znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 340/2013-39

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   septembra   2013 v senáte   zloženom   z   predsedu   Milana   Ľalíka   a   zo   sudcov   Petra   Brňáka   a   Marianny Mochnáčovej prerokoval sťažnosť M. S., G., mal. L. L. M., K., S. M., K., a JUDr. A. M., K., zastúpených advokátom JUDr. D. M., K., ktorou namietajú porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 884/1988, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. S., mal. L. L. M., S. M. a JUDr. A. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 884/1988 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Žilina   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   884/1988 p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3.   M.   S.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   10   000   €   (slovom desaťtisíc   eur),   ktoré   j e   Okresný   súd   Žilina   p o v i n n ý   vyplatiť   jej   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Mal. L. L. M., S. M. a JUDr. A. M.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému po 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Žilina   p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť M. S., mal. L. L. M., S. M. a JUDr. A. M. trovy právneho zastúpenia spolu v sume 1 049,56 € (tisícštyridsaťdeväť eur a päťdesiatšesť centov) na účet ich právneho zástupcu JUDr. D. M. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. I. ÚS 340/2013-11   z   29.   mája   2013   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. S. (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“), mal. L. L. M. a S. M. (ďalej len „sťažovatelia v 2. a 3. rade“) a JUDr. A. M. (ďalej len „sťažovateľka   vo   4.   rade“   –   spolu   ďalej   aj   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali   porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd “) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 884/1988.

2. Sťažovatelia v 1. až vo 4. rade vo svojich sťažnostiach zhodne uvádzajú, že sú účastníkmi   konania   o   určenie   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam   vedeného   pred okresným súdom pod sp. zn. 11 C 884/1988, ktoré začalo 3. augusta 1988 a do podania tejto sťažnosti nebolo právoplatne skončené.

3. Sťažovateľka v 1. rade uviedla, že „... v napadnutom konaní vystupuje na strane žalovaného ako dedička (dcéra) pôvodného žalovaného (č. 28) J. M., zomrelého v r. 1993“. Sťažovatelia   v   2.   a   3.   rade   uviedli,   že „...   v   napadnutom   konaní   vystupujú   na   strane žalovaných,   ako   dedičia   pôvodného   žalovaného   (č.   28)...   a   jeho   dediča   (syna)   L.   M., zomrelého... 2010“. Sťažovateľka vo 4. rade uviedla, že „... v napadnutom konaní vystupuje na strane žalovaného, ako dedička (vnučka) pôvodného žalovaného (č. 28)... a jeho dediča (syna) L. M., zomrelého... 2010“.

4.   Ďalej   sťažovatelia   zhodne   uviedli,   že „samotná   extrémne   neprimeraná   dĺžka konania viac ako 24 rokov je dôvodom na podanie sťažnosti...“, a tým zároveň zdôvodnili nepodanie   sťažnosti   na   prieťahy   v   konaní   predsedovi   okresného   súdu   podľa   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Sťažovatelia vidia „... nesprávnosť postupu okresného súdu predovšetkým v tom, že nepostupuje dostatočne dôrazne, nevyužíva opatrenia, ktoré má k dispozícii na to, aby zabezpečil plynulosť konania a jeho efektívnosť“. Sťažovatelia sú toho právneho názoru, že postupom okresného súdu došlo k porušeniu ich základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

5.   Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   ústavnému   súdu   navrhli,   aby   o   ich sťažnostiach nálezom rozhodol tak, že vysloví (i) porušenie základného práva sťažovateľov v 1. až vo 4. rade na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   884/1988,   (ii)   prikáže okresnému   súdu   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   884/1988   konať bez   zbytočných prieťahov, (iii) prizná sťažovateľke v 1. rade finančné zadosťučinenie v sume 30 000 €, sťažovateľom   v   2.   a   3.   rade   finančné   zadosťučinenie   každému   v   sume   po   25   000   € a sťažovateľke vo 4. rade finančné zadosťučinenie v sume 25 000 €, ktoré je okresný súd povinný   im   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu,   a   (iv)   prizná sťažovateľom náhradu trov ich právneho zastúpenia.

