znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 340/09-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. januára 2010 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Jána Lubyho prerokoval   prijatú sťažnosť M. P.,   B.,   zastúpenej advokátkou JUDr. E.   Ľ., B.,   vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 194/07 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo M. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   6   Co   194/07 p o r u š e n é n e b o l o.O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. I. ÚS 340/09-8 z 28. októbra 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenia   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 194/07.

2. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že „... Od 16. 10. 1995 sa pred Okresným súdom Bratislava V viedlo konanie o náhradu škody, spôsobenej smrťou manžela sťažovateľky v dôsledku dopravnej nehody, za ktorú nesie zodpovednosť jeden zo žalovaných... Krajský súd v Bratislave v dôsledku vydania nezákonného rozsudku, ktorý Najvyšší súd SR 31. 1. 2007 zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie, o odvolaní vedľajšej účastníčky doteraz nerozhodol, takže možno konštatovať, že konanie pred ním trvá od začiatku roka 2005, čo nie je vzhľadom na celkovú dĺžku konania /14 rokov/, predmet sporu /náhrada škody   zo   straty   čiastočného   živiteľa/   a   správanie   sa   sťažovateľky   dobou   primeranou... Sťažnosťou na prieťahy v konaní zo dňa 15. 9. 2008, sme požiadali predsedníčku krajského súdu o zjednanie nápravy a skoré rozhodnutie; v odpovedi predsedníčka túto objektívnu skutočnosť uznala, ale zároveň ju ospravedlnila vysokým nápadom vecí do jednotlivých senátov.“. Sťažovateľka si taktiež uplatňuje priznanie náhrady za nemajetkovú ujmu vo výške 6 000 € vzhľadom na skutočnosť, že sú porušené jej práva a ide o prieťahy „... za dobu   4   rokov,   počas   ktorej   sa   sťažovateľka   musí   boriť   s   pocitom   neistoty   a   strachu, frustrácie a beznádeje...“.

3.   Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„... Základné právo M. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a skončenia veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, postupom Krajského súdu... v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 194/07 porušené bolo... Krajskému   súdu  ...   prikazuje,   aby   v   označenom   konaní   konal   bez   zbytočných prieťahov...

M. P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 6 000 EUR, ktoré jej vyplatí Krajský súd... v lehote do 2 mesiacov...

M. P. priznáva náhradu trov konania...“

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania: krajský súd v zastúpení predsedníčky listom sp. zn. Spr. 3624/09 z 13. novembra 2009 a právna zástupkyňa sťažovateľky listom z 24. novembra 2009.

4.1 Predsedníčka krajského súdu uviedla tieto podstatné skutočnosti:„Predmetná   vec   Okresného   súdu   Bratislava   V.   sp.   zn.   15   C   192/1995,   bola predložená Krajskému súdu... 18. 04. 2007 po tom, ako Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 49/2006 zo dňa 31. 01. 2007, z časti zrušil rozsudok tunajšieho súdu č. k. 6 Co 56/2005-420 zo dňa 29. 09. 2005.

Vo veci vytýčil odvolací súd termín pojednávania na deň 31. 01. 2008. Toto   pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   z   dôvodu   zisťovania   pobytu žalovaného, keď jeho pobyt nebol známy ani jeho právnemu zástupcovi.

Následne odvolací súd zisťoval pobyt žalovaného dopytmi na evidenciu obyvateľstva (RBGOB), evidenciu väzňov a Mestskú časť B.

Keďže ani týmito úkonmi súdu sa pobyt žalovaného nepodarilo zistiť, odvolací súd mu uznesením č. k. 6 Co 194/2007-476 zo dňa 24, 04. 2009, ustanovil opatrovníčku na konanie,

Na   to   odvolací   súd   vytýčil   termín   pojednávania   na   deň   30.   04.   2009;   toto pojednávanie   odročil   na   termín   24.   09.   2009   za   účelom   prehľadu   plnení   poskytnutých žalobkyni zo strany vedľajšieho účastníka konania.

Na tomto pojednávaní odvolací súd vyniesol rozsudok a základný súdny spis sp. zn. 15 C 192/1995, bol súdu prvého stupňa vrátený dňa 06. 11. 2009.

... krajský súd... netrvá na ústnom prerokovaní veci pred ÚS SR.“

4.2 Právna zástupkyňa sťažovateľky vo svojom vyjadrení uviedla: „... netrváme na ústnom verejnom prejednávaní a súhlasíme s upustením od neho.

