znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 341/08-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J.   H.   a D.   H.,   obaja bytom T.,   zastúpených advokátkou JUDr. D. H., B. B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 47 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VII Gv 150/04- 1602 z 31. januára 2008, č. k. VII Gv 150/04-1606 z 1. februára 2008 a č. k. VII Gv 5/08-25 z 27. februára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   J.   H.   a D.   H. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2008 doručená sťažnosť J. H. a D. H., obaja bytom T. (ďalej spolu „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. D. H., B. B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základného práva podľa čl. 47 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1,   2   a   3   písm.   d)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) uzneseniami Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“) č. k. VII Gv 150/04-1602 z 31. januára 2008, č. k. VII Gv 150/04-1606 z 1. februára 2008 a č. k. VII Gv 5/08-25 z 27. februára 2008.Uznesením   vyšetrovateľa   Úradu   boja   proti   korupcii,   odboru   boja   proti   korupcii Stred (ďalej len „vyšetrovateľ“) sp. zn. ČVS: SJP-46/OVOZTČ-BB-2003 z 30. júna 2004 bolo začaté proti 19 osobám vrátane sťažovateľov trestné stíhanie pre trestný čin založenia, zosnovania   a podporovania   zločineckej   skupiny   podľa   § 185a ods.   1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“) a tiež pre trestný čin podvodu podľa § 250 Trestného zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona v časti dokonaného a v časti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona. Následne pod tou istou spisovou značkou vyšetrovateľ rozšíril trestné stíhanie za tie isté trestné činy na ďalších šesť osôb, a to uznesením z 20. decembra 2004.

Uznesením vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: PPZ-82/BPK-S-2005 zo 4. októbra 2006 boli po prvýkrát vylúčení štyria spoluobvinení vyšetrovateľom na samostatné konanie s tým, že ich vec bude vedená na odbore boja proti korupcii Stred pod sp. zn. ČVS: PPZ-78/BPK-5- 2006. Uznesením vyšetrovateľa   sp.   zn.   ČVS:   PPZ-82/BPK-S-2005 z 28.   decembra 2007 bolo „ďalších   sedem   obvinených   vrátane   nás   sťažovateľov   vylúčených   zo   spoločného konania   na   samostatné   konanie,   časť   dielčieho   skutku   pokračovacieho   trestného   činu uvedeného v Uznesení vyšetrovateľa ČVS: SJP-46/OVOZTČ-BB-2003 zo dňa 30. 6. 2004, pričom podľa názoru vyšetrovateľa časť dielčieho skutku mala byť spáchaná zločineckou skupinou a časť vylúčeného dielčieho skutku formou spolupáchateľstva“.

Sťažovatelia podali prostredníctvom svojho obhajcu proti uzneseniu vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: PPZ-82/BPK-S-2005 z 28. decembra 2007 sťažnosť. Opravným uznesením z 2. januára 2008 boli opravené chyby v písaní uvedeného rozhodnutia a sťažovatelia následne aj   proti   tomuto   uzneseniu   podali   sťažnosť.   Úrad   špeciálnej   prokuratúry   o podaných sťažnostiach rozhodol uzneseniami sp. zn. VII Gv 150/04-1602 z 31. januára 2008 a sp. zn. VII Gv 150/04-1606 z 1. februára 2008 tak, že ich ako neodôvodnené zamietol.

Ďalším   uznesením   sp.   zn.   ČVS:   PPZ-104/BPK-S-2007   zo   4.   februára   2008 v predmetnom   konaní   vyšetrovateľ   vylúčil   desiatich   obvinených   na   samostatné   konanie, ktoré má byť vedené pod novou sp. zn. ČVS: PPZ-7/BPK-S-2008. Proti tomuto uzneseniu „bola   taktiež   podaná   sťažnosť“,   ktorú   úrad   špeciálnej   prokuratúry   uznesením   sp.   zn. VII Gv 5/08-25 z 27. februára 2008 zamietol ako podanú neoprávnenou osobou.

Podľa sťažovateľov na základe nimi napadnutých uznesení vznikol „stav, spočívajúci v tvrdení orgánov činných v trestnom konaní ale najmä Úradu špeciálnej prokuratúry, že v prípade vylučovanej trestnej veci ide o dva samostatné trestné činy podvodu, z ktorých jeden je spáchaný zločineckou skupinou a druhý je spáchaný spolupáchateľstvom. S takýmto procesným postupom sa my sťažovatelia nestotožňujeme a namietame, že tento nemá oporu v Trestnom zákone a Trestnom poriadku a z toho dôvodu ho považujeme zo   strany   orgánov   činných   v prípravnom   konaní   –   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   za nezákonný, neopodstatnený a domnievame sa, že je aj účelovým postupom.“.

