znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 340/2011-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   14.   septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov Z. E. a V. E., B., zastúpených advokátkou JUDr. D. Š., B., ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.   7   C   25/2010   z 29.   septembra   2010   a rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co 8/2011 z 25. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť sťažovateľov Z. E. a V. E. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2011 doručená sťažnosť sťažovateľov Z. E. a V. E. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu   Banská   Bystrica (ďalej len „okresný   súd“)   sp.   zn.   7   C   25/2010   z   29.   septembra   2010   (ďalej   len   „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 8/2011 z 25. januára 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

2.   Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovatelia   boli   v procesnom postavení navrhovateľov   účastníkmi občianskeho súdneho konania o nahradenie prejavu vôle   odporcu   s uzavretím   zmluvy   o prevode   vlastníctva   bytu. Okresný   súd   rozsudkom žalobu zamietol a zaviazal sťažovateľov nahradiť odporcovi trovy konania. Na odvolanie sťažovateľov krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a zaviazal sťažovateľov nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania.

3. K priebehu a predmetu konania pred všeobecnými súdmi sťažovatelia uviedli, že odporca (obchodná spoločnosť s jediným spoločníkom – Mestom B.) je vlastníkom bytu, na ktorého užívanie majú uzavretú nájomnú zmluvu na dobu neurčitú. Odporca nadobudol vlastníctvo nehnuteľnosti (v ktorej sa byt nachádza) ako internátu zmluvným prevodom od iného   podnikateľského   subjektu   v roku   1997,   následne   túto   nehnuteľnosť   prestaval   na bytový   dom   (kolaudačné   rozhodnutie   2.   septembra   1998),   a uzavrel   okrem   iného   aj   so sťažovateľmi   zmluvy o nájme bytov. Listom zo 7. januára 2010 odporca sťažovateľov vyzval na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu za cenu schválenú orgánmi odporcu, t. j. 23 858,64 €. Sťažovatelia následne listom z 22. januára 2010 odporcovi oznámili, že chcú uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu, avšak za regulovanú cenu v zmysle ustanovenia zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o bytoch“). Keďže odporca na list sťažovateľov nereagoval, podali žalobu na príslušnom okresnom súde. Podstatnou právnou otázkou (z hľadiska sťažnostnej argumentácie) bola otázka, či sa na odporcu vzťahovala povinnosť uzavrieť so sťažovateľmi zmluvu o prevode vlastníctva bytu, a ak áno, či za regulovanú cenu v zmysle § 18 a nasl. zákona o bytoch. Keďže obidva   inštančné   súdy   odpovedali   na   nastolenú   otázku   záporne,   žalobe   sťažovateľov nevyhoveli.

4.   Sťažovatelia   v sťažnosti   vyjadrili   nesúhlas   s právnym   posúdením   veci všeobecnými súdmi a uviedli: ,, Odporca je obchodnou spoločnosťou v zmysle § 17 ods. 3 písm. c) zákona o bytoch... Podľa názoru navrhovateľov sa na tento predaj vzťahuje zákon o bytoch...   v § 1 ods. 2 cit. zákona je negatívne vymedzená časť bytového fondu, na ktorý sa zákon nevzťahuje, a teda podľa tohto zákona nie je možné nadobudnúť vlastníctvo k bytom osobitného určenia, bytom v domoch určených podľa schváleného územného plánu na asanáciu. Zákon sa tiež nevzťahuje na prevod vlastníctva bytov v rodinných domoch. Z uvedeného je preto možné konštatovať, že uvedený zákon sa vzťahuje aj na predaj bytu, ktorý je predmetom tohto konania, pričom z obsahu samotného zákona a jeho výkladu nevyplýva skutočnosť, že pokiaľ sa bytový dom pred účinnosťou tohto zákona kupoval, ako internát, a na byty bol prestavaný a táto skutočnosť nastala právoplatnosťou kolaudačného rozhodnutia 3.9.1998 nevzťahuje sa na predaj takýchto bytov zákon o bytoch.

