znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 341/2015-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom Mgr. Tomášom Balážom, Štúrova 1,Žilina, vo veci namietaného porušenia práv podľa čl. 47, čl. 48 a čl. 49 Charty základnýchpráv Európskej únie, základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 ÚstavySlovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv azákladných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 3 To 7/2014-1287 z 23.apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra2014   doručená   sťažnosť   a 26.   januára   2015   doplnenie   sťažnosti ⬛⬛⬛⬛,t. č. v Ústave   na   výkon   trestu   odňatia   slobody   Banská   Bystrica,   vo   veci   namietanéhoporušenia práv podľa čl. 47, čl. 48 a čl. 49 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len„charta“),   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1,   čl.   48   ods.   2   a čl. 50   ods.   6   ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súduv Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 To 7/2014-1287 z 23. apríla 2014 (ďalej len„rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: «Rozsudkom   OS   Trenčín   8T/60/2011   zo   dňa   17.10.2013   v   spojení   s   rozsudkom KS Trenčín 3To/7/2014 zo dňa 23.4.2014 som bol odsúdený na 6 rokov odňatia slobody do stredného stupňa stráženia.

Týmito   rozsudkami   bolo   porušené   moje   právo   na   obhajobu,   ako   aj   právo na spravodlivý proces. Rozsudok OS Trenčín aj KS Trenčín je neurčitý, nepreskúmateľný a pre nedostatok dôvodu vykazuje znaky ARBITRÁRNOSTI.

a) za najpodstatnejšie porušenie základných práv a slobôd považujem, že Okresný súd v Trenčíne v spojení z Krajským súdom v Trenčíne mi neuložili podľa § 42 odst. 1, 2 Trestného   zákona   súhrnný   trest,   nakoľko   ma   súdili   za   „skutok“   ktorý   sa   stal   v   roku 2009/2010   teda   skôr,   ako   som   bol   odsúdený   viacerými   rozhodnutiami   (rozsudkami 3T11/2009 v spoj. 1To 82/2010, 29T 8/2007 v spoj. 2To 39/2011a 1T 20/2013) za trestné činy spáchané skôr, ako bolo súdom prvého stupňa vyhlásené prvé z nich (t. j. OS Čadca

-17.5.2010   /sp.zn.   3T11/2009/   atď.)   súd   musí   zrušiť   výroky   o   treste   vo   všetkých predchádzajúcich rozhodnutiach, ktoré sú v pomere uvedenom v ustanovení § 42 odst. 1 Trestného zákona a páchateľovi uložiť súhrny trest za celú zbiehajúcu sa trestnú činnosť, (t. j.   za   všetky   trestné   spáchané   vo   viacčinom   súbehu),   pričom   všeobecné   súdy nezohľadňovali stav v Odpise z registra trestov.

b) všeobecné   súdy   v   rozsudkoch   podrobne   nepopísali   v   čom   som   sa   dopustil koristenia   z   prostitúcie   a   čím   bolo   toto   preukázané,   najmä   ak   svedkyne   mali   dohody o vykonaní práce, na výkon činnosti som mal riadne oprávnenie ( ⬛⬛⬛⬛ ), predložil som výpis z registra obchodného súdu Trenčín. V rozsudkoch všeobecných súdov sa   nenachádza   zdôvodnenie,   prečo   a   akým   svojím   konaním   som   mal   naplniť   skutkovú podstatu zločinu kupliarstva.

Absencia   základných   znakov   skutkovej   podstaty   žalovaného   trestného   činu v napadnutých   rozsudkoch   robí   rozsudky   nepreskúmateľnými   a   preto   nezákonnými. /ARBITRÁRNYMI/

c) Všeobecné súdy v rozsudkoch neuviedli prečo boli ako „dôkaz“ použité výpovede svedkov   z   prípravného   konania   (zo   dňa   16.12.   a   17.12.   2010),   ktoré   boli   vykonané bez prítomnosti obhajcu, po vznesení obvinenia (15.12.2010) a mojom zadržaní (16.12.2010 o 8 hod.), kedy polícia mala čas buď to zabezpečiť obhajcu, alebo počkať až príde môj zvolený obhajca.