Napadnutými   uzneseniami   úradu   špeciálnej   prokuratúry,   ktorými   boli   potvrdené uznesenia vyšetrovateľa o vylúčení veci na samostatné konanie, sa vytvárajú nové trestné činy, ktoré nemajú oporu v uzneseniach o vznesení obvinenia v predmetnej veci a je nimi „vytvorená situácia, ktorá zužuje počet obvinených pre trestný čin založenia zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny a pritom vytvára chcený stav v ktorom   určité   dielčie   skutky   pôvodne   uvedené   v Uznesení   vyšetrovateľa   o vznesení obvinenia mali byť spáchané už nie zločineckou skupinou, ale len jej niektorými členmi formou spolupáchateľstva“.

Postup,   pri   ktorom   dôjde   uznesením   úradu   špeciálnej   prokuratúry   k rozdeleniu vyšetrovanej trestnej veci na dva samostatné trestné činy podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného   zákona,   z ktorých   jeden   má   byť   spáchaný   formou   spolupáchateľstva   a druhý zločineckou skupinou, nie je podľa sťažovateľov procesne a ani hmotnoprávne možný. Podľa sťažovateľov „Nie je preto možné dopustiť sa trestného činu podvodu formou spolupáchateľstva   alebo   pomoci,   ak   tento   mal   byť   spáchaný   organizovanou   skupinou, zločineckou skupinou alebo teroristickou skupinou, nakoľko spolupáchateľstvo a pomoc sú v týchto   kvalifikovaných   znakoch   skutkových   podstát,   alebo   v samotných   skutkových podstatách (založenie, zosnovanie a podporovanie zločineckej alebo teroristickej skupiny) vždy konzumované. Táto situácia nastane vždy bez ohľadu na to, že niektoré dielčie útoky pokračujúceho trestného činu boli spáchané všetkými členmi zločineckej skupiny alebo len niektorými z nich...

skutky vyjadrené v uznesení o vznesení obvinenia zo dňa 30. 6. 2004 majú charakter pokračovania v trestnej činnosti a sú vzhľadom na ich formuláciu pokračovacím trestným činom v zmysle § 89 ods. 19 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005...

Všetky   dielčie   skutky   napĺňajú   jednu   a   tú   istú   skutkovú   podstatu   trestného   činu. Podľa   výrokovej   časti   mali   byť   tieto   spáchané   rovnakým   alebo   obdobným   spôsobom konania   (vo   všetkých   prípadoch   sa   malo   podľa   vyšetrovateľa   jednať   o   vyhotovovanie fiktívnych   účtovných   dokladov,   na   základe   ktorých   mali   byť   vyhotovované   nepravdivé daňové priznania, v dôsledku čoho mal byť správca dane uvádzaný do omylu), útoky sú podľa   Uznesenia   o   vznesení   obvinenia   vedené   jednotným   zámerom   spočívajúcom v subjektívnej   (nie   subjektovej)   súvislosti   získať   neoprávnene   vyplatenie   uplatneného nadmerného   odpočtu   DPH   a   v   konečnom   dôsledku   je   tu   daná   tak   časová   a   miestna súvislosť,   (zdaňovacie   obdobia   rokov   2002   a   2003,   celé   územie   SR)   ako   aj   v   rovnaký predmet útoku, ktorým je DPH vyčíslený v súhrnnej výške (bod 1/ výroková časť Uznesenia zo   dňa   30.   6.   2004   ČVS:   SJP-46/OVOZTČ-BB-2003),   čo   je   jeden   z   charakteristických znakov pre pokračovací trestný čin, nakoľko výška škody jednotlivých dielčích útokov sa vždy pri pokračovacom trestnom čine sčítava.“.

Sťažovatelia   napokon   dospeli   k záveru,   že   napadnutými   uzneseniami   úradu špeciálnej prokuratúry „sa nevylučuje na samostatné konanie ani jeden z trestných činov, ale len niektorý zo skutkov, čo však ustanovenie § 21 ods. 1 Tr. por. (účinného v čase vylúčenia na samostatné konanie) neumožňuje. Vychádzajúc z judikatúry a teórie trestného práva   postup   pre   vylúčenie   a spojenie   podľa   §   21   ods.   1   Tr.   por.   nie   je   možný   pri pokračovacom, trvácom a hromadnom trestnom čine, pokiaľ ide o vylúčenie na samostatné konanie o niektorom z čiastkových útokov zo spoločného konania. Preto tvrdenie, že sa nejedná   o pokračovací   trestný   čin,   je   len   účelovým   chceným   tvrdením,   ktorý   však nezodpovedá faktickému stavu vyjadrenom vo výrokovej časti Uznesenia zo dňa 30. 6. 2004 ČVS: SJP-46/OVOZTČ-BB-2004.“.