Budova internátu, ako to vyplýva z predložených dôkazov bola v minulosti postavená zo   štátnych   prostriedkov,   vzhľadom   ku   skutočnosti,   že   predmetný   bytový   dom   je   vo vlastníctve obchodnej spoločnosti v zmysle § 17 ods. 3. písm. c) cit. zákona, teda obchodnej spoločnosti   s   účasťou   obce,   je   nepochybné,   že   predmetný   bytový   dom   bol   kúpený   a prestavaný prevažne z prostriedkov štátu nakoľko jediným spoločníkom odporcu je Mesto B. Z   uvedeného dôvodu predaj týchto bytov nemôžeme vylúčiť   z pôsobnosti   tohto   zákona, pretože zákon na vznik tejto situácie pamätá a rieši ju tým, že v zmysle § 17 ods. 3 písm. c), teda obchodnej spoločnosti s účasťou štátu určuje odporcovi podmienky za akých má byť stanovená   kúpna   cena   predmetného   bytu.   Podľa   názoru   navrhovateľov   nemožno   teda konštatovať, že na predaj predmetného bytu sa zákon o bytoch nevzťahuje...

V   dobe   vzniku   nájomného   vzťahu   medzi   účastníkmi   konania   bol   bytový   dom   už bytovým domom teda pokiaľ odporca uzavrel s navrhovateľom nájomnú zmluvu, predmetom tejto bol byt v obytnom dome a nájom bol uzavretý na dobu neurčitú. Preto podľa názoru navrhovateľov je pre posudzovanie otázky či sa na tento predaj vzťahuje citovaný zákon dôležitý stav, aký bol v čase vzniku nájomného vzťahu medzi účastníkmi konania Pokiaľ sa mal citovaný zákon vykladať podľa tohto, že je smerodajné to čo existovalo pred vznikom právneho   vzťahu   -   nájomnej   zmluvy   potom   by   predmetný   zákon   bolo   možné   v   praxi aplikovať len s veľkými ťažkosťami a v minimálnom počte prípadov...

Z týchto uvedených dôvodov nemôžu navrhovatelia súhlasiť s názorom súdov, že na predaj   bytu   v   tomto   súdenom   prípade   sa   zákon   o bytoch   nevzťahuje   len   z dôvodu,   že odporca   nadobudol   bytový   dom   v   trhovom   prostredí   a   tento   bol   skolaudovaný nadobudnutím právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia 3.9.1998...

Navrhovateľom   súd   odňal   možnosť   konať   pred   súdom   tým,   že   prvostupňový   súd návrh zamietol pričom svoje rozhodnutie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci ( § 241   ods.   2   písm.   c)   OSP)   a   toto   rozhodnutie   bolo   odvolacím   súdom   potvrdené. Rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu prijaté na základe nesprávneho právneho názoru, sú preto rozhodnutia,   ktorými bola navrhovateľom odňatá možnosť konať pred súdom, preto majú navrhovatelia za to, že bolo porušené ich ústavné právo. “

5.   Ústavnoprávna   argumentácia   sťažovateľov   bola   obmedzená   na   tieto   tvrdenia: ,, Navrhovatelia majú za to, že takýmto konaním súdov bolo porušené ich ústavné právo zakotvené v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, teda im nebola poskytnutá náležitá súdna ochrana... Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam bolo konaním prvostupňového a odvolacieho súdu porušené základné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 ústavy. Sťažovatelia svoju sťažnosť podávajú preto, že o ochrane nimi označeného základného práva nerozhoduje iný súd.“

6. V petite sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že rozsudkom okresného súdu a krajského súdu bolo porušené ich základné právo na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy. Súčasne   žiadali,   aby   ústavný   súd   zrušil   rozsudky okresného súdu a krajského súdu, vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie, priznal im náhradu trov konania a primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 312 €, čo odôvodnili tým, že im vznikli náklady z titulu trov konania a právneho zastúpenia, pričom neustále žijú v strachu zo straty bývania.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   (ďalej len,,zákon o ústavnom   súde“) každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Cieľom   predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že táto má predpísané náležitosti,   je   podaná   v zákonnej   lehote,   oprávnenou   osobou, nie   je   neprípustná   a na   jej prerokovanie   má právomoc v   časti   smerujúcej   proti   rozsudku   krajského   súdu. V zmysle princípu subsidiarity formulovaného v čl. 127 ods. 1 ústavy („ak o ochrane týchto práv a slobôd   nerozhoduje   iný   súd“),   nemal   ústavný   súd   právomoc   preskúmať   rozsudok okresného súdu, pretože právomoc rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľov, ktoré mohli byť ním   porušené,   mal   v rámci   riadneho   inštančného   postupu   krajský   súd   na   základe   nimi podaného odvolania. Vo vzťahu k rozsudku okresného súdu teda bola sťažnosť odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