Verím, že našej sťažnosti vyhoviete... Rozsudok nám totiž ešte nebol doručený.“

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

6.   Z   obsahu   sťažnosti   a   k   nej   priložených   písomností,   z   vyjadrení   účastníkov konania, obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu, ako aj zo spisu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 133/03 ústavný súd zistil takýto priebeh a stav konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 6 Co 194/07. Vzhľadom na to, že ústavná sťažnosť smeruje len proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 194/07, prehľad procesných úkonov je vykonaný za obdobie od podania odvolania potom,   ako bol   spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní 23. februára 2005 (v tejto súvislosti treba už iba uviesť, že žalobu sťažovateľka podala na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) 16. októbra 1995, ktorý ju zaevidoval pod sp. zn. 15 C 192/95):

- ústavný súd sa posudzovaním prieťahov v predmetnej veci pred okresným súdom už zaoberal   (sťažnosť   podala   rovnako   sťažovateľka)   a nálezom   č.   k.   IV. ÚS 133/03-29 z 29. októbra   2003 konštatoval   prieťahy v konaní okresného   súdu   vedenom   pod   sp.   zn. 15 C 192/95,   prikázal   okresnému   súdu   vo   veci   konať   bez   zbytočných   prieťahov, požadované finančné zadosťučinenie   sťažovateľke   nepriznal a priznal jej trovy   konania. Rovnako sa prieťahmi v konaní na návrh sťažovateľky zaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorý rozsudkom zo 17. mája 2005 (Application no. 9818/02) rozhodol,   že vec   nebola   prejednaná   v   primeranej   lehote   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   bol porušený. Európsky súd pre ľudské práva považoval za primerané priznať sťažovateľke z titulu náhrady za nemajetkovú ujmu 5 000 € a 500 € za výdavky a náklady.

Krajský súd prevzal spis 24. februára 2005, zaevidoval ho pod sp. zn. 6 Co 56/05 a vo veci vykonal tieto úkony:

- 22. septembra 2005 uskutočnil súdne pojednávanie, ktoré odročil na 29. september 2005,

- 29. septembra 2005 rozhodol v merite veci rozsudkom sp. zn. 6 Co 56/05 tak, že sťažovateľke   vyhovel   a   v   napadnutej   časti   zmenil   rozhodnutie   a   odvolanie   vedľajšieho účastníka odmietol,

- 24. novembra 2005 krajský súd vrátil spis okresnému súdu,

- 30. decembra 2005 faxom a 2. januára 2006 poštou podal vedľajší účastník konania dovolanie proti rozsudku krajského súdu,

- 16. januára 2006 okresný súd vyzval vedľajšieho účastníka na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie, ktorý ho zaplatil 3. februára 2006,

-   21.   februára   2006   okresný   súd   predložil   spis   na   rozhodnutie   o dovolaní Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“),

- 31. januára 2007 najvyšší súd rozhodol vo veci rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 49/06 tak, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu v časti, v ktorej odmietol odvolanie vedľajšieho účastníka, v súvisiacom výroku o trovách odvolacieho konania zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie; spis bol okresnému súdu vrátený 5. marca 2007,

- 16. apríla 2007 okresný súd odoslal spis krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní vedľajšieho účastníka,

- 18. apríla 2007 krajský súd prevzal spis a zaevidoval ho pod sp. zn. 6 Co 194/07,

- 25. apríla 2007 dal sudca kancelárii pokyn na nariadenie termínu pojednávania na 31. január 2008; zároveň dal pokyn, aby právni zástupcovia sporových strán predložili plnú moc na zastupovanie,

- 22. novembra 2007 vedľajší účastník zaslal krajskému súdu kópiu podania, ktorým požiadal najvyšší súd, aby odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu a vydal doplňujúce uznesenie, ktorým rozhodnutie krajského súdu zruší v celom rozsahu a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie,

- 31. januára 2008 krajský súd uskutočnil pojednávanie za účasti sťažovateľky a jej právnej zástupkyne a vedľajšieho účastníka konania a právneho zástupcu odporcu, ktorý však nemohol predložiť požadovanú plnú moc na zastupovanie; odporcovi nebolo doručené predvolanie   na   pojednávanie   (ani   rozhodnutie   najvyššieho   súdu),   zásielky   pošta   vrátila s poznámkou „adresát neznámy“. Súd pojednávanie odročil na neurčito pre účely zistenia pobytu odporcu,

- následne (31. januára 2008) krajský súd zisťoval pobyt odporcu prostredníctvom na to príslušných orgánov, ktoré však nezistili žiadne nové okolnosti,

- 29. februára 2008 právny zástupca odporcu oznámil krajskému súdu, že sa mu nepodarilo zistiť pobyt odporcu,

- 24. apríla 2008 krajský súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky, aby v lehote 10 dní predložila plnú moc na zastupovanie vo veci; plná moc bola predložená 7. mája 2008,