Svoju   žiadosť   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   odôvodnili poukázaním na „... pocit bezradnosti, neustáleho vedomia vedenia sporu a márnosť snahy dovolať   sa   spravodlivosti...   že   v   predmetnej   veci   okresný   súd   po   viac   ako   24   rokoch nerozhodol...“.

6. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci 26. júna 2013 písomne vyjadril poverený predseda okresného súdu (sp. zn. 1 SprS/333/2013), v ktorom pripojil vyjadrenie zákonného sudcu v predmetnej veci, ktoré vyhlásil za stanovisko okresného súdu. Zákonný sudca okrem rozpisu úkonov od 14. apríla 2009, keď mu bola vec pridelená na prerokovanie a rozhodnutie, ďalej okrem iného uviedol, že „Tento a iné spisy mi boli mimo bežného nápadu   a   zostatku   v   senáte   25C   prideľované   v   priebehu   minulých   rokoch   po odchádzajúcich   sudcoch...pričom   stav   sudcov   civilného   oddelenia   od   roku   2008   nebol doplnený na stav pred rokom 2008... Vzhľadom na vyššie opísaný personálny stav, nápad a zostatky veci v senáte 25C, opakovane píšem upozornenie sudcu v zmysle § 30 ods. 4 zák.385/2000 Z. z...“.

7.   K   vyjadreniu   okresného   súdu   zaujal   stanovisko   právny   zástupca   sťažovateľov listom doručeným ústavnému súdu 29. júla 2013, v ktorom uviedol: „... okresným súdom naznačené   dôvody   prieťahov   v   konaní   pri   vybavovaní   veci   ako   napr.   vysoký   počet účastníkov konania, problémy pri doručovaní, či zmeny sudcov a iné skutočnosti uvádzané predsedom   okresného   súdu   (resp.   zákonným   sudcom)   nemôžu   žiadnym   spôsobom ospravedlniť skutočnosť, že konanie trvá neprimerane dlhú dobu...“

8.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práv podľa označených článkov ústavy a dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie vo veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03).

II.

9. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností a zo spisu okresného súdu sp. zn. 11 C 884/1988 ústavný súd zistil, že 12. augusta 1988 podal na okresnom súde A. F. (ďalej   len   „navrhovateľ“)   proti   33   odporcom   návrh   na   určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti, ktorý bol zaevidovaný pod sp. zn. 11 C/884/1988. Sťažovateľka v 1. rade je   právnou   nástupkyňou   (dedičkou)   po   pôvodnom   odporcovi   v   28.   rade   J.   M.,   ktorý zomrel...   1993,   a   sťažovatelia   v   2.   až   vo   4.   rade   sú   právnymi   nástupcami   (dedičmi) pôvodného odporcu v 28. rade a jeho dediča (syna) L. M., ktorý zomrel... 2010. V priebehu následného súdneho konania sa viackrát menil okruh účastníkov konania, boli uskutočnené dožiadania,   uskutočnili   sa   pojednávania   vo   veci,   okresný   súd   aj   vecne   rozhodol,   ktoré rozhodnutia boli zrušené odvolacím súdom, uskutočnil obhliadku spornej nehnuteľnosti, nariadil znalecké dokazovanie, vyzýval navrhovateľov na odstránenie vád podaného návrhu pod následkom zastavenia konania, opakovane vyzýval navrhovateľov, aby sa vyjadrili, či trvajú   na   podanom   návrhu,   opakovane   došlo   k výmene   zákonných   sudcov,   viacerí navrhovatelia následne najskôr čiastočne (2009) a aj v celku   (2011) zobrali návrh   späť, okresný súd následne vyzýval odporcov, aby sa vyjadrili k návrhu na zastavenie konania (sťažovatelia v 2. až vo 4. rade 28. marca 2013 oznámili okresnému súdu, že so späťvzatím žalobného návrhu navrhovateľov nesúhlasia), ale do času podania sťažnosti, resp. do času rozhodovania ústavného súdu okresný súd vo veci nerozhodol s konečnou platnosťou.

III.

10. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

11. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

12.   Ústavný   súd   si   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo vzťahu k právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   t.   j.   v   obsahu   týchto   práv   podľa   názoru   ústavného   súdu nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 28/01).

13. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iným   zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu“   (m.   m. IV. ÚS 221/04).

14. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa podľa § 226 OSP viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

15.   Pri   posudzovaní   otázky,   či   v   súdnom   konaní   došlo   k   zbytočným   prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria považuje ústavný súd aj povahu prerokúvanej veci. Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

15.1   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia   je   konanie týkajúce sa návrhu na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktoré začalo 3. augusta 1988 a dosiaľ nebolo na súde prvého stupňa skončené.

15.2 Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd bral do úvahy aj v predmetnom prípade skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 92/97 a iné) relevantnú pre rozhodnutie. Na základe týchto hľadísk konanie o určenie vlastníckeho   práva   hodnotil   ako   čiastočne   skutkovo   zložitejšie   vzhľadom   na   potrebu vykonania   znaleckého   dokazovania,   existenciu   viacerých   účastníkov   konania   na   strane navrhovateľov   a odporcov,   z   ktorých   viacerí   v   priebehu   súdneho   konania   aj   zomreli. Samotnú   skutkovú   zložitosť   však   nemožno   dávať   do   súvislosti   s   pretrvávajúcou neefektívnou   činnosťou   okresného   súdu.   Ústavný   súd   preto   pri   posudzovaní   prieťahov v konaní a určení výšky finančného zadosťučinenia v prospech okresného súdu zohľadnil len   čiastočne   faktickú   zložitosť   veci.   Zákonní   sudcovia   v   postupe   prejavili   váhavosť a nerozhodnosť a uspokojili sa s formalizovaným postupom, znášali prieťahy v konaní.

15.3   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľov v preskúmavanej veci, ústavný súd pri preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovatelia   prispeli   k   zbytočným   prieťahom   v   konaní.   Procesné   návrhy   sťažovateľov neboli dôvodom doterajšej dĺžky súdneho konania. Na strane druhej ústavný súd nemohol prehliadnuť, že sťažovatelia v 2. až vo 4 rade 28. marca 2013 (niekoľko dní pred doručením sťažnosti ústavnému súdu, pozri bod 9 in fine) okresnému súdu oznámili, že so späťvzatím žalobného návrhu navrhovateľov nesúhlasia.

15.4 Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu   označených   práv   sťažovateľov,   bol   postup   samotného   okresného   súdu.   Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu uvedeného základného práva, ústavný súd zistil, že to tak je. Ústavný súd zároveň pri posudzovaní prihliadal aj na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sťažovatelia v sťažnosti nekonkretizovali obdobia, počas ktorých malo dôjsť k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní, ale poukázali na celkovú dĺžku konania v trvaní viac ako 24 rokov. Aj   keď   ústavný   súd   preskúmaval   dobu   súdneho   konania   vedeného   pod   sp.   zn. 11 C 884/1988 len od účinnosti zákona o ústavnom súde t. j. od 15. februára 1993, predsa celková doba konania pred okresným súdom trvá viac ako 20 rokov.

16.   Aj   vzhľadom   na   už   uvedené   (pozri   časť   II   a   bod   15.1   až   15.4   III.   časti odôvodnenia) ústavný súd z hľadiska prieťahov v konaní hodnotil postup okresného súdu ako celok. Napriek tomu, že okresný súd v danej veci aj vecne rozhodol (pred účinnosťou zákona o ústavnom súde), vykonával procesné úkony spojené s prípravou pojednávania, vykonával   pojednávania,   ustanovil   súdneho   znalca,   zabezpečoval   dôkazy,   na   ktoré   sa účastníci odvolávali, doručoval písomnosti, zisťoval adresy účastníkov konania, ktorých pobyt   nebol   známy,   predsa   nekonal   koncentrovane   ani   efektívne   (pozri   tiež   časť   II odôvodnenia).