10.   Vo   vzťahu   k rozsudku   krajského   súdu   sa   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal otázkou, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   vo   veciach   patriacich   do   ich   právomoci. Predovšetkým   ústavný   súd   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil   (m.   m.   II. ÚS 21/96,   II.   ÚS   134/09). Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   vo   svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda   všeobecné   súdy,   ktorým   ako  ,,pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť   princípy spravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Táto   ochrana   sa   prejavuje   aj   v tom,   že všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníka   konania,   keď   jasne a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a skutkovo   relevantné   otázky súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu ale aj všeobecným súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

11. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   súdnej   interpretácie   a aplikácie zákonných   predpisov   s ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

12. Podstatné námietky sťažovateľov však opomínajú uvedenú judikatúru ústavného súdu   a sťažnosť   možno   podľa   jej   skutočného   obsahu   (nesúhlas   s   právnymi   závermi okresného   a   krajského   súdu)   vyhodnotiť   v podstate   ako   ďalší   opravný   prostriedok. Argumentačná   pozícia   sťažovateľov   totiž   spočíva   výlučne   v rovine   podústavného   práva a tvrdenému   zásahu   do   ich   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   sa   v podstate nevenuje, a keď, tak absolútne vo všeobecnej rovine. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy má však iný účel a význam (sleduje ochranu základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a slobôd), a preto ústavný súd skúmal len to, či krajský súd nemohol svojím rozsudkom porušiť základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu.

13. Sťažnostné   námietky   sa   v tomto   smere   sústreďujú   na   tvrdené nedostatky v právnom posúdení veci krajským súdom, ktorý v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku uviedol:

,,V zmysle § 219 ods. 1,2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Okresný súd v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie vo veci, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O.s.p. a svoje rozhodnutie aj náležité odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O.s.p.. Odvolací súd sa preto stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu a na tieto odkazuje.

Spornou   otázkou   v   konaní   vo   vzťahu   k   predmetu   sporu   bolo,   či   žalovaný   voči žalobcom ako nájomcom bytu mal povinnosť uzatvoriť kúpnu zmluvu o prevode vlastníctva bytu za cenu podľa § 18 ods. 1 písm. a/,b/ zák. č. 182/1993 Z.z. teda za regulovanú cenu bytu. V tejto súvislosti treba uviesť, že kúpnou zmluvou zo dňa 23.10.1997 uzavretou medzi predávajúcim B. spol. s. r. o.   a žalovaným ako kupujúcim, kúpil žalovaný do výlučného vlastníctva nehnuteľnosti   a   to   pozemok   a budovu   internátu.   V   predmetnej   zmluve   je uvedené,   že   ide   o   budovu   internátnu   vrátane   zastavaných   pozemkov.   Bližší   opis predávaných   nehnuteľností   bol   uvedený   v   znaleckom   posudku   firmy   B.   a.s.   B.   č.   241- 66/1997   zo   dňa   17.8.1997.   Predávajúci   predmetné   nehnuteľnosti   nadobudol   do   svojho vlastníctva   dražbou.   Žalovaný   získal   predmetné   nehnuteľnosti   do   svojho   vlastníctva   za dohodnutú kúpnu cenu 14 944 000,-Sk.

V   predmetnej   budove   vykonal   žalovaný   prestavbu   z   vlastných   finančných prostriedkov, na základe stavebného povolenia. Prestavbou objektu vytvoril žalovaný 36 bytových   jednotiek,   pričom   užívanie   stavby   mu   bolo   povolené   rozhodnutím   Okresného úradu v Banskej Bystrici zo dňa 2.9.1998, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 3.9.1998. Bolo   teda   preukázané,   že   žalovaný   kupoval   budovu,   ktorá   bola   internátom,   teda   nie obytným domom, v trhovom prostredí za dohodnutú kúpnu cenu, do tejto budovy investoval a   pretvoril   ju   vykonanými   investíciami   na   obytný   dom,   v   ktorom   nadobudol   byty originálnym spôsobom, vytvorením z miestností neslúžiacich na trvalé bývanie na byty. Obstarávacou cenou bytového domu v prípade žalovaného je potom cena stavby internátu s pozemkom a vložených investícii na prestavbu na byty.