- 9. mája 2008 dal sudca kancelárii pokyn na nariadenie termínu pojednávania na 30. apríl 2009,

- 24. apríla 2009 krajský súd vydal uznesenie sp. zn. 4 Co 194/07, ktorým ustanovil odporcovi opatrovníka na konanie pred súdom z dôvodu, že sa nachádza na neznámom mieste,

- 27. apríla 2009 právna zástupkyňa sťažovateľky ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní a navrhla, aby súd konal aj v jej neprítomnosti,

-   v   súdnom   spise   na   č.   l.   479   je   založené   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Cdo 49/2006   z   11.   decembra   2007,   ktorým   zamietol   návrh   vedľajšieho   účastníka   na doplnenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 49/2006 z 31. januára 2007; uznesenie je opatrené doložkou, podľa ktorej nadobudlo právoplatnosť 29. apríla 2009,

-   30.   apríla   2009   krajský   súd   uskutočnil   pojednávanie   za   účasti   sťažovateľky, opatrovníčky odporcu a vedľajšieho účastníka; po prednesoch sťažovateľky a vedľajšieho účastníka   pojednávanie   odročil   na   29.   september   2009;   vedľajšiemu   účastníkovi   uložil v lehote 30 dní predložiť krajskému súdu kompletný prehľad o plneniach poskytnutých sťažovateľke,

-   1. júna 2009 vedľajší   účastník   predložil   krajskému   súdu   výpočet   poskytnutých plnení sťažovateľke spolu s výpočtom jednotlivých dávok,

-   24.   septembra   2009   krajský   súd   uskutočnil   pojednávanie,   na   ktorom   rozhodol v rozsahu zrušujúceho rozhodnutia najvyššieho súdu, t. j. v časti o odmietnutí odvolania vedľajšieho účastníka a o trovách konania; v tomto rozsahu prvostupňový rozsudok potvrdil a zaviazal odporcu uhradiť žalobkyni (sťažovateľke) trovy odvolacieho konania,

- 9. novembra 2009 krajský súd vrátil spis (spolu s rozsudkom sp. zn. 6 Co 194/07 z 24. septembra 2009) okresnému súdu.

III.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

8. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

9. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 194/07 dochádza k porušovaniu sťažovateľkinho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Medze takto určeného predmetu konania stanovila sťažovateľka (kvalifikovane zastúpená právnym zástupcom) v rámci podanej sťažnosti, ale predovšetkým jej petitu, ktorým je ústavný súd viazaný.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   už   veľakrát   (napr.   IV. ÚS 155/07)   uviedol,   že „v sťažnosti je   oddelený petit   od jej   ostatných častí.   Ústavný   súd je podľa   § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľka domáhala. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).“.

10. Judikatúra ústavného súdu sa rovnako ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantované v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (čl.   6   ods.   1   dohovoru),   sa   skúma   vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných   kritérií:   zložitosti   veci,   správania   účastníka   konania   a   postupu   súdu   (napr. I. ÚS 41/02).   V   súlade   s   judikatúrou   ESĽP   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

10.1 Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že posudzovaná vec nie je sporom, ktorý by bolo potrebné považovať za zložitú vec, ktorá by ovplyvňovala doterajšiu dĺžku konania.

10.2   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu významnejšiu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

10.3 Postup súdu v okolnostiach danej veci (sťažovateľka všeobecne poukazovala na celkovú dĺžku súdneho konania 14 rokov) ovplyvňuje už spomínaný (bod 6) nález sp. zn. IV. ÚS 133/03 z 29. októbra 2003, ktorým ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky v konaní pred okresným súdom vedenom pod sp. zn. 15 C 192/95. Pokiaľ ide o postup krajského súdu, je potrebné viesť, že krajský súd v posledných 4 rokoch vo veci dvakrát   meritórne   rozhodol.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   zdôrazňuje,   že   o nároku žalobkyne (sťažovateľky), čo sa týka jeho základu a výšky, bolo právoplatne rozhodnuté (i) rozsudkom okresného súdu č. k. 15 C 192/95-368 z 9. septembra 2004 (pokiaľ ide o sumu 146   513   Sk)   a   (ii)   v poradí   prvým   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   6   Co   56/05 z 29. septembra   2005,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   1.   decembra   2005   (čo   sa   týka mesačne poskytovaného peňažného dôchodku na výživu sťažovateľky v sume 2 961 Sk od 1. septembra 2004). Uvedené nároky (i, ii) neboli predmetom dovolacieho prieskumu pred najvyšším   súdom,   čo   vyplýva   tiež   z odôvodnenia   ostatného   rozsudku   krajského   súdu z 24. septembra 2009. Na základe uvedeného je možné uzavrieť, že o možných prieťahoch v konaní   krajského   súdu   sa   dá   uvažovať   iba   v rozsahu   rozhodovania   krajského   súdu o trovách konania (v tejto časti dovolací súd zrušil v poradí prvý rozsudok krajského súdu z 29. septembra 2005). Pokiaľ dovolací súd zrušil v poradí prvý rozsudok krajského súdu z 29.   septembra   2005   v časti,   v ktorej   tento   odmietol   odvolanie   vedľajšieho   účastníka, uvedená okolnosť k nároku sťažovateľky (i, ii), ktorý bol právoplatne priznaný oveľa skôr, nezohrala žiadny praktický význam a bola skôr posúdením akademickým. Pokiaľ potom ústavný súd prihliadal aj na význam posudzovaného zvyšku nároku (o trovách konania, pozn.)   pre   sťažovateľku   (bod   10),   nemohol   pri   svojom   rozhodovaní   nezohľadniť skutočnosť, že o istine a jej výške bolo právoplatne rozhodnuté najneskôr 1. decembra 2005.