Tiež dňa 16.12.2010 bolo súbežne naraz od 14,30 hod. vypočúvaných viac svedkýň, čiže ani prítomný obhajca by nemohol byť naraz na dvoch výsluchoch. Tu uvádzam, že vznesenie obvinenia bolo bez jedinej reálne poškodenej osoby, založené na umeleckých menách osôb, ktoré neboli v uznesení o vznesení obvinenia nijako konkrétne pomenované. Keďže išlo o rozhodujúce dôkazy použité nemohli byť v môj neprospech-obžalovaného. Postupom OS Trenčín v spojení s rozsudkom KS Trenčín došlo k porušeniu môjho práva na obhajobu, keďže som nevedel voči čomu sa mám odvolávať čo považoval OS Trenčín za preukázané a čo naopak vyhodnotil v môj prospech. Je potrebné uviesť, že rozsudok je prakticky   prevzatý   z   odôvodnenia   obžaloby   a   nezohľadňuje   to,   čo   uviedli   svedkyne na Hlavnom pojednávaní. Obzvlášť, ak svedkyňa - poškodená ⬛⬛⬛⬛ - údajne tehotná bez preukázania tehotenstva vypovedala v prípravnom konaní mňa /obvineného, nachádzal   som   sa   na   KR-PZ   v   Trenčíne,   dňa   16.12.2010/,   alebo   môjho   obhajcu a na Hlavnom   pojednávaní   vypovedala   inak   ako   je   uvedené   v   rozsudku.   Nesprávnym postupom všeobecného súdu bolo porušené moje PRÁVO NA OBHAJOBU ako aj PRÁVO NA SPRAVODLIVÝ SÚDNY PROCES.

d) Všeobecné súdy nevyhodnotili ani sa nezaoberali jedným z argumentov obhajoby a teda, že úkon z prípravného konania - DOMOVÁ PREHLIADKA /všetky tri priestory/ bola   vykonaná   bez   prítomnosti   prenajímateľa   s   predkupným   právom   na   uvedenú nehnuteľnosť ( ⬛⬛⬛⬛ ), čo je v rozpore s §105 odst. 1 Trestného poriadku 2005 ako aj právom na obhajobu. V konaní všeobecných súdov sa vyskytli chyby spočívajúce v nevykonaní   dôkazu,   ktoré   boli   pre   objasnenie   veci   potrebné   vykonať.   Mená   uvedené   v odôvodnení rozsudku (Ella, Sofia, Lady Morigen, Elis) nie sú v spise vôbec stotožnené, ani súd nevykonal ich výsluch, takýto postup bol nutný pre odstránenie rozporu, nejasností a pochybností o skutkových zisteniach (in dúbio proreo) najmä pokiaľ ide o existenciu pracovných   zmlúv   a   následne   oboznámenia   sa   s   ich   obsahom.   K   uvedenému   sa   v rozsudkoch   neuvádza   ani   len   formálne   konštatovanie.   Rovnako   mi   chýba   logické zdôvodnenie trestu prepadnutia veci, najmä ak bolo rozhodnuté o veciach, ktoré nepatrili spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ a naopak o veciach, ktoré s činnosťou súviseli, rozhodnuté nebolo nijako. Súdy musia podrobiť navrhované dôkazy ešte pred vykonaním trestu ich zákonnosti v zmysle § 119 odst. 2,4 Trestného poriadku. Uvedené je porušením PRÁVA NA OBHAJOBU a PRÁVA na SPRAVODLIVÝ SÚDNY PROCES. A v prípade prepadnutia veci, ktoré patrili firme ⬛⬛⬛⬛ je v rozpore s § 60 odst. 5 Trestného zákona (vec musí patriť osobe páchateľa).»

Sťažovateľ žiadal, aby „...Ústavný súd SR, zrušil rozsudok KS v Trenčíne 3To/7/2014 zo dňa 23.4.2014, pretože v konaní bolo porušené právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý súdny proces, právo na obhajobu a zásada zákonnosti a primeranosti trestných činov a trestov. Tiež navrhujem aby Ústavný súd SR prikázal odvolaciemu súdu /KS- Trenčín/ aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   Ústavnom   súde   Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalejlen   „zákon   o   ústavnom   súde“)   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľaa zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde. Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podanéoneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich práv podľa čl. 47, čl. 48 a čl. 49charty, základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 ústavy a práva podľačl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu.

Rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 T 60/2011zo 17. októbra 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) bol sťažovateľ uznaný vinnýmz trestného činu kupliarstva podľa § 367 ods. 1, 2 a 3 Trestného zákona s použitím § 138písm. b) Trestného zákona a § 139 ods. 1 písm. b) Trestného zákona, za čo mu bol uloženýtrest odňatia slobody v trvaní 8 rokov, na výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 2 písm. b)Trestného   zákona   zaradený   do   ústavu   na   výkon   trestu   so   stredným   stupňom   stráženiaa podľa § 60 ods. 1 písm. a) a c) Trestného zákona uložený trest prepadnutia veci. Krajskýsúd napadnutým rozsudkom na základe odvolania podaného sťažovateľom zrušil rozsudokokresného súdu vo výroku o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu a podľa § 367ods. 3 Trestného zákona s použitím § 37 písm. m) Trestného zákona a § 38 ods. 2, 4 a 8Trestného zákona uložil   sťažovateľovi nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere6 rokov.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

Podľa sťažovateľa došlo k porušeniu označených práv tým, že mu mal byť uloženýsúhrnný trest podľa § 42 ods. 1 a 2 Trestného zákona, pričom v rozsudku krajského súduabsentujú základné znaky skutkovej podstaty trestného činu kupliarstva, preto je rozsudokkrajského súdu nepreskúmateľný. Súdy neuviedli, prečo boli ako dôkaz použité výpovedesvedkov z prípravného konania, ktoré boli vykonané bez prítomnosti obhajcu, súdy sanezaoberali argumentom obhajoby, že domová prehliadka bola vykonaná bez prítomnostiprenajímateľa, a chýba zdôvodnenie trestu prepadnutia veci.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti v podstate iba opakuje tvrdenia,ktoré boli obsiahnuté v odvolaní proti rozsudku okresného súdu. S odvolaním sťažovateľa sakrajský súd vysporiadal, pričom odkázal na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, a tentopodporil ďalším rozsiahlym odôvodnením. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ústavnýsúd   pri   preskúmavaní   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   vychádzal   zo   svojhoustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdua odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane   (II. ÚS 78/05,   III. ÚS 264/08,IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konaniatvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovaniavšetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoréboli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09, IV. ÚS 55/2012).

Podľa § 168 ods. 1 Trestného poriadku ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súdv ňom   stručne   uvedie,   ktoré   skutočnosti   považoval   za   dokázané,   o   ktoré   dôkazy   svojeskutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov,najmä ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnals obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymiúvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovenízákona v otázke viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tietovýroky.

Na   podporu   svojich   záverov   ústavný   súd   zvýrazňuje,   že   súčasťou   právana spravodlivé   konanie   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdnehorozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovorelevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t. j.   s   uplatnením   nárokova obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavkuzvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislostinajmä   uviedol: „Právo   na   spravodlivý   proces   zahŕňa   aj   právo   na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa   je   súd   povinný   dať   podrobnú   odpoveď.   Splnenie   povinnosti   odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidiasc. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva zároveň tiežpripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagovalna každý argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovanýza rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994,Annuaire,   č.   303-B).   Aj   podľa   judikatúry   ústavného   súdu   odôvodnenie   rozhodnutiavšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdnekonanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).

Krajský   súd   jasne   a   zrozumiteľne   definoval,   aký   spôsobom   došlo   k   naplneniuskutkovej podstaty trestného činu kupliarstva, keď uviedol:

