znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 340/2012-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júla   2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. J. K., zastúpenej advokátkou JUDr. M. K., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 220/93 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. J.   o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája 2012 faxom   a 6.   júna   2012   poštou   doručená   sťažnosť   M.   J.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 220/93.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   v konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 18 C 220/93   sa   sťažovateľka   už   viac   ako   20   rokov   domáha   zrušenia   a   vyporiadania podielového   spoluvlastníctva   k nehnuteľnostiam.   Podľa   tvrdení   sťažovateľky   aj   napriek skutočnosti, že už v minulosti ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 242/08-36 z 27. januára 2009   konštatoval   v označenom   konaní   existenciu   zbytočných   prieťahov   a prikázal okresnému súdu plynulo konať, okresný súd tento imperatív ústavného súdu opakovane porušuje,   ba   dokonca   podľa   sťažovateľky   okresný   súd   bezdôvodným   prerušením predmetného konania prispieva k jeho neodôvodnenému predlžovaniu, čím sa v konečnom dôsledku prehlbuje stav právnej neistoty sťažovateľky a odďaľuje sa právoplatné skončenie sporu.  

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného tiež uviedla:„Zákonný   sudca   sa   zrejme   snaží   iba   dodatočne   ospravedlniť   svoj   doterajší nezákonný postup v konaní postihnutý ničím nezdôvodnenými prieťahmi, ktorých existenciu už konštatoval ústavný súd vo svojom Náleze zo dňa 18.9.2008, a ktoré prieťahy naďalej pretrvávajú už štvrtý rok, v konaní, ktoré trvá už 20 rokov na súde I. stupňa, a tendenciou zákonného sudcu je ďalej bezdôvodne predlžovať trvanie konania, a maximálne odďaľovať jeho právoplatné skončenie, ktoré právoplatné skončenie sporu by dovoleným spôsobom odstránilo stav mojej právnej neistoty. Ku vytvoreniu stavu právnej istoty sťažovateľky, v konkrétnom súdnom konaní, dôjde spravidla až právoplatným rozhodnutím súdu, ktorým sa   spor   skončí.   V   mojom   konkrétnom   prípade   spor   prejednáva   už   dvadsiaty   rok   tretí zákonný   sudca,   stále   v   prvostupňovom   konaní.   Žaloba   bola   podaná   dňa   25.2.1992, a po dvadsiatich rokoch a troch mesiacoch, nie je konanie právoplatne ukončené

Je   potrebné   zdôrazniť,   že   ani   po   doručení   Nálezu   ÚS   sp.   zn.   III.   ÚS   242/08, začiatkom   roka   2009,   okresný   súd   nevenoval   postupu   v   predmetnej   veci   takú   zvýšenú pozornosť, akú som právom očakávala po doručení nález ústavného súdu. Zákonný sudca bol pri výkone svojej funkcie vo veci viazaný nálezom ústavného súdu. Okresný súd Košice II.   mal   urobiť   všetky   potrebné   procesné   úkony   v   konaní   tak,   aby   po   doručení   nálezu ústavného súdu. v konaní konajúceho súdu už ďalšie zbytočné prieťahy nevznikali.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Základné právo M. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II. v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 220/1993 porušené bolo.

M.   J.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   5.000,-Eur,   ktoré   je Okresný súd Košice II. povinný zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu. Okresný súd Košice II. je povinný uhradiť M. J. trovy konania v sume 269,58,-Eur do dvoch mesiacov od doručenia tohoto nálezu na účet jej právnej zástupkyne advokátky JUDr. M. K., K.....“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľky, ktorá je v danom prípade navyše zastúpená kvalifikovanou   právnou   zástupkyňou.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľka   domáha.   Keďže sa sťažovateľka   bez   ohľadu   na   už   v minulosti   vydaný   nález   ústavného   súdu č. k. III. ÚS 242/08-36 z 27. januára 2009 domáha vyslovenia porušenia ňou označeného základného práva a práva v celom konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 18 C 220/93, predmetom skúmania ústavného súdu bolo celé sťažovateľkou napádané konanie okresného súdu.

