znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 34/2014–28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Milana Ľalíka a Marianny Mochnáčovej prerokoval   prijatú   sťažnosť   R. K.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr. Ingrid   Haulíkovou, Advokátska   kancelária,   Záhorácka   100,   Malacky,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných   práv podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky, čl.   36   ods.   1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Trnave   sp. zn. 5 Tos   92/2013 z 20. augusta 2013, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva R. K. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   sp.   zn.   5   Tos   92/2013   z 20. augusta   2013 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tos 92/2013 z 20. augusta 2013 z r u š u j e.

3. R. K.   p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov), ktorú   j e   Krajský súd v Trnave p o v i n n ý   vyplatiť na účet advokátky JUDr. Ingrid Haulíkovej   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 34/2014-11 z 22. januára 2014 prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť R. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej   len   „listina“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tos 92/2013 z 20. augusta 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Vo zvyšnej časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 50 ods. 6 ústavy, bola sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietnutá.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 146/2009 zo 7. júna 2010 odsúdený za zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1 Trestného zákona, pokusu zločinu sexuálneho násilia podľa   § 14 ods. 1 a § 200 ods. 1 Trestného zákona a prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona a bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 6   rokov   nepodmienečne   so   zaradením   na   výkon   trestu   odňatia   slobody   do   ústavu s minimálnym stupňom stráženia.

Rozsudok   Okresného   súdu   Senica   sp.   zn.   1   T   146/2009   zo   7.   júna   2010   bol vo výroku   o   treste   a   spôsobe   jeho   výkonu   zrušený   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 6 To 74/2010 z 30. novembra 2010. Odvolací súd odsúdil sťažovateľa na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 9 a pol roka nepodmienečne so zaradením na výkon trestu odňatia   slobody   do   ústavu   s   minimálnym   stupňom   stráženia.   Odvolací   súd   svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľovi bolo potrebné uložiť trest v zmysle asperačnej zásady podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona.

Sťažovateľ podal na okresnom súde návrh na povolenie obnovy konania z dôvodu, že mu bol uložený trest s použitím asperačnej zásady podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona, o ktorej   bolo   nálezom   ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   106/2011   z   28.   novembra   2012 rozhodnuté, že jej časť (v § 41 ods. 2 Trestného zákona slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“) nie je v súlade s ústavou.

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Nt   8/2013   z   13.   júna   2013   vyhovel   návrhu sťažovateľa   na   povolenie   obnovy   konania   a   zároveň   zrušil   výrok   o   treste   rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 T 146/2009 zo 7. júna 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 To 74/2010 z 30. novembra 2010. Okresný súd dospel k záveru, že v predmetnej trestnej veci boli splnené podmienky na obnovu konania. Proti uzneseniu podal sťažnosť prokurátor.

Krajský   súd   ako   odvolací   súd   preskúmal   uznesenie   okresného   súdu sp. zn. l Nt 8/2013 z 13. júna 2013 a dospel k záveru, že sťažnosť prokurátora je dôvodná, a preto   napadnutým   uznesením   rozhodol   o   zrušení   uznesenia   okresného   súdu sp. zn. 1 Nt 8/2013   z   13.   júna   2013,   ktorým   sa   vyhovelo   návrhu   na   povolenie   obnovy konania, a rozhodol, že návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania sa zamieta.

3.   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   tvrdí,   že   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 6 To 74/2010 z 30. novembra 2010 bol odsúdený na základe aplikácie asperačnej zásady v jej pôvodnom znení podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona (pred prijatím nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012), pričom mu bol zvýšený trest odňatia slobody z pôvodných 6 rokov na trest odňatia slobody v trvaní 9 a pol roka. Sťažovateľ uviedol, že krajský súd aplikujúc protiústavný právny predpis pri rozhodovaní o výške trestu odňatia slobody zvýšil nielen hornú hranicu trestu z pôvodných 10 rokov o 1/3 (t. j. na 13 rokov a 4 mesiace), ale zvýšil aj dolnú hranicu trestu z pôvodných 5 rokov na 9 rokov a 2 mesiace a sťažovateľovi vymeral trest vo výške 9 a pol roka. Sťažovateľ sa domnieva, že ak by krajský súd aplikoval len ústavne konformnú časť ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona, pri rozhodovaní o treste by mohol skúmať primeranosť trestu a jeho individualizáciu v rámci trestnej sadzby 5 rokov až 13 rokov a štyri mesiace a nebol by limitovaný uložením trestu nad úroveň zvýšenej spodnej sadzby 9 rokov a 2 mesiace.

