znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 34/2012-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. G., Z., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 57/2009 a jeho uzneseniami zo 4. februára 2010 a 14. októbra 2010, postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 59/2010 a jeho uznesením z 30. marca 2010,   ako   aj   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Co   323/2010   a jeho   uznesením   zo   16. decembra 2010 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 200/2011 a jeho uznesením z 28. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. G.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 22. novembra   2011   doručená   sťažnosť   Ing.   M.   G.ša   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 57/2009 a jeho uzneseniami zo 4. februára 2010 a 14. októbra 2010, postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 59/2010 a jeho uznesením z 30. marca 2010, ako aj v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 323/2010 a jeho uznesením zo 16. decembra 2010 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 200/2011 a jeho uznesením z 28. októbra 2011.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Okresný súd v Michalovciach uznesením zo 4. 2. 2010   ustanovil vo   veci   znaleckého dokazovania znalca   z odboru   stavebníctvo,   odvetvie odhad hodnoty nehnuteľnosti.

Súčasne mi uložil podľa § 141 O. s. p. zložiť 500 eur ako preddavok na trovy, ktoré si vyžiada znalecké dokazovanie.

Okresný súd v Michalovciach uznesením zo 14. 10. 2010 zmenil pôvodné uznesenie tak,   že   namiesto   znalca   z   odboru   stavebníctvo,   odhad   nehnuteľnosti   ustanovil   znalca z odboru poľnohospodárstvo, odvetvie odhad poľnohospodárskej pôdy.

S touto zmenou som nesúhlasil a odvolal som sa na Krajský súd v Košiciach, ktorý konal bez mojej prítomnosti a moje odvolanie odmietol. V odôvodnení uvádza, že odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa upravuje vedenie konania.

Podal som dovolanie. Najvyšší súd dovolacie konanie zastavil z dôvodu, že som nebol zastúpený advokátom.“ (Dopytom na okresnom súde ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal 2. februára 2011 okresnému súdu dovolanie, pozn.)

3.   Sťažovateľ   namietal   (bod   4)   porušenie   dohovoru „čl.   6   ods.   1   právo   na spravodlivé súdne konanie. Rozhodovanie o tom, aby znalecký posudok vyhotovil znalec z iného odboru nedáva predpoklad pre spravodlivé rozhodnutie.“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1.   Základné   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   čl.   6   ods.   1   dohovoru   bolo porušené v konaniach na Okresnom súde v Michalovciach č. 20 C/57/2009, na Krajskom súde v Košiciach   č.   6   Co/59/2010-75,   č.   4 Co/323/2010-106   a na   Najvyššom   súde SR č. 4 Cdo 200/2011.

2. Uznesenia Okresného súdu v Michalovciach č. 20 C/57/2009-63 zo dňa 4. 2. 2010 a zo dňa 14. 10. 2010, uznesenia Krajského súdu v Košiciach č. 6 Co/59/2010-75 zo dňa 30. 3. 2010 a č. 4 Co/323/2010-106 zo dňa 16. 12. 2010, uznesenie Najvyššieho súdu SR č. 4 Cdo 200/2011 zo dňa 28. 10. 2011 ruší a vec vracia Okresnému súdu v Michalovciach na ďalšie konanie.“

II.

5.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   oprávnený   konať   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Ústavný   súd   každý   návrh   na   začatie   konania   predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

6. Sťažovateľ sa domáhal toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v   bode   1   a   4   označenými rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu.

7. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,   ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec dôjsť   k   porušeniu   toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

II.A K namietanému porušeniu sťažovateľovho práva uzneseniami okresného súdu a uzneseniami krajského súdu z 30. marca 2010

9. Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie ním označeného práva uzneseniami okresného súdu sp. zn. 20 C 57/2009 zo 4. februára 2010 a z 14. októbra 2010 a konaním im predchádzajúcim (pozri body 2 a 4).

10. Z obsahu sťažnosti (a z k nej pripojených písomností) vyplýva, že sťažovateľ proti   predmetným   uzneseniam   okresného   súdu   podal   riadne   opravné   prostriedky   – odvolania, o ktorých rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 6 Co 59/2010 z 30. marca 2010 a uznesením sp. zn. 4 Co 323/2010 zo 16. decembra 2010. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práva sťažovateľa predmetnými rozhodnutiami okresného súdu.

11. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutých uznesení okresného súdu, pretože na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu. Z uvedeného dôvodu sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

12. Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom   zásahu.   Podanie   sťažnosti   po   uplynutí   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

13. S prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľ napadol 2. februára 2011 dovolaním právoplatné uznesenie krajského súdu zo 16. decembra 2010 (body 2 a 10, pozn.), je možné jednoznačne   konštatovať,   že   sťažnosť   doručená   ústavnému   súdu   22.   novembra   2011 vo vzťahu   k   plynutiu   lehoty   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   pre posúdenie   ústavnosti   uznesenia   krajského   súdu   z   30.   marca   2010   (ktoré   predchádzalo uzneseniu krajského súdu zo 16. decembra 2010) bola podaná oneskorene.

14.   Ústavný   súd   preto   odmietol   sťažovateľovu   sťažnosť   v   časti   namietajúcej porušenie označeného práva uznesením krajského súdu z 30. marca 2010 (pozri bod 10) ako oneskorene podanú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

II.B K namietanému porušeniu označeného práva rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu

15. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha tiež vyslovenia porušenia práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 200/2011 z 28. októbra 2011, ktorým konanie o dovolaní sťažovateľa „podľa §   104   ods.   2   O.   s.   p.   v   spojení   s   §   243c   O.   s.   p.   zastavil“,   a   jemu   predchádzajúcim uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Co 323/2010 zo 16. decembra 2010, ktorým krajský súd odvolanie   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   zo   14.   októbra   2010 „podľa ustanovenia § 218 ods. 1 písm. c) OSP... odmietol“.

16. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v   súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

17. Podľa ustanovenia § 104 ods. 2 OSP ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý   možno   odstrániť,   súd   urobí   pre   to   vhodné   opatrenie.   Pritom   spravidla   môže pokračovať   v   konaní,   ale   nesmie   vydať   rozhodnutie,   ktorým   sa   konanie   končí.   Ak   sa nepodarí nedostatok podmienky konania odstrániť, konanie zastaví.

Podľa ustanovenia § 218 ods. 1 písm. c) OSP odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré... smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Podľa ustanovenia § 241 ods. 1 druhej vety OSP dovolateľ (v dovolacom konaní, pozn.) musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná.

Podľa ustanovenia § 243c OSP pre konanie na dovolacom súde platia primerané ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné...

18.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   práva   na   spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka   konania   zásadne   nemôže   bez   ďalšieho   dokazovania   implikovať   povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   reagovať   v   súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Rovnako ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

19.   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

20. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   nie   je   povinnosť   súdu   akceptovať   dôvody   prípustnosti   opravného prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   uvádzané   sťažovateľom,   v   dôsledku   čoho   ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného   práva.   V   inom   prípade   by   totiž   súdy   stratili   možnosť   posúdiť,   či   zákonné dôvody   prípustnosti   alebo   neprípustnosti   podaného   odvolania   či   dovolania   vôbec   boli naplnené.

21.   Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie)   sa v občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a   rozhodnúť   o   veci samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane odvolacieho konania, ktorého procesné podmienky upravujú ustanovenia § 201 až § 225 (t. j. prvá hlava štvrtej časti) OSP, ako aj dovolacieho konania, ktorého procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a následne OSP (v posudzovanej veci aj s prihliadnutím na ustanovenie § 243c OSP, pozn.).

22. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo   200/2011   z 28.   októbra 2011,   ktorým   dovolacie konanie o   dovolaní sťažovateľa zastavil (pozri bod 15). Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup   tohto   súdu   nemajúci   oporu   v   zákone.   Z   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia naopak   vyplýva,   že   najvyšší   súd   vychádzal   z   v   danej   veci   existujúceho   (procesno) skutkového stavu a na vec aplikoval príslušné ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu (Občianskeho súdneho poriadku).

23.   V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   po   oboznámení   výsledkov   konania   (jeho skutkových   a   právnych   záverov)   a   rozhodnutí   prvostupňového   aj   odvolacieho   súdu „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) predovšetkým skúmal,   či   sú   splnené   podmienky,   za   ktorých   môže   o   dovolaní   konať.   Zistil,   že   tieto podmienky konania nie sú splnené.

Kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania - § 103 O. s. p.).

Ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre to vhodné   opatrenia.   Pritom   spravidla   môže   pokračovať   v   konaní,   ale   nesmie   vydať rozhodnutie,   ktorým   sa   konanie   končí.   Ak   sa   nepodarí   nedostatok   podmienky   konania odstrániť, konanie zastaví (§ 104 ods. 2 O. s. p.).

Dovolateľ   v   dovolacom   konaní   musí   byť   zastúpený   advokátom,   pokiaľ   nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.).

Nedostatok   podmienky   povinného   zastúpenia   dovolateľa   v   dovolacom   konaní   je možné odstrániť tým, že si dovolateľ zvolí kvalifikovaného zástupcu a k dovolaniu pripojí jeho   plnomocenstvo.   Ak   tak   neurobí,   a   to   ani   na   výzvu   súdu   s   príslušným   poučením o následkoch tejto činnosti, a zástupca mu nebude pridelený ani súdom podľa § 30 O. s. p., súd dovolacie konanie zastaví.

Vzhľadom   k   tomu,   že   v   danej   veci   dovolateľ   nielenže   nemá   právnické   vzdelanie predpokladané ustanovením § 241 ods. 1 vety druhej O. s. p., ale k podanému dovolaniu nepripojil ani plnomocenstvo udelené advokátovi na jeho zastupovanie v dovolacom konaní, Okresný súd Michalovce ho uznesením 23. marca 2011 č. k. 20 C 57/2009-124 a uznesením z 31. mája 2011, č. k. 20 C 57/2009-130 vyzval, aby tento nedostatok povinného zastúpenia odstránil buď predložením plnomocenstva udeleného advokátovi alebo aby súd požiadal o ustanovenie zástupcu podľa § 30 O. s. p. Súd dovolateľa zároveň poučil o následkoch neodstránenia týchto vád. Uznesenie s výzvou bolo dovolateľovi doručené do vlastných rúk 28. marca 2011 a 8. júna 2011. Dovolateľ vytknuté vady neodstránil.

Keďže dovolateľ neodstránil nedostatok podmienky dovolacieho konania (nedostatok právneho zastúpenia v dovolacom konaní), Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolacie konanie podľa § 104 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 243c O. s. p. zastavil.“.

24.   Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   v   dovolacom   konaní nedošlo   k   odňatiu   možnosti   preskúmavania   napadnutého   výroku,   pretože   najvyšší   súd postupoval   v   súlade   s   normami   občianskeho   súdneho   konania,   ak   dovolacie   konanie o dovolaní   sťažovateľa   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   zastavil.   Takýto   postup a rozhodnutie   dovolacieho   súdu   Občiansky   súdny   poriadok   výslovne   umožňuje,   preto použitý   spôsob   v   konkrétnom   prípade   nemohol   znamenať   odopretie   prístupu   k   súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 200/2011 z 28. októbra 2011 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových   a   právnych   záverov   a   nejde   o   arbitrárne   rozhodnutie   nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

25. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu a možnosťou porušenia práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah,   ktorý   by   odôvodňoval   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   po   jej   predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 Co 323/2010 zo 16. decembra 2010

26. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v   označenom   konaní   a   jeho rozhodnutím   zo   16.   decembra   2010.   Podľa   ustálenej   praxe   ústavného   súdu   v   prípade podania   sťažnosti   proti   dovolaciemu   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   a   súčasne   aj   proti dovolaním   napadnutému   rozhodnutiu   všeobecného   súdu   ústavný   súd   podrobil ústavnoprávnemu prieskumu aj toto rozhodnutie.

27. Podľa ustanovenia § 218 ods. 1 písm. c) OSP „odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré   smeruje   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   nie   je   odvolanie   prípustné“.   Podľa ustanovenia § 202 ods. 3 písm. a) OSP „odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa upravuje vedenie konania“. Uznesením, ktorým sa upravuje vedenie konania, je napríklad aj uznesenie o ustanovení znalca [§ 127 ods. 1 OSP - pozri vysvetlivky k citovanej právnej norme: J. JURČO a kol. Občiansky súdny poriadok, I. diel, Komentár, IV. aktualizované vydanie.   Bratislava:   EUROUNION,   spol.   s   r.   o.,   2006.   (vysvetlivky   s.   543);   prípadne M. ŠTEVČEK a kol. Občiansky súdny poriadok, Komentár, I. vydanie. Praha: C. H. BECK, 2009. (vysvetlivky s. 603)].