1. Postup okresného súdu v období pred vydaním nálezu ústavného súdu  

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   220/93   ústavný   súd   poukazuje na ustanovenie § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, podľa ktorého návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol (prekážka res iudicata), okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky ústavný súd zistil, že na základe jej   sťažnosti   už   v minulosti   preskúmal   postup   okresného   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 18 C 220/93 a nálezom č. k. III. ÚS 242/08-36 z 27. januára 2009 konštatoval, že   v tomto   konaní   zistil   prieťahy   v konaní,   a teda   vyslovil   porušenie   základného   práva a práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručených v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Keďže s odvolaním sa na už citované ustanovenie § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd už v tomto konaní nebol oprávnený opätovne preskúmavať ústavným súdom   už   raz   posudzované   obdobie   v   postupe   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn.   18   C   220/93,   ktoré   bolo   predmetom   prieskumu   už   v konaní sp. zn. III. ÚS 242/08, sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) z dôvodu predchádzajúceho rozhodnutia ústavného súdu v tejto veci (res iudicata).  

2. Postup okresného súdu v období po vydaní nálezu ústavného súdu  

Pokiaľ ide   o postup okresného súdu v konaní vedenom   pod sp.   zn. 18 C 220/93 v období po vydaní nálezu ústavného súdu č. k. III.   ÚS 242/08-36 z 27. januára 2009, ústavný   súd   z vyžiadaného   súdneho   spisu   okresného   súdu   zistil   tento   priebeh   a   stav označeného konania.  

Dňa   28.   januára   2009   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   ospravedlnila   svoju a sťažovateľkinu   neúčasť   na   ohliadke   na   mieste   samom   nariadenej   okresným   súdom na 29. január 2009, a to z dôvodu nemoci sťažovateľky, pričom žiadala nariadiť jej nový termín. Následne 2. februára 2009 okresný súd nariadil nový termín ohliadky na mieste samom na 26. marec 2009, ktorá sa aj riadne uskutočnila za prítomnosti sťažovateľky a jej právnej zástupkyne. Dňa 28. mája 2009 okresný súd vyžiadal od príslušnej správy katastra listiny nevyhnutné na konanie vo veci, ktoré mu boli doručené 26. júna 2009.

Okresný súd 31. marca 2010 nariadil pojednávanie na 10. máj 2010 a 6. apríla 2010 okresný súd vyzval právnych zástupcov oboch sporových strán, aby najneskôr do konania nariadeného pojednávania označili dôkazy „... preukazujúce finančnú spôsobilosť zaplatiť peňažnú   náhradu   ustupujúcim   spoluvlastníkom...“.   Dňa   9.   apríla   2010   právny   zástupca žalovaného v 1. rade okresnému súdu oznámil, že sporné spoluvlastnícke právo bolo medzi sťažovateľkou a žalovaným v 1. rade vyporiadané kúpnou zmluvou, na základe ktorej malo byť predávajúcej sťažovateľke vyplatených 25 000 €, pričom sťažovateľka sa mala zaviazať ukončiť   predmetný   súdny   spor   späťvzatím   žaloby.   Nadväzne   na   uvedené   okresný   súd 14. apríla 2010 vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky, aby z dôvodu   zmeny pomerov medzi   účastníkmi   konania   oznámila,   či   na   podanej   žalobe   trvá   alebo   ju   berie   späť. Dňa 30. apríla 2010 právna zástupkyňa sťažovateľky okresnému súdu oznámila, že potom, ako príslušný katastrálny úrad povolil 29. marca 2010 vklad vlastníckeho práva k podielu sťažovateľky na sporných nehnuteľnostiach v prospech žalovaného v 1. rade na podklade kúpnej zmluvy z 26. marca 2010, 28. apríla 2010 sťažovateľka od tejto kúpnej zmluvy odstúpila z dôvodu, že ju uzavrela „... v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok...“, s tým, že o uvedenom v ten istý deň zaslala oznámenie žalovanému v 1. rade, pričom súčasne oznámila, že sa novým návrhom bude domáhať určenia vlastníckeho práva k ňou „predanému“ podielu.

