znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 341/09-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. novembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť F., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   7   Cbs   51/2005-761 z 8. novembra   2007   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 Obo 52/2008   z 22. apríla   2009   a namietaného   porušenia   základného   práva   na   verejné prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 Cbs 51/2005 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 52/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta 2009 doručená sťažnosť F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozsudkom Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k.   7   Cbs   51/2005-761 z 8. novembra   2007   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obo 52/2008 z 22. apríla 2009 a porušenie základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cbs 51/2005 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 52/2008.

2.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   (ako   žalovaný)   účastníkom   konania vedeného krajským súdom, ktorý rozsudkom č. k. 7 Cbs 51/5005-761 z 8. novembra 2007 rozhodol   tak,   že   ho   zaviazal   zaplatiť   žalobcovi   žalovanú   sumu   s   príslušenstvom. V odvolacom konaní najvyšší súd (ako súd odvolací) uznesením sp. zn. 3 Obo 52/2008 z 22. apríla 2009 zrušil tento rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľ namieta nesprávne aplikovanie právneho predpisu   krajským súdom a najvyšším súdom a taktiež namieta prieťahy v konaní pred krajským súdom a najvyšším súdom na tomto skutkovom základe:

«... sťažovateľ... v súlade s uznesením Vlády Slovenskej republiky č. 412 z 19. 5. 1992 uzavrel dňa 26. júna 1992 ako predávajúci s... kupujúcimi Zmluvu č. 51/1992 o predaji majetku štátu (ďalej len „privatizačná zmluva“), predmetom ktorej bol prevod vlastníckych práv   k   veciam,   iných   práv   a   iných   majetkových   hodnôt,   ktoré   slúžili   k prevádzkovaniu štátneho podniku G., R. (ďalej len „privatizovaný majetok“).

Kupujúci sa zaviazali prevziať privatizovaný majetok... a zaplatiť kúpnu cenu vo výške 107.700.000,- Kčs, a to postupne v splátkach.

Kupujúci   založili   obchodnú   spoločnosť   G.,   spol.   s   r.   o.   Sťažovateľ   od   tejto spoločnosti prijal sumu spolu vo výške 41.000.000,- Sk, ktorá mala byť plnením kúpnej ceny z privatizačnej zmluvy.

Dňa 10. 4. 1995 došlo k odstúpeniu od privatizačnej zmluvy. Žalobou doručenou na Mestský súd v Bratislave dňa 4. 10. 1995 sa žalobcovia... domáhali voči sťažovateľovi ako žalovanému vydania veci (privatizovaného majetku) alebo vrátenia   plnenia   zaplateného   ako   časť   kúpnej   ceny   zvýšeného   o   zhodnotenie privatizovaného majetku s 19 % úrokom odo dňa odstúpenia od privatizačnej zmluvy. Mestský súd v Bratislave (neskôr Krajský súd...) viedol uvedenú vec pod sp.   zn. 36 Cb 228/1995 a pod sp. zn. 7 Cbs 51/05.

Rozsudkom   Krajského   súdu...   sp.   zn.   7   Cbs   51/05-558   zo   dňa   13.   9.   2005   bolo sťažovateľovi uložené zaplatiť spoločnosti G. spol. s r. o. sumu vo výške 41.000.000,- Sk s 19 % p. a. úrokom z omeškania titulom odstúpenia od privatizačnej zmluvy. Vo zvyšku súd žalobu zamietol.

Návrh žalobcov v 2. a v 3. rade (Ing. S. a Ing. H.) súd zamietol. Uznesením Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 Obo 6/2006 zo dňa 28. 03. 2007 bol na odvolanie sťažovateľa rozsudok Krajského súdu... č. k. 7 Cbs 51/05-558 zo dňa 13. 09. 2005 v napadnutej časti zrušený a vec bola prvostupňovému súdu vrátená na ďalšie konanie (a to vzhľadom na skutočnosť, že žalobca sa domáhal náhrady škody a ušlého zisku, pričom súd prvého stupňa rozhodol o nárokoch z odstúpenia od zmluvy, a to medzi subjektami, ktoré neboli jej účastníkmi).

Novým rozsudkom Krajského súdu... sp. zn. 7 Cbs 51/2005-761 zo dňa 08. 11. 2007 bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť spoločnosti G., spol. s r. o. sumu vo výške 41.000.000.- Sk s 19 % úrokom z omeškania od 11. 04. 1995 do zaplatenia (čo ku dňu vydania rozhodnutia predstavovalo spolu sumu 139.068.630,- Sk) titulom vydania bezdôvodného obohatenia, ku ktorému   malo   dôjsť   tým,   že   spoločnosť   G.   spol.   s   r.   o.   zaplatila   sťažovateľovi   sumu 41.000.000,- Sk. bez toho, aby bola účastníkom privatizačnej zmluvy, ktorú so sťažovateľom uzavreli iné osoby, pričom sťažovateľ túto sumu prijal a do dnešného dňa nevrátil. Uznesením Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 Obo 52/2008 zo dňa 22. 04. 2009 bol na odvolanie sťažovateľa rozsudok Krajského súdu... sp. zn. 7 Cbs 51/2005-761 zo dňa 08. 11. 2007 zrušený a vec bola prvostupňovému súdu opätovne vrátená na ďalšie konanie. Z   odôvodnenia   uznesenia   Najvyššieho   súdu...   vyplýva,   že   odvolací   súd   zrušil prvostupňové rozhodnutie, nakoľko z jeho odôvodnenia nie sú dostatočne jasné dôvody, pre ktoré súd tak rozhodol, a preto je nepreskúmateľné...