11. Ak by aj ústavný súd posudzoval celkovú dobu trvania veci na krajskom súde mimo   už   uvedeného   rámca   (bod   10),   treba   vychádzať   zo   skutočnosti,   že   krajský   súd prvýkrát prevzal spis 24. februára 2005, aby rozhodol o podanom odvolaní vedľajšieho účastníka aj sťažovateľky, a zaevidoval ho pod sp. zn. 6 Co 56/05. Krajský súd v merite veci rozhodol 29. septembra 2005 a rozhodnutie spolu so spisom vrátil okresnému súdu 24. novembra   2005.   Vzhľadom   na   vykonané   procesné   úkony,   ako   aj   dĺžku   konania 8 mesiacov nie je možné konštatovať prieťahy v konaní. V období od 25. novembra 2005 do 17. apríla 2007 krajský súd nemohol vo veci vykonávať žiaden relevantný úkon, pretože spis bol vrátený okresnému súdu. V dôsledku tejto skutočnosti nemohlo ani dochádzať k zbytočným prieťahom v konaní pred krajským súdom. Pokiaľ ide o postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 194/07 v období po 18. apríli 2007, ústavný súd nezistil žiadny významný prieťah, ktorý by bolo možné pričítať na vrub krajskému súdu. Napadnuté konanie   nebolo   poznačené   nečinnosťou   (aj   keď   stanovenie   termínu   pojednávania   na 31. január 2008 v apríli 2007 vykazuje znaky neefektivity zo strany krajského súdu, pozn.), inak ani sťažovateľka nekonkretizovala v tomto štádiu konania žiadne obdobie nečinnosti tohto   súdu.   Procesné   úkony   krajského   súdu   v   inkriminovanom   období   smerovali k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky, čo je hlavným účelom základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (II.   ÚS   61/98).   Postup   krajského   súdu   sa v tomto období zjavne nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné vzhľadom na predmet konania kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

12. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo veci sp. zn. 6 Co 194/07   nebol   nečinný   a   vykonával   procesné   úkony   na   odstránenie   stavu   právnej neistoty, aj keď celkové trvanie tohto konania je 29 mesiacov. Z hľadiska komplexného posúdenia inkriminovaného obdobia napadnutého konania (pozri aj bod 10.3) však postup krajského   súdu   nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

13.   Ústavný   súd   v   súvislosti   s   namietanými   prieťahmi   v   konaní   krajského   súdu vedenom   pod   sp.   zn.   6   Co   194/07   opakovane   poukazuje   na   skutočnosť,   že   „ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe nemusí ešte zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“ (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04). Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy [čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 92/03)]. V prípade, keď ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   nevysloví porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (II. ÚS 57/01, III. ÚS 30/03) alebo ho   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnený   (I. ÚS 17/01,   I.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   27/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04).

14.   V neposlednom   rade   ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   v   danej   veci o odvolaní vedľajšieho účastníka krajský súd rozhodol 24. septembra 2009 a rozhodnutie aj so spisom vrátil okresnému súdu 9. novembra 2009. Tým krajský súd vykonal vo veci všetky   úkony,   ktoré   mu   zákon   ukladá.   Konanie   vo   veci   bolo   skončené   pred   krajským súdom,   a   preto   už   nemôže   žiadnym   relevantným   spôsobom   dochádzať   k   prieťahom v konaní.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   skončením   konania   pred   krajským   súdom   bol ukončený stav právnej neistoty sťažovateľky, a tým sa naplnil účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, preto nemožno na základe skutočností uvedených v sťažnosti považovať postup krajského súdu za taký, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle citovaného článku ústavy.

15. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2010