„Objektívna stránka trestného činu kupliarstva podľa § 367 ods. 1 Tr. zák. spočíva v niektorom   z tam   uvedených   konaní   páchateľa,   ktoré   majú   pričom   povahu   trestnej súčinnosti. Trestný je ten, kto iného zjedná, pohne, zvedie, využije, získa alebo ponúkne na vykonanie prostitúcie, pričom v tomto prípade na naplnenie zákonných znakov stačí už dohoda. Trestný čin však je aj ten, kto z takejto prostitúcie vykonávanej iným koristí alebo umožní inému jej vykonávanie (tu ide o určitú formu podielnictva). Pod pojmom prostitúcia sa   rozumie   vykonávanie   pohlavného   styku   s inou   osobou   alebo   osobami   za   odplatu. Pohlavným   stykom   je   akýkoľvek   spôsob   ukájania   pohlavného   pudu   na   tele   inej   osoby rovnakého alebo opačného pohlavia, pričom ide o širší pojem ako súlož, pretože zahŕňa aj všetky   ďalšie   formy   ukájania   pohlavného   pudu   inej   osoby   rovnakého   alebo   opačného pohlavia telesným stykom za odplatu, teda okrem súlože napríklad aj orálny sex či rôzne iné formy. Pod pojmom zjednanie sa rozumie uzavretie zmluvy alebo dohody, ktorá môže byť aj konkludentná a ktorej obsahom je vykonávanie prostitúcie. Ide teda o prejav vôle oboch strán, teda kupliara i osoby vykonávajúcej prostitúciu. Koristením z prostitúcie vykonávanej iným   sa   rozumie   akýkoľvek   spôsob   získania   majetkového   prospechu   z tejto   činnosti za podmienky, ak možno preukázať, že páchateľ vedome využíva svoj vzťah k tejto osobe vykonávanej prostitúciu (napr. pasák, ochranca, vodič, ktorý ju vozí za zákazníkmi, osoba poskytujúca na tento účel priestory, ubytovanie a pod.). Na naplnenie tohto zákonného znaku sa pritom nevyžaduje, aby páchateľ výslovne vyžadoval alebo vynucoval hmotný prospech   z prostitúcie   iného,   ale   postačí   opakované   prijímanie   odplaty   za   to,   že vykonávanie   prostitúcie   umožňuje.   Obžalovaný   konal   spôsobom   uvedeným   v citovanom zákonnom ustanovení, keď iného zjednal na vykonávanie prostitúcie, koristil z prostitúcie vykonávanej   iným   a umožnil   jej   vykonávanie,   pričom   tento   čin   spáchal   závažnejším spôsobom konania (páchal ho po dlhší čas) a na chránenej osobe (tehotnej žene).

Vo vzťahu k obhajobným i odvolacím námietkam obžalovaného smerujúcim k tomu, že   on   nezjednával   ani   nenajímal   žiadne   ženy   na   vykonávanie   prostitúcie,   že   nikoho do prostitúcie nenútil a z tejto nekoristil, pričom všetky ženy boli uzrozumené s tým, že ide o eroticky   masážny   salón   a oni   budú   spoločníčkami,   odvolací   krajský   súd   považuje za potrebné   uviesť,   že   z vykonaných   dôkazov,   predovšetkým   z už   uvedených   svedeckých výpovedí, ako aj zo zistení a záverov znalcov i z listinných dôkazov (domové prehliadky a z nich   vyhotovená   fotodokumentácia)   jednoznačne   vyplýva,   že   už   uvedené   svedkyne... v čase od mesiaca september 2009 do 15. decembra 2010, teda po dlhší čas, v priestoroch rodinného domu na ul. v, ako i v prenajatom byte č. v obytnom dome   č. na   ul. v a v byte   č. v obytnom   dome   č. na ul. ⬛⬛⬛⬛ v ⬛⬛⬛⬛ vykonávali   pohlavný   styk   so   zákazníkmi za vopred stanovené sumy (súlož, orálny sex a iné formy presne uvedené v cenníku), pričom na túto činnosť boli zjednané práve obžalovaným ⬛⬛⬛⬛. Činnosť erotického salónu bola formálne zastrešovaná na základe živnostenského listu obžalovaného v rámci spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ s.r.o. a na   základe   formálne   uzavretých   dohôd o pracovnej činnosti, avšak pritom v rozpore s reálnym výkonom činnosti žien zjednaných nie na činnosť spoločníčok a poskytovanie erotických masáži (zjednané ženy nedisponovali žiadnym   osvedčením   ani   oprávnením   na   poskytovanie   masáži   na   základe   napr. absolvovaného   masérskeho   kurzu,   ani   osvedčením   o zdravotnej   spôsobilosti),   ale na vykonávanie   prostitúcie   –   pohlavného   styku   so   zákazníkmi   za   vopred   v cenníku stanovené sumy (na činnosť erotického salónu pritom nebolo vydané ani kladné rozhodnutie regionálneho   úradu   verejného   zdravotníctva   o uvedení   prenajatých   a používaných priestorov   do   prevádzky,   o schválení   prevádzkového   poriadku   so   stanovením   druhu a rozsahu   poskytovanej   činnosti).   Z vykonaného   dokazovania   vo   vzťahu   k získaným finančným prostriedkom (najmä s poukazom na listinné a svedecké dôkazy) taktiež vyplýva, že   zisk   sa   rovnakými   podielmi   delil   medzi   svedkyne   na   jednej   strane   a obžalovaného na druhej strane.“