28.   Ústavný   súd   z   tohto   hľadiska   preskúmal   rozhodnutie   krajského   súdu   sp.   zn. 4 Co 323/2010   zo   16.   decembra   2010,   ktorým   odmietol   odvolanie   sťažovateľa. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „... Odvolací súd skôr než pristúpil k vecnému prejednaniu, zaoberal sa prípustnosťou odvolania proti napadnutému uzneseniu...

Odvolanie... nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa upravuje vedenie konania (§ 202 ods. 3 písm. a) O. s. p).

Odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné (§ 218 ods. 1 písm. c) O. s. p.).

Uznesenie,   ktorým   bolo   zmenené   uznesenie   súdu   o   nariadení   znaleckého dokazovania v zmysle ust. § 127 ods. 1 O. s. p. a na vypracovanie znaleckého posudku bol ustanovený iný znalec, je uznesením, ktorým sa upravuje vedenie konania.

Na tom základe odvolací súd podľa ust. § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. odvolanie žalobcu   odmietol,   ako   smerujúce   proti   uzneseniu,   proti   ktorému   odvolanie   nie   je prípustné...“

29.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   v   danej   veci   nezistil,   že   by   napadnutý   postup a rozhodnutie krajského súdu boli svojvoľné a že by zasahovali do práv sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

30. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval,   a   jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona (Občianskeho súdneho poriadku) je namietané uznesenie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením označeného práva, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu ku krajskému súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

31. Ďalším možným dôvodom na odmietnutie sťažnosti v tejto jej časti (bod 26) je oneskorenosť jej podania (bod 13). Nad rámec už uvedených skutkových zistení, právnych úvah,   faktických   a   právnych   záverov   v   predmetnej   veci   ústavný   súd   považuje   ešte   za potrebné   uviesť,   že   napadnuté   rozhodnutia   okresného   súdu   a   krajského   súdu   (a   vecne nadväzne na ne aj rozhodnutia najvyššieho súdu) sú rozhodnutiami procesného charakteru, t. j. „rozhodnutiami, ktorými sa upravuje vedenie konania, a ako také nemajú (zásadný, pozn.) vplyv na rozhodnutie vo veci samej... Súd nimi nie je viazaný, čo znamená, že ich možno   zmeniť bez   toho,   aby   bolo   možné   podať   odvolanie“   (citované   z   už   v   bode   25 uvedenej   publikácie   M.   Števček   a   kol.   To   znamená,   že   predmetné   rozhodnutia   nie   sú rozhodnutiami   vo   veci   samej   a   sťažovateľ   bude   mať   možnosť   dožadovať   sa   zákonom ustanoveným spôsobom nápravy eventuálneho porušovania ním označeného práva (čl. 6 ods.   1 dohovoru, prípadne aj iných práv, resp.   základných práv, pozn.) počas ďalšieho priebehu konania o jeho právnej veci pred všeobecnými súdmi (čo v zásade znamená aj možnosť odmietnutia tejto sťažnosti ako celku podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej neopodstatnenosti).

32. Nadväzujúc na túto argumentáciu (bod 31) ústavný súd v závere poznamenáva, že ďalším dôvodom odmietnutia predmetnej sťažnosti ako neopodstatnenej je skutočnosť, že sťažovateľ namieta iba porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1   dohovoru   („právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo...   prerokovaná... súdom...“),   čo   v   súvislostiach   (okolnostiach)   daného   prípadu   (veci),   keďže   ide o posudzovanie   rozhodnutí   všeobecných   súdov   o   procesných   otázkach   upravujúcich vedenie konania, vyvoláva (spôsobuje) absenciu príčinnej súvislosti medzi namietanými rozhodnutiami menovaných uvedených súdov a porušením označeného práva zaručeného dohovorom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2012