znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 342/08-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2009 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti T. P., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. J., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Skalica č. k. 4 T 181/2008-609 z 12. mája 2008, ako aj uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 5 Tos 59/2008-621 z 27. mája 2008 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo T. P. podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 5 Tos 59/2008-621 z 27. mája 2008 p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajský súd v Trnave j e   p o v i n n ý   uhradiť T. P. trovy právneho zastúpenia v sume 346,31 € (slovom   tristoštyridsaťšesť   eur   a tridsaťjeden   centov)   na   účet   jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. J. J., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. I. ÚS 342/08   z   30. októbra 2008   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť T. P., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. J., T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Skalica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 T 181/2008-609 z 12. mája 2008 (ďalej len „uznesenie z 12. mája 2008), ako aj uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Tos 59/2008-621 z 27. mája 2008 (ďalej len „uznesenie z 27. mája 2008“).

Zo   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   uznesením   Okresného   súdu   Senica   sp.   zn. Tp 35/2007 z 5. septembra 2007 bolo rozhodnuté o vzatí sťažovateľa do väzby z dôvodu podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   s tým,   že   väzba   sa   započítava   od 1. septembra 2007.

Prvá   sťažovateľova   žiadosť   o prepustenie   na   slobodu   bola   zamietnutá   uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 7/2008 z 8. februára 2008, ktorým bola súčasne predĺžená lehota trvania jeho väzby do 10. apríla 2008. Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť, o ktorej krajský súd rozhodol uznesením sp. zn. 3 Tpo 8/2008 z 26. februára 2008 tak, že ju zamietol.

Sťažovateľ podal 21. apríla 2008 ďalšiu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, o ktorej rozhodol okresný súd na verejnom zasadnutí 12. mája 2008 tak, že ju uznesením č. k. 4 T   181/2007-609 zamietol. Priamo na verejnom zasadnutí podal sťažovateľ proti tomuto uzneseniu sťažnosť, ktorú zdôvodnil tým, že jeho „trestná vec je už pred súdom a pri   predbežnom   prejednaní   obžaloby   som   prehlásil,   že   uznávam   svoju   vinu.   I keď prokurátor nesúhlasil s konaním o dohode a vine a treste, určite som týmto prehlásením pomohol orgánom činným v tr. konaní. Deväť mesiacov, ktoré som vo väzbe strávil boli dostatočne dlhým časom.“.

Krajský   súd   sťažnosť   sťažovateľa   uznesením   z 27.   mája   2008   zamietol.   Podľa sťažovateľa je jeho väzba od 10. apríla 2008 nezákonná.

Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že boli „porušené moje základné ľudské práva stanovené v druhom oddiele Ústavy SR. Najmä bolo porušené a stále je porušované moje právo na osobnú slobodu zabezpečené čl. 17 Ústavy SR. Som vo väzbe od 1. 9. 2007 v rozpore s ustanovením čl. 17 ods. 5 Ústavy SR a v rozpore s ustanovením § 71 a 76 tr. por. ako aj v rozpore s ustanoveniami čl. 5 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení Protokolu č. 11.“.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   navrhol,   aby   ústavný   súd   vydal   nález,   v ktorom vysloví, že uznesením okresného súdu z 12. mája 2008, ako aj uznesením krajského súdu z 27. mája 2008 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 5 ústavy.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti sťažovateľa podaním doručeným 15. decembra   2008   vyjadril   krajský   súd. K sťažovateľovej   námietke   týkajúcej   sa nezákonnosti jeho väzby od 10. apríla 2008 krajský súd uviedol: „Trestný poriadok účinný od 1. 1. 2006 reagoval na rozdiel od pôvodnej právnej úpravy na čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a tiež čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keď upravil v § 76 ods. 5, že súdu plynie lehota väzby podľa ods. 7 od podania obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine a treste a tiež upravil rozdelenie trvania väzby na jej časť v prípravnom konaní a na časť v konaní pred súdom. (§ 76 ods. 7 Tr. por.)... Lehota trvania väzby podľa § 71 ods. 1 sa podľa Trestného poriadku účinného od 1. 1.   2006   predlžuje   len   v   prípravnom   konaní.   V   súčasnosti   platný   Trestný   poriadok neobsahuje jediné ustanovenie, ktoré by určovalo predĺžiť lehotu trvania väzby podľa § 71 ods. 1 Tr. por. v konaní pred súdom, tak ako tomu bolo pred 1. 1. 2006. Z uvedeného je zrejmé, že lehoty väzby plynú samostatne pre prípravné konanie, v ktorom sa predlžujú, a samostatne v konaní pred súdom, kde si ich súd kontroluje samostatne napr. v súlade s ust. §§79 ods. 2, 242, 243 ods. 1, 244 ods. 5 Tr. por. účinného od 1. 1. 2006.