17. Obranu okresného súdu spočívajúcu v personálnych problémoch ako dôvodu, ktorý   by   mal   byť   objektívnou   príčinou   spôsobujúcou   prieťahy   v   konaní,   ústavný   súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99, III. ÚS 17/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť,   že   Slovenská   republika   nevie   alebo   nemôže   v   čase   konania   zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o   odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

18. Ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 884/1988 už len z dôvodu celkového trvania tohto konania (20 rokov) došlo u sťažovateľov k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstatnou v okolnostiach danej veci je skutočnosť, že vec sťažovateľov ako taká nebola do času rozhodovania ústavného súdu právoplatne   skončená   (hoci   návrh   bol   zobratý   späť,   o ktorom   návrhu   doteraz   nebolo rozhodnuté). Uvedenú dĺžku konania nemožno v rozumnej miere ospravedlniť žiadnymi relevantnými okolnosťami tohto prípadu.

19. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

20.   Keďže   namietané   konanie   nebolo   do   času   rozhodnutia   ústavného   súdu   o sťažnosti   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   okresnému   súdu   prikázal,   aby   v   konaní vedenom   pod   sp. zn.   11   C   884/1988   v   ďalšom   období   postupoval   bez   zbytočných prieťahov, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

21. Aj keď ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní sp. zn. 11 C 884/1988 konal bez zbytočných prieťahov, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto dospel   k   záveru,   že   treba   rozhodnúť   aj   o   žiadosti   sťažovateľov   priznať   im   primerané finančné zadosťučinenie.

22.   Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné   zadosťučinenie.   Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   rozhodnutia   ústavného   súdu.   Cieľom   primeraného   finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje poskytnutie   vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

23. Sťažovatelia v sťažnosti žiadali priznať primerané finančné zadosťučinenie, a to sťažovateľke v 1. rade finančné zadosťučinenie v sume 30 000 € a sťažovateľom v 2. až vo 4. rade finančné zadosťučinenie každému v sume po 25 000 € pre „... pocit bezradnosti, neustáleho vedomia vedenia sporu a márnosť snahy dovolať sa spravodlivosti“.

24.   Pri   určení   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu. Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom   pod   sp. zn. 11 C/884/1988   a   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   („faktickú“ zložitosť prípadu) aj to, že sťažovatelia v 2. až vo 4. rade sú (i) právnymi nástupcami (dedičmi) pôvodného odporcu v 28. rade a jeho dediča (syna) L. M., ktorý zomrel... 2010, a že   (ii)   ani   nesúhlasia   so   skončením   konania   v dôsledku   jeho   späťvzatia,   ústavný   súd považoval priznanie sumy 10 000 € sťažovateľke v 1. rade a sťažovateľom v 2. až vo 4. rade po 1 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde a rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3 a 4.

25. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Úspešným sťažovateľom vznikli   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom.   Advokát   vykonal 12 úkonov právnych služieb (pre každého zo sťažovateľov po 3 úkony), a to prevzatie a prípravu zastupovania, spísanie a podanie sťažnosti 18. apríla 2013 a vyjadrenie podané 29. júla 2013. Odmena za jeden úkon právnych služieb v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) vykonaných je 1/6 z výpočtového základu 781 €. Odmena za jeden právny úkon   je   teda   130,16   €,   znížená   o   50   %   tarifnej   odmeny   (§   13   ods.   2   vyhlášky),   čo predstavuje sumu 65,08 €. Takto stanovená odmena spolu s režijným paušálom 7,81 € predstavuje sumu 72,89 € za jeden úkon. Odmena advokátovi za poskytnuté služby v konaní pred ústavným súdom (za 3 úkony právnych služieb a 3 x paušálna náhrada) predstavuje celkovú sumu 218,67 € plus 20 % DPH (advokát je platcom dane z pridanej hodnoty), teda celkovo predstavuje sumu 262,39 € za jedného účastníka konania, t. j. za štyroch účastníkov konania 1 049,56 €. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť   na   účet   právnemu   zástupcovi   sťažovateľov   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).

26. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 5 výroku tohto rozhodnutia.

27. Ústavný súd nevyhovel v súlade s čl. 127 ods. 2 a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde   časti   sťažnosti,   v   ktorej   sťažovatelia   žiadali   priznať   finančné   zadosťučinenie   nad ústavným   súdom   priznanú   sumu   uvedenú   v   bode   3   a   4   výroku   nálezu.   Z   uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 6 výroku tohto rozhodnutia.

28. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013