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   aplikácia   časti   asperačnej   zásady   zakotvenej v § 41 ods. 2   Trestného   zákona,   o   ktorej   bolo   nálezom   ústavného   súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 rozhodnuté, že nie je v súlade s ústavou, bola jednoznačne v jeho neprospech, čo malo byť napravené povolením obnovy konania.

4.   Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   napadnutým   uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jeho práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie a nahradil mu trovy právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

5.   K sťažnosti   sa   vyjadril   predseda   krajského   súdu   listom   sp.   zn.   Spr.   144/14 z 28. marca 2014. Predseda krajského súdu zastáva názor, že postup odvolacieho súdu bol realizovaný   v súlade   s uplatňovanou   súdnou   praxou,   a zároveň   doplnil,   že   uplatňovaná súdna prax v tejto veci nebola jednotná a jej nejednotnosť pretrváva do súčasnosti. Ďalej uviedol, že trest v trvaní 9 a pol roka uložený sťažovateľovi je trestom ukladaným v rámci základnej trestnej sadzby v rozsahu 5 až 10 rokov. Takto uložený trest reflektuje závažnosť trestných činov a osobné pomery sťažovateľa.

6.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

8. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 146/2009 zo 7. júna 2010 odsúdený za trestný čin zločinu sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1 Trestného zákona, pokusu zločinu sexuálneho násilia podľa § 14 ods. 1 a § 200 ods. 1 Trestného zákona a prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov nepodmienečne so zaradením na výkon trestu odňatia slobody do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.Proti tomuto rozsudku sa odvolal sťažovateľ aj prokurátor. Prokurátor sa odvolaním domáhal zrušenia rozsudku okresného súdu vo výroku o treste a následného uloženia trestu s použitím   §   41   ods.   2   Trestného   zákona   (asperačná   zásada).   Krajský   súd   vyhodnotil odvolanie prokurátora ako dôvodné a uviedol, že sťažovateľovi bolo potrebné uložiť trest v zmysle asperačnej zásady. Krajský súd za použitia asperačnej zásady uložil sťažovateľovi úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 9 a pol roka.

Po prijatí nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, ktorým   ústavný   súd   rozhodol,   že   v   §   41   ods.   2   Trestného   zákona   slová   v   texte za bodkočiarkou   „súd   uloží   páchateľovi   trest   nad   jednu   polovicu   takto   určenej   trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s čl. 1 ústavy, sťažovateľ podal na okresnom súde návrh   na   povolenie obnovy   konania.   Okresný   súd   návrhu   sťažovateľa   uznesením sp. zn. 1 Nt   8/2013   vyhovel.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažnosť   prokurátor,   ktorý uviedol,   že   zrušenie   asperačnej   zásady   je   síce   novou   skutočnosťou,   ktorá   nastala po právoplatnosti   odsudzujúceho   rozsudku,   no   nepodmienečný   trest   bol   sťažovateľovi uložený v rámci zákonnej trestnej sadzby pre zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1 Trestného zákona (trestná sadzba 5 – 10 rokov, uložený trest odňatia slobody vo výmere 9 a pol   roka).   Sťažovateľovi   uložený   trest   je   teda   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu primeraným.

9.   Ústavný   súd   preskúmal   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   a   vo   vzťahu k okolnostiam prípadu zdôrazňuje dve skutočnosti.