Začiatok lehoty trvania väzby v konaní pred súdom je teda od podania obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine a treste.

Opodstatnenosti tohto tvrdenia nasvedčuje napríklad i to, že v konaní o prečine, u ktorého je celková doba trvania väzby podľa § 76 ods. 6 písm. a) Tr. por. účinného po 1. januári 2006 vrátane, len 12 (dvanásť) mesiacov, by po vyčerpaní lehoty trvania väzby 6 (šesť) mesiacov orgánmi prípravného konania (nič - ani zákon - im neukladá a nemôže uložiť povinnosť podať obžalobu v dostatočnom časovom predstihu pred koncom lehoty, do ktorej bola predĺžená väzba - to nie je účelom Trestného poriadku) a podaním obžaloby v posledný deň lehoty nebolo fakticky možné naštudovať spis a s jeho znalosťou rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby, ale iba prepustiť obžalovaného z väzby na slobodu alebo formálne - bez znalosti veci - rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby.

Trestný poriadok dokonca neurčuje ani lehotu súdu, dokedy má rozhodnúť podľa § 242 Tr. por. pri preskúmaní obžaloby a podľa § 244 ods. 5 Tr. por. pri predbežnom prejednaní obžaloby.

Z uvedených dôvodov väzba obvineného nie je od 10. 4. 2008 nezákonná ale naopak je v súlade s platným Trestným poriadkom.

Navrhujem preto, aby Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa T. P. zamietol.“

Právny zástupca sťažovateľa zaujal k vyjadreniu krajského súdu stanovisko, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 30. januára 2009, v ktorom okrem iného uviedol:

„Sťažovateľ bol vzatý do väzby 05.   09.   2007.   Väzba,   bola v prípravnom konaní predĺžená   do   10.   04.   2008.   Dňa   09.   04.   2008   bola   podaná   na   sťažovateľa   obžaloba. O ďalšom   trvaní   väzby   sťažovateľa   bolo   rozhodnuté   okresným   súdom   až   na   verejnom zasadnutí   o   predbežnom   prejednaní   obžaloby   dňa   12.   05.   2008.   Po   uplynutí   lehoty predĺženia väzby v prípravnom konaní, teda po 10. 04. 2008 až do rozhodnutia súdu dňa 12. 05. 2008 teda väzba sťažovateľa trvala len na tom základe, že prokurátor podal dňa 09. 04. 2008 obžalobu, teda bez akéhokoľvek rozhodnutia súdu.

V zmysle čl. 17 ods. 5 Ústavy SR, resp. čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nemôže byť titulom pre držanie vo väzbe len skutočnosť, že bola podaná, obžaloba, bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby súdom rozhodlo rozhodnutím s účinkami   pro   futuro.   Aj   keď   lehoty   väzby   plynú   samostatne   pre   prípravné   konanie a samostatne v konaní pred súdom a trestný poriadok neurčuje lehotu súdu, dokedy má rozhodnúť podľa § 242 Tr. por. pri preskúmaní obžaloby a podľa § 244 ods. 5 Tr. por. pri predbežnom prejednaní obžaloby, sú súdy povinné rozhodovať tak, aby väzba v každom štádiu konania trvala na základe príslušného súdneho rozhodnutia. V danom prípade bol však sťažovateľ v období po 10. 04. 2008 do 12. 05. 2008 vo väzbe, na ktorú neexistuje nijaký ústavne akceptovateľný zákonný dôvod, čím boli porušené jeho ústavné práva tak, ako je to uvedené v jeho ústavnej sťažnosti.

Trestná   vec   sťažovateľa   bola   právoplatne   ukončená   rozsudkom   Krajského   súdu v Trnave   a   bol   mu   uložený   nepodmienečný   trest   odňatia   slobody,   ktorý   si   toho   času vykonáva. Nápravu porušenia ústavných práv sťažovateľa za tejto situácie nie je možné dosiahnuť zrušením rozhodnutí, ktorými práva sťažovateľa boli porušené, preto navrhujem, aby Ústavný súd SR sťažovateľovi priznal primerané finančné zadosťučinenie.

