SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 341/2015-19
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom Mgr. Tomášom Balážom, Štúrova 1,Žilina, vo veci namietaného porušenia práv podľa čl. 47, čl. 48 a čl. 49 Charty základnýchpráv Európskej únie, základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 ÚstavySlovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv azákladných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 3 To 7/2014-1287 z 23.apríla 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra2014 doručená sťažnosť a 26. januára 2015 doplnenie sťažnosti ⬛⬛⬛⬛,t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Banská Bystrica, vo veci namietanéhoporušenia práv podľa čl. 47, čl. 48 a čl. 49 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len„charta“), základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súduv Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 To 7/2014-1287 z 23. apríla 2014 (ďalej len„rozsudok krajského súdu“).
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: «Rozsudkom OS Trenčín 8T/60/2011 zo dňa 17.10.2013 v spojení s rozsudkom KS Trenčín 3To/7/2014 zo dňa 23.4.2014 som bol odsúdený na 6 rokov odňatia slobody do stredného stupňa stráženia.
Týmito rozsudkami bolo porušené moje právo na obhajobu, ako aj právo na spravodlivý proces. Rozsudok OS Trenčín aj KS Trenčín je neurčitý, nepreskúmateľný a pre nedostatok dôvodu vykazuje znaky ARBITRÁRNOSTI.
a) za najpodstatnejšie porušenie základných práv a slobôd považujem, že Okresný súd v Trenčíne v spojení z Krajským súdom v Trenčíne mi neuložili podľa § 42 odst. 1, 2 Trestného zákona súhrnný trest, nakoľko ma súdili za „skutok“ ktorý sa stal v roku 2009/2010 teda skôr, ako som bol odsúdený viacerými rozhodnutiami (rozsudkami 3T11/2009 v spoj. 1To 82/2010, 29T 8/2007 v spoj. 2To 39/2011a 1T 20/2013) za trestné činy spáchané skôr, ako bolo súdom prvého stupňa vyhlásené prvé z nich (t. j. OS Čadca
-17.5.2010 /sp.zn. 3T11/2009/ atď.) súd musí zrušiť výroky o treste vo všetkých predchádzajúcich rozhodnutiach, ktoré sú v pomere uvedenom v ustanovení § 42 odst. 1 Trestného zákona a páchateľovi uložiť súhrny trest za celú zbiehajúcu sa trestnú činnosť, (t. j. za všetky trestné spáchané vo viacčinom súbehu), pričom všeobecné súdy nezohľadňovali stav v Odpise z registra trestov.
b) všeobecné súdy v rozsudkoch podrobne nepopísali v čom som sa dopustil koristenia z prostitúcie a čím bolo toto preukázané, najmä ak svedkyne mali dohody o vykonaní práce, na výkon činnosti som mal riadne oprávnenie ( ⬛⬛⬛⬛ ), predložil som výpis z registra obchodného súdu Trenčín. V rozsudkoch všeobecných súdov sa nenachádza zdôvodnenie, prečo a akým svojím konaním som mal naplniť skutkovú podstatu zločinu kupliarstva.
Absencia základných znakov skutkovej podstaty žalovaného trestného činu v napadnutých rozsudkoch robí rozsudky nepreskúmateľnými a preto nezákonnými. /ARBITRÁRNYMI/
c) Všeobecné súdy v rozsudkoch neuviedli prečo boli ako „dôkaz“ použité výpovede svedkov z prípravného konania (zo dňa 16.12. a 17.12. 2010), ktoré boli vykonané bez prítomnosti obhajcu, po vznesení obvinenia (15.12.2010) a mojom zadržaní (16.12.2010 o 8 hod.), kedy polícia mala čas buď to zabezpečiť obhajcu, alebo počkať až príde môj zvolený obhajca.