Vzhľadom   na   to,   že   žalovaný   nehnuteľnosť,   ktorá   bola   internátom   nenadobudol podľa zák. č.182/1993 Z. z. a túto až následne pretvoril na obytný dom, správne okresný súd vyvodil záver, že na žalovaného sa nevzťahuje obmedzenie dané zákonom 182/1993 Z. z.. Žalovaný je síce obchodnou spoločnosťou s účasťou obce, avšak ako vlastník obytného domu aj predmetného bytu, ktorého sa predmet sporu týka nie je obmedzený v nakladaní s bytom, ktorý sa nachádza v dome, ktorého je vlastníkom.

Z uvedených dôvodov preto považoval krajský súd záver okresného súdu za vecne správny a preto rozhodnutie okresného súdu podľa ust. § 219 ods. l, 2,.O.s.p. potvrdil.“

Keďže   sa   krajský   súd   v odôvodnení   sťažnosťou   napadnutého   rozsudku   stotožnil s dôvodmi rozsudku okresného súdu, na ktoré zároveň odkázal, ústavný súd sa oboznámil aj s týmito. Okresný súd v podstatnom na odôvodnenie rozsudku uviedol:

„V konaní mal súd preukázané, že keď žalovaný v roku 1997 nadobúdal kúpnou zmluvou   nehnuteľnosť   táto   bola   internátom,   nešlo   o   bytový   dom   s   jednotlivými   bytmi. Žalovaný nenadobudol vlastníctvo k stavbe ako k bytovému domu pred 02. 09. 1998 podľa §   29a   ods.   3   zákona   a   ani   ho   nenadobudol   prevodom   od   štátneho   podniku,   štátnej rozpočtovej organizácie alebo štátnej príspevkovej organizácie podľa § 29 ods. 6 zákona č. 182/1993 Z. z. Budovu kupoval v podmienkach trhového prostredia, za cenu prevyšujúcu znaleckú   cenu   od   predávajúceho,   ktorý   ju   nadobudol   dražbou   a   až   v   roku   1998   ju realizovanou prestavbou z vlastných prostriedkov zmenil na bytový dom.

Stavba - budova, ktorá je   v súčasnosti   bytovým domom s predmetným bytom s príslušenstvom,   ktorého   prevodu   vlastníctva   sa   žalobcovia   domáhajú,   bola   až   do nadobudnutia právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia (do 03. 09. 1998) internátom. Až do toho času išlo o budovu, na ktorej právny režim sa nemohol vzťahovať a ani nevzťahoval zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, keďže budova nebola bytovým domom (§ 1 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z.).

Išlo o budovu internátu, ktorá mohla byť prevádzaná bez akýchkoľvek obmedzení určených   zákonom   o   vlastníctve   bytov.   Ako   k   budove,   ktorá   nebola   bytovým   domom, nemohli byť k jej jednotlivým častiam založené ani nájomné vzťahy, ktorých predmetom by boli byty. Jednalo sa totiž o budovu slúžiacu na prechodné a dočasné ubytovanie, ktorej účelom nebolo zabezpečovať trvalé bytové potreby ubytovaných. Predmetná nehnuteľnosť sa stala obytným domom až na základe právoplatného kolaudačného rozhodnutia dňom 03.09.1998,   a   teda   ani   žalovaný   predmetnú   nehnuteľnosť   nenadobúdal   podľa   už   vtedy účinného zákona č. 182/1993 Z. z.

Žalovaný v tomto prípade nenadobudol vlastníctvo k bytovému domu na základe privatizácie bytového fondu, ktorá prebiehala v spoločnosti v rokoch 1993 až 1995, a v ktorej jednotlivé subjekty uvedené v ust. 17 ods. 3 predmetného zákona nadobudli byty a celé   bytové   domy   za   veľmi   výhodných   podmienok   spravidla   za   cenu,   či   už   objektívne posudzovanú, nepatrnú alebo celkom bezodplatne, a na čo vzhľadom na chýbajúcu právnu úpravu zareagoval zákonodarca prijatím zákona č. 182/1993 Zb., ale až v roku 1997 na základe kúpno-predajnej zmluvy za cenu trhovú podloženú znaleckým posudkom.