Tiež navrhujem, aby ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania, ktoré uplatňujem   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   SR   č.   655/2004   Z.   z.   v   znení neskorších predpisov ako súčet odmeny advokáta podľa § 14 ods. 1 v spojení s § 11 ods. 2 vyhlášky za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na súd, doplnenie písomného podania na súd) a režijného paušálu podľa § 16 ods. 3 za tri úkony právnej služby. Tarifná odmena za jeden úkon právnej služby je 3.176,- Sk v roku 2008 (odmena celkom 3.176,- Sk x 2 = 6.352) a 115,90 € v roku 2009. Režijný paušál za jeden úkon právnej služby je 190,- Sk v roku 2008 (spolu 190,- Sk x 2 = 380,- Sk) a 6,95 € v roku 2009.“

Na   základe   uvedeného   právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku ústavnému súdu opätovne navrhol, aby vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 5 ústavy uznesením okresného súdu z 12. mája 2008, ako aj uznesením krajského   súdu   z 27.   mája   2008   a aby   priznal   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 3 300 € a náhradu trov konania v sume 346,31 € na adresu jeho právneho zástupcu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez   prítomnosti   účastníkov,   ich   zástupcov   a   verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa § 76 ods. 5 Trestného poriadku súdu plynie lehota väzby od podania obžaloby.

Podľa § 243 ods. 1 Trestného poriadku obžaloba podaná na súde pre zločin s hornou hranicou   trestnej   sadzby   prevyšujúcou   osem   rokov   sa   predbežne   prejedná   na   verejnom zasadnutí.

Podľa § 244 ods. 5 Trestného poriadku ak je obvinený vo väzbe, rozhodne súd pri predbežnom prejednaní obžaloby vždy aj o ďalšom trvaní väzby.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie čl. 17 ods. 5 ústavy uznesením krajského súdu z 27. mája 2008, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu z 12. mája 2008. K porušeniu jeho práv malo dôjsť tým, že uznesením krajského súdu bola potvrdená oprávnenosť ďalšieho trvania jeho väzby po 10. apríli 2008.

Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený   slobody,   musí   byť   zlučiteľné   s účelom   čl.   17   ústavy,   ktorým   je   ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07).

Z uvedenej   zásady   vyplýva, že porušenie zákona v prípade   rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj porušenie čl. 17 ods. 5 ústavy.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého po uplynutí lehoty, na ktorú bola jeho väzba uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 7/2008 z 8. februára 2008 v prípravnom   konaní   predĺžená,   t.   j.   po   10.   apríli   2008,   mal   okresný   súd   rozhodujúci o obžalobe podanej proti nemu rozhodnúť aj o ďalšom trvaní dôvodov jeho väzby. Keďže okresný súd o jeho väzbe nerozhodol, sťažovateľ považuje svoju väzbu od 10. apríla 2008 za nezákonnú. Okresný súd rozhodol o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa oneskorene, a to až v súvislosti s predbežným prerokovaním obžaloby na verejnom zasadnutí 12. mája 2008.

Podľa názoru predsedníčky krajského súdu bol postup krajského súdu v predmetnej veci   správny   a včasný,   keďže   Trestný   poriadok   neurčuje   záväznú   lehotu   na   predbežné prerokovanie obžaloby. Vzhľadom na rozsiahlosť spisového materiálu bolo primerané, že sa v rámci predbežného prerokovania obžaloby rozhodlo o väzbe 27. mája 2008.

Ústavný súd pripomína, že v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) nemôže byť titulom pre držanie vo väzbe znamenajúce obmedzenie osobnej slobody len skutočnosť, že bola podaná obžaloba, bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne konajúcim súdom rozhodlo   ešte   predtým,   ako   uplynie   lehota,   na   ktorú   bola   väzba   v prípravnom   konaní naposledy predĺžená (I. ÚS 6/02, I. ÚS 204/05, III. ÚS 271/06, I. ÚS 115/07). Samotná skutočnosť, že vec bola postúpená súdu, nie je postačujúca na splnenie kritéria „zákonnosti“ väzby   v zmysle   čl.   5   ods.   1   dohovoru   a nemôže   bez   príslušného   súdneho   rozhodnutia odôvodniť ďalšie trvanie väzby (Stasaitis c. Litva z 21. marca 2002, § 59 až § 61).

Z ustanovenia § 76 ods. 5 Trestného poriadku vyplýva, že súdu plynie lehota väzby od podania obžaloby. Podľa pôvodného znenia tohto ustanovenia, ktoré síce nadobudlo platnosť,   avšak   ešte   pred   nadobudnutím   účinnosti,   teda   pred   1.   januárom   2006   bolo novelizované,   bol   súd   povinný   najneskôr   do   15   dní   od   podania   obžaloby   rozhodnúť o ďalšom   trvaní   väzby,   ak o väzbe už nerozhodol   podľa   §   241   alebo §   243   Trestného poriadku. Treba povedať, že pôvodné znenie ustanovenia § 76 ods. 5 Trestného poriadku dávalo všeobecným súdom presne časovo vymedzenú povinnosť rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby   po   podaní   obžaloby.   Takéto   ustanovenie   v   podstate   zodpovedalo   už   citovanej judikatúre ústavného súdu, resp. Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   aj   pri   súčasnom   znení   ustanovenia   §   76   ods.   5 Trestného   poriadku   je   povinnosťou   všeobecného   súdu   rozhodnúť   po   podaní   obžaloby o ďalšom trvaní väzby, a to najneskôr do uplynutia termínu posledného predĺženia väzby v prípravnom   konaní.   Bez   takéhoto   rozhodnutia   totiž   nemožno   považovať   väzbu   za zákonnú, pretože táto sa nemôže zakladať iba na podaní obžaloby. Musí sa vždy opierať o rozhodnutie súdu.