Tiež dňa 16.12.2010 bolo súbežne naraz od 14,30 hod. vypočúvaných viac svedkýň, čiže ani prítomný obhajca by nemohol byť naraz na dvoch výsluchoch. Tu uvádzam, že vznesenie obvinenia bolo bez jedinej reálne poškodenej osoby, založené na umeleckých menách osôb, ktoré neboli v uznesení o vznesení obvinenia nijako konkrétne pomenované. Keďže išlo o rozhodujúce dôkazy použité nemohli byť v môj neprospech-obžalovaného. Postupom OS Trenčín v spojení s rozsudkom KS Trenčín došlo k porušeniu môjho práva na obhajobu, keďže som nevedel voči čomu sa mám odvolávať čo považoval OS Trenčín za preukázané a čo naopak vyhodnotil v môj prospech. Je potrebné uviesť, že rozsudok je prakticky prevzatý z odôvodnenia obžaloby a nezohľadňuje to, čo uviedli svedkyne na Hlavnom pojednávaní. Obzvlášť, ak svedkyňa - poškodená ⬛⬛⬛⬛ - údajne tehotná bez preukázania tehotenstva vypovedala v prípravnom konaní mňa /obvineného, nachádzal som sa na KR-PZ v Trenčíne, dňa 16.12.2010/, alebo môjho obhajcu a na Hlavnom pojednávaní vypovedala inak ako je uvedené v rozsudku. Nesprávnym postupom všeobecného súdu bolo porušené moje PRÁVO NA OBHAJOBU ako aj PRÁVO NA SPRAVODLIVÝ SÚDNY PROCES.
d) Všeobecné súdy nevyhodnotili ani sa nezaoberali jedným z argumentov obhajoby a teda, že úkon z prípravného konania - DOMOVÁ PREHLIADKA /všetky tri priestory/ bola vykonaná bez prítomnosti prenajímateľa s predkupným právom na uvedenú nehnuteľnosť ( ⬛⬛⬛⬛ ), čo je v rozpore s §105 odst. 1 Trestného poriadku 2005 ako aj právom na obhajobu. V konaní všeobecných súdov sa vyskytli chyby spočívajúce v nevykonaní dôkazu, ktoré boli pre objasnenie veci potrebné vykonať. Mená uvedené v odôvodnení rozsudku (Ella, Sofia, Lady Morigen, Elis) nie sú v spise vôbec stotožnené, ani súd nevykonal ich výsluch, takýto postup bol nutný pre odstránenie rozporu, nejasností a pochybností o skutkových zisteniach (in dúbio proreo) najmä pokiaľ ide o existenciu pracovných zmlúv a následne oboznámenia sa s ich obsahom. K uvedenému sa v rozsudkoch neuvádza ani len formálne konštatovanie. Rovnako mi chýba logické zdôvodnenie trestu prepadnutia veci, najmä ak bolo rozhodnuté o veciach, ktoré nepatrili spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ a naopak o veciach, ktoré s činnosťou súviseli, rozhodnuté nebolo nijako. Súdy musia podrobiť navrhované dôkazy ešte pred vykonaním trestu ich zákonnosti v zmysle § 119 odst. 2,4 Trestného poriadku. Uvedené je porušením PRÁVA NA OBHAJOBU a PRÁVA na SPRAVODLIVÝ SÚDNY PROCES. A v prípade prepadnutia veci, ktoré patrili firme ⬛⬛⬛⬛ je v rozpore s § 60 odst. 5 Trestného zákona (vec musí patriť osobe páchateľa).»
Sťažovateľ žiadal, aby „...Ústavný súd SR, zrušil rozsudok KS v Trenčíne 3To/7/2014 zo dňa 23.4.2014, pretože v konaní bolo porušené právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý súdny proces, právo na obhajobu a zásada zákonnosti a primeranosti trestných činov a trestov. Tiež navrhujem aby Ústavný súd SR prikázal odvolaciemu súdu /KS- Trenčín/ aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalejlen „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľaa zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich práv podľa čl. 47, čl. 48 a čl. 49charty, základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 ústavy a práva podľačl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu.
Rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 T 60/2011zo 17. októbra 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) bol sťažovateľ uznaný vinnýmz trestného činu kupliarstva podľa § 367 ods. 1, 2 a 3 Trestného zákona s použitím § 138písm. b) Trestného zákona a § 139 ods. 1 písm. b) Trestného zákona, za čo mu bol uloženýtrest odňatia slobody v trvaní 8 rokov, na výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 2 písm. b)Trestného zákona zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženiaa podľa § 60 ods. 1 písm. a) a c) Trestného zákona uložený trest prepadnutia veci. Krajskýsúd napadnutým rozsudkom na základe odvolania podaného sťažovateľom zrušil rozsudokokresného súdu vo výroku o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu a podľa § 367ods. 3 Trestného zákona s použitím § 37 písm. m) Trestného zákona a § 38 ods. 2, 4 a 8Trestného zákona uložil sťažovateľovi nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere6 rokov.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
Podľa sťažovateľa došlo k porušeniu označených práv tým, že mu mal byť uloženýsúhrnný trest podľa § 42 ods. 1 a 2 Trestného zákona, pričom v rozsudku krajského súduabsentujú základné znaky skutkovej podstaty trestného činu kupliarstva, preto je rozsudokkrajského súdu nepreskúmateľný. Súdy neuviedli, prečo boli ako dôkaz použité výpovedesvedkov z prípravného konania, ktoré boli vykonané bez prítomnosti obhajcu, súdy sanezaoberali argumentom obhajoby, že domová prehliadka bola vykonaná bez prítomnostiprenajímateľa, a chýba zdôvodnenie trestu prepadnutia veci.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti v podstate iba opakuje tvrdenia,ktoré boli obsiahnuté v odvolaní proti rozsudku okresného súdu. S odvolaním sťažovateľa sakrajský súd vysporiadal, pričom odkázal na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, a tentopodporil ďalším rozsiahlym odôvodnením. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ústavnýsúd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu vychádzal zo svojhoustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdua odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konaniatvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovaniavšetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoréboli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09, IV. ÚS 55/2012).
Podľa § 168 ods. 1 Trestného poriadku ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súdv ňom stručne uvedie, ktoré skutočnosti považoval za dokázané, o ktoré dôkazy svojeskutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov,najmä ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnals obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymiúvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovenízákona v otázke viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tietovýroky.
Na podporu svojich záverov ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou právana spravodlivé konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdnehorozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovorelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokova obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavkuzvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislostinajmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidiasc. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva zároveň tiežpripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagovalna každý argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovanýza rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994,Annuaire, č. 303-B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutiavšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdnekonanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).
Krajský súd jasne a zrozumiteľne definoval, aký spôsobom došlo k naplneniuskutkovej podstaty trestného činu kupliarstva, keď uviedol:
„Objektívna stránka trestného činu kupliarstva podľa § 367 ods. 1 Tr. zák. spočíva v niektorom z tam uvedených konaní páchateľa, ktoré majú pričom povahu trestnej súčinnosti. Trestný je ten, kto iného zjedná, pohne, zvedie, využije, získa alebo ponúkne na vykonanie prostitúcie, pričom v tomto prípade na naplnenie zákonných znakov stačí už dohoda. Trestný čin však je aj ten, kto z takejto prostitúcie vykonávanej iným koristí alebo umožní inému jej vykonávanie (tu ide o určitú formu podielnictva). Pod pojmom prostitúcia sa rozumie vykonávanie pohlavného styku s inou osobou alebo osobami za odplatu. Pohlavným stykom je akýkoľvek spôsob ukájania pohlavného pudu na tele inej osoby rovnakého alebo opačného pohlavia, pričom ide o širší pojem ako súlož, pretože zahŕňa aj všetky ďalšie formy ukájania pohlavného pudu inej osoby rovnakého alebo opačného pohlavia telesným stykom za odplatu, teda okrem súlože napríklad aj orálny sex či rôzne iné formy. Pod pojmom zjednanie sa rozumie uzavretie zmluvy alebo dohody, ktorá môže byť aj konkludentná a ktorej obsahom je vykonávanie prostitúcie. Ide teda o prejav vôle oboch strán, teda kupliara i osoby vykonávajúcej prostitúciu. Koristením z prostitúcie vykonávanej iným sa rozumie akýkoľvek spôsob získania majetkového prospechu z tejto činnosti za podmienky, ak možno preukázať, že páchateľ vedome využíva svoj vzťah k tejto osobe vykonávanej prostitúciu (napr. pasák, ochranca, vodič, ktorý ju vozí za zákazníkmi, osoba poskytujúca na tento účel priestory, ubytovanie a pod.). Na naplnenie tohto zákonného znaku sa pritom nevyžaduje, aby páchateľ výslovne vyžadoval alebo vynucoval hmotný prospech z prostitúcie iného, ale postačí opakované prijímanie odplaty za to, že vykonávanie prostitúcie umožňuje. Obžalovaný konal spôsobom uvedeným v citovanom zákonnom ustanovení, keď iného zjednal na vykonávanie prostitúcie, koristil z prostitúcie vykonávanej iným a umožnil jej vykonávanie, pričom tento čin spáchal závažnejším spôsobom konania (páchal ho po dlhší čas) a na chránenej osobe (tehotnej žene).
Vo vzťahu k obhajobným i odvolacím námietkam obžalovaného smerujúcim k tomu, že on nezjednával ani nenajímal žiadne ženy na vykonávanie prostitúcie, že nikoho do prostitúcie nenútil a z tejto nekoristil, pričom všetky ženy boli uzrozumené s tým, že ide o eroticky masážny salón a oni budú spoločníčkami, odvolací krajský súd považuje za potrebné uviesť, že z vykonaných dôkazov, predovšetkým z už uvedených svedeckých výpovedí, ako aj zo zistení a záverov znalcov i z listinných dôkazov (domové prehliadky a z nich vyhotovená fotodokumentácia) jednoznačne vyplýva, že už uvedené svedkyne... v čase od mesiaca september 2009 do 15. decembra 2010, teda po dlhší čas, v priestoroch rodinného domu na ul. v, ako i v prenajatom byte č. v obytnom dome č. na ul. v a v byte č. v obytnom dome č. na ul. ⬛⬛⬛⬛ v ⬛⬛⬛⬛ vykonávali pohlavný styk so zákazníkmi za vopred stanovené sumy (súlož, orálny sex a iné formy presne uvedené v cenníku), pričom na túto činnosť boli zjednané práve obžalovaným ⬛⬛⬛⬛. Činnosť erotického salónu bola formálne zastrešovaná na základe živnostenského listu obžalovaného v rámci spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ s.r.o. a na základe formálne uzavretých dohôd o pracovnej činnosti, avšak pritom v rozpore s reálnym výkonom činnosti žien zjednaných nie na činnosť spoločníčok a poskytovanie erotických masáži (zjednané ženy nedisponovali žiadnym osvedčením ani oprávnením na poskytovanie masáži na základe napr. absolvovaného masérskeho kurzu, ani osvedčením o zdravotnej spôsobilosti), ale na vykonávanie prostitúcie – pohlavného styku so zákazníkmi za vopred v cenníku stanovené sumy (na činnosť erotického salónu pritom nebolo vydané ani kladné rozhodnutie regionálneho úradu verejného zdravotníctva o uvedení prenajatých a používaných priestorov do prevádzky, o schválení prevádzkového poriadku so stanovením druhu a rozsahu poskytovanej činnosti). Z vykonaného dokazovania vo vzťahu k získaným finančným prostriedkom (najmä s poukazom na listinné a svedecké dôkazy) taktiež vyplýva, že zisk sa rovnakými podielmi delil medzi svedkyne na jednej strane a obžalovaného na druhej strane.“
Čo sa týka tvrdenia sťažovateľa, že krajský súd neuviedol, prečo použil ako dôkazvýpovede svedkov z prípravného konania, ktoré boli vykonané bez prítomnosti obhajcu,pričom ⬛⬛⬛⬛, u ktorej nebolo preukázané tehotenstvo, vypovedala inakna hlavnom pojednávaní ako v prípravnom konaní, ústavný súd uvádza, že ústavnému súdunie je zrejmé, z ktorých výpovedí svedkov z prípravného konania vykonanýchbez prítomnosti obhajcov mal okresný súd aj krajský súd pri odôvodňovaní rozsudkovvychádzať. Ústavný súd zdôrazňuje, že okresný súd pri odôvodňovaní svojho rozsudkuvychádzal z výpovedí svedkýň, ktoré boli vypočuté na hlavnom pojednávaní, pričom bolazachovaná kontradiktórnosť konania. Čo sa týka údajného nepreukázania tehotenstvasvedkyne ⬛⬛⬛⬛, o tom, že bola tehotná, vypovedala nielen ⬛⬛⬛⬛, aleaj ďalšie svedkyne, a to ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛.
