znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 341/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta Mgr. J. H.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 CoE 139/2010 z 31. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 CoE 139/2010 z 31. januára 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2.   Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v rámci   svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere z 22. marca 2005 poskytla sťažovateľka dlžníkovi – fyzickej osobe úver vo výške 464,71 €, ktorý bol spolu s ďalšími poplatkami dlžník povinný splácať v 12   mesačných   splátkach.   Na   zabezpečenie   úveru   bolo   priamo   v zmluve   o úvere dojednané,   že   splnomocnený   zástupca   dlžníka   –   v zmluve   konkrétne   určená   osoba,   je oprávnený   v prípade,   ak   dlžník   nesplní   svoje   povinnosti,   ktoré   mu   zo   zmluvy   o úvere vyplývajú,   vykonať   právne   úkony,   a to   najmä   podpísať   za   dlžníka   notársku   zápisnicu o uznaní dlhu. Táto notárska zápisnica má pritom povahu exekučného titulu. Keďže dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, dostal sa do omeškania so splácaním úveru, čím sa tento   stal   v zmysle   podmienok   úveru   okamžite   splatným.   Preto   bola   15.   októbra   2005 spísaná   pred notárom   notárska   zápisnica,   ktorú   za dlžníka   podpísal   jeho splnomocnený zástupca.   Následne bol 11. januára 2006 podaný návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Dolný Kubín (ďalej len   „okresný   súd“)   16.   februára   2006   začal   nútený   výkon   rozhodnutia,   t.   j.   exekúciu. Sťažovateľka podala 16. septembra 2010 návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorý bol poverený   na   vykonanie exekúcie. Okresný súd uznesením sp. zn. 3 Er 234/2006 z 19.   októbra   2010   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú   a exekúciu   zastavil.   Zároveň   tým nevyhovel   návrhu   sťažovateľky   na   zmenu   súdneho   exekútora.   Proti   tomuto   uzneseniu podala   sťažovateľka   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský súd uznesením sp. zn. 9 CoE 139/2010 z 31. januára 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne   správne.   Vo   výroku   o nepriznaní   trov   konania   oprávnenému   a povinnému uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu boli porušené jej práva vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru v príčinnej súvislosti s právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení z dôvodu, že exekúcia nemôže byť vykonaná na   základe   predloženej   notárskej   zápisnice.   Okresný   súd   dospel   k záveru,   že   dohoda o splnomocnení   ako   súčasť   zmluvy   o úvere   uzavretá   medzi   dlžníkom   sťažovateľky a zástupcom (konkrétne určeným) je neplatná. Sťažovateľka totiž nepreukázala, že dlžník mal možnosť slobodnej voľby pri výbere splnomocneného zástupcu. Zároveň okresný súd poukázal   na   to,   že   tento   zástupca   (Mgr.   T.   K.)   zastupoval   sťažovateľku   vo   väčšine exekučných   konaní   vedených   na   okresnom   súde.   Týmto   bol   spochybnený   základný predpoklad   požadovaný   pri   plnej   moci   a to,   že   splnomocnenec   bude   jednoznačne   hájiť záujmy   dlžníka.   Preto   nebola   ani   notárska   zápisnica,   ktorú   za   dlžníka   podpísal   takto splnomocnený zástupca, spôsobilým exekučným titulom. Zároveň úverová zmluva, ktorá je spotrebiteľskou   zmluvou,   obsahuje   viac   pre   dlžníka   nevýhodných   podmienok,   ktoré   sa priečia   dobrým mravom, ktorými sa   už okresný   súd nezaoberal, pretože zistil   absenciu základného predpokladu pre vedenie exekúcie, a to absenciu účinného exekučného titulu. Krajský súd navyše poukázal na to, že v udelenom splnomocnení absentuje údaj o výške nároku,   ktorý   môže   splnomocnený   zástupca   uznať,   a čase   plnenia,   po   uplynutí   ktorého možno notársku zápisnicu vykonať. Sťažovateľka poukázala na to, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní   o vydaní   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   už   preskúmal   exekučný   titul (notársku   zápisnicu).   Tým   nadobudla   sťažovateľka   právnu   istotu   a súčasne   aj legitímne očakávanie vykonania exekúcie, a tým ochrany jej majetku. Okresný súd však z vlastného podnetu,   t.   j.   bez   podnetu   exekútora,   sťažovateľky   alebo   povinného,   začal   konanie o zastavenie exekúcie, pričom pred začatím tohto konania neposkytol možnosť účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k začatiu konania o zastavení exekúcie. Týmto postupom bola podľa sťažovateľky porušená rovnosť strán. Sťažovateľka tiež namietala vykonanie dokazovania z vlastného podnetu bez znalosti vôle strán, keď im nebol daný priestor na   vyjadrenie   sa   k vykonaným   dôkazom   a ani   možnosť   navrhnúť   nové   dôkazy. Sťažovateľka   na   podporu   svojich   tvrdení   interpretovala   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a čl.   1 dodatkového protokolu, poukázala aj na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález ktorým vysloví, že napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   napadnuté   uznesenie   zruší   a prizná   sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

7. Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti   (návrhom   na   rozhodnutie)   a môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha   v petite   svojej   sťažnosti,   a vo   vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorý   označil   za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

8.   Podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   každý   má právo na to,   aby jeho záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

9.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

10. Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný   v   priebehu   celého   exekučného   konania   ex   offo   skúmať,   či   sú   splnené   všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd sa stotožnil s názorom   okresného   súdu,   že   splnomocnenie   udelené   dlžníkom   dopredu   určenému zástupcovi   bolo   neplatné   a neúčinné, preto   je   následne   spísaná   notárska   zápisnica považovaná za materiálne nevykonateľnú. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu, že ak predložená notárska zápisnica ako exekučný titul trpí nedostatkom materiálnej   vykonateľnosti,   v prebiehajúcej   exekúcii   nebolo   možné   pokračovať   a bolo potrebné   ju   zastaviť.   Na   podmienku   existencie   a trvania   exekučného   titulu   pritom   súd prihliada v každej fáze exekučného konania, a to aj bez návrhu.

Ústavný súd taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodov, ktorými v sťažnosti   argumentuje,   pretože   už   z povahy   veci   vyplýva,   že   v takýchto   prípadoch rozhodne   súd   aj   bez   vyjadrenia   účastníkov   konania   a   aplikácia   takých   požiadaviek spravodlivého procesu, ako je kontradiktórnosť či rovnosť zbraní, potom neprichádza do úvahy. Krajský súd ako súd odvolací preto napadnutým uznesením poskytol náležitú ochranu   sťažovateľkiným   právam   a   postupoval   správne,   ak   napadnuté   rozhodnutie okresného   súdu,   ktoré   bolo   vydané   v   súlade   s   príslušnými   ustanoveniami   Exekučného poriadku, potvrdil.

Napadnutým   uznesením   krajský   súd   len   interpretoval   a aplikoval   relevantné ustanovenia zákonov. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania tak nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

11. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných   súdov   a   na   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   (ale   aj okresného súdu), ako aj s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

Namietané porušenia práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

12. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného   práva.   Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať zákony,   ktoré   považuje   za   nevyhnutné,   aby   upravil   užívanie   majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

13. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje   za   potrebné   upriamiť   pozornosť   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6   ods. 1   dohovoru,   nemohlo   dôjsť   ani   k porušeniu   sťažovateľkou   označeného   práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa čl. 124   ústavy   v   spojení   s   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

14.   Keďže   v posudzovanom   prípade   porušenie   (procesného)   práva   sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu ústavný   súd   nezistil,   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľky   aj   v časti   namietajúcej porušenie   jej   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   (hmotnoprávneho   charakteru) odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

15.   Navyše,   ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu v spojení   s uznesením   okresného   súdu   dospel   k záveru,   že   z   odôvodnenia   uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do práva pokojne   užívať   majetok   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu.   Všeobecné   súdy   svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom. Ústavný súd preto rozhodol aj v tejto časti sťažnosti tak, ako to je už uvedené.

16.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   v celom   rozsahu   sa   ústavný   súd   už nezaoberal   ďalšími   návrhmi   sťažovateľky   (návrh   na   zrušenie   napadnutého   uznesenia, priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a náhrady   trov   právneho   zastúpenia), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011