Na uvedenom zásadnom stanovisku nemôže nič meniť skutočnosť, že v konkrétnej veci bola väzba v prípravnom konaní predĺžená naposledy do 10. apríla 2008 a obžaloba bola podaná okresnému súdu iba deň predtým, teda 9. apríla 2008. Pokiaľ v takejto situácii pre krátkosť času nie je možné, aby súd naštudoval spis a o ďalšom trvaní väzby rozhodol, potom musí byť obvinený prepustený z väzby. Inak povedané, prokurátor by mal podať obžalobu s takým časovým predstihom, aby súd mal objektívne možnosť včas rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby, a tak zaistiť jej kontinuitu. Ak podá obžalobu tesne pred skončením lehoty väzby v prípravnom konaní, musí počítať s prepustením obvineného z väzby. V súlade   s   §   192   ods.   1   písm.   a)   a b)   Trestného   poriadku   bol   krajský   súd v predmetnom konaní povinný preskúmať správnosť výrokov napadnutého rozhodnutia, ako aj správnosť postupu konania predchádzajúceho jeho vydaniu. Vzhľadom na to ústavný súd nemohol   prihliadnuť ani   na   argumentáciu   krajského   súdu,   podľa   ktorej   sťažovateľ   mal namietať nezákonnosť svojej väzby z dôvodu uplynutia lehoty väzby v prípravnom konaní v rámci opravného konania, resp. v podanej sťažnosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti uznesením krajského súdu z 27. mája 2008 bolo porušené základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal taktiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy aj uznesením okresného súdu z 12. mája 2008, právomocou preskúmavať   toto   rozhodnutie   však   podľa   §   190   a nasl.   Trestného   poriadku   disponuje krajský súd, a preto ústavný súd tejto časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.

III.

Podľa čl. 127 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný súd zistil, že uznesením krajského súdu z 27. mája 2008 došlo k porušeniu sťažovateľových základných práv podľa čl. 17 ods. 5 ústavy. Zo spisového materiálu v tejto veci vyplýva, že konanie v trestnej veci sťažovateľa bolo právoplatne ukončené rozsudkom krajského súdu č. k. 6 To 56/2008-690 zo 6. novembra 2008, ktorým mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov a 9 mesiacov, ktorého výkon bol nariadený od 6. novembra 2008. Z uvedeného vyplýva, že v čase rozhodovania ústavného súdu už existoval iný titul obmedzenia   osobnej   slobody   sťažovateľa,   ktorým   je   rozsudok   krajského   súdu   č.   k. 6 To 56/2008-690   zo   6.   novembra   2008,   v dôsledku   čoho   sa   stal   návrh   rozhodnutia sťažovateľa v časti, v ktorej navrhoval zrušenie uznesenia krajského súdu z 27. mája 2008, bezpredmetným.

Nebolo   možné   vyhovieť   ani   sťažovateľovej   požiadavke   o   priznanie   primeraného zadosťučinenia, ktoré žiadal v sume 3 300 €. Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade neprichádza priznanie primeraného finančného zadosťučinenia do úvahy. Je to tak preto, že už samotné vyslovenie porušenia základného práva, resp. slobody predstavuje primeranú satisfakciu pre sťažovateľa, navyše odsudzujúcim rozsudkom č. k. 6 To 56/2008-690 zo 6. novembra 2008 bol sťažovateľovi uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov a 9 mesiacov, pričom doba, počas ktorej bol vo výkone väzby, sa mu započítala do doby výkonu trestu odňatia slobody.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 13 ods. 3, § 14 ods.   1 a § 16 ods.   3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným   súdom,   ktorým   sú   základné   práva   a slobody,   porušenie   ktorých   sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2008 v konaní pred ústavným súdom predstavovala sumu 3 176 Sk a hodnota režijného paušálu sumu 190 Sk.

Ústavný súd právnemu zástupcovi sťažovateľa za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci a písomné podanie ústavnému súdu v roku 2008, doplnenie písomného podania ústavnému súdu v roku 2009) priznal odmenu v sume spolu 326,75 € (210,85 € + 115,90 €) vrátane úhrady režijného paušálu v sume 19,56 € (12,61 € + 6,95 €), spolu 346,31 €.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2009