ (pozri bod 6). Sťažnosť obstojí aj v tejto časti.

29. „Formovanie doktríny v otázke posudzovania splnenia podmienok prípustnosti dovolania   ako   mimoriadneho   opravného   prostriedku   smerujúceho   proti   právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu leží v rozhodujúcej miere na pleciach všeobecných súdov. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok smerujúci proti právoplatnému rozhodnutiu súdu   je   spôsobilé   vyvolať   zrušenie   alebo   zmenu   takéhoto   rozhodnutia,   čo   predstavuje zákonom pripustenú výnimku z požiadavky na záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatných rozhodnutí. Dovolanie preto nie je generálne použiteľné a možno ho s úspechom uplatniť len   vo   výnimočných   prípadoch.   Základná   idea   mimoriadnych   opravných   prostriedkov vychádza   z toho,   že   právna   istota   a stabilita   nastolené   právoplatným   rozhodnutím   sú v právnom štáte (čl. 1 ods. 1 ústavy) narušiteľné len mimoriadne a výnimočne. Najvyšší súd,   ktorý   stojí   na   vrchole   sústavy   všeobecných   súdov   spravidla   rešpektujúc   takto vymedzený   charakter   dovolania,   posudzuje   otázku   prípustnosti   dovolania   v občianskom súdnom konaní skôr reštriktívne“ (I. ÚS 393/08).

30. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak toto trpí jednou z vád uvedených v ustanovení § 237 OSP, pričom na tieto procesné vady prihliada dovolací súd z úradnej moci, či už to dovolateľ ako účastník konania namieta, alebo nie (§ 242 ods. 1 druhá veta OSP). Skúmanie prípustnosti dovolania v prípade, že toto smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bola účastníkovi podľa jeho tvrdení postupom súdu   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   [§   237   písm.   f)   OSP],   je   založené   vždy   na individuálnom   prístupe   k prejednávanej   veci.   Judikatúra   najvyššieho   súdu   k prípustnosti dovolania z dôvodu odňatia možnosti konať pre súdom je bohatá a zahŕňa rôzne situácie procesného charakteru. Najvyšší súd v právnej veci vedenej pod sp. zn. 4 Cdo 171/2005 v rozsudku   z 27.   apríla   2006   okrem   iného   uviedol: ,,Vady   konania   vymedzené   v zhora citovaných častiach ustanovenia § 237 O. s. p. sú vo svojej podstate porušením základného práva   účastníka   súdneho   konania   na   spravodlivý   proces,   ktoré   právo   zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.   Podľa   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napr.   Ruiz   Torija   c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie   považovať   aj   nedostatok   riadneho   a   vyčerpávajúceho   odôvodnenia   súdneho rozhodnutia...   Pretože   povinnosť   súdu   riadne   odôvodniť   rozhodnutie   je   odrazom   práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležité skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi)   v   rámci   využitia   prípadných   riadnych   alebo   mimoriadnych   opravných prostriedkov.

Ak   potom   nedostatok   riadneho   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   je   porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania. I s prihliadnutím na obsah vyššie zmienenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, Komisie a Ústavného súdu Slovenskej republiky to však znamená, že za prekonaný treba považovať názor považujúci nedostatky v odôvodnení súdneho rozhodnutia len za tzv. inú vadu konania (R 11/98).“

31. Tento právny názor najvyššieho súdu, ktorý založil prípustnosť dovolania (proti potvrdzujúcemu   rozsudku   odvolacieho   súdu)   podľa   ustanovenia   §   237   písm.   f)   OSP z dôvodu nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu, bol predmetom posudzovania aj v rozhodovacej činnosti ústavného súdu. Na ústavnom súde bola podaná sťažnosť, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu   ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   týmto rozhodnutím najvyššieho súdu okrem iného aj z dôvodu, že dovolací súd zreteľne prekročil prísny zákonom ustanovený procesný režim dovolacieho konania a možného zásahu do právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia. Ústavný súd k tomu uviedol: «Podľa názoru   ústavného   súdu   postup   najvyššieho   súdu   v namietanej   veci,   keď   sa   „zmocnil“ preskúmania rozhodnutí rozhodujúcich súdov práve z hľadiska namietania kvality obsahu ich odôvodnenia, rešpektoval na jednej strane obmedzené zákonom dovolené dôvody na dovolacie   konanie   v tejto   veci,   na   druhej   strane   založil   individuálne   posúdenie   veci.» Ústavný   súd   teda   takéto   posúdenie   prípustnosti   dovolania   najvyšším   súdom   z hľadiska ústavnosti väčšinovým názorom senátu akceptoval a v závere odôvodnenia nálezu sp. zn. II. ÚS   261/06   z 13.   decembra   2007   uviedol:  ,,Zohľadňujúc   uvedené   skutočnosti   podľa názoru ústavného súdu rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 171/2005 z 27. apríla 2006, ktorým najvyšší súd zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 8. decembra 2004 sp. zn. 2 Co 200/04 a rozsudok okresného súdu zo 14. apríla 2004 č. k. 46 Coch 2/2003-72 na základe   dovolania   žalovanej,   neprekročil   limity   ústavnosti   garantovanej   čl.   46   ods.   1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a nie je ani v rozpore s čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto rozhodol, že   najvyšší   súd   týmto   svojím   rozhodnutím   neporušil   sťažovateľom   označené   základné práva,   ktorých   porušenie   namieta.“   V podobnom   duchu   rozhodol   najvyšší   súd   tiež v rozhodnutí sp. zn. 2 Cdo 170/2005, keď uviedol: „Pokiaľ sa... rozhodnutie odvolacieho súdu nebude zaoberať odvolaním brojacim práve proti dôvodom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa, takýto jeho postup je nezlučiteľný so zásadou spravodlivosti konania.“

32. Vychádzajúc zo zistených záverov vo vzťahu k namietanému rozsudku krajského súdu (body 20 až 26), ktorý svoje rozhodnutie neodôvodnil ústavne prijateľným spôsobom, fakticky   odňal   sťažovateľke   možnosť   konať   pred   súdom.   Tým   bola   naplnená   skutková podstata   prípustnosti   dovolania proti   tomuto rozhodnutiu   v zmysle §   237 písm.   f)   OSP a zároveň naplnená aj dôvodnosť podaného dovolania. Bolo preto povinnosťou najvyššieho súdu   v rámci   svojej   zákonom   zverenej   právomoci   o podanom   dovolaní   meritórne rozhodnúť. Ústavný   súd   preto   výrokom   tohto   nálezu   vyslovil,   že   tiež   namietaným uznesením najvyššieho súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a toto zrušil [čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].

33. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj o náhrade trov konania sťažovateľke, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním advokátom JUDr. L. L. v úspešnom konaní pred ústavným súdom. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods.   3,   §   11   ods.   3   a   §   14   ods.   1   písm.   a)   a   b)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to po 120,23 € za 2 úkony vykonané v roku 2010 a režijný paušál 2 x 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky), ktorá bola zvýšená   o   DPH   v sume   19   %,   t.   j.   303,31   €.   Náhradu   trov   konania   za   stanovisko z 22. novembra 2010 ústavný súd sťažovateľke nepriznal vzhľadom na to, že toto podanie nemalo vo vzťahu k rozhodnutiu ústavného súdu žiadnu relevanciu. Vzhľadom na to, že sťažovateľkou označené práva porušili tak krajský súd, ako aj najvyšší súd a boli zrušené obe rozhodnutia, ústavný súd zaviazal na náhradu trov krajský súd a najvyšší súd spoločne a nerozdielne.

34. Ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal   rozhodnutie,   rozhodol   o opatrení   alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

35. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2010