znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 342/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. novembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť A. J., K., J. M., K., M. M., rod. Č., N., E. K., rod. M., K., F. J., N., A. O., rod. J., B., R. J., Česká republika, J. R., rod. J., J. Z., Česká republika, K. P., rod. K., K., a Ing. M. K., rod. J., B., zastúpených advokátkou JUDr. E. G. H., K., vo veci   namietaného   porušenia   práva   na   spravodlivý   proces   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach č. k. 1 Co 13/2009-154 z 28. mája 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. J., J. M., M. M., E. K., F. J., A. O., R. J., J. R., K. P. a Ing. M. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra 2009 doručená sťažnosť A. J., J. M., M. M., E. K., F. J., A. O., R. J., J. R., K. P. a Ing. M. K. (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 1 Co 13/2009-154 z 28. mája 2009.

2. Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že „... Rozsudkom Okresného súdu Košice II bolo   vyhovené   žalobe   sťažovateľov   o určenie   vlastníckeho   práva   proti   obchodnej spoločnosti F. K., a. s. a bola im priznaná náhrada trov konania vo výške 2.764,39 € titulom súdneho poplatku a 5.696,17 € titulom trov právneho zastupovania. Okresný súd Košice II pri   výpočte   trov   konania   vychádzal   z   hodnoty   predmetu   sporu,   ktorú   určil   v   súlade s právnymi predpismi. Súd prvého stupňa neakceptoval stanovenie hodnoty sporu pre účely súdneho poplatku na základe znaleckého posudku, ktorý sťažovatelia predložili pri podaní návrhu   na   začatie   konania   z dôvodu,   že   znalecký   posudok,   ktorý   v konaní   predložili nepovažoval za hodnoverný doklad o cene, keďže v ňom neboli ohodnotené nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom konania, ale susediace pozemky, ktoré neboli ani rovnakého druhu ako predmet konania. Okrem toho mal za to, že znalecký posudok určil cenu nehnuteľnosti v roku   2005,   teda   vyše   roka   predtým,   ako   bol   vyrubovaný   súdny   poplatok.   Preto   sa dopytoval na trhovú cenu nehnuteľnosti v realitnej kancelárii, ktorá určila cenu 1.200,- Sk/m2. Na základe potvrdenia realitnej kancelárie tak súd prvého stupňa určil hodnotu sporu   a   vyrubil   z   nej   súdny   poplatok.“. Výrok   o   trovách   konania   napadla   odvolaním žalovaná   obchodná   spoločnosť   F.   K.,   a.   s.   O odvolaní   rozhodol   krajský   súd   tak, „že rozsudok súdu prvého   stupňa   zmenil   v časti   výroku   o trovách   konania a   sťažovateľom priznal nárok na náhradu trov konania iba vo výške 2.433,47 € a nie v rozsahu 8.460,56 € ako pôvodne rozhodol Okresný súd Košice II.“

3. Podľa názoru sťažovateľov krajský súd tým, že pri výpočte trov konania vychádzal z hodnoty predmetu sporu, ktorú určil v rozpore s právnymi predpismi a súdnou praxou („cena veci je v zmysle právnej praxe určovaná z trhovej ceny nehnuteľnosti a nie znaleckej hodnoty“), porušil ich právo na súdnu a inú právnu ochranu („napadnutým uznesením Krajského   súdu,   ktorým   im   nebol   priznaný   nárok   na   náhradu   trov   konania   v rozsahu určenom súdom prvého stupňa, boli porušené ich základné práva zakotvené v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a to základného práva na spravodlivé súdne konanie. Uznesenie považujú za rozhodnutie v rozpore s Občianskym súdnym poriadkom a vyhl. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a z ich hľadiska došlo k ich diskriminácii, keď pre účely súdneho poplatku zisťoval trhovú hodnotu a pre účely výpočtu náhrady   trov   konania   zvolil   znaleckú   hodnotu   nehnuteľnosti,   ktorá   bola   nepomerne nižšia.“).

4. S ohľadom na už uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol vo veci týmto nálezom:   „ Krajský súd... v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co/13/2009 zmenou výroku o trovách konania rozsudku Okresného súdu Košice II č. k. 44C/599/2005-133 zo dňa 17. 02. 2009 porušil právo sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Uznesenie Krajského súdu... č. k. 1 Co/13/2009-154 zo dňa 28. 05. 2009 zrušuje. Krajský súd... je povinný nahradiť sťažovateľom trovy konania vo výške 2.174,37 € do 15 dní od právoplatnosti nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľov. “

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný   súd.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

7.   Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľmi   namietané   porušenie   ich   práva   na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Co 13/2009 z 28. mája 2009.