Krajsky   súd...   a   Najvyšší   súd...   tak   rozhodli   nielen   nesprávne,   ale   aj   v   rozpore s princípom predvídateľnosti práva a   so   zásadou právnej   istoty,   a navyše neuviedli   ani prečo   tak   rozhodli,   čo   má   nepochybne   za   následok   porušenie   práva   sťažovateľa   na spravodlivé konanie...»

4. Sťažovateľ k namietanému porušeniu základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v podstatnom uviedol:

„Z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu... zo dňa 22. 04. 2009... vyplýva, že odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa, nakoľko nie je dostatočne odôvodnené, je nepreskúmateľné a bolo ním obmedzené právo sťažovateľa na spravodlivé konanie... Dotknutým rozsudkom Krajského súdu... sa tak konanie predĺžilo o ďalších najmenej 17 mesiacov, a teda viedol k zbytočným prieťahom v konaní, ktorých dôsledkom je to, že doteraz v tejto veci nebolo právoplatne rozhodnuté a nebola odstránená neistota účastníkov sporu. Predmetné konanie na Krajskom súde..., resp. na Najvyššom súde... pritom trvá už takmer 14 rokov.

V danom prípade nie je aplikovateľná sťažnosť na nečinnosť súdu podľa § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Súd prvého stupňa totiž konal, avšak z dôvodu jeho nesprávneho-nepreskúmateľného rozhodnutia   sa   konanie   predĺžilo   o   ďalších   minimálne   17   mesiacov.   Sťažovateľ   v tejto súvislosti   nemal   možnosť   urobiť   si   záver,   že   rozhodnutie   je   nepreskúmateľné,   takýmto orgánom   je   jedine   odvolací   súd.   Z   uvedeného   tiež   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   dozvedel o porušení jeho práva až doručením - právoplatnosťou rozhodnutia Najvyššieho súdu...“

5. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:„Základné právo sťažovateľa na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... rozsudkom Krajského súdu... sp. zn. 7 Cbs 51/2005-761 zo dňa 08. 11. 2007 a uznesením Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 Obo 52/2008 zo dňa 22. 04. 2009 porušené bolo.

Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 Obo 52/2008 zo dňa 22. 04. 2009 a vec vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.

Základné právo sťažovateľa na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy... postupom Krajského súdu... a Najvyššieho súdu... vo veci 7 Cbs 51/2005, resp. 3 Obo 52/2006 porušené bolo.

Krajský   súd...   a   Najvyšší   súd...   sú   povinní   spoločne   a nerozdielne   nahradiť sťažovateľovi   trovy   právneho   zastúpenia   (ktorých   výška   ku   dňu   podania   sťažnosti predstavuje 289,74 €).“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   prerokuje   bez   prítomnosti   sťažovateľa a zisťuje,   či   sťažnosť   spĺňa   zákonom   predpísané   náležitosti   a   či   nie   sú   dôvody   na   jej odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

7.   Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

8. Sťažovateľ predovšetkým namietal, že krajský súd a najvyšší súd namietanými rozhodnutiami porušili jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, v dôsledku čoho sa domáhal zrušenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 52/2008 z 22. apríla 2009.

9. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

10. Z namietaného uznesenia najvyššieho (odvolacieho) súdu však vyplýva, že zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 7 Cbs 51/2005-761 z 8. novembra 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, čo bez akýchkoľvek pochybností znamená, že napadnutým rozhodnutím sa konanie o zaplatenie žalovanej istiny s príslušenstvom neskončilo. V danom prípade nejde o konečné rozhodnutie, ktorého dôsledkom by bolo právoplatné skončenie veci, prípadne zastavenie   súdneho   konania.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľom   namietané nesprávnosti uznesenia najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu nemôžu byť same osebe (aj keby boli preukázané, pozn.) dôvodom na namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Najvyšší súd neodmietol sťažovateľovi poskytnutie súdnej ochrany, vecou sa zaoberal a rozhodol o nej. Sťažovateľ bude mať možnosť v ďalšom štádiu konania pred krajským súdom uplatniť ochranu označených práv, aj svoju argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany týchto práv, ktorých porušenie namieta vo svojej sťažnosti. V danej veci sa súdne konanie opäť nachádza na krajskom súde, ktorý bude v súlade s názorom odvolacieho súdu o veci konať a o nej rozhodovať. Ústavný súd preto nevidí žiadnu takú okolnosť alebo dôvod, pre ktorý by rozhodnutím krajského súdu alebo najvyššieho súdu došlo   k nesprávnemu   aplikovaniu   na   vec   sa   vzťahujúceho   práva,   resp.   považuje   toto tvrdenie sťažovateľa za predčasné.

