znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 340/2014-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júla   2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   P.   (sp. zn. Rvp 1652/2014),   a sťažnosť   J.   G.   (sp.   zn. Rvp 1653/2014),   obaja   zastúpení   advokátom   JUDr.   Róbertom   Dupkalom,   Advokátska kancelária Consilior Iuris, s. r. o., Miletičova 23, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich   základného práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods.   1 a s čl. 2 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 7 C 312/07 z 19. apríla 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 16 Co 15/2011 z 22. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Veci vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 1652/2014 a pod   sp.   zn.   Rvp   1653/2014 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené pod sp. zn. Rvp 1652/2014.

2. Sťažnosti I.   P. a J. G. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci   Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. februára 2014 faxom a 18. februára 2014 poštou doručené sťažnosti I. P. (sp. zn. Rvp 1652/2014), a J.   G.   (sp.   zn.   Rvp 1653/2014,   spolu   ďalej   len   „sťažovatelia“),   vo   veci   namietaného porušenia ich základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a s čl. 2 ods. 2 ústavy rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 312/07 z 19. apríla 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 Co 15/2011 z 22. októbra 2013.

Z oboch sťažností a ich príloh zhodne vyplýva, že žalobou podanou okresnému súdu 15. októbra 2007 sa právna predchodkyňa sťažovateľov domáhala proti žalovaným určenia neplatnosti kúpnych zmlúv, ktorými niekdajší konateľ obchodnej spoločnosti STEAMEX, spol. s r. o. (ktorá mala v danom spore procesné postavenie žalovanej v 1. rade, pozn.), mal previesť   nehnuteľný   majetok   tejto   obchodnej   spoločnosti   bez   súhlasu   jej   valného zhromaždenia, ako aj bez vedomia ostatných spoločníkov do vlastníckeho práva svojich synov (ktorí mali v danom spore procesné postavenie žalovaných v 2. a 3. rade, pozn.). Okresný súd svojím rozsudkom sp. zn. 7 C 312/07 z 19. apríla 2011 žalobu sťažovateľov zamietol a krajský súd v dovolacom konaní rozsudkom sp. zn. 16 Co 15/2011 z 22. októbra 2013 v merite veci rozsudok okresného súdu potvrdil (rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 16. decembra 2013, pozn.).

Sťažnosťami   podanými   ústavnému   súdu   sťažovatelia   vyjadrujú   nespokojnosť   tak s označeným rozsudkom okresného súdu, ako aj s rozsudkom krajského súdu a namietajú, že   tieto   súdy   nezohľadnili,   že   predmetným   konaním   niekdajší   spoločník   dotknutej obchodnej spoločnosti úplne paralizoval, v dôsledku čoho malo dôjsť prakticky k likvidácii dotknutej obchodnej spoločnosti.

Sťažovatelia svoje sťažnosti zhodne odôvodnili takto:«V odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu odvolací súd uviedol, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, aj keď čiastočne z iných dôvodov ako uviedol prvostupňový súd. V   prvom   rade   odvolací   súd   neuviedol   jednoznačne,   z   ktorých   dôvodov   potvrdil prvostupňový rozsudok, keď uvádza, že čiastočne z iných dôvodov.

Ďalej v odôvodnení odvolacieho rozsudku absolútne absentuje jednoznačné uvedenie dôvodu   pre   ktorý   žalobu   potvrdil,   a   to   či   to   bolo   z   dôvodu   absencie   aktívnej   vecnej legitimácie navrhovateľov, alebo z dôvodu absencie naliehavého právneho záujmu, alebo či z obidvoch   dôvodov.   Uvedené je   podstatné,   nakoľko takýmto   odôvodnením rozhodnutia dochádza   k   neistému   právnemu   postaveniu   navrhovateľov,   ktorý   by   napr.   v   prípade zamietnutia návrhu iba pre absenciu naliehavého právneho záujmu, mohli opätovne podať žalobu v tejto istej veci, nakoľko by nejestvovala prekážka rozhodnutej veci.

Najväčším   pochybením   zo   strany   odvolacieho   súdu   však   je   to,   že   sa   žiadnym spôsobom,   najmä   keď   sa   odchýlil   od   právneho   posúdenia   súdu   prvého   stupňa, nevysporiadal   s   argumentáciou   navrhovateľov   ohľadom   neplatnosti   kúpnych   zmlúv z dôvodu ich rozporu s dobrými mravmi.

Podľa názoru sťažovateľa nie je možné odoprieť navrhovateľom právo domáhať sa absolútnej   neplatnosti   zmlúv   uzatvorených   spoločnosťou   z   dôvodu,   že   sú   spoločníkmi spoločnosti, najmä keď táto neplatnosť pôsobí voči všetkým (samozrejme preukazovanie naliehavého právneho záujmu je inou otázkou, ktorá však bola i v tomto konaní zo strany navrhovateľov   bez   akejkoľvek   pochybnosti   preukázaná),   nakoľko   tento   postup   je bezprecedentným zásahom do práv navrhovateľa. Vzhľadom na závažnosť takéhoto zásahu do ich práv si odôvodnenie rozsudku vyžaduje absolútne precízne odôvodnenie odmietnutia možnosti spoločníkov spoločnosti žalovať absolútne neplatné právne úkony. Argumentácia súdu, že navrhovatelia ako spoločníci spoločnosti s ručením obmedzeným majú iba práva podľa ust. § 122 Obchodného zákonníka bez ďalšieho vysvetlenia je nesprávna a je bez akéhokoľvek právne relevantného zdôvodnenia.

Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, bezprecedentné v rozpore s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR ako i s rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu SR.

V súvislosti s nepreskúmateľnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu sťažovateľ uvádza aj   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   5.   apríla   2002,   sp.   zn.   2   Obo 222/2001, podľa ktorého: „Spoločníkovi spoločnosti s ručením obmedzeným nemožno bez ďalšieho   uprieť   naliehavý   právny   záujem   na   určení   neplatnosti   zmlúv,   ktoré   uzavrela spoločnosť a ktoré môžu mať nepriaznivý vplyv na hodnotu jeho obchodného podielu.“ Napriek vyššie uvedenému jednoznačného záveru a právnemu posúdeniu Najvyšším súdom   SR,   že   spoločníci   sú   jednoznačne   nielen   aktívne   vecne   legitimovaní   na   podanie žaloby o určenie neplatnosti zmlúv, ktoré uzatvorila spoločnosť, ale sú aj spôsobilí v konaní preukázať   naliehavý   právny   záujem,   sa   odvolací   súd   svojím   rozhodnutím   absolútne protichodne   odchýlil   od   tohto   názoru   Najvyššieho   súdu   SR   bez   akéhokoľvek   právne relevantného zdôvodnenia, na základe čoho je takéto rozhodnutie arbitrárne a porušuje právo sťažovateľa na súdnu ochranu, bola mu odňatá možnosť konať pred súdom.... Odvolací súd svojím výkladom právnych noriem vo svojom rozhodnutí porušil čl. 1. ods. 1 a článok 2 ods. 2 Ústavy SR, tým, že napriek úprave prejednávanej veci právnou normou v podobe ust. § 80 Občianskeho súdneho poriadku, toto ustanovenie odvolací súd absolútne ignoroval a nezohľadnil, čím zmaril navrhovateľovi možnosť predvídať spôsob rozhodnutia súdu ako i nekonal na základe a v medziach zákona, nakoľko súd nerozhodoval na základe a v medziach zákona, a teda odvolací súd sa porušil minimálne čl. 1 ods. 1 Ústavy SR ako i článok 2 ods. 2 Ústavy SR.»

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadajú, aby po prijatí ich sťažností na ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 1   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky rozsudkom Okresného súdu Bratislava V zo dňa 19. apríla 2011 č. k. 7 C 312/07-282 a rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   zo   dňa   22.10.2013   č.   k.   16   Co   15/2011-473 porušené bolo.

2. Rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 19. apríla 2011 č. k. 7 C 312/07- 282 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22.10.2013 č. k. 16 Co 15/2011-473 sa zrušuje a vec sa Okresnému súdu Bratislava V vracia na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi (rozumej   každému zo sťažovateľov, keďže každý sťažovateľ si tento nárok uplatnil vo svojej sťažnosti, pozn.) finančné zadosťučinenie vo výške 50.000 EUR.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“ (trovy konania boli uplatnené rovnako v oboch sťažnostiach, pozn.),

alebo aby ústavný súd alternatívne nálezom rozhodol takto:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 1   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   22.10.2013   č.   k.   16   Co   15/2011-473 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22.10.2013 č. k. 16 Co 15/2011-473 zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Bratislave vracia na ďalšia konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 50.000 EUR (rozumej každému zo sťažovateľov, keďže každý sťažovateľ si tento nárok uplatnil vo svojej sťažnosti, pozn.).

4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu (trovy konania boli uplatnené rovnako v oboch sťažnostiach, pozn.).“

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerané ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa   §   112   ods.   1   zákona   č. 99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) môže ústavný súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné konanie veci,   ktoré   u neho začali a skutkovo   spolu   súvisia   alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zo   spisov   ústavného   súdu   vedených   pod   sp.   zn.   Rvp   1652/2014   a pod   sp.   zn. Rvp 1653/2014 vyplýva, že predmet oboch sťažností vecne súvisí, z hľadiska odôvodnenia sú obidve sťažnosti identické a týkajú sa rozhodnutí okresného súdu sp. zn. 7 C 312/07 z 19. apríla 2011 a krajského súdu sp. zn. 16 Co 15/2011 z 22. októbra 2013.

Na základe uvedeného ústavný súd v záujme hospodárnosti konania podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP rozhodol, že veci vedené ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 1652/2014 a pod sp. zn. Rvp 1653/2014 spája na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1652/2014, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   vrátane sťažnosti   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom   konania   ústavného   súdu   je   posúdenie,   či   rozsudkom   okresného   súdu sp. zn.   7   C   312/07   z   19.   apríla   2011,   ako   aj   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 16 Co 15/2011   z 22.   októbra   2013   bolo   porušené   základné právo   na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.