K námietke sťažovateľa o absencii odôvodnenia trestu prepadnutia vecia nezákonnosti domových prehliadok ústavný súd odkazuje na túto časť odvodneniarozsudku krajského súdu:
„Z listinných dôkazov (predovšetkým príkazov zákonných sudcov a zápisníc o domových prehliadkach), ako aj z výpovedí svedkov... je preukázané nielen to, že domové prehliadky v rodinnom dome i v oboch bytoch boli vykonané v súlade s ustanoveniami § 99 až 107 Tr. por. za účasti a so súhlasom ich majiteľov, ako aj za účasti nezúčastnených osôb, ale aj to, že všetky veci zaistené pri domových prehliadkach (tiež pri prehliadke iných priestorov a pozemkov), vrátané počítačov i finančných prostriedkov slúžili na činnosť erotického salónu v rámci spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ s.r.o. a nepatrili ani jednému z majiteľov domu alebo bytov, ale práve obžalovanému. Odvolacie námietky obžalovaného uvedené v jeho odvolaní vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a ku zákonnosti a správnosti konania, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo, nepovažoval preto odvolací súd za dôvodné a neakceptoval ich.“
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu presvedčil, žeodvolací súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačujena konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatnéokolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby saspochybňovali závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočneodôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Ústavný súd pripomína svojuustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdovnie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, anipreskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený skutkovýstav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Predmetnérozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnychzáverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebozjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovenívšeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdubude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bolv súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možnékvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavnýsúd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základnýchpráv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobnejudikovaného názoru ústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vosvojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.
K tvrdeniu sťažovateľa o tom, že mu mal byť uložený podľa § 42 ods. 1 a 2 Trestnéhozákona súhrnný trest, ústavný súd uvádza, že túto skutočnosť v odvolaní proti rozsudkuokresného súdu sťažovateľ neuviedol. Ústavný súd konštatuje, že ak sťažovateľ v konanípred krajským súdom neuplatnil tento dôvod odvolania, nesplnil základný ústavnýpredpoklad na to, aby bola založená právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavya § 49 zákona o ústavnom súde. Podľa citovaných noriem ústavný súd poskytuje len vtedyochranu základnému právu alebo právu podľa dohovoru, ak o tejto ochrane nerozhodujeiný súd. Ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľ nielenže túto skutočnosť v odvolaníproti rozsudku okresného súdu nenamietal, ale, naopak, krajskému súdu navrhol, aby podľa§ 44 Trestného zákona upustil od uloženia ďalšieho trestu, teda sám dospel k názoru, žeokresný súd postupoval správne, ak mu uložil ďalší trest, teda nemal mu byť uloženýsúhrnný trest ako to teraz tvrdí v sťažnosti.