Čo sa týka tvrdenia sťažovateľa, že krajský súd neuviedol, prečo použil ako dôkazvýpovede svedkov z prípravného konania, ktoré boli vykonané bez prítomnosti obhajcu,pričom ⬛⬛⬛⬛,   u   ktorej   nebolo   preukázané   tehotenstvo,   vypovedala   inakna hlavnom pojednávaní ako v prípravnom konaní, ústavný súd uvádza, že ústavnému súdunie   je   zrejmé,   z   ktorých   výpovedí   svedkov   z   prípravného   konania   vykonanýchbez prítomnosti   obhajcov   mal   okresný   súd   aj   krajský   súd   pri   odôvodňovaní   rozsudkovvychádzať. Ústavný súd zdôrazňuje, že okresný súd pri odôvodňovaní svojho rozsudkuvychádzal z výpovedí svedkýň, ktoré boli vypočuté na hlavnom pojednávaní, pričom bolazachovaná   kontradiktórnosť   konania.   Čo   sa   týka   údajného   nepreukázania   tehotenstvasvedkyne ⬛⬛⬛⬛, o tom, že bola tehotná, vypovedala nielen ⬛⬛⬛⬛, aleaj ďalšie svedkyne, a to ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛.

K   námietke   sťažovateľa   o   absencii   odôvodnenia   trestu   prepadnutia   vecia nezákonnosti   domových   prehliadok   ústavný   súd   odkazuje   na   túto   časť   odvodneniarozsudku krajského súdu:

„Z   listinných   dôkazov   (predovšetkým   príkazov   zákonných   sudcov   a zápisníc o domových prehliadkach), ako aj z výpovedí svedkov... je preukázané nielen to, že domové prehliadky v rodinnom dome i v oboch bytoch boli vykonané v súlade s ustanoveniami § 99 až 107 Tr. por. za účasti a so súhlasom ich majiteľov, ako aj za účasti nezúčastnených osôb, ale aj to, že všetky veci zaistené pri domových prehliadkach (tiež pri prehliadke iných priestorov   a pozemkov),   vrátané   počítačov   i finančných   prostriedkov   slúžili   na   činnosť erotického salónu v rámci spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ s.r.o. a nepatrili ani jednému z majiteľov domu alebo bytov, ale práve obžalovanému. Odvolacie námietky obžalovaného uvedené v jeho odvolaní vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a ku zákonnosti a správnosti konania,   ktoré   napadnutému   rozsudku   predchádzalo,   nepovažoval   preto   odvolací   súd za dôvodné a neakceptoval ich.“

Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   presvedčil,   žeodvolací   súd   sa   námietkami   sťažovateľa   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačujena konštatovanie,   že   sťažovateľ   v   tomto   konaní   dostal   odpoveď   na   všetky   podstatnéokolnosti   prípadu.   Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   saspochybňovali   závery   napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočneodôvodnené   a   majú   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní.   Ústavný   súd   pripomína   svojuustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdovnie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   anipreskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený skutkovýstav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Predmetnérozhodnutie   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatok   skutkových   a právnychzáverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebozjavne   neodôvodnené   a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia   príslušných   ustanovenívšeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.Obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdubude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bolv súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možnékvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavnýsúd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základnýchpráv   (obdobne   napr.   I. ÚS 50/04,   III. ÚS 162/05).   Taktiež   podľa   už   mnohonásobnejudikovaného   názoru   ústavného   súdu   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vosvojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

K tvrdeniu sťažovateľa o tom, že mu mal byť uložený podľa § 42 ods. 1 a 2 Trestnéhozákona súhrnný trest, ústavný súd uvádza, že túto skutočnosť v odvolaní proti rozsudkuokresného súdu sťažovateľ neuviedol. Ústavný súd konštatuje, že ak sťažovateľ v konanípred   krajským   súdom   neuplatnil   tento   dôvod   odvolania,   nesplnil   základný   ústavnýpredpoklad na to, aby bola založená právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavya § 49 zákona o ústavnom súde. Podľa citovaných noriem ústavný súd poskytuje len vtedyochranu základnému právu alebo právu podľa dohovoru, ak o tejto ochrane nerozhodujeiný súd.   Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   sťažovateľ   nielenže   túto   skutočnosť   v   odvolaníproti rozsudku okresného súdu nenamietal, ale, naopak, krajskému súdu navrhol, aby podľa§ 44 Trestného zákona upustil od uloženia ďalšieho trestu, teda sám dospel k názoru, žeokresný súd postupoval   správne,   ak mu   uložil   ďalší   trest,   teda   nemal mu   byť   uloženýsúhrnný trest ako to teraz tvrdí v sťažnosti.

