znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 341/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra 2010   predbežne   prerokoval   sťažnosť   T.   S.,   občana   Indickej   republiky,   t.   č.   P.   R., zastúpeného   advokátom   JUDr.   B.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia   čl.   50 ods.   3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. l Sža 42/2010 z 8. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta 2010 doručená sťažnosť T. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. l Sža 42/2010 z 8. júna 2010 (ďalej aj   „napadnuté   rozhodnutie“) „v   dôsledku   nedostatočného   preskúmania   rozsudku“ Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) „č. 1 Scud/12/2009-38 zo dňa 9. 12. 2009 týkajúceho sa zákonnosti administratívnych rozhodnutí policajných útvarov cudzineckej polície č. p.: UHCP-40-3/RCP-BB-SK-2009 zo dňa 13. 05. 2009 a č. p.:UHCP- 13-4/RCP-BB-CP-BB-AV-2009 zo dňa 14. 3. 2009“.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že O. v B. rozhodnutím č. p. UHCP-13-4/RCP-BB-CP-AV-2009   zo 14. marca   2009   administratívne   vyhostilo   sťažovateľa   z   územia Slovenskej republiky a zakázalo mu vstup na územie Slovenskej republiky do 14. marca 2014   z   dôvodu   uvedeného   v § 57   ods.   1   písm.   c)   zákona   č.   48/2002   Z.   z.   o   pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov [v platnom znení k 14. marcu 2009 (ďalej   len   „zákon   o pobyte   cudzincov“)],   pretože   sťažovateľ   sa   na   území   Slovenskej republiky zdržiava neoprávnene. Zároveň mu bola určená povinnosť vycestovať z územia Slovenskej republiky do 10 dní od doručenia rozhodnutia. Toho istého dňa bol sťažovateľ zaistený a umiestnený do Ú. v M. Na odvolanie sťažovateľa R. B. rozhodnutím č. p. UHCP-40-3/RCP-BB-SK-2009   z   13. mája   2009   prvostupňové   rozhodnutie   o   administratívnom vyhostení sťažovateľa potvrdilo, keď dospelo k záveru, že prvostupňový správny orgán postupoval pri vydávaní napadnutého rozhodnutia v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, pričom neboli zistené žiadne zákonné prekážky administratívneho vyhostenia podľa § 58 zákona   o   pobyte   cudzincov.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   žalobu o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia, o ktorej rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 1 Scud 12/2009-38 z 9. decembra 2009 tak, že žalobu zamietol. Na odvolanie sťažovateľa najvyšší   súd   napadnutým   rozhodnutím   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu   č.   k. 1 Scud 12/2009-38 z 9. decembra 2009 a sťažovateľovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

3. Konaniu o administratívnom vyhostení sťažovateľa predchádzalo azylové konanie, ktoré ostatným rozhodnutím M. č. p.: ČAS: MU–437-14/PO-Ž-2008 bolo 24. septembra 2008 zastavené podľa § 19 ods. 1 písm. i) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov; toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 15. januára 2009.

4. Zároveň sa (aj) proti sťažovateľovi vedie trestné konanie (trestné stíhanie začal Ú. B. pod č. k. UHCP-88/NJ-S-2008 dňa 6. augusta 2008), v dôsledku ktorého bol sťažovateľ na základe uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 18/09 z 19. marca 2009 od 23. marca 2009 do 25. septembra 2009 vo väzbe.

5.   K   porušeniu   v   petite   označených   práv   (čl.   50   ods.   3   ústavy   a   čl.   6   ods.   3 dohovoru) došlo podľa sťažovateľa tým spôsobom, že správne orgány a všeobecné súdy posudzujúce jeho administratívne vyhostenie mali vedomosť o trestnom konaní vedenom proti sťažovateľovi (bod 4) a napriek tomu rozhodli o jeho administratívnom vyhostení, a zároveň mu zakázali vstup na územie Slovenskej republiky na obdobie 5 rokov. Teda „boli si vedomé toho, že pokiaľ dôjde k realizovaniu vyhostenia počas trestného konania, dôjde   k   jeho   mareniu...   Sťažovateľ   nevie...,   ako   sa   má   podľa   týchto   rozhodnutí (o administratívnom vyhostení a začatí trestného stíhania, pozn.) správať, či má opustiť SR do 10 dní po doručení rozhodnutia o vyhostení a riskovať tým zatykač..., alebo ostať na území SR..., teda nerešpektovať rozhodnutie o vyhostení a riskovať tým trestné stíhanie pre marenie výkonu úradného rozhodnutia v dôsledku neopustenia územia SR... Realizovaním rozhodnutia o vyhostení by... došlo... i k mareniu uplatňovania jeho práv obvineného na obhajobu v trestnom konaní... Je samozrejmé, že pokiaľ má sťažovateľ prikázané do 10 dní opustiť územie Slovenskej republiky a zároveň mu je prikázaný zákaz vstupu na 5 rokov, nemôže byť... právo na obhajobu v čase zákazu pobytu teda počas jeho neprítomnosti na území Slovenskej republiky naplnené.“. Sťažovateľ namietanému rozhodnutiu najvyššieho súdu   v   tejto   súvislosti   vytýka,   že   sa „nezaoberal...   namietaním   porušenia   práva   na obhajobu chráneného v čl. 50 ods. 3 Ústavy resp. čl. 6 ods. 3 Dohovoru a rozsudok je nepreskúmateľný z hľadiska, či súd zistil či v dôsledku vyhostenia reálne dôjde k porušeniu tohto práva v práve prebiehajúcom trestnom konaní“.