Podľa názoru sťažovateľov «nie je možné oddelene stíhať všetkých členov zločineckej skupiny, pokiaľ sú títo trestne stíhaný pre ten istý pokračovací trestný čin bez ohľadu na ich pôsobenie a účasť na jednotlivých čiastkových útokoch...

vzájomné procesné postavenie súčastných obvinených po vylúčení trestnej veci založí porušenie práva na ich obhajobu, keď vo svojej trestnej veci budú vystupovať v procesnom postavení   obvineného   a v trestnej   veci   ostatných   „bývalých“   spoluobvinených   budú v procesnom postavení svedkov a pritom všetci stíhaní za tie isté trestné činy, ktoré spolu skutkovo sú identické alebo spolu súvisia.».

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovatelia   ústavnému   súdu   navrhli,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví, že uzneseniami úradu špeciálnej prokuratúry č. k. VII Gv 150/04-1602 z 31. januára 2008, č. k. VII Gv 150/04-1606 z 1. februára 2008 a č. k. VII Gv 5/08-25 z 27. februára 2008 bolo porušené ich základné právo uvedené v prvej vete čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj ich základné právo podľa čl. 47 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. d) dohovoru, zruší napadnuté rozhodnutia, prikáže úradu špeciálnej prokuratúry, aby obnovil stav pred vydaním napadnutých uznesení, a prizná im náhradu trov konania.II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Sťažovatelia v predmetnej veci namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj základného práva podľa čl. 47 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. d) dohovoru uzneseniami úradu špeciálnej prokuratúry   č.   k.   VII   Gv   150/04-1602   z 31.   januára   2008,   č.   k.   VII   Gv   150/04-1606 z 1. februára 2008 a č. k. VII Gv 5/08-25 z 27. februára 2008, ktorými došlo podľa nich k vylúčeniu   časti   dielčieho   skutku   pokračovacieho   trestného   činu   uvedeného   v uznesení vyšetrovateľa   sp.   zn.   ČVS:   SJP-46/OVOZČP-BB-2003   z 30.   júna   2004   na   samostatné konanie, čím došlo podľa nich aj k zásahu do ich práva na obhajobu.Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého   rozhoduje   ústavný   súd   o individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení   možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. Zívala III. ÚS 3/02, Ölveczky III. ÚS 18/04, Mamonov III. ÚS 75/05, Karlin IV. ÚS 76/05).Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je iba   jeho povinnosťou   ako   súdneho   orgánu ochrany   ústavnosti   zabezpečovať   v rámci   svojej   rozhodovacej   právomoci   ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).

Podľa § 238 ods. 1 Trestného poriadku podanú obžalobu, ako aj návrh na dohodu o vine   a   treste   predseda   senátu   najskôr   prezrie   z   toho   hľadiska,   či   pre   ďalšie   konanie poskytujú spoľahlivý podklad, najmä preverí, či prípravné konanie, ktoré im predchádzalo, bolo vykonané spôsobom zodpovedajúcim tomuto zákonu, a či ju treba preskúmať alebo predbežne prejednať. Podľa § 243 ods. 2 Trestného poriadku pri predbežnom prejednaní obžaloby preskúma súd obžalobu a zákonnosť dôkazného materiálu.

Podľa § 241 ods. 1 písm. f) Trestného poriadku obžalobu podanú na súde pre prečin a zločin   s   hornou   hranicou   trestnej   sadzby   neprevyšujúcou   osem   rokov   preskúma samosudca a podľa jej obsahu a obsahu spisu obžalobu odmietne a vráti vec prokurátorovi, ak zistí závažné procesné chyby, najmä porušenie práva na obhajobu.

Podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku po predbežnom prejednaní obžaloby súd obžalobu odmietne a vráti vec prokurátorovi, ak zistí závažné procesné chyby, najmä že boli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku sa prieskumná právomoc odvolacieho súdu vzťahuje nielen na zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ale aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Podľa § 321 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok tiež pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že   boli   porušené   ustanovenia,   ktorými   sa   má   zabezpečiť   objasnenie   veci   alebo   právo obhajoby.

Z uvedeného vyplýva, že prvostupňový súd konajúci v trestnej veci sťažovateľov po podaní   obžaloby,   ako   aj   odvolací   súd   v prípade   podania   odvolania   sú   súdmi   s plnou jurisdikciou,   v ktorých   právomoci   je   posúdenie   všetkých   relevantných   skutkových   aj právnych   okolností   daného   prípadu,   vrátane   zákonnosti   a ústavnosti   postupu   orgánov prípravného konania pri vylúčení ich veci na samostatné konanie.

Sťažovatelia teda realizáciou svojho práva na obhajobu v priebehu trestného konania vedeného   proti   nim   majú   možnosť   účinným   spôsobom   namietať   porušenie   svojich v sťažnosti označených práv pred všeobecným súdom, a preto ústavný súd ich sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 30. októbra 2008