1. K rozhodnutiu okresného súdu

Pokiaľ   ide   o sťažovateľmi   napádaný   rozsudok   okresného   súdu,   ústavný   súd pripomína,   že   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity („ak...   nerozhoduje   iný   súd“), ktorý vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   môže   ústavný   súd   poskytnúť   ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľmi označeného základného práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd ich sťažnosť už po jej predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní oboch sťažností zisťoval, či ochranu tých   práv,   porušenie   ktorých   sťažovatelia   namietajú,   t.   j.   základného   práva   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie,   k   porušeniu   ktorých   malo   dôjsť   aj   v príčinnej   súvislosti s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 C 312/07 z 19. apríla 2011, neposkytujú všeobecné súdy na základe sťažovateľom dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia označených práv.

Podľa názoru ústavného súdu mali sťažovatelia možnosť domáhať sa preskúmania, sťažnosťou pred ústavným súdom napadnutého rozsudku okresného súdu využitím riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré sťažovatelia napokon (ako to vyplýva aj zo samotnej sťažnosti) aj účinne využili, pričom krajský súd ako súd odvolací sa v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 15/2011 v podstate musel vysporiadať s identickými námietkami,   aké   sťažovatelia   proti   označenému   rozhodnutiu   okresného   súdu   uvádzajú aj v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosti sťažovateľov v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu, pozn.) už po ich predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K rozhodnutiu krajského súdu

V   súvislosti   s   napádaným   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   16   Co   15/2011 z 22. októbra   2013   ústavný   súd   poukazuje   v   prvom   rade   na   skutočnosť,   že   ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú vybudované predovšetkým na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno napraviť iným spôsobom, teda   predovšetkým   procesnými   prostriedkami   vyplývajúcimi   z   príslušných   procesných noriem (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov). Ide o   jeden   zo   základných   princípov,   ktoré   ovládajú   konanie   pred   ústavným   súdom,   a   to o princíp subsidiarity.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovatelia proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 16 Co 15/2011 z 22. októbra 2013 ešte v čase pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (sťažnosť adresovaná ústavnému súdu bola podaná faxom 14. februára 2014, kedy bola podaná aj na poštovú prepravu, pozn.) podali prostredníctvom okresného súdu dovolanie z 15. januára 2014, o ktorom ku dňu podania ústavnej sťažnosti, ako ani ku dňu rozhodnutia ústavného súdu ešte nebolo rozhodnuté, pretože v súvislosti s týmto dovolaním okresný súd vykonáva jemu prislúchajúce procesné úkony. Nezávisle na sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovatelia v dovolacom konaní uplatnili proti napádanému rozhodnutiu krajského súdu identické námietky, aké uplatnili aj v konaní pred ústavným súdom.

V okolnostiach daného prípadu tak sťažovatelia podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   vytvorili   stav,   keď   by   o ich   veci   mali   súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo   dôjsť   k   vydaniu   dvoch   rozdielnych   rozhodnutí   v   tej   istej   veci   (m.   m.   II.   ÚS 492/2010, IV. ÚS 363/08, IV. ÚS 228/2010).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   podľa   svojej   doterajšej   judikatúry   dovolanie   ako mimoriadny opravný prostriedok v zmysle ustanovení § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku   považuje   za   účinný   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   a   slobôd v občianskoprávnom   konaní   (napr.   I.   ÚS   1/00,   II.   ÚS   31/00,   I.   ÚS   209/05),   preto   ho nemožno nahradiť rozhodnutím ústavného súdu o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu   vo   veci sťažovateľov predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu v tomto procesnom štádiu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľmi využitý, ako predčasné (m. m. IV. ÚS 228/2010, IV. ÚS 311/2010).

V tejto súvislosti už ústavný súd judikoval (napr. I. ÚS 239/09, II. ÚS 492/2010, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy po rozhodnutí   o   dovolaní   bude   v   zásade   zachovaná   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (krajského súdu). Nie je dôvodné, aby sťažovateľ v prípade, ak podal   dovolanie,   zároveň   podal   aj sťažnosť   podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy,   pretože   aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu (t. j. proti rozhodnutiu krajského súdu) odmietnuť pre jej oneskorenosť (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). Inými slovami, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej v prípade podania mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   sa   považuje   ústavná   sťažnosť   za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní, pričom lehota na podanie sťažnosti proti dovolaním napadnutému   druhostupňovému   rozhodnutiu   (t.   j.   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu)   sa považuje za zachovanú (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 358/09).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľov pred rozhodnutím Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   o   podanom   dovolaní,   mohol   by   neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, ak by ústavný súd čakal na rozhodnutie   dovolacieho   súdu,   mohlo   by   to   viesť   k   neúmernému   predĺženiu   konania o sťažnostiach.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanými sťažnosťami meritórne nezaoberal, ale ich vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutých rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, ako aj o priznaní úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľov (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tých častiach sťažnosti, ktorými sa sťažovatelia domáhali ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014