Z čl. 20 ods. 4 Ústavy okrem iného vyplýva, že nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme,

V   tomto   prípade   nemožno hovoriť o   verejnom   záujme,   ktorý   by   mohol obmedziť vlastnícke   právo   obchodnej   spoločnosti,   ktorá   vlastníctvo   k   veci   nadobudla   v   trhovom prostredí.   Išlo   by   totiž   o   taký   zásah   do   vlastníckych   vzťahov,   ktorý   by   bol   právne neudržateľný, v príkrom rozpore s Ústavou a to nielen s článkom 20 ods. 4, ale aj s článkom 20   ods.   1.   Uvedené   obmedzenie   sa   netýka   obchodnej   spoločnosti   s   účasťou   obce   vo všeobecnosti, ale len takej obchodnej spoločnosti s účasťou obce, ktorá vlastníctvo k domu alebo jeho časti nadobudla od štátnych podnikov, štátnych rozpočtových organizácií alebo štátnych   príspevkových   organizácií.   Ako   je   však   uvedené,   žalovaný   je   síce   obchodnou spoločnosťou s účasťou obce avšak vlastníctvo k domu nenadobudol vyššie naznačeným spôsobom,   teda   v   rámci   privatizácie,   ale   na   základe   kúpno-predajnej   zmluvy   od   inej spoločnosti a to spoločnosti B. spol. s r.o. Ak teda vlastník domu nie je obmedzený vo voľnom nakladaní s bytom, ktorý sa v jeho dome nachádza, logicky nemôže byť obmedzený ani určením ceny, za ktorú má záujem predmetný byt predať. To znamená, že cenu bytu môže stanoviť podľa aktuálnych pomerov existujúcich na relevantnom trhu.“

14.   Jadro   právneho   problému   v tejto   právnej   veci   takto   spočívalo   v právnom posúdení povinnosti odporcu odpredať byt sťažovateľom za regulovanú cenu podľa § 18 a nasl.   zákona   o bytoch.   V intenciách   mantinelov   možných   zásahov   do   rozhodovacej činnosti   všeobecných   súdov   posúdil   ústavný súd len to,   či   rozsudok   krajského   súdu   je ústavne   udržateľný,   t.   j.   či   nevykazuje   znaky   svojvôle,   arbitrárnosti,   či   je   náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. I. ÚS 23/2010).

15. Z odôvodnenia   sťažnosťou   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   (v   spojení s dôvodmi rozsudku okresného súdu) podľa názoru ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré potvrdil rozsudok okresného súdu. V odôvodnení napadnutého rozsudku dal krajský súd sťažovateľom podrobnú a ústavne akceptovateľnú odpoveď na to, prečo odporcovi nevznikla povinnosť odpredať im byt za regulovanú cenu. V okolnostiach prípadu   ústavný   súd   konštatuje,   že   právny   záver   krajského   súdu   nevykazuje   znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení   zákona,   že   by   tým   zásadne   poprel   ich   účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS 23/2010). Je faktom, že všeobecné súdy sa neriadili len doslovným či gramatickým výkladom zákona o bytoch, ale pri hľadaní odpovede na otázku   „čo   je   právo“   v prejednávanej   veci   argumentovali   aj   zmyslom   a účelom   tých ustanovení zákona o bytoch, ktorých doslovnej aplikácie sa sťažovatelia dovolávali, a to aj vo   väzbe na právo   vlastniť majetok   podľa   čl.   20   ods.   1 ústavy a ústavné kautely jeho možného obmedzenia podľa čl. 20 ods. 4 ústavy.