11.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   dôvody   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Obo 52/2008   z   22. apríla 2009   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a relevantných   procesných   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatuje predovšetkým nedostatočne zistený skutkový stav, k čomu dospel na základe vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie je oprávnený   ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).

12. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanému porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   nie   je   daná   jeho právomoc na prerokovanie veci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

13.   Sťažovateľ   ďalej   namietal   prieťahy   (čl.   48   ods.   2   ústavy)   v prebiehajúcom súdnom konaní, keď podľa jeho názoru „doteraz v tejto veci nebolo právoplatne rozhodnuté a nebola odstránená neistota účastníkov sporu“. Poukázal na skutočnosť, že predmetné konanie už trvá „takmer 14 rokov“.

14. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

15.   Ústavný   súd   so   zreteľom   na   citované   ustanovenie   zákona   o   ústavnom   súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky na konanie pred ním. V prípadoch sťažností podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   v   ktorých   je   namietané   porušenie   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   v   konaní   pred všeobecným   súdom,   ústavný   súd   v súlade   so svojou   doterajšou   judikatúrou   vyžaduje preukázanie   využitia   právneho   prostriedku,   na uplatnenie   ktorého   mal   sťažovateľ   právo podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a o voľbách prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v   znení   neskorších   predpisov   [platného do 31. marca 2005 (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“)] a od 1. apríla 2005 podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch“).   Sťažnosť   na   prieťahy   v súdnom   konaní   pred krajským súdom, ale tiež najvyšším súdom sťažovateľ nepodal, čo odôvodnil iba tým, že „v danom prípade nie je aplikovateľná sťažnosť na nečinnosť súdu...“ (bod 4).

16.   Ústavný   súd   už   viackrát   rozhodol   (m. m.   I. ÚS 21/99,   IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav   zapríčinený   porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré mal do 31. marca 2005 k dispozícii podľa zákona o štátnej správe súdov   a v súčasnosti   podľa   zákona   o súdoch,   alebo   ak   sa   preukáže,   že   sťažovateľ   túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

17. Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. IV. ÚS 153/03,   IV. ÚS 278/04).   Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní...“.   V zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Napokon podľa tretieho odseku predmetného zákonného ustanovenia „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.

18.   V súvislosti   s tým   ústavný   súd   poznamenáva,   že   vyčerpanie   opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   použitie   ktorých   je   oprávnený   podľa osobitných   predpisov,   je   jedným   z atribútov   prípustnosti   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

19. Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom,   že   k   jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až   subsidiárne.   Zmysel   a   účel   zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci   predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

20.   Sťažovateľ   v prerokúvanej   veci   nesplnil   požiadavku   namietania   prieťahov v konaní   pred orgánom   štátnej   správy   súdov   ani   nepreukázal,   že   ju   nesplnil   z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V nadväznosti na to ústavný súd dodáva, že „povinnosť vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje,   aby   sťažovateľ   konal   v súlade   s pravidlami,   ktoré   s uplatnením   daného prostriedku   súvisia.   Nekonanie   týmto   spôsobom...   má   za   následok   nesplnenie sťažovateľovej   povinnosti   vyčerpať   dostupný   prostriedok   ochrany   svojich   práv.“ (III. ÚS 44/03).

21. Keďže ústavný súd z obsahu sťažnosti nezistil, že by sťažovateľ podal predsedovi krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   sťažnosť   na prieťahy   v predmetnom   konaní   pred podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu,   a ani   z jej   príloh   nevyplýva,   že   by   k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany sťažovateľa z dôvodov hodných osobitného zreteľa, odmietol aj v tejto časti jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú. K uvedenému ústavný súd už iba   poznamenáva,   že   použitá   argumentácia   sťažovateľa „v   danom   prípade   nie   je aplikovateľná sťažnosť na nečinnosť súdu...“, resp. „z dôvodu nesprávneho... rozhodnutia sa konanie predlžilo o ďalších... 17 mesiacov“ (bod 4) nepredstavuje kvalifikovaný dôvod „nesplnenia podmienky“ uvedený v § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

22. V závere ústavný súd uvádza, že konanie pred najvyšším súdom je skončené a pred týmto orgánom už nemôže dochádzať k prieťahom v konaní, pretože najvyšší súd 22. apríla 2009 uznesením sp. zn. 3 Cbo 52/2008 zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil   na nové   konanie a rozhodnutie.   Taktiež   samotná   dĺžka   odvolacieho   konania pred najvyšším súdom trvala len jeden rok, čo spolu s charakterom veci zatiaľ vylučuje, aby toto konanie   bolo   možné   pokladať za   konanie so   zbytočnými   prieťahmi,   a preto   aj   v tomto rozsahu   a v tejto   časti   (konanie   pred   najvyšším   súdom,   pozn.)   bolo   potrebné   sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

23. Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom   súde,   a preto nebráni tomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovateľ   v tejto   veci   v prípade zotrvania na stanovisku, že postupom krajského súdu (najvyššieho súdu) v nej dochádza k zbytočným prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.

24. V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo bez právneho významu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími požiadavkami uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2009