8.   Ústavný   súd   pripomína,   že   podľa   svojej   ustálenej   judikatúry   nemá   zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

9.   Podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   každý   má právo na to,   aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

10. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľov s posúdením   výsledkov   vykonaného   dokazovania   a   právnym   názorom   krajského   súdu vysloveným v uznesení sp. zn. 1 Co 13/2009l z 28. mája 2009, ktorým zmenil prvostupňový rozsudok „vo výroku o trovách konania tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcom trovy prvostupňového konania v sume 2.433,47 Euro a tieto zaplatiť advokátke...“ (pozri bližšie body 2 a 3 I. časti odôvodnenia.)

11. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „Napadnutým   rozsudkom   súd   prvého   stupňa   určil,   že   žalobcovia   sú   podielovými spoluvlastníkmi v konkrétne určených podieloch... Zároveň zaviazal žalovaného nahradiť žalobcom   na   trovách   konania   sumu   2.764,39   Euro   titulom   súdneho   poplatku   a   sumu 5.696,17 Euro titulom trov právneho zastúpenia...

Výrok   o   trovách   konania   odôvodnil   s   poukazom   na   ust.   §   142   ods.   1   O.   s.   p. a úspešným žalobcom priznal náhradu trov konania pozostávajúcu zo zaplateného súdneho poplatku   vo   výške   83.280,-   Sk   (2.764,38   Euro)   a   z   trov   právneho   zastúpenia   v   sume 5.696,17 Euro vychádzajúc z hodnoty sporu 1.665.600,- Sk ( 55.287,79 Euro).

Proti rozsudku podal včas odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vo   výroku   o   trovách   konania   a   priznal   žalobcom   trovy konania vychádzajúc z hodnoty predmetu sporu v sume 291.480,- Sk...

V tejto súvislosti poukázal na vyhlášku č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku podľa ktorej, ak je základom poplatku cena nehnuteľnosti, touto cenou sa rozumie   cena zistená   podľa   tejto   vyhlášky.   Podľa   jeho   názoru   uvedený   právny predpis neustanovuje,   aby   súd   iným   spôsobom   zisťoval   a   určoval   hodnotu   predmetu   sporu. Z uvedeného   dôvodu   mu   nie   je   jasné,   prečo   súd   pri   určení   výšky   hodnoty   sporu a poplatkovej   povinnosti   vychádzal   zo   správy   realitných   kancelárii   o   jednotkovej   cene 1.200,- Sk/m2 a nevychádzal zo znaleckého posudku predloženého žalobcami v konaní, v ktorom bolo určená cena nehnuteľností nachádzajúca sa v blízkosti spornej nehnuteľnosti vo výške 210,- Sk/m2.

Z   obsahu   odvolania   žalovaného   je   zrejmé,   že   uplatňuje   odvolací   dôvod   uvedený v ustanovení § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p., t. j., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu k trovám prvostupňového konania. Odvolací   súd   preskúmal   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v   napadnutom   výroku o trovách konania... a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.

Pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov   konania   súd   prvého   stupňa   podľa   názoru odvolacieho súdu síce správne vychádzal z ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a zaviazal žalovaného na   náhradu   trov   konania,   vychádzajúc   zo   zásady   úspechu   konaní,   nezhoduje   sa   však s výškou tejto náhrady ohľadom výdavkov na zaplatenom súdnom poplatku v sume 2.764,39 Euro a následne aj ohľadom výšky trov právneho zastúpenia...“

Po   odcitovaní   na   vec   sa   vzťahujúcich   zákonných   ustanovení   [§   142   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku, § 7 ods. 1 a 3 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a   položky   č.   1   písm.   a)   Sadzobníka   súdnych   poplatkov,   ktorý   tvorí   prílohu   zákona č. 71/1992 Zb., pozn.] krajský súd ďalej uviedol, že „... v prípade, ak je základom súdneho poplatku   cena   nehnuteľností,   touto   cenou   sa   rozumie   cena   zistená   podľa   osobitného predpisu,   za   ktorý   sa   v   čase   podania   žaloby   považovala   vyhláška   č.   492/2004   Z. z. o stanovení   všeobecnej   hodnoty.   Cenu   predmetu   poplatkového   úkonu   je   povinný   uviesť poplatník. Cenu predmetu poplatkového úkonu určuje súd len v prípade, ak cenu neuvedie poplatník alebo cenu síce uvedie, ale je zjavne nesprávna.