6.   Sťažovateľ   na   základe   uvedeného   navrhol,   aby   ústavný   súd   rozhodol   týmto nálezom:

„...   Základné právo T.   S.   podľa   čl.   6 ods.   3   Dohovoru...   a podľa   čl.   50 ods.   3 Ústavy... rozsudkom Najvyššieho súdu... č. 1 Sža/42/2010 zo dňa 8. 6. 2010 porušené bolo v dôsledku nedostatočného preskúmania rozsudku Krajského súdu... č. 1 Scud/12/2009-38 zo   dňa   9.   12.   2009   týkajúceho   sa   zákonnosti   administratívnych   rozhodnutí   policajných útvarov   cudzineckej   polície   č.   p.:   UHCP-40-3/RCP-BB-SK-2009   zo   dňa   13.   05.   2009 a č. p.: UHCP-13-4/RCP-BB-CP-BB-AV-2009 zo dňa 14. 3. 2009.

... Rozsudok Najvyššieho súdu... č. 1 Sža/42/2010 zo dňa 8. 6. 2010 sa zrušuje a vracia na nové konanie.

... T. S. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet jeho advokáta JUDr. B. B., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

9.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

10. Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti   (návrhom   na   rozhodnutie)   a   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorého   označil   za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

11.   Sťažovateľ   v   podanej   sťažnosti   v   súvislosti   s   napadnutým   rozhodnutím najvyššieho súdu výslovne namietal porušenie práv podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 dohovoru („Základné právo T. S. podľa čl. 6 ods. 3 Dohovoru... a podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy...   rozsudkom   Najvyššieho   súdu...   č.   1   Sža/42/2010   zo   dňa   8.   6.   2010   porušené bolo.“). Porušenie iného základného práva nie je uvedené ani v texte samotnej sťažnosti.

12. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva... [uvedené v písm. a) až e), pozn.].

13. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľ (kvalifikovane zastúpený advokátom) v súvislosti s namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu (ako správneho súdu) netvrdil, že najvyšší súd porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, ale namietal (iba) porušenie v bode 12 uvedených práv, ktoré sa prima facie dotýkajú   trestného   konania   (trestného   súdnictva),   posudzovanie   ktorého   v   okolnostiach danej veci (bod 6) nie je v hre. Preto podľa názoru ústavného súdu nie je ani žiadna vecná súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   (ako   súdu   posudzujúceho administratívne vyhostenie sťažovateľa) a označeným základnými právami podľa   čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 dohovoru. Sťažnosť sťažovateľa v tomto rozsahu je z uvedených dôvodov zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

14. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

15.   Nad rámec uvedeného   ústavný   súd   k   sťažovateľom   predostretej   konštrukcii dôvodov (pozri bod 5) dodáva, že v rámci individuálnych sťažností (čl. 127 ústavy) nekoná ústavný   súd   preventívne.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím rozhodnutím   vysloví,   že   rozhodnutím/opatrením/iným   zásahom   boli   (nie   budú,   pozn.) porušené práva (pozri čl. 127 ods. 2 ústavy). K obavám sťažovateľa, že by bol/mohol byť v súvislosti s administratívnym vyhostením dotknutý na svojich procesných právach (najmä práva na obhajobu) v súvislosti s prebiehajúcim trestným konaním ústavný súd dodáva, že v rámci (prípadne i naďalej prebiehajúceho) trestného konania proti sťažovateľovi musia byť dodržiavané všetky jeho procesné práva (napr. § 2 ods. 7, § 33 a nasl., § 36 a nasl. § 258 a nasl.   Trestného   poriadku),   ktorých   ochrany   sa   môže   domáhať tak   u   orgánov   činných v trestnom konaní, na všeobecnom súde, ako i na ústavnom súde. Zároveň ale platí, že po vyhostení   obvineného   do   cudziny   sa   trestné   konanie   obligatórne   preruší   [§   228   ods.   2 písm. d) Trestného poriadku], počas tejto doby sa nevykonávajú žiadne procesné úkony s výnimkou úkonov na účely zistenia, či nepominul dôvod prerušenia (§ 229 Trestného poriadku).   Preto   obava   sťažovateľa   o   možných   dôsledkoch   jeho   administratívneho vyhostenia pre účely prebiehajúceho trestného konania nemá racionálnu oporu v citovanom platnom právnom stave.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010