10. Základná trestná sadzba pre trestný čin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1 Trestného zákona je v rozpätí od 5 do 10 rokov. Okresný súd uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov, teda trest blížiaci sa k dolnej hranici uvedenej trestnej sadzby.

Na základe odvolania prokurátora rozhodol krajský súd o treste s použitím asperačnej zásady. Trestná sadza   pre trestný čin   sexuálneho násilia podľa   § 200 ods. 1 Trestného zákona za použitia asperačnej zásady je v rozpätí od 110 mesiacov (9 rokov a 2 mesiace) do 160 mesiacov (13 rokov a 4 mesiace). Sťažovateľovi bol krajským súdom uložený trest v trvaní 9 a pol roka, čo znamená trest blížiaci sa k dolnej hranici uvedenej trestnej sadzby.

Sťažovateľovi bol uložený trest blížiaci sa k dolnej hranici trestnej sadzby, čo je potrebné   vnímať   vo   vzájomnom   vzťahu   so   skutočnosťou,   že   trestná   sadzba   pre   zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1 Trestného zákona je bez použitia asperačnej zásady k sťažovateľovi   (výrazne)   zhovievavejšia.   Možno   teda   aspoň   teoreticky   uvažovať,   že v prípade neexistencie ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona by odvolací súd zvážil aj uloženie trestu kratšieho trvania.

11. Je potrebné poukázať aj na ďalšiu skutočnosť vyplývajúcu z prerokovávaného prípadu. Sťažovateľovi bol rozhodnutím okresného súdu uložený trest v trvaní 6 rokov. Proti rozhodnutiu okresného súdu sa odvolal prokurátor, a to z dôvodu, že pri výpočte trestu nebola použitá asperačná zásada. Krajský súd následne uložil sťažovateľovi trest s použitím asperačnej zásady v trvaní 9 a pol roka. Ak teda bolo o časti asperačnej zásady rozhodnuté, že nie je v súlade s ústavou (v § 41 ods. 2 Trestného zákona slová v texte za bodkočiarkou „súd   uloží   páchateľovi   trest   nad   jednu   polovicu   takto   určenej   trestnej   sadzby   odňatia slobody“ nie sú v súlade s čl. 1 ústavy) a zároveň v prípade sťažovateľa bola asperačná zásada dôvodom, pre ktorý krajský súd ako súd odvolací uložil sťažovateľovi trest v trvaní 9 a pol roka (v porovnaní s pôvodným trestom v trvaní 6 rokov), je logické, že sťažovateľ má pochybnosti o tom, či jemu uložený trest je primeraný (závažnosti činu alebo pomerom páchateľa) a že sa domáha povolenia obnovy konania.

Inými   slovami,   ak   by   krajský   súd   pri   svojom   pôvodnom   rozhodovaní   o treste vychádzal   iba   z prvej   časti   prvej   vety   §   41   ods.   2   Trestného   zákona,   ukladal   by sťažovateľovi trest v rámci trestnej sadzby od 5 rokov do 13 rokov a 4 mesiacov (a nie od 9 rokov a dvoch mesiacov do 13 rokov a 4 mesiacov). Okresný súd, ktorý § 41 ods. 2 Trestného zákona neaplikoval, uložil sťažovateľovi trest v trvaní 6 rokov. Na základe toho je   možné   usúdiť,   že   aplikácia   asperačnej   zásady   v prípade   sťažovateľa   vyznela   v jeho neprospech.   Existuje   teda   pochybnosť,   či   trest   uložený   sťažovateľovi   nie   je   zjavne neprimeraný závažnosti činu alebo pomerom páchateľa.

12.   Keďže   krajský   súd   v napadnutom   uznesení   uvedené   skutočnosti   nezohľadnil, napadnutým rozhodnutím a svojím postupom v tomto konaní porušil sťažovateľove práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

13.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe konštatovania porušenia ústavnosti v danej veci v dôsledku vyslovenia porušenia základných práv sťažovateľa ústavný súd napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na nové konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

14. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €. Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € predstavuje sumu 275,94 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho priadku).

15. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014