Z   hľadiska   skutkového   stavu   bolo   v   prejednávanej   veci   zistené,   že   žalobcovia podaným žalobným návrhom sa domáhali určenia, že sú podielovými spoluvlastníkmi časti parciel... Predmetom konania je teda určenie vlastníckeho práva k nehnuteľností... Z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovia na základe výzvy súdu predložili znalecký posudok... zo dňa 10. 2. 2005 vypracovaný znalcom Ing. Ľ. L., ktorého predmetom bolo určenie všeobecnej hodnoty pozemkov... Znalec určil jednotkovú hodnotu pozemku metódou polohovej diferenciácie vychádzajúc z vyhlášky č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty v sume 210,72,- Sk/m2. Jedná sa o pozemky oplotené nachádzajúce sa v areáli žalovaného,   ktoré   bezprostredne   susedia   s   parcelami   číslo   323/31,   323/32   a   parcelou č. 305/96,   ktorých   častí   sa   žalobcovia   domáhajú   určiť   vlastníckeho   práva.   Za   takejto situácie súd prvého stupňa nesprávne postupoval, ak pri určení výšky súdneho poplatku z návrhu nevychádzal so žalobcami predloženého znaleckého posudku v ktorom znalec určil jednotkovú cenu pozemku v sume 210,72,- Sk/m2, ale vychádzal z jednotkovej ceny pozemku 1.200,- Sk/m2 vychádzajúc zo správy realitnej kancelárie. Tento postup súdu prvého stupňa je nesprávny pretože žalobcovia v konaní na hodnotu predmetu sporu označili dôkaz a to znalecký posudok, ktorým bola určovaná hodnota obdobných susedných pozemkov a teda takto určenú hodnotu možno považovať za nepomerne vierohodnejšiu ako cenu uvedenú realitnou kanceláriou v odpovedi na všeobecné bližšie nešpecifikovanú požiadavku súdu. Z uvedeného dôvodu odvolací súd priznal žalobcom trovy tvoriace súdny poplatok iba vo výške účelne vynaložených trov, čo v prípade súdneho poplatku predstavuje 5 % z ceny predmetu konania (1.388 m2 x 210,72) t. j. sumu 14.624,- Sk. Pokiaľ žalobcovia zaplatili súdny poplatok vo vyššej výške zakladá to ich nárok na vrátenie časti súdneho poplatku. Vzhľadom   na   to,   že   súd   prvého   stupňa   nesprávne   ustálil   výšku   predmetu   sporu, nesprávne rozhodol aj o trovách konania tvoriace trovy právneho zastúpenia. Správne síce ustálil, že trovy právneho zastúpenia pozostávajú z odmeny právnej zástupkyne žalobcov podľa ust. § 10 a § 14 vyhl. č. 65/2004 Z. z. za 4 úkony právnej pomoci a to prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie - žaloba, účasť na pojednávaní dňa 9. 12. 2008 a účasť na pojednávam dňa 17. 2. 2009, pri určení výšky priznaných trov konania bolo však potrebné   vychádzať   z   predmetu   konania,   ktorým   bolo   určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti, ktorej hodnota bola v sume 292.479,- Sk. (1388 m2 x 210,72,- Sk), čo v prepočte je 9.708,53 Euro. Vzhľadom na to, že pri zastupovaní žalobcov išlo o spoločné úkony viacerých osôb bolo potrebné základnú sadzbu tarifnej odmeny znížiť o 20 % (§ 13 ods. 3 vyhlášky 655/2004 Z. z.).

Podiel žalobcov v 1., 5. a 9. rade predstavoval 7/48-in k celku... Žalobcom v 2. rade požadovaný podiel 10/48-ín... Žalobcami v 3. a 4. rade požadovaný podiel 5/48-ín... Žalobcovia v 6., 7., a 8. a 10. rade požadujú podiel 7/192... Z uvedených dôvodov odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok vo výroku o trovách konania podľa § 220 O. s. p. a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcom na trovách konania sumu   2.433,47   Euro   pozostávajúcou   zo   súdneho   poplatku   v   sume   485,43   Euro   a   trov právneho zastúpenia v sume 1.948,04 Euro...“.

12. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého postupu   a rozhodnutia   krajského   súdu.   Preto   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľov odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

13.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   uvedený   výklad   krajského   súdu   nemožno považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny. Z   rozhodnutia   krajského   súdu vyplýva,   že   do odôvodnenia   svojho   rozsudku   uviedol   postup,   akým   dospel   k záveru o potrebe   zmeny   rozsudku   Okresného   súdu   Košice   II   č.   k.   44   C   599/2005-133   zo 17. februára 2009, a jeho uznesenie obsahuje výklad dotknutých právnych noriem. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd vykonal ústavne súladný výklad na vec sa vzťahujúcich právnych   predpisov,   ktorý   nie   je   svojvoľný   a nepopiera   zmysel   interpretovaných a použitých právnych noriem.

14.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2009