16. Ústavný súd sa už viackrát mal možnosť vyjadriť k spôsobu hľadania a výkladu práva v konkrétnych právnych veciach. V náleze sp. zn. III. ÚS 341/07 ústavný súd uviedol, že pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu)   odchýliť   v   prípade,   keď   to   zo   závažných   dôvodov   vyžaduje   účel   zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej   normy   musí   založiť   na   racionálnej   argumentácii.   V   prípadoch   nejasnosti   alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie)   alebo   v   prípade   rozporu   tohto   znenia   so   zmyslom   a   účelom   príslušného ustanovenia,   o   ktorého   jednoznačnosti   niet   pochybnosti,   možno   uprednostniť výklad eratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. V ďalšom náleze sp. zn. I. ÚS 243/07 (kde nešlo o výklad zákona, ale zmluvy) ústavný súd uzavrel, že všeobecný súd musí prihliadať na vzájomné vzťahy jednotlivých do úvahy pripadajúcich argumentov a ich úlohu v konkrétnom prípade vyvážiť s ohľadom na špecifikum danej kauzy, a nie tieto kritériá iba mechanicky aplikovať. Takýto prístup je zároveň prístupom modernej   judikatúry,   ktorá   postupne   nahrádza   formálne   legalistický   pohľad   na   právo pohľadom,   ktorým   sa   sudca   usiluje   poskytnúť   najlepšie   vyargumentovanú   odpoveď   na právne a skutkové otázky, ktoré pred neho strany sporu predložia. V tomto smere možno poukázať   aj   na   známu   judikatúru   Ústavného   súdu   Českej   republiky,   v zmysle   ktorej „Naprosto   neudržitelným   momentem   používání   práva   je   jeho aplikace, vycházející pouze z jeho jazykového výkladu. Mechanická aplikace abstrahující, resp. neuvědomující si, a to buď úmyslně, nebo v důsledku nevzdělanosti, smysl a účel právní normy, činí z práva nástroj odcizení a absurdity“ (Pl. ÚS 33/97).

17.   Zohľadňujúc citovanú   judikatúru   ústavný   súd   v tejto   sťažnostnej   veci   dospel k záveru, že krajský súd sa síce nedržal doslovného znenia aplikovaných ustanovení zákona o bytoch, ale v záujme ústavne konformného výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy) uprednostnil výklad e ratione legis, teda výklad zohľadňujúci účel a zmysel ustanovení upravujúcich povinnosť   vymedzených   osôb   uzavrieť   zmluvu   o   prevode   vlastníctva   bytu   s doterajším nájomcom za regulovanú cenu. V okolnostiach prípadu ústavný súd považuje tento prístup krajského   súdu   za   akceptovateľný   a   primerane   argumentačne   zdôvodnený.   Napadnutý rozsudok   preto   nemožno   považovať   ani   za   svojvoľný   či   arbitrárny. Skutočnosť,   že   sa sťažovatelia s právnym názorom krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a nezakladá   ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   tento   právny názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08).  

18.   V rozsudku   krajského   súdu   teda   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   nezistil   nič,   čo   by   ho   robilo   ústavne   neakceptovateľným,   a teda   vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva na   súdnu   ochranu   sťažovateľov   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   uzatvára,   že rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie (skutkové   a   právne)   rozsudku   (§   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku),   nie   je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno-právny rozmer, čo je dané aj jej samotným odôvodnením, kde ústavnoprávna argumentácia je zhrnutá v troch všeobecných vetách (bod 4 odôvodnenia tohto uznesenia). V súvislosti s prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a   bez   znakov arbitrárnosti.   V   opačnom   prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

19. Ústavný súd o v podstate identickej sťažnosti iných sťažovateľov rozhodoval aj v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 334/2011, kde rovnako odmietol sťažnosť smerujúcu proti rozsudku okresného súdu a krajského súdu (sp. zn. 15 Co 188/2010 z 8. decembra 2010) rozhodujúcich o totožnej právnej veci (rovnaký odporca, rovnaký predmet konania vo vzťahu k inému bytu). Aj v tomto odmietajúcom uznesení teda ústavný súd nepovažoval rozsudok krajského súdu založený na obdobných (do istej miery precizovaných) dôvodoch za ústavne neakceptovateľný.

20. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku krajského   súdu   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú.   Nezistil   totiž   možnosť   porušenia označeného   práva   sťažovateľov,   ktorej   reálnosť   by   mohol   bližšie   posúdiť   po   prijatí sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Keďže   došlo   k odmietnutiu   sťažnosti,   ústavný   súd   sa nezaoberal   ďalšími   návrhmi   sťažovateľov   (návrh   na   zrušenie   rozsudkov   všeobecných súdov,   vrátenie   veci   na   ďalšie   konanie, náhrada   trov   konania   a   primerané   finančné zadosťučinenie), keďže tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011