Dňa 10. mája 2010 okresný súd lustráciou zistil, že sťažovateľka nepodala žiadny návrh na začatie nového súdneho konania, súčasne sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom sa bez ospravedlnenia nezúčastnila sťažovateľka ani jej právna zástupkyňa, hoci mali riadne a včas vykázané doručenie predvolania, pričom okresný súd na pojednávaní po vypočutí žalovaných   vyhlásil   vo   veci   rozsudok,   ktorým   žalobu   sťažovateľky   v   celom   rozsahu zamietol. Podaním doručeným okresnému súdu faxom 12. mája 2010 (poštou   doručené 17. mája 2010) právna zástupkyňa sťažovateľky oznámila, že sťažovateľka 10. mája 2010 podala žalobu o určenie vlastníckeho práva „... ku spoločným nehnuteľnostiam zapísaným na   LV   6642...“,   konanie   o   ktorej   je   vedené   Okresným   súdom   Košice   I   pod   sp.   zn. 15 C 148/2010,   a   súčasne   žiadala,   aby   okresný   súd   konanie   sp.   zn.   18   C   220/93 do rozhodnutia o označenej žalobe sťažovateľky prerušil.

Sťažovateľka   25.   júna   2010   podala   odvolanie   proti   rozsudku   okresného   súdu z 10. mája 2010 a 7. júla 2010 okresný súd vyzval právneho zástupcu žalovaných, aby zaujal stanovisko k odvolaniu sťažovateľky, ktorý sa vyjadril 28. júla 2010, a 12. augusta 2010   okresný   súd   zaslal   spis   Krajskému   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“) na konanie o odvolaní sťažovateľky. Spis bol doručený krajskému súdu 17. augusta 2010 a 25. februára 2011 krajský súd uznesením sp. zn. 3 Co 221/2010 zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, pričom spis bol okresnému súdu vrátený 13. apríla 2011.

Dňa 24. augusta 2011 okresný súd vyzval Slovenský pozemkový fond na oznámenie pre konanie potrebných skutočností, ktoré boli okresnému súdu oznámené 7. októbra 2011. Uznesením   z   13.   októbra   2011   zmenil   svoje   uznesenie   z   5.   marca   2001   o   ustanovení opatrovníka žalovaným vo 4., 5. a 6. rade na neznámom mieste tak, že im za opatrovníka ustanovil ako neznámym vlastníkom Slovenský pozemkový fond, avšak 21. novembra 2011 Slovenský pozemkový fond podal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu z 13. októbra 2011.   Dňa   6.   decembra   2011   okresný   súd   zaslal   spis   krajskému   súdu,   ktorému   bol doručený   7.   decembra   2011,   a   19.   januára   2012   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 2 Co 356/2011 zrušil uznesenie okresného súdu z 13. októbra 2011 z dôvodu, že keďže v danom   prípade   sú   spornými   nehnuteľnosťami   budovy,   a   nie   pozemky,   Slovenský pozemkový fond nemôže zastupovať označených žalovaných na neznámom mieste. Spis bol okresnému súdu vrátený 6. februára 2012.

Okresný   súd   Košice   I   žiadal   9.   februára   2012   pre   potreby   konania   vedeného pod sp. zn. 15 C 148/2010 zapožičať spis, ktorý mu okresný súd zapožičal 15. februára 2012 a okresnému súdu bol vrátený 23. februára 2012. Uznesením z 12. marca 2012 okresný súd zmenil   svoje   uznesenie   z   5.   marca   2001   o   ustanovení   opatrovníka   žalovaným   vo 4., 5. a 6. rade na neznámom mieste tak, že im za opatrovníka ustanovil pracovníčku okresného súdu, a uznesením z 22. marca 2012 okresný súd prerušil konanie vo veci do právoplatného skončenia konania vedeného Okresným súdom Košice I pod sp. zn. 15 C 148/2010. Dňa 16. apríla 2012 sťažovateľka faxovým podaním (poštou doručené 18. apríla 2012) podala odvolanie proti uzneseniu o prerušení konania z 22. marca 2012 a 26. apríla 2012 okresný súd zaslal odvolanie sťažovateľky na vedomie právnemu zástupcovi žalovaných. Následne 22. mája 2012 okresný súd zaslal spis krajskému súdu, ktorému bol doručený 28. mája 2012, pričom krajský súd vo veci koná pod sp. zn. 6 Co 145/2012 a dosiaľ nebolo vo veci rozhodnuté.  