Ústavný súd uzatvára, že právne závery krajského súdu nie je možné považovaťza arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil príčinnú súvislosť medzinapadnutým rozsudkom krajského súdu a sťažovateľom namietaným porušením základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosťsťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu práv sťažovateľa podľa čl. 47, čl. 48 a čl. 49 charty rozsudkom krajského súdu
Ústavný súd sa zaoberal povahou charty z hľadiska rozsahu jej pôsobnosti a jejaplikovateľnosťou v posudzovanom prípade. Je nepochybné, že na základe tzv. Lisabonskejzmluvy (ako jej súčasť, pozn.) sa charta stala právne záväznou súčasťou primárneho právaEurópskej únie (ďalej len „únia“) s rovnakou právnou silou, ako sú zakladajúce zmluvy,dňom 1. decembra 2009.
Podľa čl. 51 ods. 1 charty ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarityurčené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy,ak vykonávajú právo únie.
Podľa čl. 52 ods. 7 charty súdy únie a členských štátov náležite prihliadajúna vysvetlivky vypracované s cieľom poskytnúť usmernenia pri výklade tejto charty.
Z citovaných článkov charty vyplýva, že čl. 47, čl. 48 a čl. 49 charty je potrebnéinterpretovať v súlade s čl. 51 ods. 1 charty s prihliadnutím na vysvetlivky k charte, ktoréboli 14. 12. 2007 publikované pod 2007/C303/02, ako aj na existujúcu judikatúruSúdneho dvora Európskej únie (rozsudok z 13. 6. 1989 vo veci 5/88 Wachauf, Zb. 1989,s. 2609; rozsudok z 18. 6. 1991 vo veci ERT, Zb. 1991 s. I-2925; rozsudok z 18. 12. 1997vo veci C-309/96 Annibaldi, Zb. 1997, s. I-7493). Súdny dvor Európskej únie potvrdil tútojudikatúru týmto spôsobom: „Navyše, je potrebné si uvedomiť, že požiadavky vyplývajúce z ochrany základných práv v právnom poriadku Spoločenstva sú rovnako záväzné pre členské štáty, pokiaľ vykonávajú právne akty Spoločenstva...“ (rozsudok z 13. apríla2000 vo veci sp. zn. C-292/97, Zb. 2000, s. I-2737, bod 37).
Podľa názoru ústavného súdu prihliadajúc na citované ustanovenia charty, ako ajna vysvetlivky k charte ako nástroja výkladu je aplikácia charty v posudzovanej vecivylúčená. Z citovaných ustanovení charty totiž vyplýva, že charta sa v prvom rade vzťahujena inštitúcie a orgány únie. V prípade členských štátov, teda aj Slovenskej republiky, jezáväzná výlučne vtedy, ak konajú v rámci rozsahu pôsobnosti práva únie.
Z uvedeného vyplýva, že v prípade sťažovateľa, o veci ktorého rozhodol všeobecnýsúd na základe vnútroštátneho práva, ktoré nepatrí do pôsobnosti práva únie, teda nejdeo žiaden z prípadov, v ktorých dochádza k implementácii právneho aktu únie(rozsudok z 13. 6. 1989 vo veci Wachauf, Zb. 1989, s. 2609) alebo k tomu, že by saSlovenská republika chcela odchýliť od práva únie (rozsudok z 18. 6. 1991 vo veci ERT, Zb.1991 s. I-2925) alebo že by tu existovalo materiálne pravidlo práva únie, ktoré by sa malov posudzovanom prípade aplikovať (rozsudok z 25. 3. 2004, Karner, C-71/02, Zb. s. I-3025).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona oústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 ústavy rozsudkom krajského súdu
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákonaúčinného v čase, keď bol trestný čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je topre páchateľa priaznivejšie.
Ústavný súd konštatuje, že napriek tvrdenému porušeniu základných práv sťažovateľapodľa čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 ústavy porušenie týchto základných práv sťažovateľžiadnym spôsobom neodôvodnil.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona oústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberaťsa ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. augusta 2015