Ústavný súd uzatvára, že právne závery krajského súdu nie je možné považovaťza arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil príčinnú súvislosť medzinapadnutým rozsudkom krajského súdu a sťažovateľom namietaným porušením základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosťsťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľa podľa čl. 47, čl. 48 a čl. 49 charty rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd sa zaoberal povahou charty z hľadiska rozsahu jej pôsobnosti a jejaplikovateľnosťou v posudzovanom prípade. Je nepochybné, že na základe tzv. Lisabonskejzmluvy (ako jej súčasť, pozn.) sa charta stala právne záväznou súčasťou primárneho právaEurópskej únie (ďalej len „únia“) s rovnakou právnou silou, ako sú zakladajúce zmluvy,dňom 1. decembra 2009.

Podľa čl. 51 ods. 1 charty ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarityurčené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy,ak vykonávajú právo únie.

Podľa   čl.   52   ods.   7   charty   súdy   únie   a   členských   štátov   náležite   prihliadajúna vysvetlivky vypracované s cieľom poskytnúť usmernenia pri výklade tejto charty.

Z citovaných článkov charty vyplýva, že čl. 47, čl. 48 a čl. 49 charty je potrebnéinterpretovať v súlade s čl. 51 ods. 1 charty s prihliadnutím na vysvetlivky k charte, ktoréboli   14.   12.   2007   publikované   pod   2007/C303/02,   ako   aj   na   existujúcu   judikatúruSúdneho dvora Európskej únie (rozsudok z 13. 6. 1989 vo veci 5/88 Wachauf, Zb. 1989,s. 2609; rozsudok z 18. 6. 1991 vo veci ERT, Zb. 1991 s. I-2925; rozsudok z 18. 12. 1997vo veci C-309/96 Annibaldi, Zb. 1997, s. I-7493). Súdny dvor Európskej únie potvrdil tútojudikatúru týmto spôsobom: „Navyše, je potrebné si uvedomiť, že požiadavky vyplývajúce z ochrany   základných   práv   v   právnom   poriadku   Spoločenstva   sú   rovnako   záväzné pre členské štáty, pokiaľ vykonávajú právne akty Spoločenstva...“ (rozsudok z 13. apríla2000 vo veci sp. zn. C-292/97, Zb. 2000, s. I-2737, bod 37).

Podľa názoru ústavného súdu prihliadajúc na citované ustanovenia charty, ako ajna vysvetlivky   k   charte   ako   nástroja   výkladu   je   aplikácia   charty   v   posudzovanej   vecivylúčená. Z citovaných ustanovení charty totiž vyplýva, že charta sa v prvom rade vzťahujena inštitúcie a orgány únie. V prípade členských štátov, teda aj Slovenskej republiky, jezáväzná výlučne vtedy, ak konajú v rámci rozsahu pôsobnosti práva únie.

Z uvedeného vyplýva, že v prípade sťažovateľa, o veci ktorého rozhodol všeobecnýsúd na základe vnútroštátneho práva, ktoré nepatrí do pôsobnosti práva únie, teda nejdeo žiaden   z   prípadov,   v   ktorých   dochádza   k   implementácii   právneho   aktu   únie(rozsudok z 13. 6. 1989 vo veci Wachauf, Zb. 1989, s. 2609) alebo k tomu, že by saSlovenská republika chcela odchýliť od práva únie (rozsudok z 18. 6. 1991 vo veci ERT, Zb.1991 s. I-2925) alebo že by tu existovalo materiálne pravidlo práva únie, ktoré by sa malov posudzovanom prípade aplikovať (rozsudok z 25. 3. 2004, Karner, C-71/02, Zb. s. I-3025).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona oústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa   podľa   čl.   48 ods.   2 a čl. 50 ods. 6 ústavy rozsudkom krajského súdu

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákonaúčinného   v   čase,   keď   bol   trestný   čin   spáchaný.   Neskorší   zákon   sa   použije,   ak   je   topre páchateľa priaznivejšie.

Ústavný súd konštatuje, že napriek tvrdenému porušeniu základných práv sťažovateľapodľa čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 ústavy porušenie týchto základných práv sťažovateľžiadnym spôsobom neodôvodnil.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona oústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberaťsa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2015