Preskúmaním   uvedeného   prehľadu   procesných   úkonov   okresného   súdu   vo   veci vedenej pod sp. zn. 18 C 220/93 (v období po vydaní označeného nálezu ústavného súdu) ústavný súd zistil iba jedno obdobie nečinnosti v trvaní viac ako 9 mesiacov, a to v čase od 26. júna 2009, keď bol okresnému súdu doručený ním vyžiadaný dôkazový materiál, do 31.   marca   2010,   keď   okresný   súd   vykonal   ďalší   procesný   úkon   a vo   veci   nariadil pojednávanie.

Podľa judikatúry ústavného súdu nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01) a v prípade, keď ústavný   súd   zistí,   že   postup   všeobecného   súdu   sa   nevyznačuje   takými   významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ (ojedinelý prieťah) v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, III. ÚS 30/03), nevysloví porušenie práva zaručeného v tomto článku, ale sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04).

Okrem toho z prehľadu procesných úkonov tiež vyplýva, že sťažovateľka sa počas skúmaného konania nesprávala tiež vždy súčinnostne, keď sa napr. bez ospravedlnenia ona a ani jej právna zástupkyňa nezúčastnili pojednávania konaného 10. mája 2010 aj napriek im doručenému včasnému a riadnemu predvolaniu. Okrem toho ústavný súd podotýka, že sťažovateľka podala sťažnosť ústavnému súdu (31. mája 2012)   v čase, keď okresný súd konanie   prerušil,   a hoci   je   nepochybné,   že   predmetné   uznesenie   o prerušení   konania z 22. marca   2012   ešte   nenadobudlo   právoplatnosť,   pretože   sťažovateľka   sa   proti   nemu odvolala a v súčasnosti prebieha odvolacie konanie, preskúmaním súdneho spisu ústavný súd zistil, že podaním doručeným okresnému súdu faxom 12. mája 2010 a poštou 17. mája 2010   sa   samotná   sťažovateľka,   v zastúpení   právnou   zástupkyňou,   domáhala   prerušenia konania, a to do skončenia ňou iniciovaného iného súdneho konania vedeného Okresným súdom Košice I pod sp. zn. 15 C 148/2010, čo napokon okresný súd aj učinil.

Vzhľadom   na   uvedenú   procesnú   situáciu,   keď   sťažovateľka,   ktorá   najprv   sama žiadala o prerušenie konania, a po jeho skutočnom prerušení okresným súdom vyjadruje s týmto   procesným   postupom   nespokojnosť   zhmotnenú   v ňou   podanom   odvolaní   proti uzneseniu   o prerušení   konania,   sa   javia   ako   nanajvýš   zavádzajúce   a rozporuplné   aj   jej tvrdenia v sťažnosti podanej ústavnému súdu, podľa ktorých:

„Dňa 16.4.2012 som toto uznesenie napadla odvolaním, keďže sa domnievam, že nejestvujú dôvody, aby súd prerušoval konanie, ktoré už viac ako 20 rokov prebieha stále na súde I. stupňa...

... Ak súd mienil konanie prerušiť, to znamená, že sa rozhodol, že nebude predbežnú otázku posudzovať sám, musí z jeho rozhodnutia o prerušení konania pre takýto postup vyplývať zrozumiteľne a jasne, o akú predbežnú otázku ide a predovšetkým aký význam pre toto konanie má mať vyriešenie tejto otázky v inom konaní. Súd 1. stupňa túto zásadnú otázku, t. j. význam výsledku konania 15 C 148/2010 pre toto konanie, v odôvodnení svojho rozhodnutia   tiež   nevysvetlil,   to   znamená,   že   nie   je,   po   vecnej   stránke,   zrejmý   dôvod prerušenia   konania,   a   teda   nie   sú   splnené   podmienky   vyžadované   ust.   §   109   ods.2 písm. c/ OSP.“

Ústavný súd vzhľadom na svoju judikatúru vo veci zistenia ojedinelých prieťahov a vzhľadom   aj   na   správanie   sťažovateľky   v skúmanom   konaní   sťažnosť   sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).  

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného   finančného   zadosťučinenia   a trov   konania   je   podmienené   vyslovením porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala ich priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2012